Nevera, násilie, šikana. Neospravedlniteľné činy, no rozhodne nie neodpustiteľné. Práve odpustenie môže byť kľúčovým kúskom skladačky k tomu, aby sa nám žilo ľahšie. Mnohí si ho však mylne zamieňajú za zmierenie, zabudnutie či schvaľovanie. Psychologička Lucia Záhorcová sprevádza svojich klientov na ceste k odpusteniu. V rozhovore priblížila, v čom tkvie jeho podstata.
Predstavte si, že by sa všetky krivdy, ktoré sa nám počas života stali, premenili na ťažké kamene. Postupne sa hromadia a ťarcha, ktorá na nás denne dolieha, sa stáva neúnosnou. Ak by sme si však dovolili odľahčiť sa od dlhodobých pocitov ľútosti, smútku a hnevu, ktoré sú zosobnené práve v kameňoch, kráčalo by sa nám ľahšie.
Pri procese odpúšťania je dôležité prežiť tieto bolestivé emócie, no rovnako podstatné je spracovať ich. Či už odpustíme matke, ktorá s nami roky nekomunikuje, bývalému partnerovi, ktorý nám bol neverný, alebo učiteľke, ktorá si na nás počas základnej školy zasadla, koniec koncov ide o naše vnútorné oslobodenie.
Odpustenie je srdcovou témou psychologičky, smútkovej poradkyne, vysokoškolskej pedagogičky a vedkyne z Ústavu experimentálnej psychológie CSPV SAV Lucie Záhorcovej. Jej publikácia Ako odpustiť aj neodpustiteľné je výsledkom jej niekoľkoročnej praxe s klientami a výskumu.
Ponúka v nej odpovede na otázky, prečo by sme mali odpustiť niekomu, kto nás zranil či sklamal. Čitateľa sprevádza procesom odpustenia a nahliada naň ako na súčasť terapie či cesty za uzdravením a vnútorným pokojom. Často totiž ani netušíme, že odpustenie je práve to, čo sme celý život potrebovali.
V rozhovore sa dočítate:
Záhorcová vo svojej poradenskej praxi, okrem iného, pomáha ľuďom na ich ceste k odpusteniu. Spomína si na príbeh jednej klientky, ktorej zavraždili maloletého syna.
„Táto klientka zažila to najhoršie, čo mohla. Ako mnohí iní rodičia po takejto strate prežívala obrovský hnev až nenávisť a prirodzene túžila po pomste. Hnev bol taký veľký, že si na začiatku vôbec nevedela predstaviť odpustiť,“ vybavuje si.
„Vnímala, že odpustením by zradila svoje dieťa a ten človek, ktorý jej takto ublížil, si to nezaslúžil. Všetko sú to normálne reakcie na nenormálnu situáciu,“ pokračuje.
Luciina klientka postupne začala chápať odpúšťanie ako niečo, čo robí pre seba. Ako proces svojho vlastného vnútorného uzdravenia, ktorý nie je o tom druhom, ale o nej.
Napokon tak odpustila predovšetkým pre seba. Hnev a úzkosť ustúpili, žilo sa jej o niečo ľahšie. Prestala sa zameriavať na človeka, ktorý jej ublížil, a paradoxne mohla konečne smútiť za svojím synom. Bol to však dlhoročný a náročný proces.
Záhorcová rozdelila odpustenie do viacerých fáz. Jednou z nich je práve priblíženie k bolesti a smútenie či prežitie ťaživých emócií, ktorými si prešla aj jej klientka.
Podstatou tejto fázy je postupné emocionálne priblíženie k bolestivým pocitom, ktoré nás trápia, práve preto, aby sme sa mohli po čase od nich postupne oslobodiť.
Hovorí, že je úplne prirodzené a dokonca žiadúce prijať všetky tieto emócie, ako sú hnev, smútok či žiaľ. Netreba ich potláčať a snažiť sa proces odpustenia urýchliť.
Vo svojej praxi sa stretáva s tým, že sa ľudia snažia bolestivé pocity vytesniť a nechcú ich prežiť.
Môže to mať podľa nej základ už v detstve: „Ak sme často počúvali, že chlapci neplačú alebo dobré dievčatká sa nehnevajú či naši rodičia, alebo iní opatrovníci, nedokázali zvládnuť tieto naše emócie, mohli sme si zvnútorniť, že náš smútok či hnev nie sú dobré. Že nie sme s nimi prijímaní či milovaní takí, akí sme.“
Ak ťaživé emócie budeme potláčať, podľa psychologičky sa môžu vrátiť v oveľa horšej podobe. Budú sa hromadiť, až dokým nás nezačnú vnútorne ubíjať. Napokon sa môžeme stať zatrpknutými ľuďmi či cítiť hnev na celý svet.
„Už Sigmund Freud povedal, že nevyjadrené emócie nezomierajú. Sú pochované zaživa a ukazujú sa neskôr v omnoho škaredších podobách,“ cituje slová Freuda.
