Mal dar, akých je na Slovensku ako šafranu. Technickými kúskami dvíhal divákov zo sedadiel, ale tiež rutinérsky vedel premieňať ponúknuté príležitosti. Bol jednou zo skladačiek úspešnej trenčianskej generácie, z ktorej vzišli okrem iných aj dlhoroční reprezentanti Martin Škrtel a Filip Hološko. Milan Ivana tiež okúsil atmosféru najcennejšieho dresu, ale v jeho prípade to bola len miniepizóda. Hoci všetko vyzeralo tak, že má našliapnuté na svetovú úroveň.
Štartovaciu čiaru mal nakreslenú v dedinke Kálnica, pod Inovcom pri Novom Meste nad Váhom.
„Otec tam hrával za mužov. Vždy ma brával so sebou, ja som si tam len tak kopával do lopty,“ spomína na svoje prvé skúsenosti s týmto športom Ivana, ktorý 26. novembra oslávi okrúhlych 40 rokov.
Talent a chuť sa zaprieť nedali, k futbalu ho to skrátka ťahalo. „V šiestich som začal hrávať za žiakov, po štyroch rokoch som sa presunul do Nového Mesta nad Váhom. Postupne som tam začal strieľať viac a viac gólov,“ okomentoval svoju stúpajúcu formu.
Chýry o veľkom zjave, ktorý dal v druhej žiackej lige cez 50 gólov, sa začali niesť naprieč kopanicami aj Považím. Ivana si mohol vyberať, v ktorej futbalovej škole s výborným renomé zakotví.
Intenzívne pytačky prišli od Dubnice nad Váhom, Trenčína aj Myjavy. Napokon sa rozhodli pre pôsobenie pod hradom Matúša Čáka.
„Vtedajší tréner mladšieho dorastu pán Miroslav Karas prišiel osobne za mnou do Kálnice a prehovoril nás. Pasovalo mi tiež to, že tam bola športová škola. Najviac však asi zavážilo, že Trenčín vtedy akurát postúpil do prvej ligy, tak som rovno šiel hrať najvyššiu súťaž,“ zdôvodnil svoje ďalšie kroky.
Tie sa neskôr ukázali ako zásah do čierneho.
„Zišli sme sa tam skvelá partia, ktorej sa podarilo vyhrať titul majstrov Slovenska v mladšom aj v staršom doraste. Tréner nás dusil, makali sme, ale malo to svoje ovocie,“ prízvukuje Ivana.
V tíme mal za spoluhráčov mená ako Miloš Volešák, Miloš Brezinský, Michal Otočka, ale najmä Martin Škrtel a Filip Hološko.
S viacerými z nich sa katapultoval do prvého tímu vtedajšej Ozety Trenčín, kde v sedemnástich rokoch začal najskôr trénovať, potom však čoraz viac presviedčal o svojom umení.
To mu dopomohlo dostať sa do nominácie na majstrovstvá Európy do 19 rokov, kde tím pod taktovkou trénera Petra Poláka vybojoval v roku 2002 senzačný bronz.
Hráči s dvojkrížom na hrudi najskôr zomleli Nórov (5:1), potom Čechov (5:2), a proti Španielom im na postup do finále stačila aj remíza.
To proti nim stáli nastúpení okrem iných aj hráči ako Andrés Iniesta a Fernando Torres.
„Viedli sme 1:0 po góle Marka Čecha. Do 65. minúty to bolo 1:1, no potom to Torres dvoma gólmi rozhodol. Sčasti aj tam sa začala jeho slávna kariéra,“ myslí si Ivana.
Tomu však opantal myseľ aj druhý menovaný Španiel. „Iniesta už vtedy ohuroval, boli s Torresom výkonnostne o čosi vyššie, než ostatní. Jeho prihrávky boli priam geniálne,“ hovorí Ivana, ktorý odohral plnú minutáž vo všetkých štyroch dueloch turnaja, vrátane toho o bronz proti Írsku.
