Ak sa cítite niekoľko týždňov zle, je na čase vyhľadať psychoterapeuta. To, ako vyzerajú sedenia, je veľmi individuálne, no u každého platí, že psychológ vám nepovie, čo máte robiť. Na to príde človek sám. Riaditeľ Ligy za duševné zdravie hovorí aj to, aké duševné problémy sú u nás najčastejšie.
Deťom sa nevodí dobre a zhoršuje sa to. Liga za duševné zdravie zisťovala medzi viac ako 6-tisíc žiakmi základných a stredných škôl, ako sa majú. Jednoznačne vyplynulo, že mladí sa cítia nepochopení a osamelí.
Podľa riaditeľa Ligy za duševné zdravie Andreja Vršanského to dospelí môžu zmeniť. Stačí prejaviť záujem a brať deti a ich názory vážne.
S duševným zdravím však majú problém aj mnohí starší ľudia. Prevencia je pritom na prvý pohľad banálna. „Fyzická aktivita a mať skupinu ľudí, ktorí ma vypočujú a ktorých ja počúvam. Šťastie a zdravie človeka do veľkej miery súvisí s kvalitou vzťahov,“ dodáva Vršanský.
V rozhovore sa dozviete aj:
Téma duševného zdravia je už pomerne často diskutovaná najmä od vypuknutia pandémie covidu. Vnímate pozitívny posun v tom, že ľudia aktívnejšie pristupujú k svojmu psychickému zdraviu?
Áno, vnímam posun. To je jediné pozitívum pandémie, že ľudia čoraz viac vnímajú, že duševné zdravie sa týka každého. Samozrejme, hovorím iba o trende, ešte nie sme v cieli. Každý Slovák, ktorý žije v zahraničí, s ktorým sa rozprávame, hovorí, že tam je oveľa vyššia úroveň poznania o duševnom zdraví a inak a častejšie sa o tom ľudia rozprávajú. Stále sme na tom veľmi zle oproti zahraničiu a máme čo robiť. Svet je rozdelený do sociálnych bublín a v tej našej sa nám môže zdať, že všetci rozprávajú o duševnom zdraví. To ešte neznamená, že tak je to v celej spoločnosti. Ani zďaleka to tak nie je.
Až 73 percent ľudí vníma pretrvávanie pocitov hanby spojených s duševnými poruchami, z toho približne polovica intenzívne. Prečo ľudia stále cítia hanbu?
Je to fenomén, ktorý súvisí s prostredím a je to prítomné vo všetkých postkomunistických krajinách. Je tu tradícia, že ľudí s duševnými problémami treba niekam zavrieť, aby nám nekazili našu dokonalú spoločnosť. Na Západe je dlhodobo spoločnosť rozmanitejšia a liberálna demokracia umožňuje väčšiu mieru tolerancie. Na osobnej úrovni je hanba prirodzená. Ak chodím na strednú školu, mám sa priznať, že mám bipolárnu poruchu a riskovať reakciu okolia? Radšej to nepoviem. Stigma je v prvom rade o kultúrnej povahe prostredia, v ktorom žijeme. Ak prostredie je priaznivé, ničí to stigmu. Dá sa to nastaviť aj v pracovnom prostredí. Je v moci zamestnávateľa ovplyvniť pracovné prostredie tak, aby sa ľudia nehanbili rozprávať o duševnom zdraví. Rovnako aj v školách. Nemali by sme rozprávať o šikane bez kontextu. Tá súvisí s prostredím. Keď je vytvorené v škole dobré prostredie, šikana tam ani nevznikne. Preto má zmysel robiť kampane a informovať o tom. Čím viac kvalitných informácií majú ľudia k dispozícii, tým častejšie sa o tom budú ľudia rozprávať.
Nie je problém aj nedostatok kvalitných informácií? Neboja sa ľudia niekoho napríklad s bipolárnou poruchou, pretože ani nevedia, čo to je a ako sa s takým človekom rozprávať?
