Tatiana Tomaškovičová pracovala na detskej psychiatrii aj v hospici. Sprevádzala tam deti, ktorým zomrel niekto blízky. Táto skúsenosť ju naučila dôležitú vec. Keď niekto prišiel o blízku osobu, nepomáha ho rozveseľovať. Dôležité je byť s ním a mať ho rád.
Psychiatrička Tatiana Tomaškovičová pracuje na oddelení závislostí pre ženy v Prahe. Na začiatku svojej lekárskej praxe pôsobila na detskej psychiatrii v Bratislave.
Stretávala sa najmä s deťmi s ADHD a s poruchami príjmu potravy. Sama si týmto problémom ako jedenásťročná prešla. Hovorí, že sú aj dospelé ženy, ktoré si chorobne zakazujú niektoré potraviny, no okolie si nemusí všimnúť, že majú problém. Pribrať na normálnu váhu je iba začiatok liečby. Tá hlavná práca sa niekedy nekončí ani v dospelosti.
V rozhovore sa dočítate aj:
Na začiatku vašej praxe ste pracovali na detskej psychiatrii v Bratislave. S akými diagnózami ste sa tam stretávali?
Bolo to v rokoch 2019 až 2020 v Národnom ústave detských chorôb V tom období prichádzali často deti s ADHD, robili sme aj diagnostiku autistického spektra. Veľkú časť pacientov tvorili deti s poruchami príjmu potravy.
Mali tieto deti niečo spoločné?
Neviem povedať ani áno, ani nie. Často sme sa stretávali s tým, že problematická bola rodina, v ktorej deti vyrastali. Nechcem, aby to znelo, že rodina bola vinníkom ich problémov, ale do veľkej miery platí, že veľká časť psychických problémov vo všeobecnosti často vychádza z rodiny. Dnes by som si dovolila povedať, že je to otázka aj vplyvu médií. Teraz ich vplyv stúpa.
V spoločnosti pretrvávajú mýty, že duševné problémy majú len deti z rozvrátených rodín. Tak, čo myslíte tým, že deti na oddelení mali problémy doma?
Vôbec nemám na mysli konkrétny model rodiny. Skôr tým chcem povedať to, že vplyv rodiny na psychiku človeka je jasný v priebehu celého života. Dieťa je vyvíjajúci sa tvor a najsilnejšie puto, ktoré má, je rodinné. Takže, fungovanie v rodine je často rizikovým faktorom, alebo spúšťačom problémov.
Je potom nevyhnutné pracovať aj s rodinou?
Áno. Rodina sa od detského pacienta nedá oddeliť. Nemyslím si, že je to jediná časť liečby, ale veľmi častá a dôležitá.
Na Slovensku stúpa počet detí s duševnými problémami. Prečo je to tak podľa vás?
Môj subjektívny pohľad je, že veľkú časť na tom má to, že už to nie je stigma. Viac sa o tom rozpráva, aj mladí ľudia o tom chcú hovoriť a aj vďaka tomu máme väčší záchyt detí s problémami. Ďalšia vec je, že tlak na mladých je veľký. Je tu veľká orientácia na výkon. Raz som bola prednášať deťom a pochopila som, že vplyv sociálnych sietí je obrovský. Vidíme tam dokonalých ľudí a ich dokonalé životy. Je ľahké uveriť tomu, že to, čo vidíme na sociálnej sieti, je realita. Dokážem si preto predstaviť frustráciu, keď dieťa z bežnej rodiny si nemôže dovoliť všetko to, čo prezentuje niekto z bohatej rodiny. Je pre nich frustrujúce, že nemôžu mať stále nové tenisky alebo nový mobil. Nám to samozrejme príde normálne, ale dieťa vidí dokonalý svet na sociálnej sieti a potom mu psychicky nie je dobre.
Niektorí starší ľudia si myslia, že súčasná mladá generácia je slabá a precitlivená. Čo si o tom myslíte?
