Ľudia v minulosti nemali lepšie vzťahy, len sa tvárili, že fungujú. Ani dnešný vyšší vek vstupu do manželstva nezaručuje, že vydrží navždy. Podľa sociálnej pracovníčky treba budovať kvalitné vzťahy, aby sme ich vedeli potom aj slušne ukončiť.
Sociálna poradkyňa Ida Želinská napísala aj s Janou H. Hoffstädter knihu Dohodnime sa, v ktorej ponúkajú návod pre slušných ľudí, ako sa kultivovane rozviesť. Ukazujú pohľad nielen dospelých, ktorých vzťah sa skončil, ale aj detí a okolia.
V rozhovore hovorí, že ak budujeme kvalitné vzťahy, dokážeme ich aj slušne ukončiť. V takom prípade sa bude dariť aj deťom, ktoré treba brať vážne a zapojiť ich do diskusie aj o tom, ako bude vyzerať spoločný život po odlúčení rodičov.
V rozhovore sa dočítate aj:
Ľudia sa spravidla rozchádzajú najmä preto, lebo sa nevedia dohodnúť ani na maličkostiach. Ako potom docieliť, aby sa dohodli na vážnych a dôležitých veciach, keď sa rozvádzajú?
Veľkú časť tvorí úľava. Už sa nemusím pretvarovať či skrývať. Rozvod je vždy strata, či už citová alebo finančná, rozpadáva sa vám rodinné zázemie a často sa stáva, že už sa s druhou časťou rodiny nebudete stretávať. Rozpadáva sa vám kamarátske zázemie. Napriek týmto stratám do toho ľudia idú a cítia úľavu. Tá úľava potom spôsobuje, že aj keď sa dvaja rozvádzajú, tak sa budú musieť dohodnúť.
Takže niekedy dohoda po rozvode môže byť aj ľahšia ako spoločný život?
Áno, určite. Ak je dohoda dobrá, tak môže obidvom partnerom odľahnúť. Najmä, keď už je na scéne niekto tretí, štvrtý. Nemusia to už pred deťmi tajiť a môžu žiť nové partnerské vzťahy, ktoré sú kvalitnejšie. Ľudia sa nerozvádzajú preto, lebo žijú dobre, ale preto, lebo sa niečo stalo. Tisíckrát to „prežuli“, či to niečo, čo sa medzi nimi stalo, sa dá prežiť, nechať tak, alebo je to také zásadné, že vo vzťahu prišli na jeho koniec.
Je na celom procese najťažší krok vysloviť nahlas „Chcem sa rozviesť“?
To ani nie. Vyhrážať sa rozvodom je ľahké a pomerne bežné. Skôr je ťažké sa s tým rozhodnutím naozaj stotožniť a vysloviť ho nahlas aj s tým vedomým pocitom a mať predstavu, čo ďalej a čo so životom našich detí. To sú ťažšie procesy a trvá to dlho, lebo to treba premyslieť. Predstavte si úplne klasickú slovenskú rodinu. Partneri sa brali ako 30-roční, majú spoločnú hypotéku na 3-izbový byt, teraz majú o pätnásť rokov viac a vedia, že to už dlho medzi nimi nie je dobré, skúsili veľa - možno aj párovú terapiu, ale každý z nich má obyčajné zamestnanie a vedia, že to spolu nedávajú, ale trojizbový byt za dva jednoizbáky nevymenia. Sú to obrovské neistoty. Kam pôjdem? Čo budem robiť? Kde budem žiť? Kde budem vychovávať naše deti? To sú bežné existenčné veci, ktoré keď ľudia nemajú vyriešené, nevidia cestu, tak dovtedy je rozhodovanie veľmi ťažké.
Povedali ste celkom konkrétny modelový príklad rodiny. Čo by ste poradili im? Ako by sa mali rozhodnúť?
