Odmalička túžila mať vlastné deti a byť mamou. Veronikin sen sa z časti rozplynul, keď jej lekári diagnostikovali kruté ochorenie, ktorého následkom je neplodnosť. Statočná žena však veľmi rýchlo získala nadhľad a odhodlanie ísť si za svojím cieľom. S manželom si adoptovali dve rómske deti a žijú život jednej netypickej, no šťastnej rodiny.
Turnerov syndróm je genetické ochorenie žien, ktoré postihuje hormonálnu sústavu, spôsobuje problémy vnútorných orgánov, svalov i nervov, poruchy sluchu a zraku, zapríčiňuje nižší vzrast aj neplodnosť.
Veronike Pavelekovej ho diagnostikovali, keď mala 13 rokov. Ako sama hovorí, prežívala vtedy chvíle, na ktoré nikdy nezabudne. Vyrastala obklopená deťmi, rada kočíkovala bábiky, neskôr bábätká svojim známym. Túžila byť raz mamou.
„Tešila som sa, že keď vyrastiem, tak budem mať vlastné deti,“ úprimne priznáva 32-ročná Košičanka.
Správa o neplodnosti ju zasiahla. Nechýbali slzy a bôľ. Po prvotnom šoku si však povedala, že to zvládne a diagnózu prijala – musela.
V mysli sa jej však odohrávali rôzne scenáre. „Buď budem sama, alebo si deti adoptujem, ak nájdem partnera, ktorý s tým bude súhlasiť,“ spomína na svoje odhodlanie.
O šesť rokov neskôr jej do cesty prišiel Matej. Keďže sa spočiatku veľmi bála, ako by zareagoval na jej ochorenie, držala si odstup. „Nechcela som ho na seba viazať, ak by mi povedal nie,“ tvrdí.
Partner ju však vysmial, prečo si s tým robí starosti. „O rok na to sme sa zasnúbili, o tri roky vzali,“ hovorí o láske svojho života.
Adopciu nechceli odkladať, ale zároveň nechceli dieťa hneď po svadbe. Preto sa v roku 2015 Veronika stala profesionálnou mamou a zamestnala sa v detskom domove. Kým sa s manželom rozhodli pre podanie žiadosti o adopciu, u nich doma sa vystriedalo päť detí.
V žiadosti mali len jednu preferenciu. „Nezvládli by sme zdravotne ťažko znevýhodnené dieťa,“ vraví mladá žena.
Na Jasmínku čakali istý čas. Museli absolvovať štyri mesiace príprav a niekoľko týždňov ju navštevovali. Až potom si malú slečnu mohli odniesť domov.
Mala takmer dva roky a učila sa chodiť. „Boli sme po jej boku, pri jej prvých krokoch a pri prvých slovách,“ podotkla Veronika s úsmevom.
O pár rokov neskôr im do života vstúpil syn Maťko ako mesačné bábätko zabelené v perinke.
Rodina sa musela v priebehu týždňa pripraviť na novorodenca. Unáhlene zariaďovali detskú izbu a za pochodu kupovali oblečenie. „Rýchlo sme zháňali kočiar, postieľku, plienky, celkové vybavenie,“ priblížila. Medzitým chodili po úradoch a vybavovali papiere.
Dnes už päťročný Maťko a osemročná Jasmínka nie sú biologickí súrodenci. Obaja vedia, že sú adoptovaní, a rodičov preto občas trápia rôznymi otázkami. Jasmínka raz prišla domov zo školy a utrúsila: „Spolužiak mi povedal, že nie ste moji skutoční rodičia.“ Veronika tak musí byť niekedy aj psychologička.
Deti vedú k pravde. „Hovoríme im, že majú štyroch rodičov. Jedny, ktorí ich stvorili a nás, ktorým narástli v srdci.“
„Bolo obdobie, keď sme sa rozprávali o biologických rodičoch, bolo obdobie, keď sa o nich nechceli rozprávať, potom sa pýtali sami. No istý čas boli pre nich biologickí rodičia viac ako my s manželom. Aktuálne sme na rovnakej úrovni ako biologickí rodičia, alebo sme viac,“ vysvetľuje.
Obe deti sú rómskej národnosti.
Mamu dvoch detí mrzí, keď ľudia majú predsudky alebo odcudzujú na základe pôvodu a farby pleti.
