O duševných problémoch sa toho povedalo už skutočne veľa, no napriek tomu ich mnohí odmietajú pochopiť, alebo ich dokonca bagatelizujú. Jedným z najčastejších duševných ochorení je aj emočne nestabilná porucha, ktorá pacientovi výrazne skresľuje pohľady na život.
Výkyvy nálad, výbušnosť, depresia, úzkosť, no aj chronické pocity prázdnoty. To sú len niektoré z príznakov emočne nestabilnej poruchy. Ide o jeden zo skutočne nepríjemných typov porúch osobnosti.
Komplexný psychologický manažment pacienta s emočne nestabilnou poruchou osobnosti od rezortu zdravotníctva hovorí o tom, že ľudia, ktorí trpia touto poruchou, sú charakteristickí konať impulzívne, bez uváženia následkov, spolu s nestálosťou afektov.
„Postihnuté osoby sú pri záťaži všeobecne nestabilné, stav je často komplikovaný zneužívaním drog, alkoholu, krátkodobými vášnivými, intenzívnymi a impulzívnymi vzťahmi, a tiež krátkodobými psychotickými stavmi, pri ktorých môže byť prítomná derealizácia a depersonalizácia,“ píše sa v dokumente MZ SR.
Psychiater Matúš Virčík hovorí, že zároveň ide o jednu z najčastejších porúch osobnosti, ak nie o úplne najčastejšiu. Emočne nestabilná porucha osobnosti má dva podtypy. Ide o impulzívny a hraničný typ. Každý je niečím špecifický.
„Aby sme my vedeli človeka diagnostikovať, či má emočne nestabilnú poruchu osobnosti a či má impulzívny alebo hraničný typ, to sa nedá len na základe jedného psychiatrického vyšetrenia. On musí spĺňať jednotlivé diagnostické kritériá. My musíme pacienta poznať a anemnesticky sa pýtať na to, ako sa správal, keď bol vystavený určitým situáciám, ako sám vníma svoje ťažkosti a podobne. Dáme mu napríklad psychologické vyšetrenie zamerané na osobnosť,“ hovorí Virčík na úvod.
Ľudia trpiaci impulzívnym typom sú charakteristickí tým, že sú veľmi výbušní. Podľa diagnostických kritérií Ministerstva zdravotníctva sa to môže prejavovať tendenciou konať neočakávane a bez uváženia následkov, no i tendenciou k neznášanlivému správaniu a konfliktom s ostatnými.
Ľudia s týmto typom mávajú tiež sklony k výbuchom hnevu alebo zúrivosti s neschopnosťou kontrolovať následné explozívne správanie, no aj ťažkosti s výdržou pri akejkoľvek činnosti, ktorá neponúka okamžitý zisk. Bežná je nestála a nevypočítateľná nálada.
„Výbuch zlosti nastane bez ohľadu na to, aké dôsledky to v práci, rodine či v spoločenskom živote spôsobí. Tá nálada je vznetlivá, majú často narušené medziľudské vzťahy, pretože majú krátku zápalnú šnúru. Častokrát aj nejaký slabší podnet vyvoláva neadekvátnu reakciu,“ vysvetľuje psychiater.
Ako dodal, človeku s impulzívnym typom emočne nestabilnej poruchy sa môže vo výnimočných prípadoch stať dokonca i to, že ak nastane výbuch zlosti a niekomu niečo urobí, nechcene takto spácha trestný čin.
Hraničný typ je podľa Virčíka menej častý, no stále prítomný. U „hraničiarov“, ako sa ľuďom s touto poruchou hovorí, je zase typické, že nepoznajú zlatú strednú cestu a akoby vôbec nedokázali vidieť svet farebne. Diagnostické kritériá tiež hovoria o narušenej a neistej predstave o sebe samom, o cieľoch a vnútorných preferenciách vrátane sexuálnych.
Takíto ľudia tiež majú sklon k zapletaniu sa do intenzívnych a nestálych vzťahov, ktoré často vedú k emočným krízam a je bežné, že sa prehnane snažia vyhnúť odmietnutiu. Prítomné je tiež opakované nebezpečenstvo alebo realizácia sebapoškodzovania a chronické pocity prázdnoty.