Každý prípad je veľmi individuálny. Ja však vždy hovorím: Musíte mať plán a to, čo je v tom pláne, by malo byť lepšie než to, čo žijete teraz. Register dôvodov na rozvod je veľmi široký, a to sa rozprávame len o vzťahoch, kde nie je násilie a človek musí odísť, inak to zanechá stopy na ich deťoch. Hovoríme len o ľuďoch, ktorí jednoducho prišli na koniec svojej spoločnej cesty. V takom prípade dávam do popredia to, že stavajme vzťahy kvalitné. Aby sme potom neboli prekvapení, keď končia. Lebo keď sú postavené na kvalitnom základe, tak sa ani vtedy, keď sa to „spoločné“ skončí, nemusíte obávať, že váš partner vám bude chcieť zobrať deti, ale budeme sa rozprávať, ako urobiť čo najlepšiu podporu pre deti a budeme im chcieť nechať čo najviac dobrých vecí. Keď boli tie vzťahy kvalitné, tak sa nemusíme báť ani toho, že nás partner po rozvode okradne. Je jeden výskum, ktorý robila bývalá verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová. Ukazuje, že nesporových rozvodov, teda tých, ktoré sa neťahajú roky, je prevaha, sú ich tri štvrtiny. O väčšine prípadov ani nevieme.
Existujú nejaké základné pravidlá alebo hodnoty, ktorých by sa páry mali držať, aby rozvod zvládli čo najlepšie?
Hrajte fér. To znamená rozmeniť na drobné to, čo máme a čo sme žili. Nesnažiť sa zatlačiť toho druhého do rozhodnutí, s ktorými nie je stotožnený. Poviem to na jednoduchých príkladoch. Veľmi často sa ľudia rozvádzajú po sériových materských dovolenkách, keď jeden z rodičov bol dlhšie s deťmi doma, opustil svoju kariéru, vždy bol pri deťoch, keď zaspávali, robil raňajky a podobne. Majú zaužívané rituály. Bolo by nefér len preto, že teraz sa rozchádzajú, chcieť okamžite prejsť na striedavú starostlivosť, ak starostlivosť o deti nebola fifty - fifty ani predtým. To sú veci, ktoré nabúravajú vzťahy a hýbu krehkou rovnováhou, ktorú ľudia medzi sebou majú. Fér je pozrieť na náš život, na to, ako sme vychovávali deti a podľa toho nastaviť porozvodový rytmus. Neznamená, že sa to nemôže neskôr zmeniť.
Podľa Ministerstva spravodlivosti vlani požiadalo o rozvod vyše 10-tisíc párov. Z 5-ročného hľadiska počet rozvodov klesá. Čím je klesajúci trend spôsobený?
Klesá to preto, lebo sa ľudia menej berú a deti sa rodia čoraz viac aj mimo manželstva.
Nedá sa teda povedať, že ľudia majú lepšie manželstvá?
Nie, to určite nie. Veľa sa toho v spoločnosti nezmenilo. Pravdepodobne je to veľmi podobné od 90. rokov.
Čo sa mení, je vek vstupu do manželstva, ten sa zvyšuje. Nie je to teda tak, že ľudia sa berú zrelší ako inokedy?
Ste si istá, že starší ľudia, ktorí idú do manželstva, sú zrelší? Chceme tomu veriť, pretože chceme mať peknú víziu, ale to môže byť pokojne aj to, že to môžu byť zúfalé manželstvá. Posledná možnosť mať deti. Dá sa na to pozerať z rôznych uhlov. Ja osobne si nemyslím, že vek ľudí zohráva rolu. Nie je to určite jediný faktor. Skôr ide o to, ako veľmi sme ochotní pracovať na vzťahoch. Robiť veci spolu, príjemne, veľa sa smiať, robiť si život pekný a bez tlaku, bez kontroly. To môže byť rovnako dobré, aj keď sa vezmú 22-roční ľudia, ktorí majú v živote jasno.
Rozvod je v dnešnej dobe aj vzhľadom na vysokú rozvodovosť pomerne bežná záležitosť. Stretávate sa ešte s tým, že ľudia majú strach požiadať o rozvod aj preto, ako by vyzerali pred okolím a že sa to stále považuje za zlyhanie?
Určite. Ako to povedať starým rodičom? Ako rozdeliť rodiny? Ako ďalej fungovať? Predsudky tu sú. Rozvedení ľudia čelia predsudkom a drobnokresbe. Kedy ste naposledy pozvali na grilovačku rozvedeného kamaráta, ktorý sa cez víkend stará o deti a je single a nikoho nehľadá? Z niektorých činností sú potichu vylúčení, lebo si spoločnosť myslí, že tam patria iba páry.
Bývajú tieto predsudky niekedy také silné, že to človeku zabráni požiadať o rozvod?
