Sme vychovávaní, akoby bolo samozrejmé, že sú všetci heterosexuálni ľudia. Keď si dieťa uvedomí, že je iné, ostáva v tom úplne samo. Trvá roky, kým sa niekomu zdôverí a rodičia sú zväčša na poslednom mieste. Strach z neprijatia môže viesť aj k depresiám či samovražedným myšlienkam. A niektorí politici vytvárajú v spoločnosti pocit, že správať sa k LGBTI+ ľuďom nenávistne je v poriadku.
Psychológ Andrej Kuruc hovorí, že podľa ich prieskumu si svoju sexuálnu orientáciu ľudia uvedomia v priemere okolo jedenásteho roku života. Svoju rodovú identitu si deti zväčša uvedomujú ešte o čosi skôr.
„To malé dieťa je s tým uvedomením úplne samo,“ podotýka odborník s tým, že trvá roky, kým sa rozhodne o tento kus svojej identity s niekým podeliť, teda urobiť takzvaný coming out.
„Je to totiž veľký tlak a je to ohromne náročné. Hlavne, ak dieťa počuje, že je to niečo zlé, zvrátené či nenormálne. Alebo sa v kostole dozvie, že je to hriech,“ dodáva psychológ.
Coming out je zvyčajne dlhodobý proces, v ktorom si LGBTI+ ľudia uvedomia, príjmu a ocenia, že sú lesba, gay, bisexuál či transrodový človek a otvorene to komunikujú druhým ľuďom.
„Obyčajne pozostáva z vnútorného coming outu, kedy človek rieši prijatie samého seba. Pri tom vonkajšom sa zdôveruje rodine, priateľom či kolegom,“ hovorí psychológ Andrej Kuruc, ktorý pracuje v inPoradni. Tá pre LGBTI+ ľudí poskytuje podporu a sociálne, psychologické aj právne poradenstvo.
Sme vychovávaní, akoby bolo samozrejmé, že je každý z nás heterosexuál alebo cisrodový človek, teda, že sa naše biologické pohlavie zhoduje s rodom pripísaným do rodného listu pri narodení.
„Z toho vzniká veľká obava, že nezapadáme, že sme iní, že sa budeme mať zle a ostatní nás nebudú mať radi, najmä rodičia, no nielen tí. Môže to mať vážne psychické následky,“ zdôrazňuje Kuruc.
Hovorí o úzkostiach, depresii, sociálnej izolácii a v niektorých prípadoch aj o samovražedných myšlienkach.
Nervozita plynie aj z takzvaného menšinového stresu. Zažívajú ho rôzne menšiny a špecificky aj LGBTI+ ľudia.
„Je to dodatočný stres k tomu všeobecnému. Je to pocit, že musia skrývať svoju identitu. Hanbia sa alebo cítia vinu za to, že sú iní. Aj preto často odďaľujú svoj coming out. Boja sa, ako zareagujú blízki,“ hovorí psychológ.
Vonkajší coming out urobia LGBTI+ ľudia omnoho neskôr, než si to uvedomia sami. V priemere je to zhruba v sedemnástich alebo osemnástich rokoch. Niekedy toto obdobie však trvá aj do tridsaťpäťky.
Dôvodom je práve obava z predsudkov okolia, diskriminácie a nepríjemných komentárov. „Čiže približne aspoň šesť rokov žijú LGBTI+ ľudia v permanentnom strese, akurát v mladosti, vo veľmi citlivom období,“ podotýka Kuruc.
„Jednak nemôžu byť sami sebou a nežijú v súlade so svojím vnútrom. Navonok nosia nejakú masku. To zvykne viesť k spomínaným úzkostiam, ale aj k vyšším hladinám kortizolu,“ hovorí psychológ.
Kortizol spôsobuje únavu, poruchy spánku, mozgovú hmlu, teda rôzne tlaky v hlave či neschopnosť sústrediť sa. Viaceré výskumy uviedli, že deti môžu mať v tomto období, keď sa obávajú prijatia svojej orientácie, zhoršené výsledky v škole.
Je to neustála záťaž na ich psychické zdravie. Chcú otvorenejšie vzťahy, a preto túžia svojim blízkym povedať, kým sú. Bráni im však strach.
Ak sa človek rozhodne urobiť coming out blízkym, je dôležité sa na to pripraviť. Mal by si byť v prvom rade istý tým, čo cíti.
„Rodičom treba normálne oznámiť, že je to takto a už sa to nezmení. Ak to človek povie neisto, rodičia sa toho zvyknú chytiť a hovoriť, že je to len nejaká fáza. Treba to hovoriť sebaisto, čiže najlepšie až v momente, keď sme si skutočne istí tým, čo cítime,“ radí psychológ.
Dobré je aj naplánovať si, čo presne rodičom povedať. Psychológ hovorí, že toho nemusí byť veľa.
Podľa neho to môže byť niečo ako: Potrebujem vám niečo povedať, dlho som to v sebe nejakým spôsobom ukrýval, ale chcem, aby naše vzťahy boli lepšie a otvorenejšie. Vec sa má tak, že sa mi páčia chlapci alebo dievčatá, som gej, lesba, prípadne transrodový človek, cítim sa ako dievča alebo chlapec. Nie je mojím zámerom vám nejakým spôsobom ublížiť, tak som sa narodil, narodila. Som stále ten istý človek, stále vaše dieťa. Toto je moja súčasť a verím, že ma budete mať radi takého, aký som.
Kľúčový je aj moment, kedy sa téma otvorí. Nemalo by to byť vo chvíli, keď rodičia riešia niečo vážne. Lepšie je pokojné obdobie a aj miesto. Zvážiť treba aj to, či to povedať obom rodičom naraz.