Nepokladám dnešné deti za slabé. Nemyslím si, že nič nezvládnu a už vôbec si nemyslím, že psychické problémy v minulosti neexistovali. Je to skôr o tom, že v minulosti sa o tom nehovorilo. A keď niekto mal psychické problémy, tak sa to považovalo za slabošstvo a možno u niekoho tento názor pretrváva.
Čo by sme mohli robiť, aby deťom a mladým bolo lepšie?
Aj ja by som na to chcela mať odpoveď. Určite sa treba s nimi rozprávať a to platí vo všeobecnosti, nie len pri deťoch. Ak chceme, aby sa ľudia mali v spoločnosti dobre, nemôžeme vytvárať nenávisť, hnev a pocit, že keď som iný, tak som zlý a je na mne niečo nesprávne. Ja osobne pokladám dôležité to, aby sa ľudia cítili prijatí. Pokiaľ im budeme vytvárať podmienky na to, aby sa cítili prijatí, tak je vyššia pravdepodobnosť, že sa budú cítiť lepšie.
Pracovali ste aj v detskom Hospici Plamienok. Čomu presne ste sa tam venovali?
Pracovala som s deťmi, ktorým niekto zomrel. Naučila som sa tam veľmi dôležitú vec. Keď ste s niekým, komu zomrel blízky človek, nepomáha, keď sa ho snažíte rozveseliť, lebo to sa nedá. Keď dieťa stratí rodiča alebo súrodenca, tak je to situácia, do ktorej sa v prvom rade nemá žiadne dieťa dostať a po druhé, nikto ho na to nepripravil. Stratilo to najcennejšie, čo malo. Je hlúpe očakávať, že také dieťa vieme utešiť. Pracovať so smútiacimi ľuďmi ma naučilo, že v tejto situácii treba tam len byť a mať toho človeka rád. To je veľmi cenná skúsenosť. Je prirodzené, že keď vidíme niekoho sa trápiť, máme tendenciu ho rozosmiať, zlepšiť mu náladu, ale veľmi často to nefunguje a týka sa to aj depresívnych ľudí. Niekedy dokonca predstierajú, že ste ich pobavili, pretože nechcú, aby ste sa vy cítili zle. Pokiaľ chceme naozaj pomôcť, stačí, že budú vnímať našu prítomnosť a nie náš tlak, aby im bolo lepšie.
Takže, keď sa bavíme aj s dospelým človekom, ktorý si prechádza ťažkým obdobím, alebo trpí depresiou, tak je lepšie nevolať ho von za zábavou?
Každé ochorenie má svoje štádiá a ku každému treba pristupovať individuálne. Vo všeobecnosti sa však nedá automaticky predpokladať, že keď niekoho vytiahneme von, tak mu bude lepšie. Často by sa tí ľudia veľmi chceli tešiť a mať sa dobre, ale nejde to a trápia sa. Keď sa budeme snažiť vytvoriť situáciu, v ktorej sa za normálnych okolností mali dobre a zrazu im to nerobí dobre, tak im stav ešte môžeme aj zhoršiť.
Úprimne povedané, byť s depresívnym človekom nie je príjemné. Niekedy sa s nimi ľudia boja rozprávať, či nepovedia niečo, čo ich stav ešte zhorší. Tak, čo by sme mohli povedať, aby to malo aj úžitok?
To sa ma často pýtajú rodiny mojich pacientov. Keby som poznala univerzálne kúzelné frázy, tak by som ich aj radila. Nič konkrétne neexistuje. Je však dôležité, aby človek cítil, že tam pre neho sme. Niekedy to môže byť úplne bez slov. Niekedy pomáha aj to, že sme tu s človekom a sme mu k dispozícii.
Ako nasmerovať blízkeho na odbornú pomoc, keď vidíme, že ju potrebuje?
Úprimnosť je úplne na mieste. Najvhodnejšie je povedať mu, že mám o neho strach a že ak chce vyhľadať odbornú pomoc, tak mu v tom pomôžem. To nie je nič zlé, je to len vyjadrenie toho, že máme o človeka obavy a že chceme byť nápomocní.
