Keď na slovanistický nábor zavítal malý guľatý chlapček, „belasým“ sa ani neprisnilo, že pred nimi kope do lopty budúca legenda. Najlepší ľavý obranca ligy a prvý Slovák v Premier League sa v Anglicku najskôr naučil talianske nadávky. Aj to svedčí, že akonáhle Vladimír Kinder začne súkať historky, treba len rozbaliť pukance a s úžasom počúvať.
Na prelome tisícročí sa v Jedenástke sezóny objavil šesťkrát, v roku 1994 dokonca kraľoval ankete Futbalista roka. Teraz sa do top zostavy vrátil po vyše dvoch dekádach. A súdiac podľa najväčšieho počtu hlasov (takmer 2000) - je stále najlepší.
„Dušan Tittel sa smial, či som bol vo výbere jediný ľavý obranca. Zrejme rozhodovali sympatie, som rád, že si ľudia spomenuli aj na nás starších. Samozrejme, pred rokmi ma tešilo, že som predbehol géniov ako Peťo Dubovský či Ľubo Moravčík, no za najlepšieho sa určite nepovažujem,“ zahájil výživný rozhovor pre TVNOVINY.sk Vladimír Kinder.
V knihe „Kinďo“, akú neradno súdiť podľa obalu, sa na silných stránkach odmala skrývala neobyčajná rýchlosť, futbalové IQ a milimetrová kopacia technika. No asi sa začudujete, že naj ľavý bek, aký za 30 rokov drel slovenské ligové trávniky, vzišiel z ortodoxného útočníka.
Možno preto vedel svojim delovkám tak často diktovať gólové súradnice. „Na štandardky som bol malý a do šestnástky veľmi nechodil, viete ako, už bola ďaleko. Tak nezostávalo iné, len páliť z diaľky,“ smeje sa zadák, ktorý si v áčku okamžite vyárendoval základnú zostavu.
Tréner Galis mal na chémiu mužstva skrátka šťastnú ruku. „To teda!“ nadhodil Kinder lišiacky a pokračoval. „Proti Interu ma vystriedal v 7. minúte, známi si ani nestihli posadať. Neprehovorili sme dva týždne, dnes sa na tom smejeme. Dôvod? Bolo 1:1 a vraj potreboval spraviť zmenu, ale ja som sa ani nedotkol lopty. No vyšlo mu to, ako inak, vyhrali sme 4:2.“
Slovan Bratislava bol v 90. rokoch ako niečo medzi nebom a zemou. Keď ste električku smer Tehelné pole vyčkávali na piatej zastávke, už ste sa do nej jednoducho nevošli.
Štadión hostil 40-tisícové návštevy, ľudia viseli zo stromov a atmosféra hodná Európy vyrovnávajúc kapacitu londýnskeho Stamford Bridge premaľovávala belasú na neporaziteľnú.
Písal sa jún 1992, keď Vítkovice v poslednom kole dostali z Prahy špeciálnu motiváciu. Ale o majstrovi bolo rozhodnuté ešte behom prvého polčasu. Federálny titul sa po nekonečných sedemnástich rokoch vrátil na Slovensko. A Sparťanov mohol aj čert zobrať.
„Sľúbili im prémie, keby s nami náhodou vyhrali. Ale tam nebola žiadna šanca, pri takom adrenalíne nikto nepotreboval vzpruhu. Diváci z nás strhali dresy, trenky a kúpali ich v šampuse. Do baru sme šli na motorkách Harley-Davidson a vo veľkom oslavovali. O polroka sa zistilo, že sme tam zabudli víťazný pohár,“ má v pamäti vytetované futbalista, ktorý s klubom získal ďalšie tri zlaté medaily (1994, 1995, 1996), no už v ére samostatnosti.
Najúspešnejší slovenský mančaft ukazoval svoju moc aj v Lige majstrov, veď siahal na bod proti dva roky neporazenému AC Milánu.
