„Robím tú najťažšiu a zároveň najkrajšiu prácu na svete,“ povedala, keď do rúk prevzala ocenenie Krištáľové krídlo. Dennodenne má pred očami umierajúce deti a o pomoc ju prosia týrané ženy, ktorým sa od bitiek zlieva hlava a krk. Riaditeľku Alexandru Hovancovú z Domu Charitas sv. Jozefa sme navštívili na Spiši.
Vchádzame do budovy obklopenej sídliskovými panelákmi. Je tu čulý ruch. Pracovný.
Na chodbe stretávame pracovníčku zariadenia aj pána, ktorý akurát nesie do auta ťažké krabice. „Koho hľadáte?“ pýta sa nás.
„Pani riaditeľku Alexandru.“
Poradí nám, aby sme zaklopali na dvere po našej ľavici.
„Ďalej,“ ozve sa zvnútra.
Fialové steny miestnosti sú pokryté obrovskými fotografiami a farebný nábytok nám pripomína rozprávku Alica v krajine zázrakov.
Pred nami stojí mladá charizmatická žena celá v čiernom. Tí, ktorí ju však poznajú, vedia že ona chodí v čiernom stále.
Zoznámime sa, podáme si ruky a sadáme si oproti nej k pracovnému stolu. Za chrbtom má desiatky sviečok, ruženec, detské kresby aj dekoráciu v podobe srdca s nápisom: „Ďakujem, že si.“
Alexandra Hovancová ako 19-ročná vyslovila prianie, že chce jedného dňa pomáhať chorým deťom a týraným ženám. Dnes má 36 rokov a je laureátkou Krištáľového krídla za filantropiu a už takmer deväť rokov vedie Dom Charitas sv. Jozefa v srdci Spiša.
Zatiaľ čo Spišskonovovešťania poznajú toto miesto ako „charita“, zvyšok Slovenska mu nehovorí nijak inak ako Deti môjho srdca.
Alexandra vedie dokopy tri druhy služieb.
V zariadení núdzového bývania poskytujú strechu nad hlavou týraným matkám s deťmi, slobodným matkám a ženám, na ktorých je páchané násilie.
Rovnako poskytujú stravu ťažko zdravotne postihnutým a starým ľuďom v „Spišskej“. Denne rozvezú dvesto obedov.
Poslednou službou je Centrum pre deti a rodiny pre nevyliečiteľne choré deti. Ide o jediné neštátne zariadenie s ošetrovateľskou starostlivosťou na Slovensku.
Ťažko zdravotne postihnutým deťom s rôznymi diagnózami nahrádzajú prirodzené rodinné prostredie. Jeho kapacita je 16 detí. Zariadenie funguje len vďaka podpore dobrých ľudí, sponzorom a charity.
Celkovo má Alexandra pod palcom približne 35 zamestnancov.
„A koľko to bude trvať? Lebo u mňa je všetko na hodiny,“ smiala sa v správach, keď sme si dohadovali termín stretnutia.
Na našu prvú otázku, ako sa má, odpovedá: „Rýchlo a zbesilo.“
Letné obdobie je pre zariadenie náročné. Deti nechodia do školy a zamestnanci čerpajú dovolenky. Práce je veľa.
Aj počas našej návštevy zdravotné sestry a psychologička maľujú plot.
„Mám šťastie, že ak mám pekný nápad, tak ho mám s kým realizovať,“ hovorí riaditeľka o svojich zamestnancoch a zamestnankyniach.
Hovorí o nich pokorne. Váži si ich. Uvedomuje si, že by bez nich nebolo to, čo je dnes.
„Ja by som oveľa radšej ukazovala prácu svojich zamestnancov a ich prácu, ale oni o tom nechcú hovoriť, pritom sú podstatnejší ako ja,“ podotkne skromne a dostávame sa k jej úplným začiatkom.
„Od šestnástich som bola rebelka, ktorá sa dokázala v noci zabávať s kamarátmi a ráno som servírovala polievky pre ľudí bez domova,“ spomína Alexandra. K pomoci iným ju viedli rodičia. U nich doma to nebolo nič výnimočné.
„Vyrastala som v rodine dvoch úžasných rodičov, ktorí ma držali pri zemi,“ hovorí.
Obaja ju odmalička podporovali, no s chválou to nepreháňali. Aj preto v súčasnosti nerada o sebe hovorí a ťažko prijíma úspech. Je si vedomá, že za jej výsledkami stojí dlhoročná sebadisciplína, drina a nevzdávanie sa.
„Keby som sa po vysokej škole nemohla vrátiť k nim a platiť smiešnu sumu za to, že u nich bývam, tak by som sa tejto práci nemohla venovať,“ priznáva otvorene.
Keď sa zaujímala o post riaditeľky v charite, bola na piatich výberových konaniach a neverila, že prácu by mohla získať.