Často sa stretáva s dospelými, ktorí majú v sebe veľa nevysvetliteľného smútku či hnevu. Vytočia ich maličkosti, reagujú prehnane a vôbec netušia prečo.
Môžu byť za tým práve dlhodobo potláčané a nespracované emócie, ktoré prenášajú do iných vzťahov či situácií.
„V procese uzdravovania je naozaj dôležité najskôr byť s bolesťou, ktorú cítime. Dovoliť si plne ju prežiť s vedomou pozornosťou. Byť k sebe láskavý, dovoliť si hnevať sa či smútiť tak dlho, ako to potrebujeme,“ dodala.
Ak by sme túto podstatnú úvodnú fázu prekročili, môže sa podľa Záhorcovej stať, že sa dopracujeme k pseudoodpusteniu: „Ak sa presvedčíme, že by sme sa nemali hnevať, že sa to nepatrí, že by nás to už nemalo bolieť, môžeme tak poprieť samých seba. A to sa niekde zvykne odraziť.“
Lucia Záhorcová je psychologička, smútková poradkyňa, vysokoškolská pedagogička na Katedre psychológie Trnavskej univerzity a pôsobí ako vedecká pracovníčka v Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV. Okrem toho tiež externe pracuje ako psychologička v detskom hospici Pod krídlami Dominiky.
Venuje sa témam smútenia, odpustenia, práce s emóciami a traumou. Ako výsledok jej niekoľkoročnej praxe s klientami a výskumu vznikla publikácia Ako odpustiť aj neodpustiteľné.
Snaží sa tiež priblížiť verejnosti vedecky podložené informácie o duševnom zdraví, či už na svojom instagramovom profile alebo blogu www.odpustenie.sk.
„Niekedy sa nespracovaný hnev časom mení z posilňujúceho na oslabujúci. Tak tomu bolo aj v prípade spomínanej klientky. Táto žena bola časom už nesmierne vyčerpaná zo svojho hnevu a nenávisti. Nedokázala ďalej fungovať, byť tam pre svoje ďalšie deti tak, ako by chcela. To boli práve dôvody, prečo sa rozhodla pre odpustenie,“ spomína si.
Ako teda rozoznať, kedy nám bolestivé emócie pomáhajú a v akých prípadoch by sme mali spozornieť?
Napríklad hnev môže byť podľa Záhorcovej prospešný ako ochranná reakcia: „Ak mi napríklad teraz poviete nejaké zraňujúce slová, hnev mi môže pomôcť obrániť sa, povedať, že chcem, aby ste sa so mnou rozprávali s rešpektom. Ak by ste sa takto ku mne správali opakovane, môžem si zvoliť, nakoľko sa s vami budem chcieť stretávať. To je moja osobná hranica, ktorá mi pomôže ochrániť sa.“
Ak sa v nás pocity nahromadia a začnú ovplyvňovať naše každodenné prežívanie, mali by sme byť viac vnímaví.
„Ak to, čo ste mi povedali, ma bude naďalej tak bolieť, že na to opakovane myslím, cítim stále nabudenie, kedykoľvek si na to spomeniem, som z toho vyčerpaná a ovplyvňuje to môj vzťah k sebe, k druhým či k svetu, je načase spozornieť,“ vysvetľuje.
„Takéto nespracované zranenia môžu viesť k istej zatrpknutosti, ktorú si ľudia niekedy nesú so sebou aj mnoho rokov. Ani nevedia z čoho, ale sú veľmi vyčerpaní. Neveria druhým, ich srdce sa uzavrie,“ pokračuje.
Za hnevom však často môžu byť iné potláčané pocity, ktoré sa týmto spôsobom dostávajú na povrch. Podľa psychologičky ide napríklad o sklamanie, strach, žiarlivosť, smútok, závisť, hanbu a podobne.
Záhorcová zdôrazňuje, že v procese odpúšťania je dôležité do ničoho sa netlačiť: „Mohlo by byť kontraproduktívne hovoriť niekomu o možnosti odpustenia, kým na to nie je pripravený. Odpúšťanie nie je naša povinnosť, ale možnosť.“
Podľa jej slov je úplne prirodzené, keď nie sme po veľkom sklamaní či traume ihneď pripravení na odpustenie. Ide totiž o proces, ktorý v niektorých prípadoch môže trvať aj po celý život.
Dôležitou súčasťou odpúšťania je tiež súcit a empatia k druhej osobe: „Napriek tomu, že je to veľmi náročné, je to práve to, čo najviac mení srdcia a dovolím si povedať, že mení životy.“
Je dôležité podotknúť, že nejde o ospravedlnenie činov druhej osoby. Aj napriek tomu, že si k nej budeme budovať empatiu, neznamená to, že neodsudzujeme jej správanie.
„Keď si dovolíme preskúmať život druhého človeka, jeho detstvo, dospievanie, život v čase zranenia, neraz uvidíme hlboké zranenia či traumu, ktoré tento človek zažil. Všimneme si hlboko zranené dieťa vo vnútri druhého. Pochopíme, že nám nemohol dať to, čo sám nezažil. Možno uvidíme, že to, čo sám nemohol alebo nedokázal spracovať, posúval ďalej a ďalej tak zraňoval,“ hovorí Záhorcová.