Áno, stáva sa to. Bránia im v tom otázky typu: Čo budem teraz robiť so svojím životom? Ako sa budú na mňa ľudia pozerať? Veľmi ťažké to majú veriaci ľudia. Oni dostávajú rady, ako zachrániť manželstvo a roky utekajú. Čím dlhšie ste v dysfunkčnom vzťahu, tým viac prijímate choré pravidlá hry a zvykáte si, ale nie je vám v tom dobre a potom to ľutujete.
Hovorí sa, že človek si aj na šibenicu zvykne.
Áno. Keď sme s Janou Hoffstädter písali knihu Dohodnime sa, tak sme si nakreslili červené čiary, za ktoré sme nešli, a to je násilie. Knihu sme teda písali len o vzťahoch, kde nie je emocionálne, fyzické či finančné násilie. Je to pre ľudí, ktorí si v manželstvách prestali rozumieť. Napríklad, muž s dobrodružnou povahou rád chodí do prírody, lozí po skalách a našiel si ustráchané dievča. Ale nejakú dobu fungujú. On ide loziť, ona sa zatiaľ prechádza po prírode. Potom prídu deti a ona je ešte viac bojazlivá a chce byť doma a snaží sa všelijako docieliť, aby aj muž ostával doma. Vyčíta mu, keď niekam chodí, hovorí, že sa mu môže niečo stať a čo potom budú robiť bez otca a muž sa nejako prispôsobuje, až sa postupne stáva čoraz menej sám sebou. Snaží sa robiť veci správne, ale pocit spokojnosti sa vytráca. Mať spoločné záujmy, poznať sa v zlých situáciách a nebáť sa odísť z nefungujúcich vzťahov je základ.
Od starších generácií niekedy počúvame, že čo my chceme byť spokojní a sami sebou v manželstvách, veď ide o to prispôsobovať sa a tolerovať sa a dávajú sa za príklad, že im to vydržalo celý život. Čo na to povedať?
Slovensko je krajina nešťastných manželstiev, ale budeme sa tváriť, že to tak má byť. Radšej by som sa pozrela na iné vzory a hľadala, ako dlhodobý vzťah môže fungovať na láske, úcte a otvorenosti. Prečo by sme nemali byť šťastí v pároch? Je však potrebné vedieť, že v čase sa meníme – nie sme rovnakí, množstvo podnetov ovplyvňuje naše hodnoty, náš spôsob života. Uvediem príklad. Teraz je obrovskou témou očkovanie. Stáva sa, že ľudia sa dávajú dokopy a ani im nenapadne riešiť tento typ otázok.
Potom prišla pandémia COVID-u a zrazu nechápu, koho majú vedľa seba, lebo ich partner im nedovoľuje ochrániť ich deti a dať ich zaočkovať. Napätie v rodine sa stupňuje a argumenty sú čoraz horšie a horšie. Odopieranie očkovania je obrovskou témou, ale napríklad aj politická situácia. Stretávam sa s prípadmi, že partnerka sa hanbí za to, čo píše jej partner na sociálnych sieťach. Musí v takom vzťahu zostať? Zásada v „dobrom aj v zlom“ neplatí. Áno, treba spolu ostávať v chorobe, pomáhať si... Ale keď sa človek zradikalizuje? Narastá tu ešte jeden fenomén - stúpa počet držiteľov zbraní a nie vždy je to dohoda partnerov. Poznám prípady, keď sa obaja dohodli, že chcú mať zbraň, aby sa cítili bezpečne. Ale sú aj také páry, kde si muž zaobstaral zbraň a žena o tom nevedela. Muž začne chodiť na strelnicu, ukazuje zbrane deťom, prináša „gun“ friendly filozofiu a tá žena hovorí, že ho nespoznáva, do ich vzťahu sa vkradne strach. A dôvodov odísť je zrazu oveľa viac, ako dôvodov ostať.
Najčastejšou príčinou rozvodov podľa ministerstva spravodlivosti bola rozdielnosť pováh, názorov a záujmov. Takže asi je to taký mýtus, že manželstvo najviac rozbíja nevera.
Ide to ruka v ruke. Nevera nikdy sama osebe neničí manželstvo, je výsledkom toho, že si nerozumieme.
