Každá sekunda bola pre Marcelu utrpením. O svojom trápení sa rozhodla prehovoriť aj preto, aby ukázala mladým, že riešenie problémov je tu vždy. Cez sociálne siete robí osvetu o duševnom zdraví a hovorí, že staršia generácia túto tému podceňuje.
Keď sme sa stretli, nikdy by som nepovedala, že za jej vyžarujúcou charizmou a úsmevom sa skrýva toľko bolesti. Marcela má 24 rokov a odvahy na rozdávanie. Podeliť sa s ľuďmi o svoj príbeh neváhala ani sekundu. „Je to pre dobrú vec,“ povedala s nadhľadom. Jej príbeh je príkladom toho, že sila človeka vychádza len z jeho slabosti.
Ako sama hovorí, žijeme v šialene rýchlej dobe. Na deti sa kladú čoraz vyššie nároky. A aj napriek tomu, že vyrastala v úplnej a milujúcej rodine, na svoju druhú polovicu detstva si nespomína najšťastnejšie. Trpela psychickými problémami, ktoré vyústili až do pokusu siahnuť si na život. Dnes šíri osvetu a uvedomuje si, že keby poprosila o pomoc skôr a nenechala to zájsť až tak ďaleko, jej rany na duši by neboli také hlboké.
Otvorene rozpráva o stave slovenských psychiatrií, nedostatku psychológov a o tom, že mladých ľudí s duševnými problémami je viac než dosť. Tí sa na ňu obracajú na jej Instagrame Porušená holka, kde vysvetľuje a objasňuje veci, z ktorých si aj v dnešnej dobe ľudia dokážu robiť srandu. Mnohí „odborníci na všetko“ zabúdajú, že aj psychické ochorenia sú ochorenia, pritom netušia, že možno aj v ich okolí je človek, ktorý potrebuje pomoc a podporu.
V rozhovore sa dočítate aj:
Aký je váš životný príbeh?
Všetko sa to začalo, keď som mala jedenásť rokov. Prekonala som traumatizujúci zážitok a len prednedávnom som sa o tom zdôverila mojej mame a psychologičke. Hanbila som sa za to a dusila som to v sebe trinásť rokov. V trinástich som začala trpieť prvými depresiami a začala som so sebapoškodzovaním. To pokračovalo až do mojich sedemnástich rokov. Ubližovať som si prestala len pred tromi rokmi.
V priebehu tých štyroch až šiestich rokov ste to vôbec neriešili?
Nie. Išlo skôr o to, že som sa nemala rada a mala som nízke sebavedomie. Až v sedemnástke som mala také silné stavy, že som nemohla ani spávať a ubližovala som si ešte viac. Do toho sa pridal alkohol, myslela som si, že mi pomáha. V tomto veku sa mi prvýkrát spustila manická fáza. Mám totiž bipolárnu poruchu. Vtedy som to nezvládala. Nevedela som, čo sa so mnou deje. A vyústilo to do pokusu o samovraždu. To bol moment, keď som o tom povedala mame a tá ma vzala na psychiatriu.
Ako ste to dokázali tajiť pred rodičmi? Nevideli na vás nejaké zmeny správania?
Ja som sa s nimi veľmi nerozprávala. Mala som vtedy obdobie, že som sa kamarátila s jedným dievčaťom a netrávila som veľa času s rodičmi.
Kto vás vtedy zachránil?
Mama. Našla ma v posteli. Nepamätám si to úplne presne, ale myslím, že ma prišla zobudiť do školy. To obdobie bolo náročné, ja som jej už predtým hovorila, že som sa nemala narodiť a podobné veci. Každá sekunda bola pre mňa utrpením. Bolo to strašné. A veľa mladých ľudí takto funguje, neriešia to, hanbia sa, nevedia poprosiť o pomoc.
Ako si spomínate na prvú návštevu psychiatrie?
Na psychiatri mi nasadili lieky a diagnostikovali mi úzkostno-depresívnu poruchu, ale nikto z lekárov mi nepovedal, čo to znamená. Ja som ani nevedela, čo je to depresia alebo úzkosť. Nepoznala som nikoho s podobnými problémami v mojom okolí. Cítila som sa sama a nepochopená. To spôsobilo, že sa mi stav zhoršil. Aj samotná hospitalizácia na psychiatrickom oddelení, kde boli akútne stavy, mi uškodila. Strávila som tam dva týždne a bola som tam najmladšia. Na oddelení sme boli aj ženy, aj muži s rôznymi diagnózami od závislých po schizofrenikov či dôchodcov s demenciou.
A čo liečba po návrate domov?