„Mala som fialový rúž, nosila som umelé mihalnice, lodičky a mala som asi 27 tetovaní.“ Nahovárala si, že ju určite nevyberú, veď predsa len ide o katolícku inštitúciu.
„Stelesňovala som vtedy všetko len nie pokornú, skromnú a dobrú ženu,“ spomína si na svoje 26-ročné ja.
Prácu však dostala, no nevedela o nej nič. Bolo to odlišné ako dobrovoľníctvo, ktorému sa doposiaľ venovala. A tak nasadla na kolotoč neustáleho vzdelávania, štúdia legislatívy a zháňania financií.
Spomína si na časy, keď z miestnej nemocnice musela zdravotná sestra s dvomi vajíčkami v ruke prejsť niekoľko kilometrov pešo, pretože nemali auto či na zaplatenie taxíka.
„Začínali sme bez akýchkoľvek vecí. Boli tu staré a tmavé izby. Keď som tu vošla prvý deň, povedala som, že tu nechcem pracovať.“
Podľa jej slov bol domov v tom čase smutné a depresívne miesto, kde každý chodil s vážnym výrazom tváre.
„Boli momenty, keď som si vravela, že už to neunesiem, ale následne sa vždy stalo niečo dobré,“ poznamenala.
„Keď som tu bola tretí deň, sedem detí potrebovalo prístroj na dýchanie. Jeden som kúpila, druhý sme dostali, potom sme ich mali päť, šiesty kúpila moja mama a siedmy ležal ráno pred dverami. Dodnes neviem, kto ho tam dal,“ hovorí o prvých zázrakoch.
Do centier investovala z vlastnej výplaty. „Do roboty som chodila pešo, pretože som nemala na autobus, ale tak som to jednoducho cítila a chcela,“ spomína.
Postupne zháňala sponzorov a zistila, že Slováci sú neuveriteľne dobrí ľudia. „Na opravu výťahu som našla sponzora. Rovnako aj na namaľovanie plota či detských izieb, Viem, že to môže znieť zvláštne, ale tu nie je jediná vec kúpená z charitných, štátnych peňazí a peňazí z VÚC,“ tvrdí riaditeľka, ktorá sa tešila aj z koberca v miestnosti pre deti.
Zrekonštruovala takmer celé centrum a zariadila izby dôstojným nábytkom. Odmietla sa stotožniť s myšlienkou, že toto je miesto, kde deti čakajú na smrť.
Na väčšie projekty získava peniaze z grantov a dotácií. Žiadosti vypĺňa po nociach. Dnes sa prirodzene zobúdza ráno o štvrtej, aby sa venovala byrokracii. Tá ju brzdí v rôznych smeroch.
„Aj napriek všetkému si na konci dňa stále poviem, že robím najúžasnejšiu prácu na svete, ktorú som si vysnívala.“
Okrem zháňania financií, riadenia centra a administratívy, sa venuje aj instagramovému profilu, ktorý pred rokmi založila. Pomenovala ho Deti môjho srdca. Práve ten jej pomohol zviditeľniť zariadenie a prilákať dobrých ľudí.
Pred dlhoročným vzťahom dala prednosť práci a súkromný život odsunula na vedľajšiu koľaj. Pochopila, že chce život zasvätiť pomoci iným.
Párkrát do roka si dopraje koncerty, ktoré ju dobíjajú energiou. Napríklad lístky na Justina Timberlaka jej darovali zamestnanci k narodeninám. „Aj to som však odišla a hneď som sa vrátila,“ vraví.
Rovnako sa jej podarí občas na minimum dní vycestovať do zahraničia, no priznáva, že dovolenka je pre ňu stresujúca. „Bojím sa, že sa niečo stane a nebudem sa môcť rýchlo vrátiť,“ doplnila s tým, že sa to stane skoro vždy.
Keď sa rozprávame o tom, čo je na tejto práci najťažšie, hovorí, že okrem sledovanie príbehov týraných žien, ktorým sa pre čoraz viac brutálnejšie bitky zlieva hlava a krk, je to práve neustály boj o financie.
Aj napriek situácii, v akej sa Slovensko momentálne nachádza, ona ďakuje súčasnej vláde. Pomoc totiž prijíma od kohokoľvek, kto jej ju ponúkne. Ide totiž o deti.
Parlament v júni schválil nový zákon. To sa podarilo aj vďaka Alexandrinej neúnavnej komunikácii s politikmi.
Ak by sa zákon nezmenil, zariadenie by museli zatvoriť.
Oproti štátnym zariadeniam boli v nevýhode. Platy sa stále zvyšovali, no príspevok od štátu bol stále rovnaký. To priviedlo zariadenie mínusu až 150-tisíc eur.
V súčasnosti sú na tom stále zle, keďže financovanie a dofinancovanie prišlo k 1. augustu. „Tento rok ešte nebude dobrý, ale bude úžasný. Bude oveľa lepší a od budúceho roka budeme môcť z tých peňazí pokryť mzdy a budeme na nule,“ vysvetľuje.