Prehra najtesnejším rozdielom teda rozhodne nebola hanba. „Doma sme sa vyrovnali hocikomu, no vonku sme boli pokakaní. Vymenil som si vtedy dres s Marcom van Bastenom, čakal som ho takmer hodinu, kým dokončí rozhovory a vojde do tunela.“
Čo nevyšlo s talianskym gigantom, so španielskym už áno. A to Peter Dubovský, za ktorého Real Madrid neskôr zaplatil sto miliónov korún, takmer nemohol nastúpiť.
„Naháňali sme sa po izbe, nešťastne zakopol. O prestup by sa určite nepripravil, mali ho v hľadáčiku dlho. Ale na rovinu, kto by sa dal ukrátiť o taký zápas? Mne pred Brazíliou musel doktor spučiť členok obväzom, aby som ho vôbec napchal do kopačky. Čiže, Peťo by hral aj so zlomenou nohou.“
Do Middlesbroughu odchádzal za milión ako 27-ročný. A nebyť chamtivosti funkcionárov, Premier League mohol hrať už keď mal 25.
„Dohodli transfer za 800-tisíc, z Leicesteru už pricestovali kvôli zmluve do Bratislavy. Vtom Anton Ondruš zahlásil, že chce o dvesto viac, tak sa zvrtli na päte. Veľmi som sa hneval.“
Po príchode na ostrovy mu suseda ukazovala ako sa zapaľuje plynový sporák. Aj na tom krásne vidieť, že sa do Anglicka dostal ako prvý Slovák.
„Myslela si, že doma iskríme kameňmi, inak milá žena. Keď som šiel na reprezentačný zraz, v Juhoslávii bola vojna a spoluhráči boli presvedčení, že povolajú aj mňa. Vysvetľoval som im, že to mám asi tak ďaleko, ako oni. Slovakia? A to je kde? Nemali šajnu,“ spomína 40-násobný reprezentant.
Okrem Drnovíc všade debutoval gólom, inak tomu nebolo ani v „Boro“. Ďalekonosná strela zaplachtila a kamarátskeho nováčika už-už objímal Paul Merson, modla s takmer 350 štartmi za Arsenal. Hoci to pri trefe do siete Derby County vyzeralo, že podplatil brankára.
Pozrite si Kinderov prvý gól v Premier League:
„Neskôr mi aj vynadal, že mu prihrávam na ľavačku. Naj liga sveta, najlepší hráči, no viacerí jednou nohou nevedeli, smiešne, boli potom strašne prehľadní. Na prvom tréningu sa ma tréner spýtal – ľavá alebo pravá? Hovorím – je mi jedno. Iba civel. Čudné, ale tak to tam skutočne funguje.“
Po taliansky ho učil nadávať Gianluca Festa či Fabrizio Ravanelli, toho času najlepšie platený futbalista v Anglicku. Post šéfa lavičky zastávala niekdajšia ikona Manchestru United, hrajúci tréner Bryan Robson. A keď sa bavíme o slávnych tímových kolegoch, nad všetkými vyčnieva Paul „Gazza“ Gascoigne.
„To je na knihu. V tuneli pred majstrákom vytiahol ploskačku a schuti sa napil, Taliani kvôli nemu nechceli nastúpiť. Dokonca som na vlastné oči videl, ako mu fyzioterapeut podal whisky, aby ňou zapil lieky. Počas 20-minútového letu stiahol dve vína, od letušky si vypýtal len pohár a vývrtku. Šesťtýždňové liečenie stihol za dva, že jemu to stačí. A vrátil sa ožratý jak puma,“ vyťahuje historky o hviezde, ktorej kariéru tak trochu pozametala metla ľudstva.
„Na ihrisku aj tak vynikal. Ale i na bare. Bavil sa do štvrtej-piatej rána, a potom si bez problémov odohral svoje,“ dodáva.
