Musíme o veciach a emóciách hovoriť. Bez ohľadu na to, o ako veľkú vec ide. Naše prežívanie je dôležité, a to v každom období života už od útleho detstva. O svojich ťažkých životných chvíľach počas puberty nám porozprávala Ivana Zuzelková, moderátorka Televíznych novín Markízy a ambasádorka Dňa s Nadáciou Markíza.
Dlhoročná redaktorka Televíznych novín Markízy sa pred niekoľkými mesiacmi stala jednou z moderátorských tvárí tejto hlavnej spravodajskej relácie. Je matkou trojročného dievčatka a len nedávno si s partnerom Lukášom povedali svoje áno. Hovorí, že aj keď momentálne prežíva veľmi dobré a vyrovnané obdobie, nie vždy to tak bolo a uvedomuje si, že kedykoľvek sa to môže zmeniť.
O ťažkom období sa rozhodla verejne prehovoriť vôbec po prvý raz. A to dokonca aj so svojou mamou. Celé sa to totiž začalo rozvodom jej rodičov. V tom čase mala deväť rokov.
„Dovtedy som bola na rodičov veľmi naviazaná, mamina pre mňa znamenala celý svet a rozvod rodičov bol náročný,“ opisuje Ivana.
Po rozvode sa neodsťahovali od otca hneď. Mnohé hádky si ako dieťa brala k srdcu a niesla to veľmi citlivo. Následne, asi po dvoch rokoch, keď si s mamou a sestrou našli nové bývanie, si mama našla nového partnera.
„V tom čase som to niesla veľmi ťažko, mala som 11 rokov a akoby som prišla o svoje bezpečné miesto,“ spomína Ivana.
Sama si vtedy situáciu nevedela vysvetliť ani správne pochopiť. Nepamätá si, že by sa s ňou rodičia o rozvode vôbec rozprávali. Opísala, že pociťovala strach aj hnev.
„Nevedela som o tom s nikým hovoriť, no rozhodla sa to riešiť po svojom,“ hovorí s tým, že v súčasnosti chápe, že siahla po nevhodných spôsoboch vyrovnávania so situáciou.
Ivana sa začala zle stravovať, čo vyústilo do poruchy príjmu potravy, ktorá u nej pretrvala asi dva roky.
„Na jednej strane som chcela na seba upozorniť, no na druhej som o problémoch nevedela hovoriť. Teraz si to vysvetľujem tak, že som aspoň nad niečím potrebovala mať vo svojom živote kontrolu,“ opisuje svoje prežívanie.
V tom čase sa navyše prestala priateliť so svojou najlepšou kamarátkou. Vo svojich pocitoch tak ostávala sama.
Ivana hovorí, že dnes s odstupom času vyhodnocuje celú situáciu inak. Uvedomuje si, že mama i otec v tom čase robili, čo vedeli a mohli.
„Bola to doba, keď sa o veciach málo hovorilo a nebolo bežné ísť ani za psychológom,“ hovorí.
Keď svoj príbeh hodnotí spätne, hovorí, že by ocenila úprimnosť a otvorené rozhovory s rodičmi. Sama sa ju dnes preto o to viac snaží vo svojich vzťahoch uplatňovať. Hovorí však, že svoje by urobila aj odborná pomoc.
„Často aj dnes môže byť pre deti traumatizujúce a nepríjemné navštíviť psychológa, no bolo by fajn, ak by sa v dnešnej dobe aspoň rodičia, ktorí sa rozvádzajú, poradili so psychológom, ako by to mali komunikovať svojim deťom,“ myslí si.
V súvislosti s tým konštatuje, že je smutné, že aj napriek omnoho lepšej dostupnosti a povedomí o duševných problémoch je návšteva psychológa taká odsudzovaná veľkou časťou spoločnosti.
„Máme tu veľmi stigmatizujúce prostredie, čo sa týka návštevy odborníka. Pritom chodíme ku kaderníkovi, na nechty či na kozmetiku, no o svoju dušu sa staráme veľmi málo,“ hovorí s tým, že „je čas, aby sme sa prestali na problémy duše pozerať tak, akoby nutne muselo ísť o psychické ochorenia“.
„Každý z nás si prešiel nejakým ťažším obdobím, ktoré nebolo ľahké zvládnuť. Nejde tu o psychický problém, ale o náš stav duše,“ dodáva Ivana.
V súvislosti s tým dodáva, že aj keď sme si rôznymi vecami prešli a „prežili sme to“, neznamená to, že to na nás nezanecháva svoje následky. Sama veľa analyzuje svoje myšlienky a pocity a uvedomuje si, ako veľmi jej predošlá skúsenosť ovplyvňuje jej nasledujúce správanie.
„Každý čin, ktorý v živote urobíme, je preto, že sa nám v živote niečo stalo,“ zdôrazňuje.
Aj vzhľadom na to, čím si sama prešla, si ako mama uvedomuje, že deti každú situáciu v rodine prežívajú veľmi intenzívne.
„Deti sú citlivé a nahé v emocionálnej rovine. Nemajú okolo seba vybudované siete a bariéry ako my dospelí,“ hovorí Ivana.
Hovorí, že spolu s partnerom chcú pri ich dcére budovať pocity ako „bezpodmienečná láska, úprimnosť a otvorenosť“.
„Môj vzťah s dcérou je väčšinou partnerský, aj ona ma dokáže presvedčiť o svojej pravde,“ hovorí s tým, že na dcéru necháva malé rozhodnutia a v niektorých situáciách dcéru necháva, aby ju presvedčila o svojej pravde argumentmi.
Navyše, s dcérou sa snaží komunikovať o tom, ako sa sama cíti.
„Či som nahnevaná, unavená, smutná,“ hovorí s tým, že aj ju učí pomenovať svoje emócie napriek tomu, že má iba tri roky.
Ivana sa o svoje duševné zdravie stará neustále. Jej odporúčaním je neriešiť zložitú situáciu hneď pod návalom emócií. V ťažších chvíľach siahne po športe, či už je to beh, tanec alebo fitnescentrum.
„Vždy sa potom cítim taká spokojnejšia,“ priznáva.
Dodáva, že v rámci starostlivosti o svoje duševné zdravie sa „snaží chodiť spať vždy spokojná“. To znamená, že pred spaním sa snaží urovnať v sebe všetko, čo sa udialo, alebo ju nejako rozrušilo v daný deň. A to aj čo sa týka vzťahov s ostatnými, aby si líhala a na druhý deň vstávala s „čistým štítom“.
Taktiež sa snaží minimalizovať vplyv toxických ľudí na svoj život.
„Neznamená to, že sa teraz nebudem rozprávať s nikým, kto je negatívny, len si to tak nepripúšťam a nastavujem si hranice,“ tvrdí.
Ľuďom, ktorí si prechádzajú ťažkými chvíľami odkazuje: „Je to len krátke obdobie. No celý krásny život a množstvo nádherných chvíľ sú ešte pred vami.“
Ľudí s duševnými problémami pribúda, no pomoc stále vyhľadá len zlomok. Považujeme to za hanbu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
