Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako funguje presviedčanie človeka, ktorý chce spáchať samovraždu? Psychológ Marek Madro (IPčko) s takýmito ľuďmi robí denne a nám exkluzívne prezradil, ako sa pracuje s niekým, kto má takéto pohnútky.
Keď sa povie samovražda, mnohí začnú hneď krútiť hlavami. Ľudí, ktorí si siahli na život, alebo ľudí, ktorí sa o to pokúsili, spoločnosť všeobecne zvykne vnímať ako slabochov. Toto vnímanie je však stigmatizujúce a nesprávne.
Ľudia, ktorí si niečím podobným prechádzajú, alebo si prešli, nie sú slabí. V skutočnosti sú zúfalí, nešťastní a dlhodobo vo veciach a ani svojom živote nevidia význam. Nejde však o stav, ktorý by sa nedal zvrátiť.
Čo sa týka počtu samovrážd, Slovensko patrí medzi priemerné krajiny. Aspoň tak hovorí Marek Madro, psychológ a zakladateľ portálu IPčko.
„Keď sa pozeráme na štatistiky a dáta z krajín okolo, tak nemáme nadpriemerné čísla. To, čo sa ukazuje podľa Národného centra zdravotníckych informácií, je, že sa zvyšuje počet samovražedných pokusov u mladých ľudí do 19 rokov. Stúpajú teda tieto pokusy,“ povedal Madro na úvod.
Podľa jeho slov sa však trochu líšia čísla, ktoré majú oni z ich liniek pomoci a služieb, od tých oficiálnych z NCZI. A tie ich sú skutočne desivé. Len za minulý rok totižto hovoríme o 16-tisíc kontaktoch s mladými ľuďmi, ktorí sa sebapoškodzovali alebo smerovali k samovražde.
„A takisto nám za minulý rok narástli aj samovražedné pokusy, pri ktorých sme boli. Čiže ten človek nás kontaktoval. Ani nie z dôvodu, aby sme mu pomohli, ale kontaktoval nás preto, aby pri tom umieraní nebol sám,“ ozrejmil psychológ.
Len slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva do Googlu 1500 Slovákov mesačne. Podľa Madra je ich cieľom, aby túto skupinu ľudí vyhľadávač odkázal na stránky pomoci a nie, aby dostali návody.
„Samozrejme, že sa k ním doklikajú, keď to veľmi chcú, ale napríklad na náš web chcemsazabit.sk veľmi často prichádzajú ľudia, ktorí experimentujú s týmito myšlienkami. A keďže majú pocit, že vyskúšať, zavolať, alebo napísať niekam nič nestojí... Zároveň pri tom očakávajú, že ich to utvrdí v tom presvedčení to naozaj ukončiť,“ vysvetlil Madro.
Komunikovať s ľuďmi, ktorí majú pohnútku spáchať samovraždu, alebo si ublížiť, nie je vôbec jednoduché. Odborníci sa na to školia dlho a nie iba „doma“, ale aj v zahraničí. Je však zároveň pochopiteľné, že nám psychológovia nemôžu uviesť úplne konkrétne príklady.
„Tí ľudia nám často hovoria tie myšlienky na začiatku. Že ja vlastne neviem, či chcem zomrieť, ja len nechcem už takto ďalej trpieť a najmä nechcem, aby kvôli mne trpeli iní ľudia. Oni chcú riešiť nejaké situácie, v ktorých sa ocitávajú, ale už proste rezignovali a už nemajú pocit, že existuje nejaké východisko, preto nás kontaktujú,“ vysvetlil Madro.
Ak ide o akútnu situáciu, kontaktujú záchranné zložky a spoločne sa snažia identifikovať to, kde sa takýto človek nachádza. Je tomu tak preto, že mnohí ich kontaktujú anonymne, a tak sa dá pochopiť, že údaje o svojej polohe jednoducho nechcú poskytnúť.
„Nie je to ani o nejakej technike alebo spôsobe, ako toto zistiť. Sú to niekoľkohodinové rozhovory, kde sa snažíme vytvárať najmä ten zážitok, že nás naozaj zaujíma, čo sa im to deje a kde sa nachádzajú. Nie v zmysle lokalizácie, ale v tom životnom období. Snažíme sa nájsť akúkoľvek štrbinku, do ktorej by sme mohli vstúpiť ako niekto, kto naozaj počúva,“ pokračoval Madro s tým, že ľudia im veľmi často hovoria to, že ide o ich prvý zážitok, kedy ich niekto počúva.
S takýmto človekom si teda vytvoria určitý vzťah. Potom sa zase komunikáciou snažia docieliť, aby ho nasmerovali k záchranným zložkám, alebo aby sa porozprávali osobne. Majú totižto terénne tímy, ktoré v prípade potreby vedia prísť na miesto, kde sa človek nachádza, a v rozhovore pokračovať.
„Keďže máme všetci rovnakú metodiku a všetci ako psychológovia pracujeme rovnako, tak ten človek má veľmi podobnú skúsenosť aj s tými ľuďmi v teréne. Máme vytvorenú sieť nových krízových centier po celom Slovensku, v každom krajskom meste. Ak sa nedá, aby sa stretli s našimi ľuďmi pri výjazde, nasmerovávame ich tam. Je tam nonstop psychológ, pripravený poskytnúť krízovú intervenciu,“ povedal psychológ.
Madro ďalej hovorí, že mnohí ľudia, ktorí ich kontaktujú, chcú jednoducho počuť, že existuje nejaká cesta. Prežívajú bolesť, ktorú si väčšinová populácia nedokáže predstaviť. V skutočnosti teda nejde o upozorňovanie na seba, ale o volanie o pomoc.
