Sedela na stoličke a plakala. Manžel jej strojčekom prechádzal po vlasoch. Do zrkadla sa nedokázala pozerať. Spomína na ťažké chvíle Erika, ktorá prekonala rakovinu prsníka. Tá je najčastejšou onkologickou diagnózou u žien. Pacientky sa musia vyrovnávať nielen so stratou vlasov, ale v mnohých prípadoch aj odstránením prsníka. A to dokáže byť pre ženu a jej sebavedomie mimoriadne náročné.
Erika Mokrý je na sociálnych sieťach mimoriadne známa. Na Instagrame, kde ju sleduje takmer 34-tisíc ľudí, otvára vážne témy. K tomu ju priviedol jej životný príbeh.
Otvorené hovorí o popôrodnej depresii, ale aj rakovine prsníka. Z tohto vážneho ochorenia sa vyliečila a dnes pomáha onkologickým pacientkam. Založila si občianske združenie Tak trocha inak, napísala knihu a zisk z jej predaja putuje na pomoc ženám, ktorým do života vstúpilo toto vážne ochorenie.
S Erikou sme sa rozprávali o citlivých otázkach.
V článku sa tiež dočítate:
Ako si spomínate na chvíle, keď ste sa dozvedeli o rakovine?
Keď sa teraz obzriem späť, spomienky na tú dobu sú už trochu zahmlené. Ako čas plynie a ja sa vzďaľujem od liečby, je pre mňa čoraz ľahšie žiť s tým, čo som prežila. Už si nepamätám každý detail tak presne ako pred dvoma či troma rokmi, keď boli spomienky ešte čerstvé. Viem však, že to bolo veľmi náročné obdobie. Každý deň bol výzvou a niekedy som mala pocit, že to nezvládnem.
Napriek tomu, vďaka neuveriteľnej podpore mojej lekárky a môjho partnera, som to dokázala prekonať. Moja lekárka bola vždy tam, aby ma povzbudila a poskytla mi odbornú pomoc, ktorú som potrebovala. Môj partner bol mojím oporným bodom, vždy pripravený ma podržať, keď som to najviac potrebovala. Ich podpora mi pomohla zvládnuť aj tie najťažšie chvíle a urobila celý proces oveľa znesiteľnejším.
V akej fáze života ste sa vtedy ako 28-ročná žena nachádzali?
Keď mi diagnostikovali rakovinu, nachádzala som sa práve vo fáze plánovania svadby. Bohužiaľ, kvôli neistote ohľadom mojej reakcie na liečbu nám lekári odporučili svadbu zrušiť. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie, pretože sme sa s partnerom tešili na tento veľký deň.
Okrem toho sme boli aj vo fáze plánovania rodiny a to bola jedna z mojich prvých otázok – či budem môcť mať deti po liečbe. Moja lekárka ma uistila, že áno, a urobili sme všetko preto, aby sme minimalizovali riziká. Lekári mi preto odporučili nechať si zamraziť vajíčka. Chemoterapia totižto výrazne ovplyvňuje plodnosť nielen u žien, ale aj mužov.
Najprv vám odstránili prsník, až potom ste prišli o vlasy. Už „len“ strata vlasov môže byť pre ženu zdrvujúca záležitosť. U vás to bolo teda opačne. Ako ste to vy prežívali?
Každý typ tumoru si vyžaduje iný protokol, inú liečbu, iné postupy. U niektorých žien môže byť indikovaná chemoterapia, pri ktorej napríklad nedochádza k strate vlasov. Je dôležité si však uvedomiť, že sa netreba porovnávať s inými – to ako u nich liečba prebiehala a podobne.
Odstránenie prsníka a pohlaď na hrudník bez neho bol pre mňa nesmierne náročný. Predsa len chýba časť z vášho tela. No neustále opakovanie, že s prsníkom mi z tela vlastne aj odišla rakovina, mi neuveriteľne pomáhalo.
