Čo všetko sa môže stať, keď správnu diagnózu neodhalia včas a zostane nepochopená? Niekdajšie psychické problémy matky sa zrejme podpísali pod neskoršie ťažkosti dcéry. Výkriky o pomoc vyvrcholili tým, že vtedy ešte malému dieťaťu sa už nechcelo žiť. Dnes je dievča na prahu dospelosti. S mamou sú nastavené na psychiatrickú liečbu a svoje ťažkosti zvládajú spoločne.
Mala samovražedné myšlienky už od svojich deviatich rokov. So sebapoškodzovaním začala v šiestej triede. „Bolo obdobie, keď som nebola schopná mesiac sa o seba postarať, vstať z postele,“ spomína.
Jej mama trpela depresiami. „Často nevedela zvládať svoje emócie a hnev. Vyčítala nám, že sa o nás musí starať. Považovala som to za to, že ma nemá rada a nezaslúžim si opateru,“ odpovedá na otázku, prečo by malo mať deväťročné dieťa pocit, že by nemalo byť na svete.
Matka vtedy situáciu vnímala inak ako dnes. „Mala som pocit, že ony môžu za to, že nie sú také, ako by som chcela, aby boli,“ vraví. Sama sa na depresiu lieči už tretíkrát. Najťažšie jej začalo byť okolo tridsiatky.
Jej dcéra sa na ňu najprv hnevala, no keď zistila, aké to je, keď má človek depresiu, uvedomila si, že „robila to, čo najlepšie vedela a lepšie to nešlo“. Jej mama si to aj napriek tomu vyčíta. „Neviem, či si to niekedy budem vedieť odpustiť,“ hovorí.
Na základnej škole svoj psychický stav tajila. No po konci deviateho ročníka o tom povedala celej triede. „Chcela som, aby sa necítili sami. Vedela som, že v triede nie som jediná, ktorá si prechádza takýmito ťažkými vecami,“ hovorí. Spolužiaci boli plní pochopenia.
Keď nastúpila na strednú školu, prišla za nimi školská psychologička, ktorá im povedala, že za ňou môžu prísť s akýmkoľvek problémom. Túto možnosť využila a práve tam sa začala spolupráca medzi ňou, jej mamou a psychologičkou. Na terapiu teda chodia obe.
Keď mala 17 rokov, dostali sa k diagnóze Aspergerovho syndrómu. „Z toho sme pochopili, že svet našej dcéry je iný ako svet ostatných detí,“ tvrdí mama. Dnes sa už dcéra cíti lepšie. Pomohli terapia aj lieky.
„Dúfam, že som taká mama, ktorú vždy chceli mať. Snažím sa im to vynahradiť, aj keď viem, že to úplne nie je možné,“ vraví mama.
Dcéra by zase svojmu deväťročnému ja odkázala toto: „Nie je to jej vina a nie je v tom sama.“ Jej dnešné ja zase potrebuje nádej, že „jedného dňa bude zdravá a bude schopná zaradiť sa do normálneho života“.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