V tej som pokračovala ďalej, ale keď som hľadala psychológa, tak to bolo veľmi ťažké. V dnešnej dobe sa k nemu dostanete raz za mesiac. V prípade súkromného psychológa je to zasa pre mnohých náročné po finančnej stránke. Ľudia, ktorí majú depresie a podobné diagnózy, väčšinou nepracujú, žijú z invalidných dôchodkov, keď im ho štát vôbec schváli. Tých odborníkov a špecialistov je naozaj nedostatok.
Boli ste potom ešte niekedy hospitalizovaná?
Áno. Diagnostikovali mi hraničnú poruchu osobnosti a išla som do psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží, kde som bola dva mesiace. Tam mi veľmi pomohli. Každý deň sme mali skupinovú terapiu, často som mala individuálne terapie, dobre mi nastavili lieky. Keď som sa odtiaľ vrátila, tak som sa cítila fajn, ale trvalo to iba pol roka. Snažila som sa dostať do normálneho života, chodiť do práce, fungovať ako bežný človek, ale nezvládla som to a skončila som na psychiatrii v Pezinku. Celkovo som bola hospitalizovaná šesťkrát.
Odborníkom z medicínskeho prostredia pomáhajú aj neziskové organizácie, využili ste niekedy pomoc ľudí z tejto oblasti?
Nie. Raz som písala do IPČka, keď mi na Porušenú holku písalo dievča, ktoré si chcelo siahnuť na život. Ja tieto prípady nechcem riešiť aj pre svoje vlastné zdravie a hlavne nie som ani psychológ, ani psychiater, ale s ňou som si písala často.
Ak by sa dal vrátiť čas, požiadali by ste o pomoc už skôr?
Ak by sa dalo, tak áno. Hneď by som mame povedala, čo sa stalo, a spoločne by sme to riešili. Ja si dodnes pamätám ten okamih a to, čo sa vtedy stalo v mojom mozgu. Mnou vtedy až zatriaslo. Ako 11-ročné dieťa som bola ticho a zobrala som si to sebou až do dospelosti.
Prečo ste sa rozhodli založiť Porušenú holku?
Hlavne preto, že keď som mala problémy ja a ocitla som sa prvýkrát na psychiatrii, tak mi nikto nepovedal, čo znamená úzkosť alebo depresia, či sa tomu dá predchádzať a podobne. Všetko som si vyhľadávala sama. Každá informácia, ktorú som si prečítala, mi pomohla, vždy sa mi uľavilo. Podporilo ma to, že nie som divná a nie som v tom sama. Na Porušenú holku som začala písať svoje vlastné skúsenosti a veci, ktoré som sa dozvedela o rôznych diagnózach, aby to mali ľudia ľahšie. Nečakala som, že to bude mať taký ohlas. Chcem pomáhať ľuďom a hlavne tým mladším, pretože veľmi veľa ľudí trápia predovšetkým úzkosti.
Čo je podľa vás koreňom týchto ochorení? Z čoho plynú?
Ja mám pocit, že mladí ľudia majú veľmi nízke sebavedomie. To môže byť spôsobené dobou, v akej žijeme. Stále sme na telefónoch. Na sociálnych sieťach vidíme dokonalých ľudí s dokonalými životmi. Myslím, že toto aj mne zničilo sebavedomie. Instagram začínal približne v mojich dvanástich rokoch. Všímala som si tam dievčatá, ktoré vyzerali lepšie ako ja, ktorým sa viac darí ako mne. Jednoducho som sa s nimi porovnávala. No je tu aj druhá vec. Na mladých sú kladené vysoké nároky a očakávania. Napríklad ja som človek, ktorý nie je schopný mať tempo bežného človeka. Ja nie som schopná pracovať dvanásť hodín denne. Všetko musím mať presne rozložené. Musím sa šetriť a mať dostatok spánku. Nedokážem ísť tempom dnešnej doby.
Sú od vás očakávania, že musíte byť dobrá dcéra, dobrá sestra, dobrá priateľka, dobrá kamarátka?
To zasa nie. Odo mňa to rodičia nikdy nežiadali, ale z nejakého dôvodu to očakávam sama od seba. Hovorím si, že by som mala byť najlepšia vo všetkom a stále som neprišla na to, odkiaľ to pramení.
A ako vyzerá váš život a predovšetkým vaše zdravie teraz?
Tento rok som mala najsilnejšie a najdlhšie depresie, ktoré trvali celkovo osem mesiacov. Za ten čas som sa veľmi zmenila. Dostala som sa z toho aj vďaka novej psychiatričke, ktorá mi zmenila lieky. Pôvodne som lieky nechcela brať vôbec, úplne som sa im stránila, ale uvedomila som si, že ich potrebujem a už som ich prijala. Dnes môžem povedať, že som stabilizovaná. Som na polovičnom invalidnom dôchodku, ale pracujem brigádne.