„Keď si to vezmeme na vzťahy, tak oni buď nenávidia nejakú osobu, alebo ju veľmi milujú. Nemajú neutrálne postoje k ľuďom alebo k veciam. Preto aj ten názov, že hraničný typ, lebo oni idú z jednej hranice na druhú,“ konštatuje Virčík s tým, že vzťahy sú v tomto prípade narušené ešte viac ako pri impulzívnom type.
Podľa jeho slov je bežné, že ľudia s touto poruchou môžu striedať veľmi často svojich partnerov. Má to aj svoje príčiny.
„Keď im ten partner niečo vyčíta a nerobí po vôli, tak z tej veľkej lásky, ktorú vedia prejavovať, sa z minúty na minútu stáva veľká nenávisť. Pri týchto pacientoch je prítomné väčšie riziko samovrážd a samovražedného správania, pretože oni takisto vedia veľmi prežívať tie emócie a veľmi zle znášajú odmietnutie. Až tak, že v tom danom momente sa vedia vo vypätých situáciách ohroziť na živote,“ vysvetlil Virčík.
O tom, aký ťažký môže byť život s emočne nestabilnou poruchou, sme sa porozprávali s osobou, ktorá ňou trpí. Ide o dvadsaťšesťročnú Emu z Bratislavy, ktorej meno sme pre potreby tohto článku zmenili.
Dievčaťu diagnostikovali najskôr hraničný, neskôr impulzívny typ. Dnes nevie, ktorý vlastne má. Psychiater k tomu hovorí, že ľudia môžu mať emočne nestabilnú poruchu osobnosti, ale môžu mať aj zmiešané črty z impulzívneho aj z hraničného typu.
Problémy mladej Emy sa začali v ranej dospelosti. Všetko odštartoval problém so spánkom, no skutočne sa všetko začalo prejavovať po ťažkom rozchode.
„Ja nehovorím, že som vždy bola úplne ,normálna‘. Ale keď sa so mnou rozišiel priateľ, mne úplne preplo. Ja som sa išla z tej bolesti zblázniť. Chcelo sa mi umrieť, nedokázala som spať, jesť, normálne fungovať. Pre spánok som vtedy už navštevovala psychiatra. Zavolala som mu, že sa mi niečo stalo a že to neviem zvládnuť,“ hovorí na úvod.
Podľa jej slov jej prakticky okamžite boli zmenené lieky. Z pôvodnej jednej tabletky pred spaním sa zrazu stali štyri denne, užívané v presne určených časoch. Dostala dvoje antidepresíva, stabilizátory nálady a podľa potreby ešte aj benzodiazepíny na upokojenie.
„S priateľom sme sa po čase k sebe vrátili, ale nikdy som už nebola taká ako predtým. Už nikdy som nedokázala naozaj dôverovať, neustále som o niečom a niekom pochybovala. Neverila som sebe, jemu, svojmu okoliu, rodičom, kamarátom, nikomu. Lekár mi povedal, že môj problém je hraničná porucha osobnosti, pretože sa dokážem prehnane nafixovať na druhú osobu a absolútne potom nezvládam odmietnutie ani sklamanie,“ pokračuje vo svojom príbehu Ema.
Ako je už vyššie spomenuté, človek s hraničnou poruchou má veľmi nestále vzťahy. Inak to nebolo ani v jej prípade. S priateľom sa neustále hádali, rozchádzali a opäť sa k sebe vracali. Ema to celé popisuje tak, že sa šla doslova zblázniť, ale vystúpiť z idúceho vlaku sa jej jednoducho nedalo. Priateľa totižto milovala nadovšetko.
„V jednu sekundu sme sa milovali najviac na svete, v druhú som ho nenávidela a v duchu som mu priala smrť. Potom sme sa udobrili a zase som ho milovala viac ako svoj život. Často sme sa hádali, bytom pravidelne lietali rôzne veci, niekedy aj z okna. Výnimkou nebolo ani to, že som ho v afekte bila. Po veľkých konfliktoch sme sa vzájomne vždy podvádzali. On s tým začal, ja som mu to chcela vrátiť aj s úrokmi. Až spätne chápem, ako veľmi chorý a toxický vzťah to bol. Ale vtedy by ste mi to nevysvetlili,“ spomína si.
