Na miesto najintenzívnejších bojov na Ukrajine stále prúdi aj pomoc zo Slovenska, konkrétne z Liptova. O tom, ako prebieha pomoc, aké nálady panujú na Ukrajine a čo si Ukrajinci myslia o výrokoch a činoch premiéra Roberta Fica, nám porozprával koordinátor iniciatívy Liptov pre Ukrajinu Jiří Kolínský.
Hneď na začiatku vojny na Ukrajine sa rozhodli konať a nevzdali sa ani teraz, keď ruská agresia vstupuje do štvrtého roka. Občianska iniciatíva Liptov pre Ukrajinu pomáha v miestach najintenzívnejších bojov.
Vďaka partnerskej organizácii Volonteri – Prozora Tisa (Волонтери Прозора ТИСА) a darcom prúdi pomoc priamo k bojovým jednotkám, ale aj k civilistom, najmä tým najzraniteľnejším, ako sú siroty v detských domovoch či seniori.
O iniciatíve, situácii na Ukrajine a o tom, ako Ukrajinci vnímajú dianie na Slovensku, nám porozprával bývalý novinár Jiří Kolínský, ktorý v organizácii pôsobí ako koordinátor. V minulosti bol organizátorom protestov Za slušné Slovensko v Liptovskom Mikuláši.
Od pomoci Ukrajine ho neodradili ani prerezané pneumatiky na aute, ani neustále vyhrážky, ktoré dostáva on aj iní členovia iniciatívy.
Občianska iniciatíva Liptov pre Ukrajinu vznikla hneď po vypuknutí ozbrojeného konfliktu na Ukrajine, ktorý rozpútalo Rusko. Jednak sme cítili potrebu pomôcť ľuďom – našim susedom v ťažkej chvíli, akou je vojna. A po druhé, mal som tam priateľov, ktorých som poznal celé roky, takže to bolo osobné.
Hneď ako sa začal útok, tak sme začali organizovať pomoc. Keď to videli Ukrajinci, ktorí žili v Liptovskom Mikuláši, chceli, aby sme spojili sily. A slovo dalo slovo, rýchlo sme si porozumeli. A tak sme od februára 2022 začali voziť pomoc do Ukrajiny.
Relatívne rýchlo sme pochopili, že o pomoc na hranici sa postarajú rôzne humanitárne organizácie. Stávali tam stánky, kde poskytovali teplé jedlo, možnosť nocľahu, teplé nápoje a základnú pomoc. Nám sa zdalo potrebné pomáhať ľuďom priamo na Ukrajine, a to jednak civilistom, ktorí nemohli odísť, pretože boli nevládni alebo nemali peniaze, a zároveň aj vojakom, ktorí sa museli postaviť ruskej agresii.
V podstate som sa viac bál a aj doteraz sa bojím, aby eskalácia vojny nepresiahla územie Ukrajiny a nedostala sa ďalej do Európy. Napríklad aj ku nám na Slovensko, alebo, povedzme, do Maďarska či do Poľska, lebo vieme, že Varšava dlhodobo a historicky nemá dobré vzťahy s Ruskom. Takže som sa skôr bál tohto, a preto som sa rozhodol, že treba pomáhať priamo na Ukrajine, aby sa vojna zastavila tam a nerozšírila ďalej do Európy.
A bolo mi jedno, do akej miery bude ohrozený môj život. Ja som nemal ambíciu chodiť priamo do predných línií, ale mojou ambíciou bolo zorganizovať sieť, ktorá bude dlhodobo Ukrajincom pomáhať, pretože som predpokladal, že vojna sa neskončí zo dňa na deň. Našťastie, podarilo sa nám to. Nanešťastie, vojna trvá naozaj dlho a možno aj dlhšie, ako sme predvídali.
