Keď prvýkrát prichádzal na Slovensko, mal pre istotu aj spiatočnú letenku. Teraz je pod Tatrami už takmer tri desaťročia a ako tvrdí, považuje to za svoj domov. Alias Lembakoali nebol len jedným z prvých Afričanov, ktorí brázdili naše trávniky, ale výrazným bojovníkom proti rasizmu. Na vlastnej koži vie, čo to znamená ubližovať iným,
Patril vôbec medzi prvých hráčov tmavej pleti, ktorí začali behať po slovenských trávnikoch. Pod Tatry prišiel so spiatočnou letenkou, napokon tu žije s rodinou už takmer tri desaťročia a hrdo vraví, že sa cíti byť Slovákom.
Alias Emery Lembakoali patril na prelome milénií k vychýreným útočníkom najvyššej slovenskej futbalovej súťaže. V otvorenom rozhovore pre TVNOVINY.sk však okrem svojej kariérnej púte priblížil aj trochu ťažšie témy.
Pochádza z hlavného mesta Stredoafrickej republiky Bangui, avšak prvý kontakt s loptou zažil v Európe.
„Mal som rok, keď som sa s rodinou presťahoval do Francúzska. Chodil som tam na základnú školu, aj chvíľu na strednú. Začal som hrávať za prípravku, potom nasledoval presun do žiakov,“ spomína na svoje začiatky Ali.
Vo Francúzsku žil desať rokov, krátko aj v Belgicku. V tínedžerskom veku rodina nabrala spätný kurz smer Afrika, kde Ali začal postupne hrávať aj za mužov. S odstupom času bilancuje, že v niečom to bol pre neho krok späť.
„Prostredie, fungovanie, mentalita. Rozdiel bol oproti Francúzsku vidno aj v rámci životnej úrovne, hoci ja som to až tak nepociťoval. Otec bol diplomat a v Stredoafrickej republike pôsobil aj ako poradca premiéra a prezidenta,“ vysvetľuje.
Hoci sa mu nežilo vyslovene zle, rástla v ňom túžba stať sa profesionálnym futbalistom. Napriek tomu, že mal našliapnuté na slušnú vedeckú kariéru, rozhodol sa pre krok do neznáma.
„Mal som 25 rokov a práve som skončil na univerzite štúdium biológie. U nás v krajine podnikal jeden Čech, ktorý poznal ľudí z vedenia Žiliny. Tí ho požiadali, či nevie vybaviť nejakých hráčov z Afriky. Keďže som bol najlepším strelcom v jednej amatérskej lige, oslovil ma,“ opisuje Lembakoali.
Mnohí by možno z toho rovno vycúvali, alebo by takúto možnosť stopli už v zárodku, ale on sa na to pozeral triezvo.
„Povedal som si, že nemám čo stratiť. Buď sa uchytím ako futbalista, alebo sa vrátim a budem pracovať v tom, čo som vyštudoval. Mal som teda so sebou pre istotu aj spiatočnú letenku,“ hovorí o lete pod Tatry na jeseň 1996.
Ako priznáva, veľa toho o našej krajine nevedel. „Poznal som ho ako Československo, až po príchode som zistil, že Slovensko je už samostatnou krajinou. Mal som ho tiež späté so silným vplyvom Ruska. V škole sme ho považovali za východný blok, spolu s Českom, Poľskom, Maďarskom, Rumunskom a ďalšími štátmi, a tiež so zábermi na obchody, ako ľudia v radoch čakajú na potraviny.“
Alias sa pred odchodom do Žiliny nakrátko zastavil za príbuznými vo Francúzsku a keď prišiel na Považie, trochu ho to zarazilo.
„Oproti Francúzsku to bol riadny kontrast, celkom to bilo do očí. Veľmi som to však neriešil, keďže som chcel v prvom rade hrať futbal,“ doplnil.
Asi nikoho neprekvapí, že začiatky na Slovensku neboli pre neho vôbec ľahké.
„Problém bol najmä v jazykovej bariére. Keď sa na to pozriem spätne, možno to bolo tým, že napríklad český hráč pre nich nebol v tom čase cudzinec a vedel fungovať sám. V Žiline možno čakali, že aj ja budem samostatný. To však bolo komplikované,“ konštatuje.
Jazyk nebol jedinou peripetiou, s ktorou počas svojho prvého angažmánu na Slovensku zápasil.
„Tamojší štýl hry bol viac zameraný na bojovnosť, než na kreativitu. To mi veľmi nevyhovovalo. Pobudol som tam asi len tri mesiace v rezervnom tíme a odišiel.“
Jeho ďalšou zastávkou bolo treťoligové Nové Mesto nad Váhom. „Považujem to za úspešnú medzistanicu mojej kariéry. Na tejto amatérskej úrovni som ožil, aj som sa tam reálne začal učiť po slovensky,“ hovorí Ali a vzápätí ponúka ďalšie podrobnosti.