Dá sa povedať, kedy je už tá rozdielnosť pováh taká zásadná, že treba ísť od seba a kedy ešte má význam snažiť sa a skúsiť napríklad párovú terapiu?
Ja si myslím, že nikdy to nie je tak, že som celý čas ticho a zrazu poviem, že odchádzam. Vždy skúšate veľa, aby ste to spolužitie zachránili. Ešte raz zopakujem: rozvod vám viac zoberie, ako vám v prvej fáze dá. Aj keď odchádzate za niekým druhým, aj tak prichádzate rozvodom o veľa. Strácate čas s deťmi, aj delenie majetku bolí. Napriek tomu do toho ľudia idú, lebo už skúsili všetko. To, kde sa to láme, je veľmi individuálne, ale ľudia väčšinou vedia presne popísať tú chvíľu, kedy si to uvedomia. Jedna česká herečka ten moment krásne opísala. Bola s manželom pri mori, ráno vstala, sadla si na posteľ a pozerala z okna na pláž. Jej manžel sa zobudil a povedal jej: Ako sa to zase tváriš? Ona mu bola otočená chrbtom, nemohol vidieť, ako sa tvári. Vtedy jej došlo, že tam nechce s ním byť už ani minútu. Predtým sa to snažili tisíckrát zachrániť, zlepšiť, niečo vymýšľali, ospravedlňovali sa jeden druhému, ale v jednom momente si povedala, že dosť.
Najčastejším argumentom proti rozvodu býva, že treba zostať spolu kvôli deťom. Prečo je to nesprávny prístup?
Pretože deti by viac už v prostredí bez lásky, bez vízie nemali byť. Deti by mali byť hlavným argumentom, prečo sa rozviesť aj prečo sa nerozviesť. To, ak niekto hovorí, že ostávame spolu len kvôli deťom, je často iba zámienka. Psychológ Ivan Štúr hovorí, že stačí pekne žiť a deti sa pridajú. Keď žijete v zlom manželstve, aký vzor dávate svojim synom a dcéram? Čo sa od vás učia? Takže opäť k vašej otázke. Hovoriť, že sme spolu len kvôli deťom, je iba dôvod, prečo nejsť do ťažkého rozhodnutia. Často je za tým strach. Keď je rodič každý deň s dieťaťom, majú svoje rituály a zvyky, učia sa spolu, uspáva ho každý večer, nevie si predstaviť, že rozvodom o to príde. Veľa párov presne pre toto vyčkáva a hoci vedia, že ich manželstvo nebude na celý život, čakajú, kým deti trocha vyrastú a už s nimi nebudú robiť všetky tie maličkosti. Potom si vedia lepšie predstaviť zmenu.
V knihe Dohodnime sa spomínate viackrát, že deti sú veľmi vnímavé a všimnú si, keď niečo nie je v poriadku, hoci sa to dospelí snažia skrývať. Ako im vysvetliť, čo sa deje?
Deti odpustia rodičom všetko okrem jednej veci: klamstva. Niektorí ľudia považujú deti za malé hovoriace veci, ktoré sa okolo nás tmolia, obliekame ich, kŕmime, umývame či vyberáme im školy. Sú však aj iné výchovné metódy. Je možné, aby boli deti súčasťou rozhovorov od útleho veku, samozrejme, primeranou a úctivou rečou, ale nevyčleňujeme deti z rozhodovania.
V knihe tiež píšete, že deti sa treba pýtať, čo si myslia, čo cítia, čo by chceli. Do akej miery to treba robiť tak, aby sme nepresúvali zodpovednosť na nich?
Stáva sa, že rodičia sa dohodnú na striedavej starostlivosti formou týždeň - týždeň a potom sa spýtame detí a zistíme, že im by viac vyhovovalo dva dni a tri dni na striedačku. Na to musíme vedieť, ako rodina žila a ako chcú deti žiť ďalej. Treba sa začať so svojimi deťmi rozprávať, ako by si to predstavovali, tak v tej chvíli viete dospieť k najlepšej dohode. Ale na to musia dospelí vedieť, o čom sa budú s dieťaťom rozprávať. Dieťa by nemalo rozhodovať, ale byť súčasťou dialógu. Určite by nemala padnúť otázka „S kým chceš bývať?“.
Tiež píšete, že deti by mali byť prvé, komu rodičia povedia o rozvode. Mali by to vedieť skôr ako rodičia manželov či blízki kamaráti. Prečo je dôležité dodržať toto poradie?