„Akákoľvek takáto pohnútka je pre nás absolútne dôležitá a naozaj, keď sme v kontakte s tými ľuďmi, čo sú v nejakej situácii, napríklad v okne alebo niekde na koľajniciach, alebo niekde, kde chcú ukončiť svoj život, tak máme vytvorenú sieť spolupracujúcu v integrovanom záchrannom systéme, kde spolu koordinujeme jednotlivé činnosti. Vieme napríklad upozorniť železnice na to, že tam a tam sa zrejme pohybuje takáto osoba,“ povedal odborník.
Zároveň však na miesto prichádza aj ich tím a záchranné zložky, ktoré sa spoločne snažia po človeku pátrať. A kolegovia na linke sa zase snažia človeka presviedčať, aby ich k sebe pustil aj naživo. Podľa Madra sa im to asi v 90 % prípadoch podarí.
„Človeku ten zážitok, že bol počutý, alebo že si ho niekto všimol a nebagatelizoval to, dáva nádej, že on to ešte predsa len skúsi. Veľmi často je taká tá technika, že spochybňujeme, či je to práve ten najlepší deň na to. Že ak ste to dlhodobo plánovali, tak naozaj je to tento deň? Že by to mohol byť aj ten ďalší, ak nám dáte šancu, aby sme do toho príbehu vstúpili. Ak nám dáte šancu nejakého ďalšieho nadväzného kontaktu,“ povedal psychológ.
V zásade sa jednoducho hľadá spôsob komunikácie, ktorý je konkrétnemu človeku blízky. Práve ten je však náročné identifikovať. No keď sa to podarí, dá sa na človeka doslova napojiť a dať mu zážitok bezpečia a prijatia.
„Naša skúsenosť je taká, že záchrana života je vždy na prvom mieste, ale oveľa dôležitejšie pre mňa, ako pre psychológa, je pre nich priniesť ten zážitok naozaj autentický, že neklamem, že nesľubujem nič, čo neviem splniť a že pracujem ako odborník, ale aj ako človek. A práve tú ľudskosť naozaj ľudia veľmi často cítia. Tie naše služby pomoci sa nekončia iba tým, že príde záchranka a odvezú ho niekam k odbornej pomoci,“ povedal Madro.
Podľa jeho slov sa snažia vytvárať celý systém podpory - pre jednotlivca, ale napríklad aj pre jeho rodinu. Človek totižto potom má pocit, že zrazu je okolo nejaká sieť. Niekto, kto ho počúva a prináša nápady, ako by sa situácie dali riešiť.
„A, samozrejme, že tým spochybňujeme jeho presvedčenie, že toto je naozaj dobrý nápad,“ dodal Madro.
Práca psychológov z IPčka stojí na nadväznom kontakte. Najbližší kontakt väčšinou realizujú v rôznych formách v priebehu 24 hodín. S človekom pracujú i naďalej, až pokiaľ nenastúpi na cestu terapie. Takmer v sto percentách prípadov teda aj vedia, ako sa príbeh ďalej vyvíja.
„Človek, ak sa aj vráti, napríklad z nejakej hospitalizácie, tak často prichádza do sveta, ktorý je pre neho ťažkým v tom, že sa vracia niekam, kde sa ten svet nezmenil, a že si tí ľudia kladú otázky prečo a tie otázky budú klásť aj jemu. A pre neho sú tie otázky také nepredstaviteľné, zároveň mať na ne aj odpovede. Napríklad, či majú dostatočne silný dôvod na to, aby sa zabili, čo si o tom budú myslieť tí iní, či to je podľa nich dostatočný dôvod. To je taký obrovský boj v tých ľuďoch, že oni majú pocit, že bez nejakej podpory to nezvládnu. A preto s nami veľmi často spolupracujú dlhodobejšie,“ povedal psychológ.
Samozrejme, že ľudí najčastejšie zaujímajú práve dôvody, prečo niekto má samovražedné tendencie. Psychológ Madro však zdôrazňuje obrovský paradox. Pri komunikácii s ľuďmi totižto málokedy riešia príčiny či dôvody. Veľmi často však počúvajú, že úzkosť, strach a bolesť týchto ľudí je taká neznesiteľná, že je v podstate jedno, prečo sa im to deje.
„Moja skúsenosť je taká, že tí ľudia často nemajú jeden dôvod. Oni ho nejako naformulujú, ale je to reťazenie mnohých ťažkostí v živote. Oni sa dostanú do bodu, kedy už nevedia,“ skonštatoval Madro.
Podľa jeho slov sa často deje i to, že keď človek píše list na rozlúčku, sám spochybňuje svoje dôvody. Tieto listy píšu ľudia ako odkazy ostatným, aby im dali odpovede, lebo chcú, aby sa aspoň im žilo lepšie.
„Ale oni žijú v takej dezilúzii a takej beznádeji, že im sa ťažko racionalizuje a pomenováva tie jednotlivé body a kroky. Často vedia, čo sa im stalo a kedy sa to začalo, kedy tá myšlienka prišla prvá a potom sa im tá myšlienka stane ústrednou myšlienkou v živote. Pri rozličných situáciách potom zvažujú, že či teraz nie je ten správny čas,“ dodal psychológ.
On sám tvrdí, že každému sa dá pomôcť, a to v ktorejkoľvek fáze. Dokonca aj v tej, kedy človek už na všetko rezignoval. A práve to považuje za najdôležitejší odkaz.
Pozrite si archívny rozhovor so psychológom o obetiach znásilnení.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
