Je krásna, úspešná, má šťastné manželstvo a dve deti. Aj napriek tomu väčšinu svojho života bojuje s poruchami príjmu potravy. Okrem toho sa k tomu pridružili depresie, panické ataky a úzkosti. Pred pár rokmi vyhorela a únik začala hľadať v alkohole. Zuzana Mračková otvorene hovorí o problémoch, za ktoré sa mnohí hanbia.
Ak by pribrala, pripadala by si neschopná. Aj toto sú myšlienky, ktoré Zuzanu sprevádzajú väčšinu jej života. V zrkadle sa vidí tučná a tento pocit ju prenasleduje od detstva. Svoje telo nenávidí. Neraz zo seba strhávala oblečenie, kričala a hádzala vecami.
Zuzana Mračková skoro 30 rokov bojuje s bulímiou. Prednedávnom absolvovala psychiatrickú liečbu v Prahe, aby ochorenie raz a navždy porazila, hoci, ako sama hovorí, čaká ju ešte dlhá cesta.
V článku sa tiež dozviete:
Nadácia televízie Markíza už niekoľko rokov realizuje projekty, ktorými sa snaží zlepšovať kvalitu života detí a mládeže. V spolupráci so svojimi partnermi spustila novú kampaň k projektu Odpíšeme ti. Ľudí chceme povzbudiť, aby o svojom duševnom zdraví hovorili a nebáli sa požiadať o pomoc. Nasledujúce týždne vám prinesieme rozhovory s odborníkmi, známymi osobnosťami a ľuďmi, ktorí s ťažkosťami bojujú. Všetky články nájdete v sekcii Hovorme o duši.
Ako si spomínate na svoje detstvo?
Toto je pre mňa na jednej strane veľmi ľahká, na strane druhej veľmi ťažká otázka. Vysvetlím prečo. Z môjho detstva si nepamätám takmer nič až do nejakých 12 alebo 13 rokov. Pravdepodobne som veľa toho vytesnila. Ak si niečo pamätám, sú to záblesky a skoro všetko súvisí s jedlom a mojím telom.
Keď sa ma na túto otázku spýtal psychiater v nemocnici - či bolo moje detstvo smutné alebo veselé, tak som mu povedala, že si pamätám len jednu emóciu a to, že som sa cítila tučná. Celé detstvo som sa tak cítila. Závidela som bratovi, že je chudý, že sa môže najesť bez výčitiek, a bez toho, aby mali ostatní k tomu nejaké pripomienky. Pretože na mňa mali stále všetci nejaké poznámky: „Schudni. Nepribrala si zas? Stačilo by trošku schudnúť a bola by si super.”
Pamätáte si, koľko rokov ste vtedy mohli mať?
Neviem posúdiť, či som mala 7, 8 alebo 9 rokov. Celé detstvo si pamätám len v zmysle, že som sa cítila tučná. Naozaj to bolo odmalička. Síce som sa vyvracala prvýkrát, až keď som mala 12 alebo 13 rokov, pocity tučnoty som mala odjakživa.
Vám sa však za posledný rok začala vynárať ešte jedna spomienka. Dokážete ju popísať, dokážete o nej hovoriť?
Už dokážem. Dlho som o tom nikomu nepovedala, dokonca ani mojej psychoterapeutke. Brala som to ako niečo, čo sa jednoducho stalo, nepripisovala som tomu však veľkú dôležitosť. Začalo sa mi to však čoraz viac vynárať, vracala som sa do toho momentu v snoch a ten nechutný pocit som cítila ešte hodiny po zobudení.
Keď som mala 5 alebo 6 rokov, tak som zažila sexuálne zneužitie. Nebola som znásilnená, no partia chlapcov - tínedžerov ma na dovolenke odviedla k domu, kde práve nikto nebol, a chceli, aby som sa pred nimi vyzliekla donaha a poukazovala im isté partie, úplne všetko do posledného detailu. Nepamätám si, či ma nejako obchytkávali, to už naozaj neviem, ale celý čas som myslela len na to, že prečo si vybrali mňa, keď som taká tučná a nechutná. Myslela som len na to, ako sa pred nimi hanbím, lebo moje telo je nechutné a tučné a v duchu som premýšľala nad tým, prečo si namiesto mňa nevybrali nejaké pekné a chudé dievča.
