Vo futbale zažil nebo i peklo a bol ako niečo medzi nimi. Na ihrisku nepoznal boha a nezľakol by sa ani diabla. Pred „koncertom“ sa len sebavedomo usmial, rukou prehrabol plavé blond vlasy, zamával tribúnam a pod nimi rozpútal šou. Dva polčasy pripomínali skôr festival, veď ľudia na štadióne aj patrične hučali. Skrátka, Mário Breška bol ako rocková hviezda.
Keby ste sa ešte dnes, po takmer 20 rokoch, niekde v španielskych uličkách spýtali na Mária Brešku, miestni by vám ihneď rozpovedali historku, ako ho na katalánskom letisku netrpezlivo vyčkávali desiatky novinárov. S lasom a sombrerom.
Tento topoľčiansky chlapec totiž týždeň predtým vytancoval ich slávnu Barcelonu a do histórie vryl nezmazateľnú senzáciu. A to ani zďaleka nebolo jediný raz, čo futbalovej zemeguli pripomenul Slovensko. Ale poďme postupne.
Za áčko Topoľčian debutoval v sedemnástich a pohárový duel s Myjavou dvomi gólmi rozhodol. Ten istý tínedžer chodil do repre z tretej dorasteneckej a zakrátko pomohol rodnému mestečku vybojovať postup. To už v klubovej dielni vedeli, že vybrúsili drahokam.
Brešku na zlome tisícročí kúpila Nitra a behom sezóny ho spoznala celá republika. Najlepší zakončovateľ druhej ligy sa s 23 gólmi v 30 kolách stal objavom roka. Majstrovský Inter, Slovan či Dinamo Moskva – z ponúk na každý prst si stačilo vybrať.
„V Rusku som zaváhal. Už mali vyčlenený balík peňazí, no s agentom Venglošom sme sa dohodli, že ideme na Slovensko. Púchov jednal rýchlo, konkrétne a núkal vynikajúce podmienky. Nebol dôvod špekulovať,“ otvoril dvere bohatého interview pre TVNOVINY.sk.
Matador zahájil svoju zlatú éru dvomi striebrami, v ročníku 2001/02 po finále Slovnaft Cupu síce plakal, no v ďalšom už bafkal oslavné cigary. „Super Mário“ vybavil triumf nad Slovanom v 116. minúte predĺženia a klub poslal písať senzáciu do Európy. Možno kvôli tomu, že pôda v Topoľčanoch preňho nebola celkom neutrálna. Trochu symbolika.
Mestskému štadiónu chýbalo osvetlenie, funkcionári museli pred uvítaním Freiburgu vešať reflektory na žeriavy, a to ešte netušili, na aký úspech im neskôr posvietia tie trnavské.
Dejisko stretnutia sa kvôli neskorému výkopu presunulo do chotára Antona Malatinského. A mocnejšie mužstvo ako Barcelona z roku 2003, so Xavim, Puyolom, Enriquem či Ronaldinhom, ktorý mal 34-krát tučnejší plat, než Púchov rozpočet, tam asi nikdy nehralo.
Lenže maličký klub sa milionárov nezľakol, jeho najlepší žonglér kopal za dvanásť minút až sedem rohov a sebe typickou sambou pozval 16-násobného španielskeho majstra na kolotoč.
„Keď nám vyžrebovali súpera, kabína skoro vybuchla. Bol to zážitok a môj životný výkon, ale predať sa chcel vtedy každý. Barca bola ako z inej galaxie, no dokázali sme sa jej rovnať a tutoviek premárnili nespočetne, ja sám minimálne štyri,“ dodnes si mierne vyčíta.
Elán nezhasol ani keď Kluivert poslal hostí do vedenia, odpisovaní naďalej hrýzli giganta ako tasmánski diabli, žili do posledných sekúnd. A počas nich to prišlo. Breška prešprintoval popod pravú tribúnu, nadiktoval lopte správne súradnice a na zadku letiaci Jambor niesol gólové následky. 1:1. Hotovo.
Dvadsaťtisíc divákov, ktorí od štvrtej rána v kilometrových radoch súťažili o vstupenky, si navzájom kládlo najslávnejšiu otázku americkej televíznej žurnalistiky - veríte v zázraky? Lebo teraz je to jednoduché.
„Mohli sme prehrávať 0:2, gólman nás našťastie podržal. Cocu s van Bronckhorstom šli naraz po lopte, no akurát sa zrazili a Milan môj center upratal do prázdnej. Nádherný pocit, neopakovateľný. Ako sme oslavovali? Neviem, ale trvalo to asi štyri dni,“ smeje sa hrdina.
