Pred spaním pozerá do stropu a premýšľa. Každý večer, lebo mať veľké sny je dovolené. Na steny si odmalička lepil plagáty Arsenalu a neskôr proti nemu oslavoval svoju prvú seniorskú trefu. To už ho prirovnávali k Messimu a vábili do veľkoklubov, možno preto ho niektorí dnes považujú za zlodeja vlastného talentu. No iní hlavne za hrdinu a keby sa medzi ním a reprezentáciou nezabuchli dvere, dokonca národného. Vladimír Weiss ml. nemusel na ihrisko nosiť štetce s farbami, aby nakreslil obdivuhodnú kariéru.
„Adam, takýto rozhovor som ešte nikdy nedal,“ zhodnotil Vladimír Weiss mladší po veľkej exkluzívnej debate pre TVNOVINY.sk. Jeho životný príbeh ako na dlani.
Dedo medailista z olympiády 1964 a otec štvrťfinalista z majstrovstiev sveta 1990. Keď bocian rodine Weissovcov priniesol aj tretieho Vlada, bolo jasné, že sa zrodila hviezda.
Zbožňoval i hokej a tenis. Mama mu nad ránom ešte za spánku navliekala výstroj a potom vyčkávala do tmy, kým sa konečne vráti na večeru. To už pod pazuchou nemal korčule, ale loptu. Malý diabol s tvárou anjela neraz zbuntošil celé sídlisko, keď pod panelákom triafal do schránok a ťukal na zvončeky kamarátom, aby na betóne mohol skúšať aspoň jeden na jedného.
Po troch rokoch rozhodovania dal prednosť futbalu. „Koniec koncov som asi dobre spravil,“ začal šibalským úsmevom.
Kariéru odpálil v drese Interu a keď si na Pasienkoch hodil popod ľavú tribúnu, nestíhala mu ani mestská električka. Kľučky z ulice bavili Bratislavu a nadchýnali až v ďalekom Anglicku. O ponukách Arsenalu a Manchestru City mu otec povedal na eskalátore. Pre 15-ročného chlapca, ktorému izbu lemovali plagáty londýnskeho klubu s idolom Rosickým, jasná voľba.
„Mal som ísť na skúšku do Arsenalu, ale v poslednom zápase za Inter mi proti Púchovu v členku zlomili kostičku. Tak som so sadrou na nohe podpísal Manchester,“ spomína.
Začiatky v kolíske futbalu však nešli podľa predstáv. „Do dvanástich som spával pri mame, preto sa nám obom zvykalo ťažko. Nevedel som po anglicky, dennodenne plakával, že chcem ísť domov a polroka lietal hore-dole. Ale niekde vnútri som vedel, že to musím prekusnúť. V Manchestri sa zachovali priateľsky a pozvali kvôli mne na skúšku ďalších Slovákov.“
Príchod krajanov zafungoval. Medzi spoluhráčmi z dvanástich rôznych krajín vyrástol na lídra. S psychikou a vlastnosťami, aké sa u dorastenca len tak nevidia. „Mám náročnú povahu, všade musím byť najlepší. Na každom tréningu. Asi to ma posúvalo dopredu,“ vytušil za roky.
Weiss žiaril ako veľký voz za jasnej nočnej oblohy a pôsobenie v mimoriadne rešpektovanej akadémii zavŕšil ziskom najprestížnejšej mládežníckej trofeje. Navyše po 22 rokoch.
Vo finále FA Youth Cupu najprv vonku asistoval Sturridgeovi (1:1), potom doma pred 19-tisíc divákmi zásahom z priameho kopu podčiarkol víťazstvo i vybojoval penaltu (3:1). Právom ho zvolili za naj hráča na ihrisku.
Z nabitého ročníka prebzikli do áčka len Ben Mee a on. Debut v príprave skrúcal na vypredanom Nou Campe a prvý seniorský gól oslavoval proti Rosického Arsenalu v EFL Cupe. Odrazu ho k hviezdnemu Čechovi prirovnávali. Ba i k Messimu alebo Cruyffovi.