„Neučil som sa ako v škole, že gramatiku, štylistiku atď. Šlo o slovíčka, počítanie, opakoval som vety. Začal som čítať noviny, následne prišli mobily, a tak som začal písať SMS správy v slovenčine. Hoci sa neraz na mne kabína dobre bavila, mne to bolo jedno. Postupne som sa do toho dostal.“
Alimu sa darilo aj na trávniku, čo si všimli aj Trenčín a vtedy druholigový Púchov. Bolo teda jasné, že na Považí zostane.
„Vybral som si Púchov, pre ich prístup. Trenčín len poslal správu, že chcú, aby som šiel na skúšku, a aby som prišiel vtedy a tam. Z Púchova však generálny manažér pán Holeščák prišiel osobne za mnou a vysvetlil mi, že majú o mňa záujem. To som si viac vážil,“ priblížil detaily zrodu spolupráce s Matadorom.
Napokon v ňom odohral štyri sezóny, ktoré sa mu navždy vryli do srdca.
„Doteraz tam mám skvelé vzťahy a chodím tam často. Nikdy nezabudnem na vtedajšieho spoluhráča Petra Reváka. Doslova ma držal za ruku a všade so mnou chodil. Keď som niečo potreboval vybaviť, keď som šiel do obchodu, skrátka pomáhal mi so základným fungovaním. Stále sme v blízkom kontakte,“ ozrejmil Alias.
Šumy o šikovnom Afričanovi, ktorý behá po slovenských trávnikoch, sa rozniesli aj za hranice.
„Písalo sa o Olomouci či Drnoviciach, v novinách som sa dočítal aj o údajnom záujme Slovana. Jeho vedenie však možno rátalo s tým, že stačí, aby sa o tom len kdesi informovalo, a každý hráč tam pôjde,“ myslí si.
Ali predsa len putoval do Bratislavy, avšak do Interu, ktorý bol v tom čase na výslní slovenského futbalového neba.
„Generálny manažér klubu pán Barmoš prišiel za mnou do Púchova a presvedčil ma. Ponuka Interu bola, samozrejme, aj finančne zaujímavá. Zo sťahovania mala radosť aj manželka. Bratislava ako veľké mesto ponúkalo viac možností,“ netají.
A na pôsobenie u žltočiernych má len tie najkrajšie spomienky. „To už bola úplne iná úroveň, než v Púchove, či už komfort hráčov alebo zázemie. Určite by tam chcel hrať každý hráč,“ hovorí presvedčivo.
Síce tam pociťoval väčší tlak, jeho to, paradoxne, ešte viac motivovalo a nabíjalo energiou.
„Čo spoluhráč, to bola obrovská kvalita. Veľmi tvrdo som bojoval o zostavu. Napriek konkurencii sme však mali veľmi dobré vzťahy. Nebol som síce kamarát s každým, ale s väčšinou som dobre vychádzal. Stretávali sme sa aj mimo futbalu, spolu s našimi polovičkami.“
Výnimkou nebol ani niekdajší reprezentant, dnes už nebohý Peter Dzúrik, ktorý bol krstným otcom jeho staršieho syna. Je až desivé, že traja Aliho niekdajší spoluhráči z Interu zo sezóny 2001/2002 už nežijú. Okrem Dzúrika aj Marián Čišovský a Radoslav Kunzo.
„Majo bol jeden z mojich najlepších kamarátov, bol som mu aj na svadbe. S Radom sme spolu hrali tri roky v Púchove a spolu sme aj prišli do Interu, kde sme boli ďalšie štyri sezóny. Vždy som s ním bol vo dvojici, či už na tréningu alebo v izbe na sústredeniach,“ ozrejmil.
Kunzova smrť zasiahla Slovensko v apríli tohto roka. „Keď prišla správa o jeho zmiznutí, zneistel som. Ako mnohí aj ja som mu začal vyvolávať. Tušil som, že je zle. Po potvrdení zlých scenárov som bol doslova v šoku,“ hovorí s ligotom v očiach.
Aliho tvár okamžite zvážnie, keď prichádza na pretras ďalšia citlivá, za to nesmierne dôležitá téma rasizmu. Mrzí ho, že kým vo Francúzsku sa s ním nestretol, v našich zemepisných šírkach to nebolo raz. Nikomu to však nezazlieva.
„Na začiatku to bolo ťažké. Len za to, že som černoch, musí na mňa niekto reagovať pľuvancami, rasistickými pokrikmi či napodobňovaním opice?“ kladie si otázku.
Bez okolkov hovorí, že asi najviac ním zamávalo hádzanie banánov.
„Fanúšikovia súperovho klubu vopred avizovali, že prídu na zápas a budú ich po mne hádzať. V novinách sa o tom písalo akoby o senzácii a mnohí to považovali za srandu. Neuvedomili si, že to je vážny problém,“ varuje.
„Pred zápasom sme mali poradu a aj moji spoluhráči to brali s humorom. Nikto sa však nevedel vcítiť do mojej kože.“
Lembakoali vysvetľuje, že iné reakcie na svoju osobu až tak neriešil.