O psychiatrických liekoch koluje veľa mýtov. Ľudia si myslia, že človek je pod ich vplyvom úplne niekto iný, utlmený, neschopný, nesamostatný, akú máte skúsenosť vy?
K tomu je ťažké sa vyjadrovať, pretože nie som lekár. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že som za sedem rokov vystriedala veľa liekov. Zažila som z nich všelijaké stavy, pretože majú veľa vedľajších účinkov. Užívala som lieky, ktoré ma uspávali a nedokázala som fungovať. Aj teraz, keď ich mám dobre nastavené, tak mám vedľajší účinok. Beriem to tak, že mi na tom nezáleží. Dôležité je, že mi pomáhajú, cítim sa dobre a môžem existovať. Jedného dňa by som sa chcela zbaviť všetkých liekov, ale s mojou diagnózou to asi nebude možné.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí nechcú riešiť svoje duševné zdravie, aj napriek problémom, ktoré ich trápia?
Popravde, ja sa nečudujem, že to nechcú riešiť. Ale na ich mieste by som to riešila, pretože je to jeden veľký začarovaný kruh, ktorý sa stále iba zhoršuje a problémy sa iba nabaľujú. Keď to nezačnú riešiť, tak to bude pokračovať do konca života. Ak by som to nezačala riešiť ja, tak by som tu už nebola. Bola by som mŕtva. Veľa z nich má rodiny, kde by ich odsúdili a vysmiali. Ja, našťastie, podporu v rodine mám.
Podceňuje staršia generácia duševné zdravie?
Áno. Keď poviete starším ľuďom, že máte depresiu alebo sa cítite zle, alebo plačete, tak vám povedia: „My v tvojom veku... Vezmi si do ruky lopatu, choď pracovať a nebudeš mať čas rozmýšľať nad takými vecami.“ Ja mám občas pocit, že v dnešnej dobe majú všetci depresie. Každý človek má problémy, ale niektorí ľudia sú citlivejší, iní sú traumatizovaní z detstva, ďalší zasa nemôžu za to, že majú napríklad schizofréniu.
Stretávate sa s tým, že sa slová ako depresia, úzkosť, blázon, psychiatria znevažujú a zľahčujú? Prípadne, že si z toho robia srandu?
Stretávam sa s tým a deje sa to veľmi často. Ľudia to zneužívajú a hovoria, že majú depresie, ale ide skôr o zlú náladu. Neuvedomujú si, že depresia je choroba a vážny stav, kedy človek má naozaj kúsok od smrti. Človek vtedy chce zomrieť. A keď je v tom sám, tak je to veľmi ťažké.
Prečo je podľa vás dôležité hovoriť o duševnom zdraví?
Pretože sa to týka každého jedného z nás. V dnešnej dobe sú všetci vystresovaní, sú na nás kladené vysoké nároky. Svet je veľmi rýchly a malo by sa o tom hovoriť. Aj ja si uvedomujem, že týmto odhaľujem svoje súkromie, ale robím to pre dobrú vec. Mnohým to pomôže.
Čo vám okrem terapií a liekov pomáha? Čo vás baví?
Rada kreslím. Stále. Aj keď mi je dobre, aj keď mi je zle. Je to môj denník. Takisto píšem knihu s básňami a poviedkami. Zapisujem si tam príbehy ľudí, ktorých som stretla, či na psychiatrii alebo v mojom okolí. A rovnako veľa času trávim s priateľom, rodinou a kamarátmi.
Aké sú vaše plány a sny do budúcna?
Chcela by som dokončiť knihu. To je môj veľký sen. Budúci rok plánujem výstavu mojich obrazov a potom skôr veci, ktoré sa týkajú osobného života. Chcem sa viac venovať Porušenej holke, robiť rozhovory s ľuďmi a začať robiť podcasty, ale som len na začiatku, keďže sa mi len nedávno polepšilo.
Podporiť deti s duševnými problémami a zanechať tak odtlačok na ich ceste k uzdraveniu môžete aj vy. Od teraz až do 7. decembra počas celého dňa do polnoci sa do zbierky môžete zapojiť prostredníctvom:
SMS zaslanej v tvare:
DMS (medzera) NADACIAMARKIZA na číslo 877 (v sieti všetkých operátorov, pričom cena jednej SMS je 5 eur). Zbierka je registrovaná MV SR a realizovaná prostredníctvom DMS systému, ktorý spravuje Fórum donorov.
Ľubovoľným finančným príspevkom priamo na číslo účtu verejnej zbierky:
SK57 1111 0000 0003 3322 2023
Jednoduchým darovaním online priamo cez darovací formulár:
Ďakujeme, že s nami pomáhate tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu. Spoločne dokážeme viac!
Ľudí s duševnými problémami pribúda, no pomoc vyhľadá stále len zlomok. Viac sa dozviete v nasledujúcom videu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