Vy ste sa aj v zrkadle videli tučná, alebo ste si to len mysleli a mali len v hlave takýto obraz o sebe?
Vždy som sa reálne videla tučná. Ja sa vlastne aj teraz cítim a vidím tučná, keď sa pozriem do zrkadla. Dokážem pre to plakať, byť na druhých hnusná a odporná. Niekedy to vyústi až do naozaj škaredého panického ataku, kedy zo seba trhám - doslova trhám - oblečenie, rozbíjam všetko, čo mi príde pod ruku, trasiem sa a ubližujem si. Musím si dať lieky, aby som sa upokojila.
Požiadali ste počas detstva alebo dospievania o pomoc?
V detstve ani v priebehu dospievania som nikdy o pomoc nepožiadala.
Mama ma „načapala“ vracať, ešte keď som s tým len začínala. Vynadala mi, že s tým mám okamžite prestať, lebo jej to ubližuje. Tu sa pre mňa konverzácia skončila a povedala som si, že to musím robiť ešte lepšie, len aby sa o tom nikdy nedozvedela. Darilo sa mi to veľmi dobre a od 17 rokov som žila sama, takže som mala prakticky priestor na to robiť to hocikedy a tak, aby o tom nikto nevedel.
Spočiatku som vracanie považovala za len ako takú prevenciu, aby som nepriberala. Váha mi nekolísala, takže skrývať to bolo veľmi jednoduché. Stále som vracala viac a viac, až sa mi to na vysokej škole úplne vymklo z rúk. Vlastne som nič iné nerobila, len jedla a vracala. Chcela som s tým skončiť, a tak som prestala jesť úplne. Z bulímie to prešlo do anorexie. Za dva mesiace som schudla asi 20 kíl a to si, samozrejme, všimlo už aj moje okolie. Kamaráti mi našli špecializovanú psychiatričku na poruchy príjmu potravy, ku ktorej ma objednali. Bola som u nej dvakrát, no bola to veľmi nepríjemná skúsenosť. Mala som asi 23 rokov.
Prečo to bola nepríjemná skúsenosť?
Vôbec mi nesadla. Brala ma ako jednu z milióna. Mala poznámky na moju adresu, že nemám 25 kíl a nie som dostatočne chorá, aby som k nej chodila. Nepamätala si ani to, o čom sme sa rozprávali naposledy. Jediné, čo mi ponúkla, boli antidepresíva, ktoré som odmietla brať, lebo som sa bála, že z nich priberiem.
Dlhšiu dobu som potom žiadnu odbornú pomoc nevyhľadala, mala som blok.
Hovorila som si, že nie som dostatočne chorá, aby som si odbornú pomoc „zaslúžila“. Za bulímiu som sa skôr hanbila, považovala som ju za chorobu tučných, ktorí nemajú na to, aby boli anorektikmi.
Až keď som spoznala svojho manžela, tak sa veci začali zlepšovať. On so mnou jedol, varil mi a potom mi našiel aj psychiatričku, ku ktorej chodím doteraz.
Vyhovovala vám jeho kontrola?
Cítila som, že nie som na to sama. Bolo príjemné, že sa o mňa zaujímal. Snažil sa pochopiť, prečo to tak mám a z čoho tie moje problémy plynú. Prvýkrát v živote som cítila úprimný záujem o moju osobu a moju chorobu. Nielen suché „prestaň s tým”, alebo „veď sa len normálne najedz”.
Cítili ste sa tučná, aj napriek nízkemu číslu na váhe?