„Pokriky alebo podobné výjavy mi síce prekážali, ale príliš som si ich nebral k srdcu. Iné by to zrejme bolo, ak by dotyčný prišiel zoči-voči a povedal mi to do očí. Hrdina, ktorý pokrikuje a potom sa skryje medzi dav, je pre mňa slaboch.“
On však v tomto stupídnom správaní videl aj iné príčiny.
„Ak by som bol nejaký priemerný alebo podpriemerný hráč, zrejme by som nebol terčom ich útokov. Možno aj preto sa ma takto snažili vyviesť z koncentrácie.“
Alias tvrdí, že mimo zápasov a štadiónov to bolo bez problémov, no nie všade. „Človek sem-tam vedel vycítiť, že jeho prítomnosť niektorým prekáža.“
Vzápätí nadhodil jeden konkrétny príklad z čias, keď pôsobil v Interi.
„Šiel som so spoluhráčmi na diskotéku. Vyhadzovači mi povedali, že ja tam nemôžem vstúpiť. Dôvod neuviedli, ale mne aj ostatným to bolo jasné. Šli sme preto radšej inde.“
Lembakoali tvrdí, že s častými prejavmi rasizmu sa stretol najmä v Bratislave, no za tie roky sa aj toto zmenilo.
„Je toho menej. V Bratislave je veľa študentov a pracujúcich rôznych pletí a národností, takže miestni sú s nimi v omnoho častejšom kontakte, než boli v 90. rokoch. Mnohí cudzinci sa tu usadili, takže už aj ich potomkovia mulati sa zaradili do života,“ zamýšľa sa.
Hoci rasistické problémy s rodinou nikdy neriešil, nenechal situáciu len tak. V roku 2007 sa stal spoluzakladateľom Turnaja proti rasizmu.
„Aj takto som chcel upozorniť na rasizmus ako problém. Aby sa zlé situácie a skúsenosti riešili už na začiatku a nie keď prerastú do niečoho väčšieho. Je to len kvapka v mori, ale chcel som, aby moje svedomie bolo čisté,“ odôvodnil.
Tieto aktivity Ali naštartoval v čase, keď mal za sebou krátkodobé pôsobenia v nižších rakúskych súťažiach a po návrate ako 36-ročný oslavoval s Iskrou Petržalka postup do druhej ligy.
On sa už tak euforicky necítil. „Veľmi mi to nevyhovovalo. Síce ma vždy futbal bavil aj baví, ale skôr som už chcel len hrať, než aj trénovať. Takto sa to v druhej lige nedalo spraviť, a tak som skončil.“
Po krátkej pauze ho „ukecali“ v Moste pri Bratislave, kde aj býva a kde začal pri deťoch. V súčasnosti je druhý rok u mužov v Rovinke a prvý v pozícii, akú si nie tak dávno ani len nevedel predstaviť – hlavného trénera.
„Teraz mi to vyhovuje, lebo si občas môžem zahrať aj s chalanmi,“ hovorí s úsmevom s dôvetkom, že aj napriek 52 rokom ešte dokáže popreháňať aj svojho mladšieho, trinásťročného syna Alana, pôsobiaceho u žiakov Slovana.
„Doslova to žerie, občas ho s manželkou musíme brzdiť. Ale je plne nastavený na futbal, tak azda sa mu bude len dariť,“ zaželal si s nádejou, že raz svojho potomka uvidí v reprezentácii s dvojkrížom na hrudi.
On si najcennejší dres rodnej Stredoafrickej republiky obliekol na seniorskej úrovni len raz. V apríli 2000 nastúpil na kvalifikačný duel o postup na MS 2002 proti Zimbabwe. Ako priblížil, pokojne ich mohlo byť viac.
„Zväz ma viackrát kontaktoval, ale ja som to odmietol. Všetko to vtedy bolo dosť chaotické a komplikované. Doslova sám som si musel všetko vybavovať, od leteniek, cez ubytovanie, dopravu atď. To boli obrovské peripetie.“
Nezdarom však nebol koniec. „Ani tréner nemal bohvieakú autoritu, hráči mu do všetkého hovorili, potom v jednom zápase došlo aj k nejakej bitke na ihrisku. To ma dosť znechutilo a povedal som si, že toto nepotrebujem,“ odvetil.
Na Afriku, a najmä na svoju rodnú krajinu, však nezanevrel. „Robím pre firmu, ktorá sa venuje exportu rôzneho tovaru do Afriky, vrátane logistiky a ďalších vecí.“
Ako na záver uviedol, spolu s rodinou sa na Slovensku cítia dobre a nemajú dôvod odísť.
„Ja, manželka aj obaja synovia máme slovenské občianstvo. Keď sme vo Francúzsku, príbuzní o nás hovoria, že prídu na návštevu Slováci. Takisto my na konci pobytu u nich hovoríme, že sa vraciame domov,“ uzavrel Lembakoali.
Alias Lembakoali o tom, ktorý zápas na Slovensku je pre neho najpamätnejší:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