„Nie je dobré ísť počas tohto rozhovoru do nejakej hádky. Ak sa začnú eskalovať emócie, tak je dobré z tej situácie odísť a ak je možnosť, ísť niekam inam, k inej rodine, ku kamarátom. Prípadne na internát,“ hovorí Kuruc.
Prípady, kedy rodičia veria, že sa to ešte zmení a je to len fáza, sú celkom bežné. „Stretávame sa s tým najmä, ak deti urobia coming out v mladšom veku, napríklad v štrnástich. Rodičia vtedy majú väčšiu tendenciu to neprijať, než keď to povie ich dieťa neskôr. Aj preto to mnohí odkladajú,“ tvrdí psychológ.
Rodičia bývajú často úplne poslednými ľuďmi, ktorému ich dieťa comeoutne. „Z nášho prieskumu vyplynulo, že len päť percent ľudí to povedalo ako prvej mame,“ podotýka psychológ.
LGBTI+ ľudia sa najskôr otvoria kamarátom alebo niekomu, o kom vedia, že je v LGBTI+ komunite.
„Rodiča sú až medzi poslednými, lebo ten strach je veľký. Žiaľ, tie naše rodiny sú často také, že sa o emóciách vo všeobecnosti veľmi nehovorí a takéto témy sú tabu,“ hovorí psychológ.
V ideálnom prípade by mal rodič povedať, že je to v poriadku a svoje dieťa bude mať rád bez ohľadu na jeho orientáciu. Zároveň ho uistiť, že sa s ním môže otvorene porozprávať, ak by malo nejaké otázky alebo ťažkosti.
Skutočnosť, že táto situácia môže byť ťažká aj pre rodičov, netreba ignorovať. Aj tí totiž boli vychovávaní s tým, že je normálne byť heterosexuálny, mať manžela či manželku a deti.
„Hneď ako to nezapadá do tohto obrazu, ktorý je v spoločnosti široko akceptovaný, tak s tým majú problém. Zvyknú hľadať chybu v dieťati, namiesto toho, aby ho prijali a vytvorili mu napriek tomu podmienky na kvalitný život,“ hovorí odborník.
Konfrontovaní môžu byť aj s rôznymi predsudkami z okolia. V prípade konzervatívnych rodín to môžu byť napríklad náboženské dôvody, keďže sa kňazi k LGBTI+ ľuďom vyjadrujú na kázňach často negatívne.
V takom prípade je orientácia ich dieťaťa podľa odborníka akoby v rozpore s ich svetonázorom.
„Je to veľmi náročné, keď nevedia oddeliť bezpodmienečnú lásku k dieťaťu a predstavu, že by malo spĺňať nejaké ich vnútorné kritériá či hodnoty,“ hovorí Kuruc.
Rodič by mal dieťa podporiť, aj keď s tým nie je stotožnený. Povedať, že je rád, že sa mu zdôveril, no potrebuje čas, aby to v sebe spracoval.
„Treba však tiež priznať, že je to skôr ich problém a oni potrebujú čas. Nie že tí, ktorí im povedali, že sú LGBTI+, sú za to zodpovední,“ zdôrazňuje odborník.
Ak to nedokáže rodič sám, mal by sa obrátiť na odborníkov, napríklad aj na inPoradňu. Existuje však aj Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. „Tam sú rodičia, ktorí si prešli tým istým a vzájomné zdieľanie skúseností je veľmi nápomocné,“ hovorí psychológ.
Rodič by nikdy nemal dieťa obviňovať za to, aké je, alebo mu za to nadávať. Podľa odborníka je to to najhoršie, čo môže urobiť.
O to náročnejšie je to v prípade, ak je dieťa mladšie a nedokáže sa osamostatniť. „Žiť s niekým, kto vás neprijíma, je dosť ťažké a možností, ako tomu uniknúť, naozaj nie je veľa,“ podotýka Andrej Kuruc.
Podľa psychológa je na tom Slovensko v súvislosti s prijatím LGBTI+ ľudí v spoločnosti zle.
„S predsudkami sa stretávame bežne. A to dokonca aj zo strany vrcholových predstaviteľov štátu, politikov alebo političiek. Oni potom v podstate dávajú negatívny návod ostatným ľuďom v spoločnosti. Dávajú im pocit, že tiež môžu prechovávať takéto predsudky a správať sa k LGBTI+ ľuďom nenávistne a nepríjemne. Robiť coming out v tejto atmosfére je veľmi náročné,“ hovorí Kuruc.
Navyše, na Slovensku je verejným tajomstvom, že aj na vysokých postoch v politike sú LGBTI+ ľudia, hovorí psychológ: „Tí však nieže nepodnikajú kroky na ich podporu, ale robia kroky proti LGBTI+ ľuďom. Je to vizitka toho, v čom sa nachádzame. Majú jednoducho radšej svoju moc a postavenie.“
LGBTI+ ľudia vnímajú politikov aj ich vyjadrenia. A rôzne negatívne komentáre okolia na ich sexuálnu orientáciu či rodovú identitu zažilo až 90 percent z nich.
Psychológ Andrej Kuruc z vlastnej skúsenosti hovorí, že v Bratislave je situácia v porovnaní s inými miestami na Slovensku lepšia. „Je to naozaj dosť zlé. Ľudia riešia viac to, ako zareagujú ľudia z dediny, ako to, že ich dieťa potrebuje lásku. Je to smutný obraz,“ uzatvára odborník.
V októbri sme si pripomenuli smutné výročie tragédie na Zámockej ulici v Bratislave. Útočník vraždil 12. októbra 2022 pri bare Tepláreň, v ktorom sa stretávali LGBTI+ ľudia. Pozrite si reportáž:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