Áno, aj pri mojej najnižšej váhe som sa cítila veľmi tučná. V tejto chorobe nikdy žiadne číslo nie je dosť nízke, dosť dobré. Každé telo funguje úplne inak a to moje prestáva fungovať pri pomerne ešte vysokej hmotnosti. Moja optimálna hmotnosť sa nachádza niekde v strede normálneho BMI. Pri BMI 19, ktoré sa v nemocnici napríklad považovalo už za zdravé, odpadávam, mám veľmi silnú anémiu, nemám menštruáciu. Preto by sa všetko malo posudzovať individuálne, podvýživa nerovná sa podváha. Niekto funguje normálne pri BMI 14, niekto pri 24.
Z čoho sa u vás vyvinuli ďalšie problémy ako depresie, úzkosti alebo panické ataky?
Depresie boli sprievodným javom porúch príjmu potravy. Tie sa objavili už na vysokej škole. Úzkosti mi začali pred tromi rokmi a panickú poruchu mám diagnostikovanú tiež posledné tri roky. Keď si však spätne spomeniem, tak som mala silné panické ataky už skôr. Strhávala som zo seba oblečenie, trhala a strihala som ho, mala som pocit, že všetko mi je malé a vo všetkom som tučná a škaredá. Kričala som, veľakrát nám klopali na dvere susedia, že čo sa u nás deje, pretože som hádzala vecami. Spúšťačom boli aj iné veci, nielen môj vzhľad a váha.
Vravíte, že všetko sa to vystupňovalo pred tromi rokmi. Má váš zhoršený zdravotný stav na svedomí pandémia COVID-u?
Áno. Nedokážem to opísať slovami, ale pre mňa bolo obdobie pandémie niečo strašné. Vôbec som to nezvládala. Vtedy sme začali doma aj viac piť. Keď deti večer zaspali, tak sme si občas s manželom otvorili fľašu vína. Môj muž ostal pri jednom pohári, ale ja som to nedokázala. Tá fľaša musela byť dopitá. Problémy s alkoholom začali takto pozvoľna už vtedy.
Znamenal pre vás alkohol útek z reality?
Najprv som to brala ako príjemný večerný rituál. Potom som však začala prechádzať rôznymi životnými obdobiami. Mala som toho veľmi veľa. Bola som zamestnaná v troch prácach a vyhorela som. Prišli úzkosti, pre ktoré som veľmi schudla. To sa mi zapáčilo, dostávala som kopec komplimentov, cítila som sa výborne a aj vďaka antidepresívam som sa cítila lepšie aj po psychickej stránke.
Lenže výrazná strata hmotnosti pre niekoho, kto abstinuje z porúch príjmu potravy, je veľmi hazardná. Bála som sa, že priberiem naspäť, a tak som začala vracať. Vďaka antidepresívam sa mi začala vracať aj chuť do jedla. Nechcela som sa však najesť, lebo som mala panický strach, že priberiem. Tak som celý deň nejedla a večer som radšej pila.
Pila som, pretože som na jedlo nechcela myslieť. Takže keď som mala vypité, najedla som sa a potom vracala. Bez výčitiek. Tých bolo, samozrejme, ráno milión. Postupne som však pila už preto, lebo som potrebovala ten pocit pripitosti. Takto som fungovala posledný rok pred hospitalizáciou.
O alkohole ste začali otvorene hovoriť iba nedávno.
Veľmi som sa hanbila o tom hovoriť. A vlastne sa hanbím aj teraz. A bojím sa. Aby ma neodsudzovali napríklad mamičky spolužiakov mojich synov, aby ich niekto kvôli tomu nešikanoval. Je veľa vecí, ktorých sa bojím v súvislosti s mojou otvorenosťou na sociálnych sieťach. Stále si však myslím, že je dôležitejšie o tom hovoriť. Otvorene. Bez servítky.
Aj mojej psychiatričke som sa priznala len prednedávnom. Veľmi som sa hanbila. Teraz o tom otvorene hovorím, lebo mám pocit, že je to za mnou a už sa ma to netýka.
