Slovenská divadelná a televízna herečka Sarah Arató účinkuje v Slovenskom národnom divadle i v Divadle Astorka a televízni diváci ju poznajú z úspešného seriálu Druhá šanca. Tento rok sa ako ambasádorka zapojila aj do Nadácie Markíza, ktorá podporuje duševné zdravie mladých. Hovorí, čo ju naučili terapie a ako sa dá dopracovať k sebeláske.
V rozhovore sa dočítate aj:
Či je duševné zdravie prioritou štátu
Ako sa stará o svoje duševné zdravie
Ako sa herci môžu vysporiadať s náročnými emóciami
Či sa porovnáva s inými herečkami
Či je herectvo náročné na sebavedomie a duševné zdravie
Tento rok ste sa stali ambasádorkou Nadácie Markíza, ktorá sa venuje detskému duševnému zdraviu. Prečo ste sa rozhodli angažovať v tejto téme?
Oslovili ma z magazínu Reflex, či by som nechcela byť súčasťou jednej reportáže, v ktorej by som išla do denného stacionára na detskej psychiatrii. Súhlasila som. Už dlhšie som premýšľala nad tým, že by som rada svoj vplyv využila. Vzhľadom na prácu, ktorú robím, mi začali aj stúpať followeri, tak som chcela svoj prínos na sociálnych sieťach niekam posunúť. Slovo dalo slovo a dievčatá z Nadácie Markíza ma oslovili, či by som sa teda nechcela stať ambasádorkou. Súhlasila som s tým, že v budúcnosti by som s nimi spolupracovala na nadačných veciach, pretože to považujem za krásnu prácu alebo skôr poslanie, ale zároveň to považujem za krásny spôsob, ako využiť potenciál sociálnych sietí tým správnym smerom.
Venuje spoločnosť a vedenie tohto štátu dostatočnú pozornosť duševnému zdraviu?
Nie.
Štatistiky sú alarmujúce. Stúpa počet volaní na krízové linky, aj pokusy o samovraždy. Tak prečo sa politici dokážu hádať o všetkom možnom, len nie o duševnom zdraví?
Pretože ich to nezaujíma. Tak isto, ako ich nezaujíma kultúra, ako ich nezaujíma školstvo, ako ich nezaujíma životné prostredie. Jednoducho rezort zdravotníctva, kultúry a školstva ich nezaujíma, pretože keby ich zaujímali, tak je to viditeľné a evidentné. Ale nie je. Myslím si, že zdravie a aj duševné zdravie si zaslúži väčší priestor. Aj ako ambasádorka duševného zdravia môžem povedať, že táto téma a ľudia v nej by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Ale nemusí to začínať len v politike. Ja si myslím, že sa to začína už na školách, doma a začína sa to aj tým, že budeme detabuizovať témy duševného zdravia. Keď človeka bolí zub, tak ide k zubárovi, ale keď má duševný problém alebo má duševnú bolesť, tak si myslím, že stále je problém vyhľadať pomoc. Myslím si, že to je niečo, v čom sa nemôžeme spoliehať na politikov, ale vieme urobiť aj niečo sami. Samozrejme, nevieme priniesť viac lôžok na psychiatriu, ale vieme sa s deťmi viac rozprávať.
Cesta môže byť aj to, aby známe osobnosti a influenceri využívali svoj dosah na podobné témy. Mali by sa viac zapájať?
Určite áno, ale je to citlivé. Neviem, či sme my známi ľudia kompetentní hovoriť o duševnom zdraví. Môžem hovoriť len zo svojich skúseností a to, čo si myslím. Nie som psychiater ani psychológ, nemám to vyštudované. Ako ambasádorka môžem len hovoriť, aby sme sa rozprávali o duševnom zdraví, aby sme počúvali odborníkov, aby sme sa tomu venovali. Viac preto asi urobiť nevieme.
Nie je na Slovensku problém aj to, že niektorí sa boja ísť do ťažkých tém, aby neprišli o fanúšikov či lukratívne ponuky na spoluprácu?