Je to veľmi ťažký život; ľudia sú bez stálych zásob základných životných potrieb, ako sú čistá pitná voda alebo základné potraviny. Všetko sa tam musí dovážať a to sa nedá zabezpečiť na dennej báze. Musia si to teda rozdeliť. Myslím si, že veľa Slovákov, alebo aj ľudí na Západe, si nevie predstaviť, ako sa žije, keď máte potraviny „na prídel“ a musíte ich rozdeliť, pretože neviete, kedy príde ďalšia pomoc, či to bude trvať tri dni, päť dní alebo dva týždne.
Čím dlhšie vojna a ohrozenie trvajú, tým viac si ľudia vyvinú schopnosť – adaptabilitu. Na Ukrajine je to veľmi viditeľné a veľmi zle ju vníma náš premiér, ktorý už párkrát vyhlásil, že na Ukrajine alebo priamo v Kyjeve nie je vojna, načo by tam chodil, keďže tam všetko funguje normálne.
V podstate áno, vo viacerých častiach Ukrajiny to vyzerá tak, ako pán premiér opisuje, ale on k tomu nepovedal tú druhú zložku – adaptabilitu. A táto adaptabilita spočíva v tom, že ktokoľvek, kto žije pod akýmkoľvek stresovým tlakom – či už ide o prírodnú katastrofu, vojnu alebo niečo iné – si časom zvykne. Čím dlhšie ten stav trvá, tým je človek odolnejší, prestane vnímať každodenné ohrozenie a hľadá iné spôsoby, ako prežiť v ťažkých podmienkach a dokonca sa aj potešiť.
A pán premiér by mal tiež povedať, prečo ľudia žijú v oblastiach, kde sa nachádzajú sopky. Veď vedia, že sopky raz za čas vybuchnú a desiatky, stovky a niekedy tisíce ľudí môžu zahynúť. Tí ľudia žijú s vedomím, že sa im niečo môže stať. Takisto to momentálne funguje na Ukrajine. Veľakrát zažijú niekoľko útokov denne alebo poplachov. Nemajú kam odísť a musia sa s tým naučiť žiť.
Ak chce niekto pochopiť nejaký zložitý problém, akým je vojna, v prvom rade by mal nájsť odvahu ísť tam. Keď tomu neverí, mal by aspoň navštíviť oblasti v blízkosti frontových línií, napríklad zásobovacie tábory, ktoré sú denne pod ostreľovaním. Nevydržal by tam ani 24 hodín. Aký pocit by si z toho doniesol a ako by to vysvetľoval, nechám na neho.
Keby tam reálne bol, veľmi rýchlo by pochopil, kto sa bráni, kto je agresor, čo všetko zlé vojna prináša a či v Ukrajine je mier alebo vojna – je tam jednoznačne vojna. Ukrajinci sú však takí silní, že majú mentalitu, ktorú im závidím, pretože dokážu vzdorovať obrovskej presile a zároveň sa v ťažkých časoch naučiť žiť tak, že si nájdu čas na to, aby si zaspievali či zatancovali. Pre mňa je to znak, že ide o národ vyspelý a duševne vzdelaný. Nepodlieha depresii ani smútku a vie sa tešiť z maličkostí, vďaka čomu prežíva každý deň. Je to veľmi dobrý príklad, nielen pre Slovákov, ale pre celý zvyšok sveta.
Je to veľmi smutná vec. Ukrajinci to vnímajú veľmi pozorne, pretože najpozornejšie sledujú svojich susedov, okrem USA a vedenia NATO. Či už ide o Bielorusko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko alebo Rumunsko, sú to ich najbližší možní spojenci alebo nepriatelia. A sú z toho veľmi zmätení, pretože na jednej strane od začiatku agresívnej ruskej vojny vnímali, že im Slováci – či už jednotlivci alebo organizácie – pomáhajú, zatiaľ čo na druhej strane vnímajú našich čelných predstaviteľov, ktorí boli ešte pred rokom a pol veľmi proukrajinskí.