Mnoho ľudí sa možno pýta, prečo ste to robili a čo vám chýbalo? Na prvý pohľad ste krásna, úspešná žena, ktorá ma rodinu a je šťastná.
To sa ma pýta aj moja rodina: „Zuzka, uvedom si, že máš rodinu, máš kde bývať, máš prácu, ktorá ťa baví, tak čo ti chýba?!“
Je to môj celoživotný pocit, že som tučná. Hlboká trauma. Sexuálne zneužitie, poznámky celé detstvo, že som tučná. Všade a od všetkých.
Aj moja psychiatrička sa ma minule pýtala na terapii, čo by sa stalo, ak by som aj pribrala. A ja som povedala, že by som si pripadala ako úplne neschopná žena, ktorá zlyhala na celej čiare – že ma neprijme spoločnosť, že ma nebude ľúbiť muž ani moje deti.
Mávala som aj také myšlienky, že som v živote nemala mať deti, že som im zničila život, že som zlá matka. Môjmu mužovi som z nemocnice x-krát volala, prečo je so mnou, keď som taká neschopná, otrasná, škaredá a tučná.
Do svojho denníka som si napísala, že nenávidím svoje telo a chcem ho dobodať. Nechcem zabiť seba, ale iba to telo, tak veľmi ho nenávidím a chcem mu strašne ublížiť. Mám pocit, že to telo mi nepatrí. Neviem sa s ním stotožniť.
Čiže až do takej veľkej miery je pre vás číslo na váhe dôležité.
Áno. Aj v nemocnici som to mala veľmi ťažké. Každý pondelok ráno nás vážili a mne sa váha stále pohybovala okolo jedného čísla. No keď som práve mala napríklad menštruáciu a mala som o kilo viac, tak som kvôli tomu bola schopná preplakať celý týždeň. Týždeň som nedokázala blízkym napísať, ako sa mám. Bola som nepríjemná, hnusná, s nikým som nechcela komunikovať. Nechcela som, aby sa mňa niekto pozeral, lebo som mala pocit, že som nechutná a tlstá. Pre mňa je číslo na váhe smerodajné, akoby sa od neho odvíjala moja hodnota.
Posudzujete aj vzhľad iných ľudí alebo máte taký prísny pohľad len na seba?
Samozrejme, že sa pozriem aj na ostatných, ako vyzerajú, ale vnímam a vidím ich úplne iným okom, ako vidím seba. So všetkými sa porovnávam, stále hľadám na sebe chyby. Na ostatných nie a vyslovene sa mi páčia plnoštíhle ženy. Je to sexy. Niekedy si aj poviem, že by bolo v pohode, keby som tak vyzerala aj ja, no asi tak o sekundu nato si poviem, že som vlastne tlsté nechutné prasa.
Čaká vás ešte dlhá cesta, aby ste sa z toho dostali?
No keďže v mojom prípade to celé trvá skoro 30 rokov, tak podľa lekárov sa to do normálu dostane možno o dva, tri roky. Nebude to pár mesiacov, ale pár rokov.
Čo vám robí radosť?
Moja rodina. Tá pre mňa znamená úplne všetko. Moje deti. Na Instagrame som dostala jednu správu, ktorá ma dosť zamrzela, a to, že prečo nemyslím trocha aj na svoje deti a čo si o mne musia myslieť, keď som bola na psychiatrii. No je potrebné povedať, že tú liečbu som podstúpila aj kvôli nim. Síce som chorobu veľmi dobre tajila, ale deti to vidia a cítia, že niečo nie je v poriadku.
Ďalej je to moja práca, ktorú milujem. Či už líčenie alebo Instagram. Mám šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví.
Ako dlho ste boli v Prahe?
Sedem a pol týždňa.
Prečo ste sa rozhodli absolvovať liečbu práve tam?