„Mladý už hlasno klopeš na dvere,“ často opakoval kouč Mark Hughes o ligovej premiére, ktorú mu napokon doprial v máji 2009. „Keďže na zápasy cestoval 18-členný káder vrátane dvoch brankárov, patril som medzi top 16 hráčov klubu. Od základu ma delili milimetre, čo mi povedal aj trénerov asistent,“ nikdy nezabudne dvanásty Slovák v Premier League.
„Najviac som si rozumel s Richardsom a Hartom. Keď som dostal vodičák, Ireland mi požičiaval svoju R8. Robinho bol podobný blázon ako ja, hovoril, že keď skončí, budem nástupca jeho trónu. Bellamy na mňa raz pred všetkými naziapal, lebo som vo fitku spravil menej opakovaní. Vtedy mi to ako najmladšiemu v tíme možno nepadlo vhod, ale na druhý deň som cvičil prvý a tie slová si pamätám dodnes. Preto keď vládzem, nikdy nevypustím.“
Bratislavčan mal byť náhradou za Shauna Wright-Phillipsa, no Manchester City na zlome desaťročí odkúpili arabskí šejkovia. Pod dohľadom Roberta Manciniho, nového šéfa lavičky, prichádzali na Etihad mená ako Adam Johnson, Carlos Tévez alebo Emmanuel Adebayor.
„Želal som si zostať a zabojovať o miesto, ale vždy ma poslal na hosťovanie. Aj po sústredení v Amerike, kde som bol najlepším hráčom turnaja. Možno som si za tú drinu zaslúžil väčšiu šancu, ale verím, že sa všetko deje pre niečo.“
O supertalent sa okamžite strhla mela. Férovú ponuku Wiganu preľstili sladké reči Boltonu. „Sľúbili, že budem pravidelne hrávať a 19-ročnému chalanovi s málo skúsenosťami viac nebolo treba. No celú sezónu som naskakoval z lavičky, od začiatku len do posledných troch duelov. A aj v tých som vytvoril päť gólov. Ale keď sa zamyslím spätne, asi som ešte nebol pripravený hrať Premier League každý víkend.“
Po MS v Južnej Afrike sa s Glasgowom Rangers tešil z double, zahral si i skupinovú fázu Ligy majstrov. „A to som sa predtým dohodol s Celticom! Dokonca som škótskym novinám dal rozhovor, že chcem kráčať po stopách Moravčíka. Fanúšikovia „Bhoys“ ma skoro zjedli.“
No aj druhé hosťovanie malo iba ročnú trvanlivosť. Aj preto Weiss zveril svoj osud do rúk slávneho Mina Raiolu. S agentom, ktorý zastupoval Zlatana Ibrahimoviča, Paula Pogbu či neskôr Erlinga Haalanda, nasadol do kolotoča preplneného ponukami veľkoklubov. Veď hneď prvá od oligarchov z Dynama Kyjev núkala finančne to, čo neskôr Katar.
„Mohol som podpísať na tri roky s opciou a zabezpečiť sa do konca života. Absolvoval som lekárske testy, šiel v taxíku a v tom volá Mino. Vladi, ideme na letisko, nič nepodpisuj. Že má ešte jeden nápad a o dva dni prišiel s Espanyolom. Španielska liga, tým sa nemôže pýšiť veľa Slovákov. Bral som síce štyrikrát menej, ale aj otec hneď hovoril, nech kašlem na peniaze.“
Pod vedením Mauricia Pochettina čelil Realu Madrid s Cristianom Ronaldom i Barcelone s Lionelom Messim. „Derby sme vonku prehrali 0:4, dal všetky góly. Ale aspoň som si s ním vymenil dres,“ hovorí krídlo, ktoré v Katalánsku trochu žiarlilo na spoluhráča Coutinha.