Vo svojom okolí sa stretla s odťažitým prístupom. Mnohé väzby sa pretrhli, kontakty prerušili. Tieto kroky však urobila Veronika pre dobro svojich vytúžených detí.
„Od začiatku som vravela, že nedovolím, aby ľudia mali niečo proti našim deťom. Aj ja mám z detstva zapamätaných veľa vecí, nad ktorými doteraz premýšľam a nechcem, aby toto prežívali aj moje deti. Stačí, že budú musieť riešiť to, že boli opustené,“ pokračuje otvorene.
„Žiadny človek sa nerodí ako zlodej, podvodník, alkoholik či gambler. Dieťa bude také, ako ho vychováte. Spúšťače génov sa v stabilnom prostredí neprejavia,“ hovorí zanietene.
Ich identitu rodičia nepotláčajú. Podporujú ich v uvedomení, kým v skutočnosti sú. Jasmínka hrá na husle a veľmi rada spieva. „Ja som tu na to, aby som ju sprevádzala životom a nie ju obmedzovala,“ podotkla svedomito.
Maťkovi sa zas na poslednom koncerte svojej sestry zapáčili bicie. „Asi mu vybavím odzvučnenú miestnosť, kde si bude môcť bubnovať do sýtosti,“ smeje sa Veronika. Zatiaľ však čakajú, kým päťročný potencionálny muzikant pôjde do školy. Z rovnakého dôvodu odsúvajú aj tému ďalšieho dieťaťa. Cítia, že ich rodina ešte nie je kompletná.
Aj napriek tomu, že pestúnska starostlivosť prebehla rýchlo a hladko, o adopčnom procese sa to nedá povedať.
„Bolo veľa príležitostí, keď sme o deti mohli prísť,“ naráža na to, že Jasmínku mali v pestúnstve až štyri roky. Biologická mama sa mohla kedykoľvek objaviť. Našťastie sa to nestalo.
Po pojednávaní sudkyňa uviedla: „No tak už ste rodina.“ Až vtedy si Veronika uvedomila pravdu. Za rodinu ich totiž pokladala od začiatku.
Za najšťastnejší moment aj tak Veronika považuje prvé stretnutie s deťmi. Iskru, ktorá medzi nimi preskočila. „To bola ako scéna z filmu. Okolo mňa pomyselne strieľali ohňostroje,“ opisuje zážitok s dcérou mladá Košičanka.
Rovnaké chvíle prežívala, keď sa spolu stretli obe deti. Dodnes nedajú na seba dopustiť. Smejú sa, škriepia sa, zvaľujú vinu jeden na druhého, no ľúbia sa.
„Inak ako ‚brat‘ a ‚sestra‘ si nepovedia. Myslím, že v dospelosti budú mať veľmi blízky vzťah,“ vraví hrdá mama.
Prostredie, v ktorom vyrastali, ich prirodzene ovplyvnilo do takej miery, že sú povahovo kópiou adoptívnych rodičov. „Dcéra je celý manžel. Syn je zas ako ja. Trúfam si povedať, že na 70 percent majú naše povahy,“ tvrdí Veronika.
Jej deti ju naučili pozerať sa na svet z iného uhla pohľadu, nebrať všetko príliš vážne a reagovať s chladnou hlavou.
„Pripomenuli mi detskú radosť a vďačnosť, tešiť sa z maličkostí. Na to dospelý človek časom zabudne,“ poznamenala priamočiaro. Odkedy ich má, snaží sa neškatuľkovať. Naučila sa, že každý človek má svoj príbeh.
Aj rómskym deťom treba dať šancu, zaslúžia si ju. „Netreba sa toho báť. Nebudem klamať, aj ja som sa spočiatku bála, ale naučila som sa, že tieto témy treba otvárať a neutekať pred nimi,“ doplnila adoptívna mama.
Tvrdí, že s manželom sú tu pre deti, nie deti pre nich. Nepotrebujú, aby im deti boli vďačné, že im darovali nový život. „Ja budem vďačná im, keď budú spokojné so svojim životom a šťastné,“ hovorí.
Adoptívni rodičia sú pripravení aj na moment, keď sa rozhodnú vyhľadať biologických rodičov. „Nenecháme ich v tom samých,“ dodala na záver.
Život bez syna si nevedia predstaviť. Adela a Viktor rozprávali o rodičovstve v Teleráne. Viac sa dozviete v nasledujúcom videu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