U nás na Slovensku sa poruchy príjmu potravy liečia iba v Pezinku, ale ani tam to nie je špecializované oddelenie len pre poruchy príjmu potravy. Nevedela som sa veľmi stotožniť s tým, že by som tam išla. Začala som teda hľadať niečo iné a natrafila som na Prahu. V Českej republike bolo na výber ešte Brno, no režim je tam omnoho voľnejší ako v Prahe, a preto som si vybrala Prahu. Je to pomerne malé oddelenie, je tam 12 lôžok. Pani primárka a pán doktor Krch sa špecializujú na poruchy príjmu potravy celý život, sú tam úžasní psychiatri, psychológovia, psychoterapeuti, nutriční poradcovia a špecializované zdravotné sestry. Preto som si vybrala Prahu, lebo verím, že je to prvý a poslednýkrát.
Boli ste tam jediná Slovenka?
Áno. A pokiaľ viem, tak zo Slovenska tam ešte nemali pacienta.
Liečbu ste si museli platiť sama?
Išlo o Všeobecnú fakultnú nemocnicu, čiže štátne zariadenie a hospitalizáciu som si musela dopredu na 8 týždňov uhradiť. Teraz budem žiadať moju poisťovňu tu na Slovensku o preplatenie. V mojej poisťovni by mi to mali preplatiť do takej výšky, koľko by stála taká hospitalizácia doma.
Psychiatria je stále veľmi stigmatizované miesto. Vedeli by ste bližšie popísať, ako to tam vyzeralo a ako vyzerala liečba alebo denný režim?
Keďže išlo o špecializované oddelenie pre poruchy príjmu potravy, tak to nebolo ako na klasickej psychiatrii. Hovorilo sa tomu otvorené oddelenie, kde sme mohli mať všetko, od telefónov až po žiletky. Od dosiahnutia určitej hodnoty BMI sme mali povolené aj vychádzky.
Hlavná terapia bola terapia jedlom. Šesťkrát do dňa sme museli jesť a zjesť sme museli úplne všetko do posledného zrnka ryže. Porcie sa tiež odvíjali od hodnoty BMI. Ja som mala nastavený jedálniček pre BMI viac ako 19 a mala som menej jedla ako tí, ktorí mali pod 19 alebo pod 16. Okrem jedla sme, samozrejme, mali skupinové terapie so psychológmi, psychoterapeutmi, ja som mala aj pár individuálnych sedení, sedenie s adiktológom, konzultácie s psychiatrom.
Každý deň sme mali na oddelení dve nutričné terapeutky, ktoré nám poskytovali podporu a edukáciu ohľadom jedálnička. Bolo toho mnoho. Samozrejme, aj iné aktivity, ergoterapie, rôzne relaxačné cvičenia.
V čom vám liečba ešte pomohla?
Najväčší „aha“ moment bol pre mňa to, že som tam za dva mesiace nepribrala. Keď som tam nastupovala, bola som presvedčená, že prídem domov s plus desiatimi kilami. To sa nestalo. Doteraz tomu nerozumiem, že som jedla šesťkrát denne a ja som nepribrala. V 38 rokoch som zistila, že môžem jesť viac ako jedno jedlo denne a nič katastrofické sa nestane.
Moje telo začalo zrazu fungovať. Bežne som nešla aj mesiac na toaletu, teraz chodím každý deň. Neodpadávam, nie som nonstop nervózna, lebo som hladná, nie som unavená len tak bez príčiny, mám pevné nechty a mnoho iného. Som síce len na začiatku cesty, no už teraz je moje fyzické a mentálne zdravie úplne niekde inde, ako bolo v lete tohto roku.
Ste doma niekoľko dní. Aký bol návrat domov?
Pre mňa boli najhoršie prvé dva týždne a posledné dva týždne. Veľmi som sa bála návratu domov. Myslela som si, že všetko mi bude pripomínať alkohol, vracanie, nejedenie a ja do toho budem chcieť spadnúť zas. Zatiaľ k tomu nedošlo, takže som veľmi vďačná.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste svoje problémy otvorene komunikovali na sociálnej sieti?