Púchov v ten večer hľadal na mape celý svet, newyorské AP sa nadchýnalo nad malou rybou, ktorá priplávala s jedným z najväčších šokov v histórii a oficiálny web Barcelony vybral za muža zápasu práve „Brecha“. Aj preto ho na katalánskom letisku čakali desiatky novinárov.
„Hneď ma začali fotiť, dali mi na hlavu obrovské sombrero, do ruky laso, v ktorom bola celá barcelonská zostava. Stačilo ho len stiahnuť do slučky a zjavil sa nápis olé! Proste komédia.“
Odveta na štadióne, ktorý mal päťkrát viac „obyvateľov“ než Púchov, síce skončila 8:0, ale ani krutý výsledok z toho domáceho ducha senzácie nevyhnal.
„Ronaldinho nám ukázal, prečo zarábal toľké peniaze. História je napísaná a už sa nezmení, doma sme to odohrali krásne. Veď koľko Slovákov sa môže pochváliť, že si koplo na Nou Campe? Určite je ich málo,“ rozpráva technik, ktorého po troch rokoch v Matadore podpísal aténsky Panionios.
Do krajiny pasoval futbalovo i účesom a keď debutoval dvomi zásahmi do siete PAOK-u, mysľou sa mu rýchlo prehnalo malé deja vu. Sympatický blondín na ihrisku vždy nechal srdce a pre fanúšikov bol ako láska na prvý pohľad.
„Trošku šaleli, už sa to so mnou vlieklo. Prezývali ma blonďavý Grék alebo Vougiouklaki, podľa herečky Aliki, národnej hviezdy.“
A v hlavnom meste naozaj žiaril, veď už po premiérovej sezóne patril medzi All-stars gréckej Superligy a tešil sa záujmu zo slávneho AEK či Panathinakosu.
„Lenže prezident za mňa Púchovu vyplatil klauzulu a nikam ma nepustil,“ pokrčil plecami. Preto jeho comeback pod Tatry v roku 2007 mnohých zaskočil.
Z titulku MY Žilinských novín „Breška – Košice 3,5:0“ cítiť, že mu slovenská liga bola ako slonovi balkón. „Šošoni“ s čerstvým naj strelcom napriek tomu rozviazali zmluvu.
„Neviem, či som spravil dobre. Chcel som hrať Ligu majstrov, no skupina nám ušla na Edene. Kontrakty rozviazali viacerým, bohužiaľ, niečo sa stalo, nezachovali sa pekne a poslali ma preč. No nechcem to rozoberať,“ vykľučkoval odpoveďou šikovne, ako kedysi na ihrisku.
Jar teda dokončil v Norimbergu a postúpil do Bundesligy. Avšak namiesto majstrovských osláv si vypil kritiku nemeckých médií. Tie totiž písali, že zbabelo utiekol.
„Slováci nafukovali kačice. Prichádzal som ako záložník, no zranil sa obranca, tak ma posunuli dozadu a neskôr na lavičku. Potreboval som hrať, kvôli sebe i miestenke v reprezentácii, to sú myslím pochopiteľné argumenty. Navyše, keď písali o úteku, ešte na druhý deň som odohral majstrák. Akosi chýba logika,“ vysvetľuje.
Na hosťovaní v cyperskom Paralinmi mal len odvrátiť pásmo zostupu, napokon zabil dve muchy jednou fantastickou šnúrou bez prehry a po ôsmich zápasoch sa už otvárajúc dvere základnej časti Ligy majstrov obliekal do dresu APOEL-u Nikózia.
Chelsea s Lampardom, Porto s Hulkom alebo Falcaom, Atletico s Aguerom či Forlánom. Outsider v skupine smrti aj tak neprehral viac než jednogólovým rozdielom.
„Krásna cesta. Keď sme vychádzali na Stamford Bridge, pripadal som si strašne malý. Všetci, od Drogbu po Terryho, boli obrovské korby. A samozrejme, páni futbalisti,“ rád si zaspomína muž, ktorý s APOEL-om dvihol nad hlavu cyperský pohár a vrátil sa tam, kde bolo najlepšie. Do Grécka.
Ako len vo Volose jasali! Vytúženej posile tlieskali pri každom ťuku do lopty a keď si ju hodil medzi štyroch a finesami roztočil šou, takmer odpadli. Plavovlasého Slováka s črtami antického bojovníka musela nonstop sprevádzať ochranka.
„Keď sme cestovali do Larissy, hrať najväčšie derby, dva autobusy viezli len bezpečnostnú službu. Potom som dvomi gólmi zariadil víťazstvo a po ceste naspäť asi tristo fanúšikov od radosti zatarasilo diaľnicu. Kričali, že sa nepohnú, kým nevyjdem von. Tak som musel vystúpiť a spievať s nimi chorály.“
Expres z Topoľčian na čiare „zdrhol“ hocikomu, na podnose chystal šance spoluhráčom a keď s klubom zavelil do bojov o Európu, šialenstvo len gradovalo. Milujúca atmosféra skalných ho dokonca odhovorila od lákavých peňazí Olympiakosu Pireus či Rubinu Kazaň.
