Momentálne žijem svoj sen. Aj takto opisuje svoj život Vanesa Kupčová po Extrémnych premenách. Hoci od galavečera, na ktorom sa objavila v bikinách, ubehlo už niekoľko mesiacov, motivácia a zdravý životný štýl ju neopustili. Pravidelne cvičí a nezanevrela ani na vyváženú stravu.
Vanesa Kupčová vyrazila divákom Extrémnych premien dych. Ako prvá slovenská účastníčka sa na pódiu záverečného galavečera objavila v plavkách.
Hoci za rok schudla päťdesiat kíl, jej premena nespočívala len vo fyzickej zmene. Jej cesta bola o hľadaní šťastia a prinavrátení zmyslu života mladej ženy.
Do relácie sa prihlásila zo dňa na deň. To, že nevyzerá dobre, si uvedomovala dlhší čas. Nevedela však, kde a ako začať.
Ľudia jej písali, prečo potrebovala Extrémne premeny, keď jej sestra je trénerka. „Nechať si radiť od sestry je ťažšie. Ja som to z jej strany skôr brala ako ‚provokáciu‘ a že si len potrebuje rypnúť,“ tvrdí 23-ročná Vanesa.
S obezitou sa rozhodla bojovať pre svoje okolie. „Chodila som na vysokú školu a videla som, ako sa spolužiačky pekne obliekajú, ale ja som si to nemohla dovoliť, pretože mi veci v obchodoch boli malé. Keď som nezapla veľkosť XXL, vedela som, že niečo nie je v poriadku,“ spomína.
Ešte viac ju mrzeli vzťahy jej kamarátok. „Pýtala som sa samej seba, kde si mám nájsť priateľa, keď nie na vysokej škole. Každý mi hovoril, že tam ich bude plno. Lenže o mňa nikto nejavil záujem,ׅ“ vraví otvorene.
Obezita ju neobmedzovala len v socializácii, ale aj v pohybe. Zatiaľ čo ostatní chodili do školy pešo, ona musela ísť autobusom. Ťažšie sa jej chodilo, bola zadýchaná a spotená.
Svoj dovtedajší život prežila doma, hanbila sa a bola smutná.
Keď si ju Maroš Molnár vybral, vedela, že sa musí sústrediť na seba a dať zo seba maximum. Neexistovala pre ňu bolesť, únava ani choroby. Išla si za svojím cieľom.
Každé váženie v šou podliezla s obrovským rozdielom. „Ja som šla na dvesto percent,“ hodnotí.
Vanesa ako 12-ročná prekonala rakovinu štítnej žľazy. Čakal ju kolobeh vyšetrení, dlhé hodiny a dni strávila v nemocniciach.
„Bol to šok. V tej dobe som si to ako dieťa neuvedomovala. Keď mi to oznámili, ani som sa nerozplakala. Nechcela som si to pripustiť a možno to bola chyba, pretože som sa naučila emócie potláčať a neukazovať ich,“ hovorí.
Nechcela, aby ju rodičia videli smutnú. Nechcela im pridávať starosti a spôsobovať viac trápenia.
Pre rakovinu jej pozastavili pubertu. Následky chemoterapie sa u nej začali prejavovať o niekoľko rokov neskôr - priberanie, únava, zaostávanie za rovesníkmi. Vysoké dávky hormónov a ožarovanie jej poškodili srdce.
Svoje šťastie videla v jedle. Tešila sa na raňajky, obed aj večeru. Vyvolávala si tým radosť.
Mnohých divákov prekvapil aj Vanesin pitný režim, ktorý pozostával nielen z vody, ale aj množstva mlieka, džúsov a sladeného čaju.
„Nemala som partnera ani voľnočasové aktivity, tak som sa veľa venovala práci a škole. To telo si samo pýtalo energiu vo forme cukru, preto som mala potrebu sladiť si kávu aj čaj a piť sladené nápoje,“ vysvetľuje s tým, že zanedbávala aj spánok.
Na nový jedálniček si zvykala ťažko. Po dvoch týždňoch však zaradila viac sacharidov či proteínových pudingov a jogurtov.
„Nikdy som sa od sladkého neodnaučila. Dodnes som závislá od sladkého, len existujú skvelé alternatívy. Každý víkend doma pečieme, no zdravšie,“ priznáva.
V jesennom období odporúča cviklový či tekvicový koláč bez múky a cukru. Za skvelú náhradu považuje stéviu, erythritol či dochucovacie kvapky. Namiesto plnotučného mlieka používa rastlinné mlieko.
Kalórie sa učila počítať šesť mesiacov. „Všetko som nahadzovala do tabuliek a kontrolovala, ale teraz sa pozriem na produkt a presne viem, koľko z neho môžem – kalkulačka v hlave,“ smeje sa Vanesa.
V istej fáze sa však stala od čísel závislá. Z jedla si začala uberať. „To však našťastie trvalo krátko, potom som sa veľmi rýchlo spamätala,“ poznamenala.
Vtedy jej pomohol práve Maroš Molnár, ktorý presne vedel, ako na ňu. Stačil mu kopec a bicykel.