Neviem, či sa boja. To sa treba pýtať tých, ktorí sa do týchto tém nepúšťajú. Ja o tom rozprávam s rešpektovať, pretože si myslím, že nie som kompetentná o tom hovoriť viac. Trend rozpoznávania duševného zdravia je celosvetový a už sa to povedomie rozširuje. Aj to, že sa o tom rozprávame, je toho dôkazom.
Takže, sa situácia zlepšuje?
Áno. Myslím si, že sme ešte nenašli úprimný alebo úprimne pozitívny prístup k duševnému zdraviu. Ono to v skutočnosti nie je ťažká téma. Je to fakt rovnako ako srdcové ochorenia. Nie je to síce príjemné, ale mala by to byť normálna téma. Pokiaľ tomu budeme dávať nálepky, že je to ťažká alebo smutná téma, budeme to stále zahaľovať do toho rúška. Treba sa tomu postaviť čelom a brať to ako prirodzenú vec, ktorá sa deje nám všetkým.
Ako sa vy staráte o svoje duševné zdravie?
Podľa toho, v akom som životnom štádiu. Veľa sa rozprávam so svojou rodinou, so svojím partnerom, nedusím v sebe veci, som ochotná navštíviť terapie. Sú rôzne kurzy, ktoré sú dostupné. Vo svojom živote mám veľa podporovateľov, ktorí mi pomáhajú prekonať aj ťažšie chvíle.
Bolo niečo vo vašom živote, keď ste si uvedomili, že sa treba starať o svoje duševné zdravie?
Nebolo to nič konkrétne. Ja ako herečka sa veľa venujem emóciám, takže si myslím, že vďaka mojej profesii som si uvedomila dôležitosť duševného zdravia.
Od dnešnej staršej generácie niekedy počúvame, že dnešní mladí sú slabí a nič nevydržia. Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že to majú veľmi ťažké. Neviem, čím to je. Rozprávala som sa o tom s mnohými psychológmi. Táto doba je iná, ale nemôžeme zazlievať staršej generácii, že nám nerozumie. Sme iní. Viac sa zaujímame o naše vnútro a podľa mňa aj o zovňajšok. Stále sa snažíme splniť nároky na výkon. Sme generácia, ktorá je veľmi tlačená do výkonov. Táto generácia to má ťažké. Austrália teraz zakázala deťom do 16 rokov sociálne siete a to je krok, ktorý je dobrý. Sociálne siete nie sú dobre ošetrené v tom, aký dopad majú na vývin detí. Sama vidím, ako to na mňa vyvíja tlak a to mám 30 rokov.
Vy ste spomínali, že terapeut vám povedal, že telu je jedno, či ťažkú emóciu hrá, alebo ju naozaj prežíva, telo sa trápi rovnako. Musí byť náročné hrať utrápené postavy.
Našťastie ich nehrám často. Je to zvláštne, pretože človek sa v tých postavách dotýka vecí, ktoré v sebe má a možno o tom ani nevie. Potom, keď sa toho dotkne, tak ich chtiac-nechtiac aj začne prežívať. Myslím, že existujú dva prístupy - buď sa na to pozriem, alebo to prežijem. Ja sa tak kolíšem medzi oboma. Zatiaľ sa mi podarilo, naučiť sa pozorovať čo prežívam.
Učia sa študenti herectva, ako tieto emócie zvládať?
Nie a je to jedna z vecí, ktorá by bola vhodná. Na školách je psychológ, ale je tam na stav núdze, keď už sa niečo stane. Malo by to byť súčasť vzdelávania a na hereckých školách ešte viac.
Herectvo zvonku vyzerá ako súťaživé prostredie plné porovnávania a snahy získať dobrú rolu. Je to náročné na sebavedomie?
Áno, je to náročné na sebavedomie. Ja to však neviem robiť tak, aby som sa z toho rúcala. Kastingy ma naučili, že keď idem na dvesto kastingov, dostanem jeden. Je to skôr o čakaní ako o porovnávaní.
