Učiteľ, špeciálny pedagóg, psychológ a terapeut Viktor Križo sa venuje aj deťom, ktoré chcú ubližovať a hovorí, čo potrebujú. Upozorňuje, že deti s vysokým intelektom majú často problémy so vzťahmi a sebavedomím. Vysvetľuje, kde zlyhal systém pri chlapcovi, ktorý útočil nožom.
V rozhovore sa dočítate aj:
Ako zabezpečiť bezpečnosť na školách
Čo školám chýba
Ako pristupovať k deťom s vysokým intelektom
Prečo je dôležité budovať kamarátstva
Ako prispieva k atmosfére v spoločnosti slovník politikov
Dá sa zabezpečiť bezpečnosť žiakov v školách, aby sa nestávali útoky, aký stal napríklad v Spišskej Starej Vsi?
Je to takmer nemožné. Školy nie sú väzenie ani parlament. Neviem si predstaviť, že v tých šesťtisíc budovách sme schopní robiť nejaké opatrenia. Stojí to veľa peňazí a má to malý efekt.
Mnohé školy majú aj vrátnice, ale tu nám nepomôžu ani kamery, ani mreže, ani čítačky kovov. Rozhodne som presvedčený, že toto sa deje práve preto, že škola nie je bezpečné miesto, ale z iných dôvodov.
Zo zahraničia vidíme, že väčšinou sú to motivované útoky a nejde o náhodné teroristické činy. Dôvodom sú nevyriešené problémy. Tu je oveľa lacnejšie začať aktívnejšie pracovať na zlepšení klímy školy ako budovať opevnené mesto.
Karl Rogers je jeden z najlepších humanistických psychológov v dejinách ľudstva a už v 60-tych rokoch sa vyjadril, že školy majú veľmi blízko k väzniciam, že tie pravidlá a systém je tomu veľmi podobný, lebo je postavený na odmenách a trestoch a že takýto systém vždy končí násilím.
Čím viac sa kontrola zvyšuje, tak tým menej sú deti schopné dospieť do zdravých osobností.
Čo sa teda dá urobiť v prevencii, aby sme zabránili týmto činom?
Vieme veľmi presne povedať, že to často začína už v závere materskej školy, pri prechode do prvej triedy, že rizikové deti sú na začiatku úzkostné, potrebujú viac podpory, viac porozumenia a potom vieme, že ono to tak postupne rastie, príde puberta, nepochopenie, nevie si nájsť kamarátov a školský systém sa tomu nevenuje, ignoruje to, prípadne trestá.
Tieto deti nie sú deti s tromi hlavami alebo piatimi rukami. Sú to úplne normálne deti často s väčším intelektom. Potrebujeme deťom vytvárať bezpečnú školu, aby tam boli ľudia, ktorí majú záujem pomôcť dieťaťu.
Ako sa dá pomôcť problémovému dieťaťu?
Nie dieťa je problémové, ten systém je problémový. Je tak rizikový, že je skôr úspech, keď cez neho nejaké dieťa prejde bez toho, aby malo traumy. Videli sme to pekne v reakcii pána premiéra, ktorý školsky systém vníma ako trestajúci a považuje to za dobré.
Nie je to tak, že sa niekto rodí ako problémový, ale problémovým sa stáva.
Málokto sa však stotožní s chlapcom, ktorý útočil na škole a zabil dvoch ľudí. Máme v sebe stereotypy, ktoré nám bránia v tom, aby sme sa na útočníkov pozerali v prvom rade ako na obete?
Áno, máme veľké stereotypy, že si predstavujeme len obraz nepriateľa, vraha alebo nejakého násilníka. Už výskumy z 30. až 40.tych rokov, ktoré boli spojené s nacistickými tábormi, ukazujú, že to často nie sú patologickí jedinci v zmysle, že by mali deficity neuronálneho charakteru, alebo že majú nejaké genetické predispozície.
Naopak, často ide o relatívne obyčajných ľudí. Hanna Arendtová v 60-tych rokoch písala o jednom z najväčších nacistických pohlavárov Adolfovi Eichmannovi a prišla s pojmom „banalita zla“.
Mnohí ju kritizovali, že to zľahčuje, ale ja to teraz hovorím nahlas, že je to naozaj banalita zla. Ľudia, čo urobia takýto hrozný čin, nie sú patologickí jedinci od kosti, ktorí sa narodili ako vrahovia.