Rozdiel medzi predošlou vládou a terajšou spočíva v tom, že sme zrazu otočili kormidlo o 180° a plávame úplne opačným smerom. Ukrajinci sú z toho rovnako zdesení a boja sa toho ako my, ktorí žijeme na Slovensku, a ktorí nechceme smerovať k Moskve, ale chceme zostať s vyspelými európskymi a svetovými demokraciami. Uvedomujeme si, že to, čo prichádza z Ruska, je násilný imperializmus, pri ktorom sa porušujú všetky medzinárodné práva a dohody, ktoré ostatné krajiny rešpektujú. Takto mierové spolužitie na Zemi nemôže fungovať, naopak, je ohrozené.
Takže sa pozerajú na Maďarsko a teraz aj na Slovensko ako na odpadlíka Európskej únie, aspoň v tých oficiálnych medziach – teda vládnych a prezidentských. A mne je z toho veľmi smutno.
Prvýkrát odo mňa chceli, aby som im prekladal, čo Fico povedal. My sme tam boli len s konvojom, vykladali sme pomoc, a keď sme už mali všetku prácu za sebou, prišiel čas na chvíľku sa posadiť a porozprávať sa. V tej chvíli vyšlo prvé komuniké nášho premiéra a ja som im ho prekladal, pričom som sa cítil ako človek, ktorý na Slovensko vlastne nepatrí, pretože náš premiér hovoril niečo úplne iné, než čo sme my reálne vykonávali.
Na jednej strane nezištne zbierame, doručujeme a rozdeľujeme pomoc, aby sme čo najviac zmiernili utrpenie Ukrajincov, zatiaľ čo na druhej strane je cynický premiér, ktorý tvrdí, že tam vojna nie je a že im nebudeme pomáhať. Preto som im povedal, že tento človek nereprezentuje Slovensko ani nás, ale reprezentuje len časť cynických ľudí, respektíve ľudí, ktorí sú zmanipulovaní populistickou politikou a nerozumejú tomu, čo sa v skutočnosti deje.
Samozrejme, nie je v našich silách rozprávať sa so všetkými Ukrajincami, ale od ľudí, ktorých stretávam, viem, že tam panuje nejednoznačný očakávací názor – že Trump je neriadená strela. Na jednej strane môže prispieť k mieru, lebo sa pozná s Putinom a v niektorých, možno globálnych veciach, vedia nájsť spoločnú reč, keď to poviem jemnejšie. Na druhej strane vnímajú amerického prezidenta ako človeka, ktorý je veľmi nevyspytateľný a niekedy tvrdohlavý, a keď si povie, že Ukrajina nebude strácať územia a ľudí v dôsledku ruskej agresie, dokáže sa voči Rusom vymedziť ešte viac ako predchádzajúci prezident Biden.
Zatiaľ to vyzerá, že sú z vývoja sklamaní. Ale môže sa to zmeniť, lebo sme už viackrát videli, že Trump niečo vyhlásil, a keď zistil, že mu to neprináša politické body, respektíve, že to nie je ekonomicky výhodné pre Ameriku, vyhlásenia a kroky zmenil.
Neviem, ako dopadnú najbližšie rokovania medzi americkou a ruskou diplomaciou, ale môže dôjsť k nejakému nedorozumeniu alebo konfliktu, vďaka ktorému sa karta obráti a Trump bude tvrdošijne trvať na tom, aby sa najprv splnili americké podmienky, ktoré nadiktuje Amerika Rusku. Aj keď si všetci myslíme, že Amerika Rusku nemôže diktovať – sám Putin to vyhlasuje – aj on si po troch rokoch uvedomuje, ako oslabil vlastnú ekonomiku a že v Rusku vládne nespokojnosť.
V skutočnosti nevieme, čo sa tam deje, pretože tam panuje brutálna cenzúra a v podstate v Rusku neexistujú slobodné médiá a nie sme dostatočne informovaní o tom, čo sa tam pod pokrievkou deje. Ale som si istý, lebo som v Rusku bol krátko pred vojnou a rozprával som sa aj s mnohými ľuďmi v rôznych zväzových republikách, a už vtedy boli ľudia veľmi nespokojní s putinovskou politikou, čo pretrváva aj dnes.