„Vždy chcem byť najlepší, no on bol hotový génius, úplne inde. Tá brazílska dynamika... Skvelý futbalista i človek, veľmi som mu fandil. Mám jeho číslo, dodnes sme v kontakte.“
„Pochettino si ma po predposlednom kole zavolal do kancelárie a povedal, že ak budem naďalej podávať takéto výkony, dotiahnem to enormne ďaleko. Chcel, aby som zostal, lenže klub sa topil vo finančných problémoch, polroka som nedostal výplatu a vôbec nemal istotu.“
Raiola to vymyslel brilantne. Weiss kývol na záujem Pescary, nováčik Serie A výmenou za jednoročný kontrakt vyplatil klauzulu City a vyslobodil ho z klietky hosťovaní. Ako voľný hráč sa ocitol na lane oboch slávnych gigantov zo San Sira.
„Takmer hotová vec, vedeli, že som zadarmo. Keď Robinho odchádzal z AC Milána, mal som byť náhrada, Mino kvôli tomu letel do Brazílie. No napokon zostal. S Interom sme mali dohodnuté podmienky už tri mesiace vopred, lenže vymenili trénera a celé to padlo.“
Smolu kompenzoval Olympiakos Pireus. Z čerstvej posily sa v momente stala superstar. Veď na trefu proti PSG, keď najprv dostal jasle Marquinhos a potom na zadok padol Thiago Silva, ulice tak skoro nezabudnú. Navyše, majiteľ klubu si od neho pýtal spätnú väzbu na trénera.
„Zastal som si ho, čo sa mi neskôr vypomstilo,“ naznačil nezhody s kormidelníkom. „Chémia hráč-kouč absolútne chýbala, nesadli sme si. Všetko strpčovali rodinné problémy, z Atén som chcel prosto odísť. Mino mi o pár dní predostrel Al-Duhail (toho času SC Lekhwiya pozn. red.). Priznám sa, dovtedy som ani nevedel, kde je Katar.“
A tak čo malo byť v Grécku na štyri, vydržalo polroka. „Otec ma s Katarom poslal do... Čo vymýšľam, nech Raiola nešpekuluje. V Olympiakose som mal vysokú výkupnú klauzulu, nik z Európy by ju nezaplatil. Tak som povedal otcovi, že si niečo vypýtam a keď nebudú súhlasiť, nepôjdem. No ak áno, odmietnuť sa to nedá. Prikývol a Al-Duhail bez váhania tiež.“
Odborná verejnosť začala 24-ročného stredopoliara po odkliknutí transferu do juhovýchodnej Ázie ihneď označovať za zlodeja vlastného talentu.
„Nečakal som, že v Katare strávim šesť sezón a možno najlepšie roky kariéry, no hovorím, iba hlupák by odmietol. Manželka bola šťastná, deti tam vyrástli, začali chodiť do školy a dnes vedia po anglicky ako po slovensky. Pre rodinu a budúcnosť perfektné,“ vysvetľuje kúzelník z kraja zálohy, ktorý prvé dva ročníky v Arábii dekoroval dvoma majstrovskými titulmi.
Exotika v Dohe však nebola prechádzkou po aloe vera sade, ako si viacerí mysleli. „Malé mesto, skoro všetky kluby sídlia 20 minút od seba. Na zahraničných hráčov bol vyvíjaný obrovský tlak a keď sa vás chceli zbaviť, vedeli to všade, ani nebolo treba čítať noviny. Mne o tom povedal ktosi v supermarkete, po návrate z dovolenky. Aj skrz výborné výsledky došlo k zmene trénera, to som už vedel, že príchod Belmadiho znamená môj koniec. V tíme mohli byť max štyria cudzinci, obetoval mňa. No rozumel som prečo a rozhodnutie akceptoval.“
Comeback na starý kontinent sa napriek interesu Evertonu alebo Zenitu Petrohrad nekonal. Štvorročný kontrakt od Al-Gharafy vypísalo ešte luxusnejšie pero. Weiss sa v ôsmom pôsobisku skamarátil s holandskou ikonou Wesleym Sneijderom. „Špeciálny na ihrisku i v bare. Žiaľ, z jeho životosprávy vyplývalo jediné – že už dlho za loptou behať nebude.“
No z prepychu sa po čase vykľula šikana. „Mnohí nemajú ani tušenia, ale v Katare som si vytrpel svoje. Gharafa zmenila majiteľa a nový začal robiť zlobu. Kým si ostatní užívali sústredenie, mňa nútil pri 40-stupňových horúčavách trojfázovo trénovať. Beh, fitko, znova beh, šesť dni v týždni, bojovali sme tri roky. Skúšal ma zlomiť a donútiť, aby som zrušil zmluvu. No to by sa mu podarilo, len v prípade, že by ma odvliekol do stredu púšte a zakopal. Pomýšľal som na koniec a vnútorne sa trápil, ale navonok sa iba usmieval.“
Všade dobre, doma najlepšie – akoby sálalo z duše Vladimíra Weissa mladšieho, keď presne na Vianoce 2019 zabuchol dvere za katarským dobrodružstvom. Zotavil sa z operácie pruhu i ďalších patálií, prestupom do Slovana zavelil na reštart a prvého polroka ani nebral plat! Dnes sa opäť teší z futbalu, veď keď má svoj deň, loptu mu na tréningu nevezmú aj minútu.