Takže, sa nezvyknete trápiť nad tým, že iná herečka dostala dobrú príležitosť a darí sa jej?
Snažím sa to zvládať. Momentálne mám prácu, takže sa mi na to ľahšie pozerá, ale učím sa byť spokojná s tým, čo mám. To je dobrý základ na to, ako sa nezblázniť. To nie je len o herectve. Byť spokojný s tým, čo mám, je všeobecné pravidlo do života.
V herectve je tlak aj na výzor. Dá sa nepodľahnúť honbe za krásou a dokonalou postavou?
Nie som dokonalá a určite sa porovnávam, ale opäť je to o tom byť spokojný so sebou. U nás na Slovensku je trend krásnych ľudí, ale celosvetovo vo filmoch už mizne. Začína byť trend zaujímavých ľudí. Myslím si, že prostredie, ktoré dáva prednosť zaujímavým ľuďom, je teplejším miestom pre všetkých. Krása je iba nejaká predstava iných ľudí, ale byť zaujímavým je širšie spektrum, kde sa vie každý niečím dosadiť. Týmto ten filmový svet teraz žije. Herci nie sú krásni podľa dogiem, ale sú niečím zaujímaví. Samozrejme, že výzor je do istej miery dôležitý, ale ja sa potrebujem v prvom rade páčiť sama sebe. Zvnútra aj zvonka. Momentálne ma najviac zaujíma, ako prehĺbiť moje herectvo, ako sa dopracovať k postavám, po ktorých túžim. Nemyslím si, že je to o kráse, je to najmä o kvalite. Dobré filmy dostávajú najmä kvalitní herci, nielen tí pekní. Chodím na rôzne workshopy a snažím sa dať hodnotu práci a nie výzoru.
Takže talent a snaha sú stále kľúčové v herectve?
Áno. Talent a schopnosť a ochota sa učiť a rozvíjať je dôležité. Nezaspať na vavrínoch je dôležité. Dopredu idú tí, ktorí sú ochotní na sebe pracovať.
Hovoríte, že v prvom rade sa musíte páčiť sama sebe. Mnoho ľudí však so sebahodnotou zápasí, myslia si, že až keď sa druhým budú páčiť, budú mať hodnotu. Dá sa na tom aktívne pracovať a vybudovať si sebalásku?
Áno, s tým určite pomôžu terapie. Myslím si, že každý človek vie, čo ho na ňom najviac hnevá, či je to výzor alebo správanie. Treba si povedať, či na tom vieme alebo nevieme pracovať. Je otázka, že ako sme s tým schopní niečo urobiť. Keď s tým viem niečo urobiť, príde druhá otázka - čo s tým viem urobiť? To, čo viem opraviť, to sa snažím opraviť. Ide skôr o nejaké moje nastavenia a snažím sa k tomu robiť kroky, napríklad sa snažím byť vďačná za to, čo mám, čo mi bolo dané, čo som si sama vytvorila. Tým sa začínam mať rada.
Sociálne siete vo veľkom vplývajú na duševné zdravie mladých. Viete si od nich udržať zdravý odstup?
Snažím sa. Mám nastavený časový limit na sociálne siete. Musím byť disciplinovaná. Nie som až tak aktívna na sociálnych sieťach. Skôr sa snažím niečo prezdieľavať, ak sa niečo týka mojej práce. Ja si na pľac neberiem mobil, keď točím, lebo ja sa potrebujem sústrediť na moju prácu a mňa mobil vyrušuje. To je súčasť mojej disciplíny, že viem, že keby som na pľaci mala mobil, tak skôr či neskôr sa s ním začnem hrať. Na vlastných sociálnych sieťach postupujem fotky, ktoré sú normálne, s mojím partnerom, s rodinou, z dovolenky. Ukazujem aj obyčajný život.
Sarah Arató ako ambasádorka Nadácie Markíza v Teleráne porozprávala o duševnom zdraví:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