Keď som bola druhýkrát tehotná, tak ma „vytáčali“ otázky o dojčení. Veľmi som sa hnevala a trápilo ma to, pretože som dojčiť nemohla zo zdravotných dôvodov.
Tak som jeden deň napísala o tom príspevok na Instagrame a začali sa mi ozývať doslova stovky žien, že to konečne niekto povedal a priblížil túto „dojčiacu šikanu“. Keď som videla, že ľudí tieto témy zaujímajú a vedela som, že mám o čom hovoriť aj ďalej, tak som otvorila aj tému porúch príjmu potravy a mentálneho zdravia ako takého.
Píšu mi baby, že majú 30 rokov bulímiu a mne to hovoria ako prvej osobe.
Často mi píšu aj mamičky dcér, ktoré sú veľmi uzavreté voči svojej rodine. Cezo mňa ich aspoň trochu lepšie chápu. Často sa mi ozývajú aj lekári, psychológovia, že sa vďaka mne vedia lepšie vžiť do kože svojich pacientov. Treba však povedať, že ja nerobím edukáciu, len píšem o svojom prežívaní.
Ako na to reagovala vaša rodina?
Moja rodina, moji rodičia to veľmi zle znášali, že som na sociálnych sieťach taká otvorená. Myslím, že to trvá doteraz, no už sú trochu viac zvyknutí.
Mamina si číta každý môj príspevok, rozhovor, na jednej strane ma aj veľmi podporujú. Je to pre nich ťažké, no ja si myslím, že nie je sa za čo hanbiť. Ide o veľmi nepochopenú diagnózu.
Na svojom konte na Instagrame ste spomínali, že raz s vami chcela spolupracovať firma, ktorá vám však povedala, že ste až príliš realistická. Čo na to hovoríte?
Je to smutné, v tejto dobe hľadať len akúsi pomyselnú instantnú dokonalosť a nechcieť spolupracovať s ľuďmi, ktorí majú napríklad aj psychické problémy. Ale asi by som s takou firmou nechcela spolupracovať tým pádom ani ja.
Čo to s vami urobilo? Pretože vy celý život hľadáte tú dokonalosť, respektíve sa ju snažíte vidieť...
To je ťažká otázka. Skôr som vtedy rozmýšľala nad tým, či tie influencerky, s ktorými spolupracujú, sú dokonalé. Pretože každý človek má problémy, o ktorých nehovorí. Nikto nie je dokonalý. Ja mám napríklad veľmi šťastné manželstvo, ale ony nemajú, no tvária sa tak.
Ja som sa rozhodla nepretvarovať. Hoci moje fotky sú možno pekné, ale tie popisy nie sú. Je na každom jednom z nás, čo chceme svetu odovzdať. A ja cítim, že toto je moje poslanie – hovoriť o poruchách príjmu potravy. Dáva mi to zmysel a napĺňa ma to. A verím, že moje zdieľanie pomáha iným, aby vyhľadali pomoc, rodinám, aby pochopili svoje deti, manželom, manželkám, mladým ľuďom.
Myslím, že je dôležité, aby sme na svoje problémy neboli sami. Ako som sa cítila sama v chorobe ja. Že nikto iný netrpí ako ja. A moje zdieľanie presne také je. Ľudia sa necítia, že v tom sú sami. Lebo ja som v tom s nimi a chápem ich. Na sto percent.
Podporte Deň s Nadáciou Markíza a pomôžte s nami riešiť problémy detskej duše!
Pošlite SMS v tvare: DMS (medzera) NADACIAMARKIZA na číslo 877. Hodnota darcovskej SMS správy je 5 € v sieti všetkých operátorov. Zbierka je registrovaná MV SR a realizovaná prostredníctvom DMS systému, ktorý spravuje Fórum donorov. Ďalšie možnosti darovania nájdete na www.nadaciamarkiza.sk. Ďakujeme!
Na detskom duševnom zdraví nám v TV Markíza veľmi záleží. Projekt Odpíšeme ti pomáha deťom dostať sa k psychológovi:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