Keď prišiel čas ostrihať si vlasy, bol to môj manžel, kto dostal úlohu ostrihať ich. Sedela som na stoličke a cítila, ako mi strojček prechádza cez vlasy. Plakala som a nedokázala som sa pozerať do zrkadla. Keď som nabrala odvahu pozrieť sa na seba, niečo sa vo mne zmenilo. Namiesto smútku som sa rozosmiala, pretože som videla úplne iného človeka. Bol to moment, kedy som si uvedomila, že som silnejšia, než som si myslela.
Počas liečby som si postupne uvedomila, že sú to len vlasy a len prsník. Dôležité je niečo úplne iné – zdravie, láska a podpora od ľudí, ktorí sú mi najbližší. Na začiatku to bolo veľmi ťažké, ale postupne som pochopila, že musím prežiť každý deň, jeden po druhom. Nič iné mi nezostávalo, len bojovať a veriť, že všetko bude v poriadku. Tento boj ma naučil, že vonkajší vzhľad nie je to najdôležitejšie. Dôležité je, čo máme vo vnútri a ako sa dokážeme postaviť výzvam, ktoré nám život prináša.
Ako ste sa so stratou prsníka vyrovnávali?
Kým je človek v liečbe, tak nemá čas myslieť na to. Ale keď sa skončí tá liečba, tak to býva pre onkopacientov to najťažšie, hoci okolie si myslí: „Veď už si sa vyliečila, už je to fajn, mal by si začať žiť.“ No práve vtedy tí pacienti upadajú do najväčšej depresie, pretože kolotoč zdravotnej starostlivosti sa skončí a oni majú zrazu čas. Majú čas rozmýšľať. A to bol aj môj prípad.
S odstupom času som to však prijala a pochopila som, že ženu ženou nerobia ani vlasy, ani prsia, ani dlhé nohy. Ženu robí ženou niečo úplne iné. Popravde, čo ma úplne oslobodilo, bolo, keď som si nechala spraviť tetovanie. Tým tetovaním som prekryla jazvu a to pre mňa bolo niečo ako, nazvime to, „druhý prsník“. Ja som si rekonštrukciu prsníka nikdy neželala.
Aký vplyv to malo na vašu ženskosť, sebavedomie a sebaúctu samej k sebe?
Čo robí ženu ženou? Prsia? Vlasy? Dlhé nohy, dokonalé telo?
Nemyslím si, že by som sa cítila ženskejšou, keby som ten prsník mala. Teraz, tak ako to je, sa cítim ženou so všetkým, aj bez toho prsníka. S odstupom času som si naozaj uvedomila, že prsník a vlasy nedávajú žene dôstojnosť, rešpekt, úctu a pokoru. To nie je o tom.
Rakovina ma naučila vážiť si život, každý moment. Uvedomila som si, že skutočná sila a krása ženy nespočíva v jej vzhľade, ale v jej vnútornej sile, odvahe a schopnosti čeliť výzvam.
Aj keď som prišla o prsník a vlasy, získala som oveľa viac. Získala som nový pohľad na život, hlbšiu úctu k sebe samej a k ľuďom okolo mňa. Naučila som sa, že skutočná krása a dôstojnosť prichádzajú zvnútra. A to je niečo, čo mi rakovina nikdy nemôže vziať.
Počas choroby ste si to neuvedomovali?
Skôr pred ochorením. Zabúdala som, že mám na seba myslieť, že mám vedieť povedať „nie“ a nepomáhať len ostatným. Až tá rakovina ma zastavila.
Rakovina a liečba ma naučili vnímať seba, kým som a aká som. Predtým neexistoval čas pre mňa.
Dajú sa tieto situácie vôbec nejako popísať ľuďom, ktorí si tým nikdy neprešli?
Akokoľvek by to ten človek popisoval, tak ostatní sa nikdy nedokážu vžiť do danej situácie. Ja vždy apelujem len na jednu vec, aby ľudia nepresviedčali onkologických pacientov a chorých ľudí, že sú to „len vlasy“ a „len prsník“ a že to prejde. Takto to nefunguje. Ľudia nie sú v koži toho človeka a nemôžu vedieť, ako to on vníma. Mali by sme ho počúvať, vnímať jeho pocity a nesmieme ich zľahčovať.
Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, našla som veľmi málo informácií k téme sebavedomia onkologických pacientok. Povedala by som, že sa o tom nehovorí takmer vôbec, pričom rakovina prsníka je najčastejšou onkologickou diagnózou u žien. Prečo si myslíte, že to tak je? Prečo sa o tom nehovorí?
Mám pocit, že nám všeobecne chýba komunikácia nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi lekárom a pacientkou. To je však problém zdravotníctva. Preto vznikajú občianske združenia a ženy na sociálnych sieťach o tom hovoria. A treba o tom hovoriť. My ako spoločnosť musíme ešte veľa prejsť, aby sme pochopili, že fyzická krása je dôležitá, ale neodzrkadľuje to, kým sme. Myslím, že viac sa hovorí o tom, ako rakovine predísť, ale zabúda sa na to, čo potom.
Načrtli ste, že opustiť brány nemocnice po dlhých mesiacoch je asi na jednej strane radosť, no na druhej strane je pre pacientov náročné začleniť sa späť do spoločnosti. Aký bol váš návrat späť do bežného života?
Ja som, našťastie, z neho ani nevystúpila. Počas celej liečby som pracovala. Prestala som pracovať približne na dva mesiace, kedy mi odpadli nechty v dôsledku liečby. A to obmedzovalo moje fungovanie. Sú však pacienti, ktorí ostávajú doma polrok, rok a potom sa vracajú späť medzi ľudí. Vtedy nastavajú obavy, čo povie okolie, ako budú reagovať kolegovia. Kolegovia často nevedia, ako reagovať. Stále vravím, že sa k tým ľudom netreba správať inak. Človek, ktorý mal rakovinu, sa asi trošku zmení – zmýšľaním, ale nemyslím si, že sa zmení k horšiemu. Práve naopak.
A ak má pacient zlé myšlienky, je dobré o tom hovoriť, vyhľadať pomoc odborníka. Ak sa potom dostane do úzkostí, tak to môže prerásť do niečo horšieho a môže to mať katastrofálne následky.
Čo vám najviac pomáhalo v ťažkých časoch?
Určite môj manžel a to, že som mala okolo seba úžasný tím lekárov. Keď bol akýkoľvek problém, tak som vedela, že môžem prísť a odkonzultovať to. No a v neposlednom rade mi pomáhal humor a veľký nadhľad. Pretože, ak sa človek uzavrie do seba a bude premýšľať nad tým, čo bude, tak sa zblázni. Ja som si nikdy nekládla otázku „prečo ja?“ A to mi aj poradila moja lekárka: „Erika, neklaďte si zbytočné otázky. Sústreďte sa na liečbu, venujte svoju energiu sebe.“
Keď som začala o tom verejne hovoriť, tak mi pomohla aj tá spätná väzba. Videla som, že to tým ľuďom dáva nádej a má to zmysel.
Vy ste však na sociálnych sieťach čelili a stále čelíte aj hejtom.
Ja som človek, ktorý veľmi rád šokuje ľudí a je veľmi otvorený, no vždy hovorím, že ľudí treba šokovať, aby sa pozastavili a zanechalo to v nich nejakú emóciu. Vždy keď mi píšu hejteri, tak ja vždy verím, že ak sa v ich okolí vyskytne nejaký problém, či už rakovina alebo psychické problémy, tak si zapamätajú môj profil a spomenú si, že som o tom hovorila, opäť si ma vyhľadajú a pochopia.
Keď som začala písať, tak moje rozhodnutie bolo, že nikdy neukážem, kto som, ako sa volám a ako vyzerám, preto môj manžel sa v knihe volá Trapko. Začali však chodiť hejty, že to, čo písem, nie je možné a nie je to pravda. Nevedeli pochopiť, že chodím na chemoterapie, pracujem a cestujem. Potom sme sa rozhodli ísť s kožou na trh, kto sme. A prišli ďalšie hejty – ako tak môžem vyzerať, keď mám rakovinu. Tým ľuďom nevyhoviete.
Môžeme ich nazývať aj konšpirátori?