„Zranenia ma vždy kosili v nepravú chvíľu, teraz som päť týždňov liečil zapálenú achilovku. Stále nie som sto-pro fit, hrám nadopovaný tabletkami. Ale to bude s vekom len horšie,“ utrúsil s pohodou na hlase 33-ročný playmaker.
Odkedy baví priaznivcov na Tehelnom poli, „belasí“ v lige neskončili bez titulu. A napríklad minuloročný zariadil typicky „weissovsky“. Na duel s DAC nastúpil v 89. minúte už so žltou kartou, v 95. dal z penalty na konečných 3:2, vyzliekol dres, pobúril štadión a dostal červenú.
„Presne tak, ako som si to vysníval. Messi to isté spravil na Reale. Do konca života by som si neodpustil, keby premrhám taký moment. Otca by vtedy vypípavali pol hodinu, bol naštvaný, ale stále nie tak, ako keď som v osemnástich prvý raz prišiel domov opitý.“
A bol to práve Vladimír Weiss starší, kto zo syna znovu vyžmýkal maximum. „Lepšieho trénera som si želať nemohol. Už odmala, keď spoza okna sledoval ako hádžem šmýkačky na betóne, vnímam jeho neohraničenú podporu. Niekedy mi z ťažkej chvíle povie, že nebyť mňa, možno už nekoučuje. Ja zase, že keby niet jeho, možno už nehrám,“ riekol z duše kapitán slovenského šampióna. A navzdory európskym parametrom na posuv vyššie nepomýšľa.
„V Slovane ukončím kariéru, Ivan Kmotrík má moje slovo,“ sľúbil bez váhania.
Aj preto ho (nielen) v Bratislave milujú. Na ulici trúbia, v podniku kývajú, chcú podpis, selfie, prehodiť slovko. „Mesto žije futbalom a to je najkrajší feedback. V klube je srdce, ľudia to cítia. Som rád, že opäť zapĺňajú tribúny. Chcú vidieť dobré výkony, preto chápem aj ich hnev, keď sa nedarí. Majú právo vynadať si, zakričať. No my hráči sme tiež iba ľudia, s ultras sme si to už vyjasnili.“ vraví belasá „sedmička“, ktorá popri tretej účasti v Konferenčnej lige sníva o skupinovej fáze Ligy majstrov.
„Určite sa niektoré veci dajú robiť lepšie. Ako povedal otec, byť v Slovane nie je jednoduché, lebo očakávania sú extrémne vysoké. Viem, koľko ho to stojí medziľudských vzťahov, energie a nervov. Aj keď sa názory s vedením dakedy rôznia, všetci robia maximum pre dobro klubu a progres je vidieť. Hráme v Európe, zarábame klubu peniaze, dokážeme spraviť atmosféru, byť vzorom pre deti. Tak buďme vďační a tešme sa z maličkostí.“
Popri deviatich kluboch zo siedmich krajín sveta sa neodmysliteľne tiahla i reprezentácia. Pretkaná kontroverznými i historickými zápismi. Tak sa teraz trochu vráťme v čase.