Skôr ide o to, že už aj keď to poviete niekomu blízkemu, tak s prosbou, že sa „neprekecnú“ pred dieťaťom. Dieťa sa to musí dozvedieť od rodičov. Nemusí to byť patetické posedenie, že ideme sa rozvádzať. Pokojne to môžu rodičia postupne dávkovať. Povedať deťom, že majú práve ťažké obdobie a nevedia, ako to dopadne. Niektorí rodičia nie sú schopní povedať ani tieto jednoduché veci. Neučíme deti len to, že všetko v živote je krásne a ľahké, ale učíme ich aj to, ako sa vyrovnávať s problémami, ťažkými situáciami, ako budovať kvalitné vzťahy.
Riaditeľ Ligy za duševné zdravie Andrej Vršanský hovorí, že z ich výskumu vyplýva, že deti sa cítia nepochopené a neprijaté. Ako to môžeme my dospelí zmeniť?
Myslím si, že najdôležitejší je rešpekt. Deti nie sú hovoriace veci. Nie sú tú na naše obveselenie, ani na to, aby boli naším totemom. Často doma nehovoríme o svojich pocitoch. Zatvárame sa sami do seba. Veľa vecí by sme vedeli vyriešiť a bolo by nám lepšie, keby sme sa nebáli diskusie. Sme šťastní? Sme spokojní? Čo by sme mohli urobiť preto, aby nám bolo lepšie? Často nežijeme, ale iba prežívame. Toto isté učíme aj naše deti. Nastavenie pravidiel domácnosti sa často premietne do toho, v akých vzťahoch budú potom v budúcnosti deti žiť. Pokiaľ je prostredie plné poznámok, neúcty, výsmechu, tak deti to pochytajú a vytvoria rovnako neúctivé a vysmievajúce alebo, naopak, ustráchané vzťahy.
Viete poradiť rodičom, čo robiť, aby bol rozvod pre deti čo najmenej bolestivý?
V prvom rade treba začať otvoreným rozhovorom. Ďalej treba deťom ponechať čo najviac dobrých rituálov. Či už ide o aktivitu s rodičom alebo aj so starým rodičom, treba im toho ponechať čo najviac. Ďalšia vec je venovať im čas. Nie na analyzovanie, ale ukázať, že je pre nás dieťa dôležité a chceme s ním byť. Stačí s ním byť a vytvoriť bezpečné prostredie a nemať len formálne otázky typu: „Čo bolo v škole?“, ale reálne sa rozprávať o tom, čo ho zaujíma. Keď vytvoríte takéto prostredie, tak dieťa v pohode vezme akékoľvek vaše rozhodnutie, aj rozhodnutie rozviesť sa. Dôležité je ešte rešpektovať svojho bývalého partnera a neurýchliť to s novou rodinou. Po rozvode často vznikajú tzv. patchworkové rodiny, teda dvaja noví partneri majú deti z predchádzajúcich manželstiev. Odporúčam dať týmto patchworkovým rodinám čas, nevytvárať okamžite „nové“ rodiny, nenahrádzať jeden rodinný systém druhým. Dobré vzťahy majú čas, rodia sa postupne, netreba to pretláčať.
Podporiť deti s duševnými problémami a zanechať tak odtlačok na ich ceste k uzdraveniu môžete aj vy. Od teraz až do 7. decembra počas celého dňa do polnoci sa do zbierky môžete zapojiť prostredníctvom:
SMS zaslanej v tvare:
DMS (medzera) NADACIAMARKIZA na číslo 877 (v sieti všetkých operátorov, pričom cena jednej SMS je 5 eur). Zbierka je registrovaná MV SR a realizovaná prostredníctvom DMS systému, ktorý spravuje Fórum donorov.
Ľubovoľným finančným príspevkom priamo na číslo účtu verejnej zbierky:
SK57 1111 0000 0003 3322 2023
Jednoduchým darovaním online priamo cez darovací formulár:
Ďakujeme, že s nami pomáhate tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu. Spoločne dokážeme viac!
Nadácia TV Markíza pomáha deťom každoročne. Minulý rok sme pomohli mnohým deťom, ktorých rodičia si nemohli dovoliť psychoterapeuta. Pozrite si zhodnotenie minuloročnej zbierky:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