„Bol som v Jedenástke roka a strieľal kvantum gólov, plus nazbieral asi 25 asistencií. Raz nám jeden 60-ročný dedko vopchal hlavu do auta, s plačom ma začal bozkávať a ďakovať, že hrám v jeho meste. Pokojne sa spýtajte Peťa Doležaja, bol tam so mnou a takisto nechápal.“
Breška skrátka žil ako rocková hviezda, no klub jemu zasľúbený kvôli ovplyvňovaniu výsledkov preradili do štvrtej ligy. Hráči Volosu nadobudli štatút amatérov a mohli sa svojvoľne dohodnúť na spolupráci s inými „značkami“.
„Nespravodlivosť, veď politika do športu nepatrí. Náš prezident bol svojský, mal nejaké nezhody vo vláde a tak mu prišili rôzne intrigy. Akurát nás čakalo PSG, v Parku Princov. Zamrzí.“
Futbalové kroky tak zastali na prestupnej stanici Asterasu Tripolis. Mužstvo z chvosta tabuľky malo na krku tri roky v rade šabľu vypadnutia, no s čerstvou oporou sa vyhuplo do top šestky.
Ďalšia zastávka však taká príjemná nebola. Breška nazval tri mesiace v Panachaiki futbalovým omylom.
„Škoda toho. S vynikajúcim mančaftom sme mohli atakovať prvenstvo, no prezident bol úplný blázon, stále robil naprieky, dokonca sme nemali kde trénovať. Tak som sa radšej za 5000 eur vykúpil.“
Ale asi to tak malo byť. Volos totiž povyhrával súdy, vrátil sa medzi elitu a vtedy jednoducho nešlo povedať nie.
„Ďalšia úžasná kapitola. Olympiakos je môj druhý domov, s fanúšikmi sme sa neraz bavili aj na bare, mám tam veľa priateľov. A spomínaný prezident, ktorého namočili do podvodov, vyhral dve volebné obdobia a v meste je už osem rokov primátorom. Ľudia ho majú radi, zrejme sa ukázalo, na ktorej strane bola pravda.“
V Grécku hnal k poctám i Panargiakos či Diagoras a po double s Pantiraikosom sa spomedzi nádher Santorini vrátil na Slovensko.
Vo Svätom Jure bavil gólom na zápas, rodným Topoľčanom spoločne s trénerom Goffom pumpovali druhý dych, v Solčanoch debutoval na poste šéfa lavičky deviatimi výhrami za sebou a dorastencov z predposlednej priečky zdvihol na tretiu.
Dnes, po vynútenej päťročnej pauze, opäť hráva! A na trávniku ho stále chytiť nevedia.
„Oslovili ma Chrabrany, dôchodcovská liga. Som rád, že si trošku pobehám a robím ľuďom radosť. Nejaký roh, priamak, sem-tam vinkel, dal som asi 19 gólov. Mám za sebou roztrhnutú platničku i predný krížny väz, teda operáciu kolena a tiež chrbta. No skvelý fitness tréner, Bystrík Káčer, ma dal zdravotne dokopy, veď som schudol asi 25 kíl. A tiež môj mentálny kouč, ktorý mi behom ťažkých chvíľ pomohol najviac.“
Breška i chvíľu v Nemecku vyrábal klimatizácie, dnes popri dedinskej „kopanej“ individuálne koučuje deti, občas zájde na brigádu, užíva si život a veľmi dobre vie, že ak by kedysi obliekol najcennejší dres častejšie, mohol sa z odrazového mostíka vyhupnúť ešte vyššie. No i keď pravidelne zvádzal náročné duely v Lige majstrov, za repre ich pozbieral len osem.
„Necítim krivdu, v tej dobe reprezentovalo veľa dobrých futbalistov, skutočne dobrých,“ riekol zmierený, nadýchol sa a pokračoval.
„Prišiel som do repre ako dedinský chlapec, ktorý celé detstvo kopal tretiu ligu. A splnil si sen. Odohral som veľa v Lige majstrov, vyhral majstrovské tituly i poháre a v Topoľčanoch rozhodol finále. Bohatá a krásna kariéra. Musím sa priznať, ľudia z okolia ma nútia, aby som o sebe všade rozprával, že som legenda, ba chodiaca história. Tak reku chodím a ľuďom to vyprávam,“ zakončil s úsmevom muž, ktorý futbalovej zemeguli neraz pripomenul Slovensko.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