Debut na Islande v roku 2009 bol skutočne testom ohňa a ľadu. „Starý si zrejme zabudol zložiť protekčné okuliare,“ podozrievalo obecenstvo Weissa st., keď na kvalifikačné boje o svetový šampionát nominoval syna.
Po zápasoch s Českom a Severným Írskom sa už „protekčnému synčekovi“ aplaudovalo v stoji. Ako 19-ročný zvládol tlak na leveli veterána. Drel za seba i za otca. A pomohol vybojovať postup na mundial do Juhoafrickej republiky.
Nad Mysom dobrej nádeje Slovensko tú svoju nestrácalo. Po kritizovanom úvode senzačným víťazstvom s obhajcami titulu šokovalo svet a postúpilo do osemfinále. Kde bolo nad jeho sily Holandsko.
„Spravili sme úspech a nie hocijaký! MS boli to najkrajšie, čo som vo futbale zažil. S vicemajstrom sme dokázali hrať vyrovnanú partiu a to nik nečakal, že prejdeme cez Talianov. Po zápase sme mali dokonca rezervovaný let, zväz ho potom musel prebookovať.“
Pod dohľadom otca vyrástol na zlatého chlapca slovenského futbalu a za éry Jána Kozáka st. už bez debaty kreoval kostru národného tímu. Výrazne sa pričinil o postup na EURO 2016 i tamojšiu osemfinálovú účasť a stal sa prvým hráčom v histórii, ktorý skóroval na ME počas pôsobenia v neeurópskom klube. Kozák ho však tri mesiace po turnaji z mužstva vyradil.
Dôvodom bolo obvinenie, že Weiss opitý viedol vozidlo, v ktorom sa nachádzalo desať osôb.
„Ľudia na mňa pozerali ako na kriminálnika a to som nič nespravil. Dodnes počúvam, Vlado, veď sa priznaj, aj tak si šoféroval. Stále tvrdím to isté, nešoféroval som, sú očividné dôkazy - fotka z kamier, video z auta a pravý šofér. Keď nás zastavili, prehodili sme sa, aby som namiesto kamarátov s políciou rozprával ja. No fúkať som odmietol. Za dobrotu na žobrotu. Bola to samozrejme blbosť, nemali sme sa tam trepať toľkí. No ak by som šoféroval, priznám sa, na rok by mi vzali vodičák a žiadna kauza by sa dva roky neťahala. Ale nebudem na seba brať vinu za niečo, čo som nespáchal. Uzavrime to tým slávnym výrokom - skutok sa nestal.“
O dva roky v repre rezignoval Kozák. Na vlastnú žiadosť. Mrzel ho fakt, že sedem hráčov po prehre v Lige národov (1:2 s Českom) a padnutí na posledné miesto v skupine strávilo noc v meste. Okrem Weissa aj Škriniar, Dúbravka, Lobotka, Šatka, Gyömbér a Šulla.
„Veľa vecí beriem tak, ako prídu, ale toto mi je z ľudskej stránky dodnes fakt ľúto. Ospravedlnil som sa mu, aj som chcel z repre odísť. Nikto z nás nečakal, že kvôli tomu zvolá tlačovku a skončí.“
V novembri 2018 si najcennejší dres vyzliekol opäť. „Tréner Hapal mi volal do Kataru, vraj si káder bezo mňa nedokáže predstaviť. A čo sľúbil, nedodržal.“
Weiss počas dvoch duelov Ligy národov šancu nedostal. Keď sa za nepriaznivého stavu aj v druhom zápase vyčerpali všetky striedania, so slovami - ja som skončil – odišiel z lavičky.
„A ešte, že pod týmto mužom už nikdy hrať nebudem. Počuli to všetci, aj Hapal a Kováčik. Keď raz dačo poviem, snažím sa byť férový a dodržať to. Vedel som, že to robí vedome, aby som niečo vyviedol a on sa ma mohol verejne zbaviť.“
S českým veliteľom síce neskôr konflikt zažehnal, no návrat Štefana Tarkoviča ho potešil. Práve pod ním (aj) na majstrovstvách Európy dokazoval, že „nároďáku“ ešte môže odovzdať veľa. Lenže odvtedy, čo zariadil výhru s Azerbajdžanom (1:0), už na súpiske nefiguroval.