Určite áno. Ak chceme znížiť stigmu, robíme to tak, že dlhodobo poskytujeme kvalitné informácie o danej téme. Na druhej strane, priznajme si, že žijeme v dobe, kedy si každú informáciu vieme vygoogliť za sedem sekúnd. Dostať sa k informáciám teda nie je problém. Problém je, ako sme kultúrne nastavení. Keď je niekto iný, buď sa s ním nechceme baviť a vylúčime ho, alebo ho vnímame ako príspevok do spoločnosti. Buď ho berieme ako ohrozenie alebo ako príležitosť. V našej spoločnosti, žiaľ, väčšinou berieme iných ľudí ako ohrozenie.
Aké duševné ochorenia sú na Slovensku najčastejšie?
Najčastejšie sú rôzne druhy úzkostných porúch, potom depresia, závislosti a z nich najčastejšie na alkohole.
Čo nehovoriť ľuďom s duševnými problémami?
Máme niekoľko zásad. Určite by sme nemali bagatelizovať problémy. Ďalšia zásada je nedávať dobré rady do života. Tie nikdy nikomu nepomohli. Určite už každý z nás počul, že by mal jesť zdravo a nemal by fajčiť a piť alkohol. Všetci vieme, že to nie je zdravé, netreba to opakovať. Určite nehovorme ľuďom, čo majú alebo nemajú robiť, lebo si myslíme, že je to dobré. Podstata duševného ochorenia je, že to neviem ovplyvniť vlastnou vôľou. Keď poviem človeku s depresiou, že však choď niečo robiť, čo ťa teší, tak mu to nepomôže. Môže mu to depresiu ešte zhoršiť. To je podstata problému, že on nevie robiť to, čo ho teší. Dobre sa to vysvetľuje na úzkosti. Úzkosť je niečo ako strach, keď idete k zubárovi, len s tým, že to máte stále. Takému človeku povieme: Čo sa stresuješ? Veď nestresuj sa. Nepomôže mu to. Takéto dobré rady často prechádzajú do motivačných rečí, ktoré tvrdia, že všetko vieš ovplyvniť vlastnou vôľou, tak sa snaž. Ľudia s duševným problémom to nevedia ovplyvniť vlastnou vôľou a im takáto komunikácia môže uškodiť.
Čo teda môžeme urobiť, aby sme pomohli?
Vypočuť si človeka. Keď si niekoho vypočujeme, zaujímame sa o neho ako o ľudskú bytosť. To je to najlepšie, čo môžeme spraviť. Znie to jednoducho, ale naozaj to funguje. Deje sa to, že pre druhého človeka vytvoríme prostredie, v ktorom môže hovoriť o svojich problémoch. Liga za duševné zdravie rozbieha Kluby Nezábudka po celom Slovensku, kde sa môžu ľudia so skúsenosťou pravidelne stretávať.
Sú otvorené pre dospelých ľudí s výzvami v oblasti duševného zdravia, ktorí chcú zdieľať a aktívne pracovať na svojom zotavení, na hľadaní možností k náprave svojich problémov alebo vyrovnaní sa s náročnými životnými situáciami.
Vítaní sú príbuzní a blízki týchto ľudí, ktorí chcú zdieľať svoje skúsenosti a získať podporu vo zvládaní náročných životných situácií.
Kluby tu sú pre všetkých, ktorí prejavujú záujem o témy duševného zdravia, chcú pracovať na svojom osobnom rozvoji alebo presadzovaní zlepšenia podmienok pre ľudí s duševným ochorením, chcú podporovať inklúziu a destigmatizáciu v spoločnosti. Momentálne sú otvorené vo Vranove nad Topľou, v Bratislave a v Senci.
So zlou náladou alebo dočasným nezáujmom či apatiou sa asi stretáva každý. Existujú nejaké varovné signály alebo príznaky, kedy by mal už človek spozornieť a vyhľadať odborníka?