Z ľudského hľadiska je to hanebné a neodpustiteľné a zároveň pre mňa osobne ide o pošliapanie dobrého mena Slovenska a vlastizradu, pretože s vojnovými zločincami, ak niekto chce rokovať, by si mal na to vypýtať minimálne mandát od parlamentu – nie nadpolovičnou, ale ústavnou väčšinou. Na to, aby dostal súhlas, by, samozrejme, museli vedieť, o čom chce náš premiér s takýmto človekom rokovať, ale toto Fico nikdy nepovedal. Nepovedal to ani predtým, ako išiel na to stretnutie, a nepovedal nám to ani doteraz, hoci to už dávno prebehlo, takže vlastne nevieme, o čom tam v skutočnosti rokovali.
Premiér krajiny takto nemôže konať a rozumiem všetkým ľuďom, ktorí teraz chodia do ulíc, pretože sú nespokojní s takýmto jednaním, keďže navonok voči ostatným krajinám, ako aj našim partnerom v Európskej únii a NATO, Fico týmto správaním dáva signál, že my všetci na Slovensku takí sme – čo však nie je pravda. Zneužil svoje postavenie a v normálne fungujúcej tradičnej demokracii by takto premiér určite nekonal.
Áno, to je na tom smiešnejšie a zároveň tragickejšie, že keď zistil, že ľudia chodia do ulíc a že to vyvolalo obrovskú vlnu nepokojov na Slovensku – a možno v uliciach je aj časť z jeho vlastných voličov alebo voličov súčasnej koalície – tak vlastne zmenil rétoriku a tvrdil, že tam išiel súkromne. Ale potom to mal komunikovať od začiatku, vypýtať si povolenie a strpieť nepríjemné otázky od novinárov aj občanov o dôvode svojej cesty.
Možno keby jednal s človekom na nižšej úrovni, ale on jednal s najvyššou hlavou celého zločinného systému, ktorý v Rusku panuje už dlhé roky. Reálne sa možno nikdy nedozvieme, o čo tam v skutočnosti išlo.
Áno, je tu veľká časť ľudí, hoci nie väčšina, ktorá momentálne je na strane Ruska. Jednak sú unavení z tohto konfliktu, ktorý je tu a dotýka sa nás priamo, lebo sme priamym susedom Ukrajiny. Veľa ľudí muselo ujsť z Ukrajiny a na Slovensku ich je naozaj mnoho. Úlohou osvieteného premiéra, prezidenta či politikov by malo byť neútočiť na takto ťažko skúšaných ľudí, ale, naopak, vysvetľovať im, prečo to tak je, ako tá situácia nastala, kto skutočne zaútočil a kto trpí. Takýmto spôsobom by aj počet zástancov Ruska bol oveľa nižší.
Rusko zasahuje do okolitých krajín, čo vyvoláva znepokojenie, kto bude ďalší po Ukrajine. Možno to mnohí ľudia na Slovensku nevedia pochopiť, ale možným cieľom je určite aj Slovensko. Sme jednou z najmenších krajín a nemôžeme mať väčšiu istotu a stabilitu než byť na strane našich partnerov, ktorí sú ekonomicky, vojensky aj ľudsky silnejší a početnejší, ako sme my.
Ak nás opäť čaká ruské područie, ktoré sme už zažili na viac ako 40 rokov, a zrejme niektorí ľudia na to zabudli, nech sa rozpamätajú, že nás nečaká nič dobré. Už sme to raz mali na dlhé desaťročia – ľudia nemohli povedať svoj názor, nemohli slobodne voliť, modliť sa, nakupovať, cestovať, pracovať a mohol by som pokračovať donekonečna. Tých vecí, ktorými nás Rusko negatívne ovplyvňovalo, bolo veľmi veľa; ak na to niekto zabudol, je mi to strašne ľúto. Ja som na to nezabudol, stále to mám na mysli. Verím, že veľa Slovákov je na tom podobne a že nedopustíme, aby sa Slovensko stalo satelitným štátom Ruska.
Akým podmienkam sú vystavení ukrajinskí vojaci, si môžete pozrieť v nasledujúcom videu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