Francesco Calzona ho z nominácie zakaždým vynechal. Raz nepasoval do koncepcie, inokedy pre technicko-taktické dôvody. Pred júnovým zrazom mu po vedúcom mužstva oznámil, že sa s ním chce rozprávať. Weiss takýto štýl komunikácie odmietol a tímu zaželal všetko dobré.
„Celú dobu som bol ticho a jeho rozhodnutia akceptoval. Ale aby si tu niekto volal cez FaceTime, to má akože byť prístup reprezentačného trénera? Absolútny nerešpekt, veď má dostatok času sa s hráčmi stretávať osobne. Ja nie som 18-ročný chlapec, ktorého pozvali prvý raz. Nesúhlasia s tým aj iní, len sa k tomu nevyjadrujú verejne. Ešte viac ma mrzí, že iniciatíva nešla ani od Mareka Hamšíka, cez ktorého mohla byť situácia vyriešená v sekunde. Ale žiadna snaha,“ rozhovoril sa jeden zo štyroch futbalistov, ktorý v ére samostatnosti hájil farby Slovenska na všetkých troch veľkých šampionátoch.
Reprezentačnú kapitolu však neuzavrel. No pod Talianovým velením sa k nej určite nevráti. „Vedia aký som, chceli to využiť. Calzona si číta každý článok, vie všetko o všetkých. Bolo to vopred nachystané a nikto ma nepresvedčí o opaku. Tento názor nemám iba ja. Ak ma niekedy povolá iný tréner, vrátim sa s nadšením. Možno už za zápas nespravím 10 bicyklov a nedám troje jasle, no myslím, že repre ešte mám čo ponúknuť.“
Navzdory okolnostiam spoluhráčom fandí všetkými desiatimi. „Postup im naozaj prajem. Skupina je dobre rozohraná a pre Calzonove šťastie taká slabá, že nepostúpiť by znamenalo veľký neúspech. Ak má jeho prítomnosť slovenskému futbalu dlhodobo pomôcť, tak okej, ale zatiaľ o tom presvedčený nie som.“ Kto by teda bol vhodným adeptom?
„Otec,“ vychrlil jednoznačne. „Je najskúsenejší, najúspešnejší, možno by mal byť aj prezidentom zväzu. Ale taká funkcia by ho určite nudila.“
„Či by vzal rolu repre trénera? Netrúfam si odpovedať. Kováčik ho oslovil v čase, keď nemohol zo Slovana odísť. A dobre to vedel. No keď sa v lete 2022 so Slovanom najprv nedohodli a Tarkovič deň na to skončil, nikto zo zväzu sa mu neozval. Potom „Hamšo“ Kováčikovi cez hlasovku odporučil trénera, ktorý v živote nešéfoval áčku a my z neho urobíme reprezentačného. To je také slovenské.“
No bez ohľadu na súčasnosť sa Vladimír Weiss mladší môže obzerať za obdivuhodnou kariérou. Preto by krajine malo robiť radosť minimálne to, že hráč ako on ju dohrá na Slovensku.
„Futbalista musí obetovať veľa a správať sa profesionálne aj v súkromí. Ja som v mladšom veku možno najväčší profík nebol. Na ihrisku som zakaždým šiel do plných, ale potom som nepil proteín ani si nemáčal nohy do ľadovej vody. Bol som mladý, rád sa zabavil, niekedy to možno prehnal, no myslím, že to k tomu patrí. Aby nielen športovci, ale všetci našli balans.“
„Či by som sa s prísnou disciplínou dostal ešte ďalej? To je všetko „keby“. Veci vždy robím ako cítim, neľutujem nič. Všetko sa deje pre niečo. Ktovie, po kariére sa možno pustím do politiky,“ zakončil s úsmevom. Lebo keď sa večer pred spaním pozrie do stropu, vie, že sa mu všetky sny už splnili. Aj tie veľké.
Pozrite si aj rozhovor s Vladimírom Weissom ml., ktorý sme nakrúcali v júli:
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