„Viem, že ľudia si povedia: ‚U vás sa nič nezmení? Len budete mať na mzdy?‘ Áno. Nezmenilo sa nič a zároveň sa zmenilo všetko,“ popisuje paradoxne.
Okrem toho na jar získala ocenenie Krištáľové krídlo za filantropiu. „Prijať tú cenu bol pre mňa vnútorný boj, pretože poznám oveľa lepších ľudí ako som ja.“
Pomoc slabším je pre ňu impulz a nepovažuje to za nič špeciálne. Taká jednoducho je.
Deťom chcela dopriať plnohodnotný život. Zhruba pred piatimi rokmi začali organizovať pre ne aj výlety. Vtedy to bol jeden výlet cez leto, ktorý spojili s vyšetrením dieťaťa v nemocnici. Každý rok to však začalo postupne pribúdať.
Počet detí, ktoré môžu so sebou zobrať, závisí od miesta. „Čím ideme bližšie, tým ich môže ísť viac,“ hovorí Alexandra s tým, že tisíckrát ľahšie by bolo nejsť nikam.
„Oveľa ľahšie by bolo nič nerobiť.“
Po našej návšteve sa napríklad chystajú na obed do susedného mesta. Môžu ísť len štyri deti. Ostatné totiž nedokážu prijímať potravu alebo majú stravu špeciálnu.
„Tieto deti zas však chodia viac cvičiť do rehabilitačnej miestnosti, viac sa kúpu či masírujú,“ poznamenala. Každému dieťaťu dajú to, čo potrebuje.
V záhrade si zvyknú grilovať, organizujú karneval, púšťajú si hudbu, spievajú pesničky a najbližšie plánujú narodeninovú oslavu 21-ročného Kristiána. Pre jeho vážnu diagnózu usporiadajú „veľkú párty“. Uvedomujú si totiž, že každý deň je pre neho dňom navyše.
„Jediné čo nevieme zvrátiť sú úmrtia týchto detí,“ skonštatovala Alexandra a dostávame sa k najsmutnejšej časti tohto rozhovoru.
Pred pár mesiacmi zomrel v centre 9-ročný Alexander, ktorému bola Alexandra krstnou mamou. Za tie roky zažila smrť ďalších dvoch detí.
Zatiaľ čo si deti smrť neuvedomujú, pretože sú mentálne zaostalé, Alexandra o nej nechce ani počuť.
„Väčšina z nich nevie, čo je to smrť. V predstavách majú ukotvené, že po smrti existuje miesto, kde sú všetci zdraví a spokojní. To je darom pre nás všetkých. Ja smrť nedokážem prijať. Dokonca ju neviem ani spracovať. Pomáha mi však to, že mi ani jeden jediný moment po smrti nenapadne otázka: ‚Čo sme pre nich mohli urobiť viac?‘ A to je veľmi oslobodzujúce,“ povzdychne si.
Zvláda to práve vďaka tomu, že deti odchádzajú z tohto sveta veľmi ľúbené.
„Ja tu s nimi žijem. Pre mňa to nie je systém, oni sú mojimi deťmi.“
Podľa Alexandry by každý človek žil inak, keby vedel, koľko dní života mu zostáva. „To, že máme predpoklad dĺžky ich života, tak ho tak žijeme. Inak. Viac. Krajšie. Veselšie. Plnohodnotnejšie. Tie deti sú pre nás dar.“
Následne zazvoní telefón. Volá jej týraná žena, ktorá sa zaujímala o postup, ako sa do centra dostane.
„Nemáme momentálne voľné miesto. Musíte si poslať žiadosť. Viete, my máme päť žiadostí a každá sa individuálne posudzuje a následne sa volá tej žene, ktorá ju poslala prvá,“ vysvetľuje riaditeľka do telefónu.
Takýchto telefonátov má Alexandra počas dňa aj päť. Vo dne aj v noci.
Podľa nej je táto téma stále tabuizovaná. „Tyranom nemusí byť len človek zo sociálne znevýhodneného prostredia, môže to byť váš sused, ktorý vyzerá na prvý pohľad slušne. A to je na tom to najstrašidelnejšie,“ ozrejmuje.
Kapacita centra pre týrané ženy je 21 lôžok.
„Robím prácu, za ktorú som vďačná, ale nikomu by som nedopriala život, aký žijem ja,“ povie a my sa musíme hlboko nadýchnuť.
Alexandra si je však vedomá toho, že príde deň, kedy bude musieť povedať „stačí“. Ľudia v okolí, ktorí ju majú radi, ju dennodenne prosia, aby s touto prácou skončila.
„Keď však odídem, viem, že to tu už bude fungovať,“ dodala na záver.
Z dôchodku nevyžije a aby neskončil na ulici predáva pouličný časopis. Aj toto je smutná realita Slovenska. Viac sa dozviete v reportáži relácie Reflex:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