„Aby bolo rozvíjanie empatie a súcitu s druhým bezpečné, je dôležité byť empatický a súcitný k sebe samému. To znamená, že máme napríklad jasne stanovené hranice v tom, v čom nám druhý ublížil, čo nie je v poriadku, čo nie je nikdy možné ospravedlniť. Tak môžeme porozumieť správaniu druhého a jasne ho odsudzovať,“ dodala.
Mnohí sa môžu brániť odpusteniu z mylného presvedčenia, že tým schvaľujú činy druhej osoby alebo sa s ňou dokonca musia udobriť. No odpustenie je o niečom celkom inom a ľudia si ho často zvyknú zamieňať.
Odborníčka zdôrazňuje, že odpúšťanie a ospravedlnenie či schvaľovanie činu sú rozdielne veci: „Ľudia niekedy nechcú odpustiť, lebo majú pocit, že by akoby hovorili, že to, čo sa stalo, bolo vlastne v poriadku. Pri odpúšťaní, ktoré má byť bezpečné a liečivé, je však vždy dôležité zdôrazňovať, že to, čo sa udialo, bolo nesprávne a vždy aj bude.“
„Môžeme odpúšťať ruka v ruke s tým, že máme jasne stanovené hranice v tom, aké správanie druhého tolerujeme a aké už nie. Odpustenie nie je ospravedlňovanie činu druhého, teda nemá byť o tom, že druhý mal právo na to, čo urobil alebo že my sme si to nejakým spôsobom zaslúžili,“ dopĺňa.
Mnohí si tiež zamieňajú odpustenie so zabudnutím. O tom to však tiež nie je.
Slovami psychologičky, zmysel odpustenia tkvie v podstate, že na situáciu nazeráme inak: „Pri spomienke na to, čo sa stalo, si viac nemusíme zatvárať oči, snažiť sa potlačiť spomienku. Nezmeníme to, čo sa stalo, ale môžeme zmierniť naše bolestivé emócie, ktoré pri pohľade späť cítime.“
Záhorcová podotýka, že odpustenie rovnako nemusí priamo súvisieť so zmierením sa s druhou osobou. Sú situácie, v ktorých sa udobriť nedokážeme, no môžeme odpustiť vo vnútri.
Podľa jej slov ide o prípady, keď sa nám druhá osoba neospravedlní, neuzná nevhodnosť svojho správania alebo nás opakovane zraňuje, či ide napríklad o vzťahy, v ktorých je prítomná manipulácia či násilie.
„V týchto prípadoch je možné odpúšťať z ,bezpečnej vzdialenosti‘, teda vo svojom vnútri. A to aj bez toho, aby o tom druhý vedel. Keď cítime, že to, čo sa stalo, má na nás pokračujúci negatívny vplyv, nemusíme čakať na ospravedlnenie, aby sme odpustili,“ hovorí.
„Čakaním na ospravedlnenie často zostávame v istom neviditeľnom spojení s druhým človekom, ktorý tak má stále vplyv na to, ako sa cítime. My môžeme odpúšťať pre seba, pre svoje uzdravenie, nezávisle od toho, ako reaguje druhý človek,“ pokračuje.
Odpustenie je neraz komplikovaným a zdĺhavým procesom, ktorý je veľmi individuálny a líši sa od výnimočnosti každého človeka, jeho prežívania či situácie, ktorú zažil. Ak nás niečo dlhodobo ťaží, možno je odpustenie práve tým, čo sme potrebovali.
„Zmeny v dôsledku odpúšťania sa môžu prejaviť aj vo zvýšení našej sebaúcty, väčšom vnímaní nádeje či zmyslu v našom živote, ale aj na telesnom zdraví. Výsledky výskumov ukazujú, že u ľudí, ktorí odpúšťali rôzne zranenia, sa napríklad zmiernili ich chronické bolesti, upravil krvný tlak či zlepšil spánok,“ vysvetľuje.
V neposlednom rade môže mať podľa Záhorcovej odpúšťanie medzigeneračný presah. Ak bol v našej rodine z generácie na generáciu prenášaný hnev, nevraživosť, opakované zranenia a krivdy, my môžeme byť tí, ktorí to zmenia.
V závere vyslovuje želanie, aby si ľudia uvedomili, že odpustenie je javom, ktorý je dôležitý najmä pre nás samých.
„Mám pocit, že odpustenie je väčšinovo vnímané ako niečo, čo robíme pre druhého človeka. Prajem si, aby to ľudia začali chápať ako niečo, čo je liečivé pre nich. Niečo, čo robia pre seba, aj keď nedokážu zmeniť to, čo sa stalo, či to, ako zareaguje druhý človek,“ uzatvára psychologička Záhorcová.
V rámci Nadácie televízie Markíza sme sa v tomto roku venovali problematike duševného zdravia detí. Pozrite si k tejto téme aj reportáž z Reflexu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