Middlesbrough počas Kinderovej premiérovej sezóny vypadol. Preto netreba zabúdať, že návrat medzi elitu po 12 mesiacoch bola z veľkej časti i Gascoigneho zásluha. Ale na jeho životnom štýle sa nikdy nič nezmenilo.
„Vzali mu vodičák, napriek tomu si raz požičal tímový autobus. Prišiel na zastávku, spýtal sa ľudí kam idú a rozvážal ich po meste, až ho celý oškrel, úplne nový. Inokedy strieľal vzduchovkou po nahom kamarátovi a platil mu za každé „au“ alebo ho donútil, aby z nosa odpálil petardu. Urobil to. Aj sa oženil, na dva týždne, potom manželke vo dverách zlomil ruku. Ale v kabíne bol bezprostredný pohoďák.“
A vôbec nie jediný, ktorý by pred regeneráciou uprednostnil štamprlík. Výrok kouča Robsona „Chľastajte koľko chcete, ale v sobotu chcem vidieť výkon“ hovorí za všetko.
„Po zápasoch pili do nemoty, pred ligou takisto, aj 15 pív. Nielen tí starší, aj mladí,“ loví v pamäti rodák z Pezinka.
No nech Angličania trávili voľný čas akokoľvek, na trávniku to vedeli. Middlesbrough sa v sezóne 1998/99 vyšvihol na parádne deviate miesto a Kinder stihol za tri roky na britských ostrovoch trikrát bojovať o pohárovú trofej na vypredanom 82-tisícovom Wembley.
„Po zápase sme na druhý deň mali rehabilitáciu. Prídem tam, pozerám, taká istá rada na lístky, okolo celého štadióna. Pritom to do Londýna bolo päť hodín. Keď vyšla nová sada dresov, fanúšikovia spali pred predajňou, babky sa prechádzali v dresoch a šáloch s logom klubu. Keby poviem svojej, nech ide na futbal, tak ma vysmeje. Sú posadnutí futbalom.“
V Premier League bránil aj Cantonu, Beckhama, Bergkampa či Anelku. Napriek ponukám však z najlepšej súťaže sveta musel odísť. „Chcel ma Manchester City, ešte nemal také meno, ale nastal problém s pracovným povolením,“ stále zamrzí obrancu, ktorý po skúške v Hamburgu zakotvil v spomínaných českých Drnoviciach.
Jeho hra vraj skutočne chutila ako Kinder čokoláda. Neskôr bol lídrom obrany v Petržalke, rozdával skúsenosti v Rakúsku a nepovyšoval sa ani nad spoluhráčmi z Pezinka.
Vždy ohuroval skromnosťou, no pokojne sa môže pýšiť, že „belasí“ za jeho éry dokázali naozaj veľké veci. A to bol Slovan čisto slovenským Slovanom. Bez legionárov.
„Všetko je o partii a tú sme mali skvelú. Navštevovali sme sa, sedeli po každom zápase, do večera, aj s manželkami. Veď celá obrana, aj s gólmanom, bola v reprezentácii, a to o niečom vypovedá. Dnešní majitelia stavili na zahraničných hráčov, čo sa mi popravde nepáči, ale ani veľmi nefunguje. Talentovaní odchovanci by si zaslúžili oveľa viac priestoru.“
Piaty titul na Tehelnom poli pridal z pozície asistenta, no potom ho Slovan takpovediac vyhodil.
„Čudné rozhodnutie, tvrdili, že sme mladí a chýba nám prax. Či sa v Slovane vedia správať k legendám? Povedzme si, koľko týchto legiend, bývalých opôr, čo sme boli možno my, alebo hráči pred nami, teraz v klube pracuje. A to je moja odpoveď.
Vladimír Kinder k lemovaniu 30-ročnej histórie najvyššej slovenskej futbalovej súťaže prispel nemalým podielom. Pozrite si reportáž:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