Odborníci hovoria, že keď sa cítime nepríjemne týždeň, dva a nevieme sa z toho vymotať, je to indikátor toho, že je dobré sa o tom s niekým porozprávať. Ďalším signálom môže byť, že niečo, čo nás v živote tešilo, nás už neteší. Nič nerobíme bez dôvodu. Keď zmeníme správanie, niečo je za tým. Ak ten dôvod nie je zjavný, tiež je to indikátorom toho, že sa niečo deje. Celkovo by sme sa mali vzdať myšlienky, že koncept duševného zdravia je len o odstránení nejakej choroby. Nemusíme mať ambíciu vyliečiť alebo odstrániť duševné ochorenie, ale poskytnime človeku takú podporu, že vie žiť s tým, čo má. Je veľa ľudí, ktorí majú rôzne psychické diagnózy a sú úplne funkční v spoločnosti. Nemusíme nič odstraňovať, stačí len podporovať. Takže, treba hovoriť o svojom duševnom zdraví, aby sme umožnili ostatným na nás reagovať a to je ďalšia šanca, ako zistiť, že niečo nie je v poriadku. Keď nám niekto povie, že sa im niečo na nás nezdá, že im niečo nesedí, je to veľmi dobrý indikátor toho, že niečo treba robiť. Na toto celé však v prvom rade musíme mať skupinu alebo niekoho v okolí, s kým sa môžeme rozprávať.
Takže, mali by sme mať schopnosť vedieť požiadať o pomoc, ale nejde to bez okolia, ktoré nás vypočuje.
Áno. Vypočuť úplne stačí, netreba očakávať, že nám niekto z okolia pomôže. Na to by musel mať tréning a informácie. Na vypočutie nepotrebujete nič. To je iba o záujme a to dokáže každý z nás. Potom, keď vidíme, že sa náš blízky trápi, mali by sme ho zobrať za ruku a zaviesť k psychológovi.
Mnoho ľudí má skreslené predstavy o terapii, prípadne o nej nemajú žiadne predstavy. Ako to teda na takej štandardnej psychoterapii vyzerá?
Bežný omyl je, že psychoterapeut povie klientovi, čo má robiť. Nepovie. Psychoterapeut pomôže človeku nájsť odpoveď na to, čo má robiť. Pozná rôzne techniky na to, aby ho previedol cez jeho zážitky, postoje, názory a vnímanie sveta, aby došiel sám k tomu riešeniu. Niekedy to nemusí byť ani vedomý proces. Veľa ľudí skončí psychoterapiu, lebo sa rozhodnú niečo urobiť a nepotrebujú už terapiu a pritom to nemuselo ani súvisieť s tým prvotným problémom. To, ako vyzerá a ako dlho trvá terapia, je veľmi individuálne. Keď niekto bojuje napríklad s panickým strachom z lietania, tak to je niečo, čo sa dá vyriešiť pomerne rýchlo. Nie je pravda ani to, že na každej terapii sa musíte špárať vo svojej minulosti, alebo že to trvá strašne dlho.
Ako sme na tom na Slovensku s dostupnosťou psychologickej pomoci? Koľko zhruba ľudí na Slovensku potrebuje, ale nedostáva odbornú pomoc?
Máme len hrubé odhady. Sú to státisíce ľudí.
Problémom sú často aj financie. Psychologické sedenia zvyčajne nie sú hradené zo zdravotného poistenia a terapie nie sú lacné. Ako si môže v takejto situácii pomôcť mladý človek?
Na školách existuje sieť psychológov, existuje centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, kde sa tiež dá nájsť pomoc. Pre vysokoškolákov podpora nie je, no idú sa teraz pustiť rôzne bezplatné služby, napríklad rodinné poradne. Takže, nedá sa povedať, že pomoc nie je vôbec, ale buď sa na ňu dlho čaká, alebo je drahá. Nepomôže mi, keď mám na terapiu čakať polroka. Ten hlavný problém je, že psychoterapeutov s licenciou je málo. Systém vydávania licencií je veľmi zložitý. Druhý problém je finančný. Zdravotné poisťovne platia za hodinu psychoterapie zhruba 25 eur a to je pre terapeutov málo. Takže, pre väčšinu ľudí sa terapie nepreplácajú. Riešenie je jednoduché - stačí, aby poisťovne zvýšili platby za hodinu psychoterapie. To si však vyžaduje veľmi veľkú investíciu.
Existuje účinná prevencia pred duševnými problémami?