Myslím si, že ľudia, ktorí šíria negatívne komentáre, často nie sú spokojní sami so sebou. Majú svoj vnútorný smútok a nepokoj a nedokážu prijať, že niekto iný, aj keď je v ich očiach na tom horšie, sa môže cítiť dobre. To je ľudská závisť, ktorá potom vzniká.
Áno, stretla som sa s konšpiračnými teóriami, že klamem a nemám rakovinu. Niektorí mi písali, že chcem od ľudí vylákať peniaze. Ale pomoc onkologickým pacientom nie je moje primárne zamestnanie, vlastne to ani nie je zamestnanie. Je to moja charitatívna činnosť, ktorú robím na dobrovoľnej báze. Robím to preto, lebo chcem pomôcť ľuďom, ktorí prechádzajú tým, čím som si prešla ja. Chcem im ukázať, že aj v tých najťažších chvíľach je možné nájsť silu a nádej.
Už ste spomenuli, že ste partnerovi vrátili zásnubný prsteň. Aký vplyv mala rakovina na váš vzťah? Predpokladám, že to výrazne narušilo aj váš intímny život.
Samozrejme, o tom netreba klamať a treba o tom hovoriť otvorene. Onkologická liečba je náročná a pacienti často pociťujú únavu, slabosť a vedľajšie účinky chemoterapie. U žien napríklad dochádza k vysychaniu slizníc, nielen očnej, nosnej či ústnej, ale aj iných. To určite ovplyvňuje sexuálny život partnerov a je dôležité na to myslieť. Lásku to však neovplyvňuje. Myslím si, že rakovina dokáže ľudí spojiť a posilniť ich vzťah. Samozrejme, môže ich aj rozdeliť, ale počas toho si môžu uvedomiť silu okamihu a hodnotu života.
My sme svadbu zrušili, ale keď prišla prvá chemoterapia a zistili sme, že to zvládam dobre, rozhodli sme sa vziať. Na začiatku mojej druhej chemoterapie sme sa zosobášili. Bolo to pre nás veľmi emotívne a dôležité rozhodnutie. Uvedomili sme si, že aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré nám život priniesol, naša láska a odhodlanie sú silnejšie než kedykoľvek predtým.
Čo by ľudia nemali hovoriť onkologickým pacientom a obzvlášť pacientkam? Na čo by sa nemali vôbec pýtať?
To je celý zoznam. Každého sa môže dotknúť niečo iné, každý má inú hranicu tolerancie. Najhoršie je však to, keď začnú hovoriť o niekom, kto mal rakovinu a zomrel. Prečo to neotočíme a nepovieme onkologickým pacientom: „Vieš o tom, že aj on mal rakovinu a prežil?“
Práve preto som začala písať. Bola som prvý človek, ktorý vyšiel s témou rakoviny verejne na sociálne siete. Mojím cieľom bolo, aby ma ľudia poznali ako niekoho, kto prežil rakovinu, a aby si uvedomili, že rakovina sa nekončí len smrťou. Chcela som priniesť nádej a ukázať, že je možné prežiť a žiť plnohodnotný život.
Keď sa vo vašom okolí vyskytne onkologicky chorý pacient, jediné, čo sa ho môžete opýtať, je: „Potrebuješ pomoc? Keby niečo, som tu.“ Tieto slová môžu znamenať viac, než si dokážete predstaviť. Ukazujú, že vám záleží a že ste pripravení poskytnúť podporu. To je to, čo onkologickí pacienti potrebujú – vedieť, že nie sú sami a že majú okolo seba ľudí, ktorí im chcú pomôcť.
Obávali ste sa návratu rakoviny? Mali ste to stále niekde v hlave, že čo ak?
To stále mám. Už ubehlo sedem rokov a stále si na to spomeniem. Už na to nemyslím každú sekundu, minútu, ale raz do dňa si spomeniem. No ako vravím, čím ďalej som, tým je to jednoduchšie.
Téme diagnostiky a liečbe rakoviny prsníka sme sa venovali aj v Teleráne. Pozrite si nasledujúce video:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