„Tam som ozaj videla, že nevládzem. Pochopila som, že telo potrebuje výživu a energiu z jedla,“ vraví uvedomene.
Okrem toho riešila s trénerom ešte jeden problém. Klamala seba aj okolie. „Keď niekto chcel, aby som sa smiala, tak som sa smiala. Nevedela som byť prirodzená, nevedela som prejaviť svoje ozajstné emócie,“ spomína Vanesa na problémy, ktoré plynuli z liečby rakoviny.
To bol moment, kedy sa rozhodla vyhľadať psychologickú pomoc. Starostlivosť o duševné zdravie jej však pomohlo prekonať aj komplexy z obezity.
„Ja som postupne začala mať strach z toho, že po premenách opäť priberiem,“ podotkla. Aj tieto obavy konzultovala so psychologičkou.
„Pochopila som, že všetko mám ja vo svojich rukách. A že to nie je o každodennom vážení,“ vraví dnes už s nadhľadom.
Diváci však mali možnosť vidieť aj Vanesine horšie stavy – hnev a frustráciu. Keď to Vanesa videla v televízii, chvíľkovo sa za to hanbila, potom si však uvedomila, že tým, ktorí s jej správaním budú mať problém, odporúča, aby si vyskúšali padnúť niekoľkokrát na dno pred kamerami.
Dnes už má pomer jasný – 70 percent úspechu tvorí strava a zvyšok je pohyb. Keď nestíha cvičiť, nevyčíta si to. Vie, že po práci potrebuje aj oddych. Nesilí to.
„Naučila som sa – menej pohybu, menej stravy – viac pohybu, viac stravy,“ prezradila.
Podľa jej slov s odchádzajúcimi kilami nadobúdala vyššiu sebahodnotu. Dovtedy sa cítila menejcenne a podceňovala sa.
„Samej sebe som dokázala povedať, že si niečo nezaslúžim. Vravela som si, že nepatrím k tým lepším, že nikoho nezaujímam,“ spomína s tým, že trestala samu seba.
„Málokto pochopí, že obézny človek má problém jesť na verejnosti. To je ten problém. Tí ľudia sa nenajedia v škole alebo v práci, doženú to doma,“ opisuje Vanesa.
Často mala totiž ona v hlave hlasy: „Aha, tá tučná zase je.“
Okolie by nemalo mať poznámky k jedlu obéznych ľudí. „Keď si dá ten človek rezeň, tak nemali by sme to riešiť. Je to jeho vec, on si to musí uvedomiť. Nekomentovať a nepýtať sa otázky,“ objasňuje.
Obézni ľudia by mali zasa spozornieť najmä v prípade, ak sa viac tešia na jedlo ako na akúkoľvek inú časť dňa. „Ak idú von s kamarátmi a netešia sa na nich, ale viac na jedlo. Nemať jedlo ako taký cieľ,“ tvrdí.
Odkazuje: „Nech sa ľudia neboja a nech sa nestránia zmeny. Nech sa sami sebe neospravedlňujú za to, že mali ťažký deň, tak si dajú za to čokoládu. Treba sa nahnevať na seba a ísť do toho.“
Podpora rodiny bola pre ňu všetko. Celý čas až doteraz stoja po jej boku. „Aj po premenách má občas pochytí kríza, ale doma ma upokoja.“
Okrem Vanesy chudla aj jej mama. Tej sa podarilo zhodiť 48 kilogramov. „Tri ženy doma majú jeden šatník, takže je to skvelé,“ hovorí s humorom.
Obaja rodičia si kúpili nové bicykle a chodia každý víkend do hôr. Doma si zriadili improvizované fitko, kúpili činky a ďalšie stroje. „Cvičíme celá rodina vrátane babky,“ nežartuje.
„Neviem si predstaviť, žeby som mala zahodiť ten rok a vrátiť sa späť k starému režimu,“ tvrdí.
So sestrou by si chceli v blízkej budúcnosti založiť projekt a pomáhať ľuďom s podobnými problémami.
„Sestra je trénerka a ja som zdravotná sestra, preto by sme si chceli založiť poradenské centrum pre ľudí s ochoreniami, ako je obezita alebo podvýživa,“ priblížila.
Pridanú hodnotu vidí práve v osobnej skúsenosti. „Viem, kedy ten človek má krízu a čo potrebuje počuť,“ podotkla Vanesa.
Jej zdravotná uniforma, ktorú zarámovali s rodinou doma v obývačke, stále visí na stene. „Je mi veľká. Ostane mi na pamiatku. Teraz však pôjde so mnou do nového bytu s priateľom,“ priznáva.
Láska si ju našla nečakane. Túžila po nej od začiatku jej cesty za zdravším životom.
Stretli sa na futbalovom ihrisku. „Videla som, že po mne pokukuje, ale skôr som si myslela, že sa mu páči moja kamarátka. No po skončení zápasu prišiel za mnou a vypýtal si môj Instagram,“ dodala s iskrami v očiach.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