Častým problémom mladých ľudí sú poruchy príjmu potravy. Sama ste s tým v detstve prešli. Koľko ste mali rokov a ako to začalo?
Začalo to, keď som mala jedenásť rokov a nepamätám si, či to malo konkrétny dôvod, ktorý to spustil. Bola to kombinácia okolia, situácie v rodine a môjho osobného nastavenia.
Vedeli ste niekedy v priebehu toho povedať, že máte problém, alebo si to všimli dospelí?
Určite som nemala nadhľad a nevedela som povedať, že mám problém. To dieťa nevie. Málokedy to funguje tak, že 12-ročné dieťa si uvedomí, že má problém, príde za mamou a požiada o pomoc. Tak to neprebehlo. Všimlo si to okolie, ale ani od okolia sa nedá očakávať, že bude vedieť, o čo ide. Aj u mňa to začalo typickým a nie vhodným nútením do jedla. Dospelí si všimli, že sa niečo deje, ale nevedeli hneď povedať, že ide o problém.
Dá sa povedať, čo najčastejšie býva spúšťačom porúch príjmy potravy? Majú na to vplyv nevhodné poznámky dospelých?
Je to komplex problémov. Spoločnosť si často spája poruchy príjmu potravy s tým, že to začína nevhodnými poznámkami. Treba však povedať, že tie poznámky nie sú prvoplánové. Nie je to tak, že príde trinásťročný spolužiak a povie mi, že preboha, ty si tučná a mala by si schudnúť. Ide väčšinou o nevinné poznámky bez úmyslu ublížiť. Niekedy aj rodičia povedia dieťaťu „Toto by si si už nemusel dávať“. Nemajú zlý úmysel. Deje sa to, ale verím, že cieľom nie je, aby sa vyvinuli hlboké problémy, ale môžu byť tým dôvodom, ktorý začne komplikovať vzťah dieťaťa s jedlom. Sú situácie, keď to s dieťaťom nezamáva, ale kombináciou viacerých faktorov to u iného dieťaťa môže spustiť vážne problémy.
Ako sa darí týmto ľuďom potom v dospelosti? Majú šancu, že sa vyliečia úplne a nebudú mať už vôbec komplikovaný vzťah s jedlom s vlastným telom?
Je to častý problém. Nedávno som mala 40-ročnú pacientku na oddelení. Váhu má v norme, ale aj tak jej vzťah s jedlom a k vlastnému telu nie je dobrý. Sú tam situácie, ktoré sú pre verejnosť veľmi nenápadné, ale pre odborníka dôležité. Napríklad, má zoznam zakázaných potravín. Ide o dospelého človeka, ktorý si zakazuje potraviny. Funguje normálne, ale nikdy si nedá napríklad pizzu. Takýto človek si nedokáže predstaviť, že by si dal niečo „zakázané“. Nie je síce podvyživený, ale nevie si ani predstaviť, že by mal veľkosť M. Potrebuje mať XS alebo S, lebo inak má pocit, že niečo nie je v poriadku. Okolie to možno nevníma ako problém. Na poruche príjmu potravy je špecifické to, že človek sa nevylieči tým, že len priberie. To je iba začiatok liečby.
Asi je ťažké pre laikov definovať, kedy má človek problém, pretože niekedy sa človek môže naozaj autenticky lepšie cítiť, keď je zdravé veci a je štíhly a nerobí to pre uznanie okolia. Kedy je už teda snaha o zdravý životný štýl a štíhlosť chorobná?