Podľa jej slov sa veci neustále zhoršovali a aby toho nebolo málo, začala problémy riešiť alkoholom. Ten však v kombinácii s liekmi, ktoré užívala, nerobil vôbec dobrotu. S hladinkou v krvi sa totižto nedokázala vôbec ovládať, všetky jej stavy sa prehlbovali a zhoršovali. Dopadlo to tak, že si nakoniec siahla na život.
„Raz sme sa veľmi pohádali, keď sme obaja pili. Vtedy som sa opitá rozhodla, že to ukončím. Bol neskorý večer, išla som na koľajnice a čakala som na vlak, ktorý mal ukončiť moje trápenie. Niekto ma však videl a privolal pomoc. Vtedy som to brala ako smolu, dnes, samozrejme, ako šťastie. Keby toho človeka nebolo, dnes tu nie som. Iróniou je, že dnes už ani presne neviem, prečo som sa vtedy chcela zabiť,“ spomína si.
Privolaná záchranka ju odviezla rovno na psychiatrické oddelenie, kde strávila niekoľko týždňov. Potom sa jej však podarilo lekárov presvedčiť, že to viac nespraví a že išlo o náhly skrat. Vydržalo jej to niečo vyše roka, počas ktorého však pravidelne popíjala.
„Asi po roku som sa opäť z vlastného nešťastia veľmi opila a vtedy som sa rozhodla vzťah aj svoj život už naozaj ukončiť. Rozišla som sa s ním a povedala som si, že teraz už naozaj môj život nemá bez neho žiadny zmysel. Predávkovala som sa liekmi, ale asi teda nie dostatočne, lebo ma ,len‘ na niekoľko dní vyplo. Rodičia privolali záchranku, ktorá ma v byte predávkovanú našla,“ hovorí mladé dievča.
Tentoraz však už veci nabrali veľmi rýchly spád. Po opätovnom pobyte na psychiatrii jej rodičia našli iného lekára, ktorý jej zmenil liečbu a najmä psychológa. Kombinácia správne nastavenej medikácie a terapie spôsobila, že dnes sa podľa vlastných slov cíti takmer úplne normálne.
„Tieto incidenty sa stali pred rokmi a dnes sa na veci pozerám úplne inak. Nepijem, užívam svoje lieky, chodím na terapiu, mám nového priateľa, ktorý o mojich problémoch vie. Je ku mne tolerantný a dobrý, okolie sa ma tiež snaží pochopiť. Dnes sa dá povedať, že sa mám takmer dobre. Takmer preto, že príznaky nezmizli a ja budem pravdepodobne už navždy mať na seba aj svet pokrivený pohľad. Ale fungujem a v rámci možností som skoro šťastná,“ uzatvára mladé dievča.
Ako naznačuje aj príbeh Emy, ľudia s emočne nestabilnou poruchou osobnosti majú možnosť liečby, ktorá dokáže byť aj veľmi úspešná.
„Prvá voľba liečby je psychoterapia. Lieky sú až sekundárna voľba. Človek by mal nájsť dobrého psychoterapeuta – psychiatra alebo psychológa, aby mal tú psychoterapiu. Pomerne dobré výsledky sú s kognitívno-behaviorálnou terapiou, ale takisto sú vhodné pri tejto poruche aj iné typy psychoterapeutistických smerov,“ vysvetľuje psychiater Matúš Virčík.
Psychoterapia je však v tomto prípade dlhodobá, ide o desať, dvadsať a aj viac sedení. Človek sa tam učí techniky, ako zvládať impulzívne správanie, výbušnosť či premenlivú náladu. Ak pacient spolupracuje, podľa Virčíka má veľmi veľkú šancu, že sa jeho stav celkovo zlepší.
Najdôležitejšie je, aby si to pacient uvedomoval, spolupracoval a chcel podstúpiť psychoterapiu. A ak to zlyhá, alebo pacient má veľké ťažkosti, tak potom sa predpisujú lieky. Sú to stabilizátory nálady, ktoré tú impulzivitu dokážu regulovať, aby pacient nebol taký výbušný. No aj antidepresíva, ktoré majú schopnosť regulácie emócií. Ešte je aj možnosť dať pacientovi ne benzodiazepínové anxiolytiká na upokojenie,“ uzatvára odborník.
Pozrite si otvorenú spoveď úspešnej YouTuberky o psychických problémoch.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