Fyzická aktivita a mať skupinu ľudí, ktorí ma vypočujú a ktorých ja počúvam. Šťastie a zdravie človeka do veľkej miery súvisí s kvalitou vzťahov. Schopnosť mať vzťahy je súčasť konceptu duševného zdravia. Tí, ktorí podpornú skupinu nemajú doma alebo v práci, by si ju mali nájsť niekde inde. To sú hlavné veci, ktoré môžeme urobiť pre svoje zdravie.
Štatistiky ukazujú, že duševné zdravie mladých ľudí sa zhoršuje. Čo im chýba?
Máme projekt Koalícia škôl za duševné zdravie, kde je zapojených zhruba 60 základných a stredných škôl. Robíme tzv. pohodomer, ktorý meria duševné zdravie žiakov a učiteľov. Vyplnilo nám to už vyše 6500 žiakov. Jednoznačne vyplynulo, že žiaci sa cítia neakceptovaní a nepochopení. Nie je to problém len škôl. Týka sa to aj rodín a spoločnosti. Z našich dát vyplýva, že osamotenosť je jeden z najväčších problémov. Deti nie sú v prostredí, kde ich niekto naozaj počúva. Cítia sa, že im nikto nerozumie. Potom sa utiekajú k riešeniam, ktoré nie sú dobré. Niečo podobné zažívame aj my dospelí v práci alebo niektorí aj doma. Ak sa necítime vypočutí alebo pochopení, tak nám nie je dobre.
Keď hovoríte, že mladí sa cítia nepochopení, tak v čom konkrétne? Čo to znamená?
Že jednoducho im dospelí nerozumejú. Že ich neprijímajú takých, akí sú. Cítia sa nedostatočne vypočutí, že im dospelí nevyjadrujú dôveru a necítia sa zapojení do vecí. Nemôžu o veciach rozhodovať a neberú ich názory vážne. To má za následok, že majú pocit, že nedokážu meniť veci k lepšiemu. Čísla potvrdzujú, že deťom sa nevodí dobre a zhoršuje sa to.
Čo by sme mali my dospelí zmeniť, aby sa deťom a mladým lepšie žilo?
Mali by sme ich brať vážnejšie, počúvať ich a viac sa zaujímať o to, čo prežívajú. Brať ich ako svojich partnerov a nie ako podriadené subjekty, ktoré nemajú moc na to, aby ovplyvnili svoj život. To sa ľahko hovorí, ťažšie sa to robí. Dospelí nemajú čas na deti, nemajú čas sa im venovať, lebo majú aj svoje životy a myslia si, že deti sa na mobiloch zabavia aj samé. Nie je to tak a ich potreby nie sú pokryté. Musíme mať s nimi živý ľudský kontakt. To znamená, že sa o ne zaujímam. Nemyslím tým to, že sa musíme s deťmi stále rozprávať. Veď nikto nechce, aby nás neustále vypočúvali, ale človek cíti, keď je v prostredí, kde je o neho záujem a také prostredie treba deťom vytvárať.
Podporiť deti s duševnými problémami a zanechať tak odtlačok na ich ceste k uzdraveniu môžete aj vy. Od teraz až do 7. decembra počas celého dňa do polnoci sa do zbierky môžete zapojiť prostredníctvom:
SMS zaslanej v tvare:
DMS (medzera) NADACIAMARKIZA na číslo 877 (v sieti všetkých operátorov, pričom cena jednej SMS je 5 eur). Zbierka je registrovaná MV SR a realizovaná prostredníctvom DMS systému, ktorý spravuje Fórum donorov.
Ľubovoľným finančným príspevkom priamo na číslo účtu verejnej zbierky:
SK57 1111 0000 0003 3322 2023
Jednoduchým darovaním online priamo cez darovací formulár:
Ďakujeme, že s nami pomáhate tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu. Spoločne dokážeme viac!
Nadácia TV Markíza pomáha deťom každoročne. Minulý rok sme pomohli mnohým deťom, ktorých rodičia si nemohli dovoliť psychoterapeuta. Pozrite si zhodnotenie minuloročnej zbierky:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