Zlo je v skutočnosti banálne a deje sa často preto, lebo je násilie legitimizované, podporujeme ho v deťoch. Takže, skúsme si to skôr predstaviť tak, že tento systém robí z dobrých ľudí zlých.
Čo vieme hneď teraz zmeniť na systéme, aby to tak nebolo?
O poslednom prípade zo Spišskej Starej Vsi máme zatiaľ málo informácií, ale keď sa pozrieme do starších prípadov zo zahraničia, napríklad aj v prípade Breivika, vieme, že v detstve volali o pomoc viackrát.
Aj v tomto poslednom prípade pán generálny prokurátor povedal, že chlapec nebol nepopísaný list. Ja ako psychológ by som skôr povedal, že tento chlapec už pred tým volal o pomoc a tento systém na to nereagoval včas. Podobným deťom sa venujem aj ja v Bratislave.
Mám deti, ktoré chcú zabíjať a strieľať. Opakujem, začína to zvyčajne počas prechodu z materskej do základnej školy a potom počas prechodu zo základnej na strednú školu. Tento chlapec vystriedal niekoľko škôl.
Vôbec nie je riešenie prehodiť dieťa z jednej do druhej školy. Nanovo sa musí začleňovať, budovať vzťahy. Týmto sa bude od vzťahov ešte viac odpájať a fungovať ako izolovaný jedinec, ktorému je všetko jedno, ktorý nemá problém zabíjať. Ak má vzťahy, neexistuje, že pôjde zabíjať.
Okrem toho, forma vzdelávania tohto študenta bola od začiatku zlá. Takýto študent nemá čo robiť na individuálnom vzdelávaní. Tento študent potreboval pomoc a nie sedieť doma.
Ak sú s ním problémy, tak tu máme na to odborníkov. Škola si má zabezpečiť podporný tím. Na stránke školy som nevidel ani jedného odborného zamestnanca. Je možné, že ho majú, ale verejne sa dohľadať nedá.
Druhá vec je, že vieme, že nadané deti majú isté špecifiká, napríklad nízke sebavedomie, alebo veľmi bazírujú na výkon. U takých detí nemáme podporovať súťaženie, ale máme podporovať sociálno-psychologický koreláty.
Budeme podporovať priateľstvá, pomáhať im v tejto oblasti a nie v oblasti súťaží a získavaní medailí. Načo sú mu tie medaily v base?
Je takýchto detí viac?
Máme tu stovky takýchto detí, o ktorých vieme, že sú vytlačené na individuálne vzdelávanie. Inšpekcia na to upozornila pred mesiacom, že sa nám zvýšil počet detí, ktoré sú doma.
Máme tu stovky takýchto detí po Slovensku. Ja sa pýtam, čakáme na ďalšie útoky? Alebo chceme niečo z tým začať robiť?
Nie je to niekedy tak, že školy ustupujú tlaku rodičov iných detí, aby žiaka s problémami preradili na inú školu?
Áno, je to presne tak. Bolo to tak aj v prípade žiaka vo Vrútkach, kde mu nepomohli. Ako spoločnosť sa správame chrapúnsky. Chceme tieto deti trestať, vytlačiť, ale násilie nikdy nevedie k vyriešeniu problémov. Takže áno, odsúvali sme problém.
Treba dodať, že veľakrát rodičia na začiatku volajú o pomoc, lenže škola na to nemá psychológov, pretože radšej za peniaze kúpi tulivaky alebo vymaľuje triedu. Niektoré školy nemajú za prioritu bezpečnosť. Základ je netutlať problém, ale snažiť sa ho riešiť skôr, ako prejde do patologického správania.
Hrubý a násilný jazyk majú často aj politici. Prispievajú k zlej atmosfére?
Od pandémie tu vidíme zhrubnutie komunikácie. Po pandémii prišla ďalšia kríza – vojna a mrzí ma, verejní predstavitelia sa nevzdelávajú, nepracujú na tom, aby vedeli ako komunikovať, že sa nedržia rád odborníkov, psychológov a robia unáhlené vyjadrenia, ako mal napríklad premiér Robert Fico, keď napísal, že študent by si zaslúžil tri facky.
Takéto vyjadrenia sú absolútne neprimerané, je to legitimizovanie násilia a to je vážny problém, pretože toto rozhodne dáva zelenú násiliu a nabáda na to, že problémy sa majú riešiť násilím.
Zlyhávajúcemu systému sme sa venovali aj v Televíznych novinách. Pozrite si reportáž:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