Keby sme sa pozreli na medzinárodnú klasifikáciu chorôb, tak tam by sme našli presné kritériá, na základe ktorých vieme povedať, či človek má nejakú chorobu. To sa týka všetkých chorôb vrátane duševných. Potom sú tu príznaky niekde na pomedzí. Človek možno úplne nespĺňa kritériá, ale vzťah s jedlom nemá dobrý. Nemusíme vždy hovoriť o poruche, ale o probléme. Myslím si, že vo chvíli, keď prežívanie a premýšľanie je pre človeka už obmedzujúce a nevie s tým nič spraviť a znefunkčňuje ho to v bežnom živote, tak má problém. Nemusí mať hneď psychiatrickú poruchu, ale to, že má problém, je evidentné. Každý človek môže mať tie hranice individuálne, ale keď bude chorobne orientovaný na zdravé stravovanie, cvičenie, počítanie kalórií, tak aj laik tuší, že to nie je v poriadku. Je rozdiel stravovať sa zdravo a chorobne sledovať, čo do seba dávame.
Môže byť signálom aj pocity viny? Že keď si dám aj niečo mimo bežného stravovania a dlho sa nad tým trápim, tak to môže signalizovať problém?
Presne tak. To je tá miera, že keď ma to v živote obmedzuje, mám výčitky, pokazený deň, mám na seba negatívny pohľad, tak treba mať kontrolku, že niečo nie je v poriadku.
Je niečo, čo by ste poradili rodičom hovoriť alebo nehovoriť o jedle, výzore či priberaní aj na základe vašej skúsenosti?
Vo všeobecnosti by sme nemali deti do niečo nútiť a hovoriť im, že toto nesmieš, lebo budeš taký a taký. Pokladám za automatické, že rodičia nehovoria deťom, že nejedz tie chipsy, lebo budeš tučný. Toto sa snáď nedeje. Čo sa ale deje je, že rodič vidí, že dieťa priberá a chce to riešiť. Keď to potvrdí aj lekár, tak určite sa tým treba zaoberať. Neriešiť obezitu detí je zas druhý extrém. Ja by som spravila to, že by som sa dieťa snažila motivovať tak, že by som mu išla príkladom. Funguje to do veľkej miery vo všetkom. Dieťa napodobňuje vzory a to, čo vidí v rodine, považuje za normálne. Treba teda začať od seba. Zmeniť životný štýl, viac chodiť von, hýbať sa, nesedieť večer pred televízorom s chipsami. Nebudeme namiesto vody piť colu. Pozitívny príklad je cesta, ako riešiť citlivé situácie.
Momentálne pôsobíte v Česku. Viete opísať, v čom sú hlavné rozdiely v zdravotníctve v Česku a na Slovensku?
Na Slovensku som pôsobila na detskej psychiatrii, v Česku na dospelej, takže psychiatrický odbor nechcem porovnávať. Môžem porovnať len systémy. Mám pocit, že lekári tu v Prahe na rozdiel od Slovenska nedovolia, aby sa diali niektoré veci. Viac sa vymedzia pokiaľ sa deje, niečo sa im nepáči. Napríklad vo vzťahu k nadriadeným alebo k politickým predstaviteľom. Chcú pracovať dôstojne a neboja sa ozvať. Druhá vec je, že mám tu väčší pocit, že je rok 2023 z pohľadu kvality a dostupnosti zdravotníctva. V neposlednom rade od začiatku mám pocit, že na mojom názore v tíme záleží.
Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy vrátili na Slovensko?
Nikdy nehovor nikdy, ale pokiaľ situácia ostane v slovenskom zdravotníctve taká, aká je teraz, tak určite nebudem uvažovať nad návratom.
Čo presne vám prekáža?
Aby sa niečo zmenilo v zdravotníctve, musí sa zmeniť aj politika. Vadí mi nielen systém, ale aj nálada v spoločnosti a vzdelávanie. Ani to, že mám na Slovensku rodinu, ma pri týchto podmienkach nemotivuje sa vrátiť.
Narastajúce čísla depresií aj úzkostí. Duševná pohoda sa zhoršuje. Odborníkov však nestíha stúpať. Psychiatria patrí medzi mladými medikmi menej vyhľadávaný odbor. Pozrite si reportáž (6. 12.):
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