Eufória a nadšenie po úspechu v Nórsku však mohli byť preč doslova šmahom ruky. Piaty august toho roka si Milan akiste bude pamätať ešte veľmi dlho.
„Vracali sme sa po dlhom cestovaní zo šampionátu. Masér, ktorý auto šoféroval, dostal na Zelenči mikrospánok. Trafili sme stĺp rovno medzi nás,“ opisuje desivý okamih, ku ktorému pridáva len jedno slovo – šťastie.
„Mohlo to dopadnúť aj horšie. Vtedy sme sa asi druhýkrát narodili. Našťastie sme mali len drobné zranenia, ja som mal roztrhnuté koleno tuším,“ snaží sa loviť v pamäti.
Milan však ukázal, že je veľký bojovník, a spravil všetko pre to, aby bol späť na trávnikoch čo najskôr. Vrátil sa na starú dobrú cestu a jeho progres bol evidentný. Prvý gól v slovenskej lige doslova visel vo vzduchu.
Čakanie sa skončilo v novembri toho roka. „Bolo to doma proti Dubnici nad Váhom. Tréner Anton Dragúň mi dal dôveru. Z pravej strany som vystrelil krížne a skončilo to v sieti. Pekný gól, venoval som ho rodičom,“ pousmial sa ofenzívny hráč, ktorý disponoval nebývalou ekvilibristikou.
Naplno ju rozbalil o rok neskôr na majstrovstvách sveta hráčov do 20 rokov v Spojených arabských emirátoch, kde opäť patril k najväčším pilierom tímu. On a hráči ako Marek Čech, Viktor Pečovský, Igor Žofčák, Juraj Halenár a Filip Šebo.
„Boli sme výborný kolektív, zohratý ešte z devätnástky. Väčšina sme hrali pravidelne v najvyššej lige, čo bolo obrovské pozitívum. V Emirátoch ma nadchli skvelé štadióny,“ hovorí aj po rokoch s úžasom v hlase.
Nadšenie však bolo vzájomné. Najviac zo slovenského „mančaftu“ žiaril práve on. Jeho finesy, parádičky, ale aj neskutočné zrýchlenie bavili šejkov aj fanúšikov v hľadisku.
Nominácia do výberu hviezd šampionátu je toho rukolapným dôkazom. „Jeho dve gólové asistencie a množstvo technických kúskov dvíhali divákov zo sedadiel,“ komentovali Slovákovu hru odborníci z FIFA.
A to Ivana neukázal ani zďaleka všetko, čo v ňom bolo. Viac nemohol. Slováci totiž vypadli v osemfinále s neskorším šampiónom Brazíliou po prehre 1:2 po predĺžení.
Ivanovi v drese „kanárikov“ bil do očí najmä jeden hráč – Dani Alves. „Vtedy som hral na neho, takže sme boli často v súbojoch. Hoci bol obranca, vynikal svojou ofenzívou. Výborný hráč,“ chváli oponenta, vtedy netušiac, že sa ich cesty neskôr ešte raz pretnú.
Ivana sa vrátil na Slovensko, pričom už všetkým bolo jasné, že jeho kredit a kvality ho predurčujú na to, aby len vo veku 20 rokov mohol reálne pomýšľať po angažmáne v zahraničí.
„Hovorilo sa vtedy, že som mohol ísť aj do lepšieho klubu, niekam do Nemecka či Holandska, ale rozhodli sme sa pre 1. FC Synot. Majiteľ klubu pán Valenta vtedy prišiel aj do Trenčína, tak možno bol môj presun akási výmena,“ okomentoval odchod do klubu, ktorý v súčasnosti jestvuje pod názvom 1. FC Slovácko.
V Uherskom Hradišti, kde má klub sídlo, prežil dovedna štyri sezóny.
„Prvé tri roky tam boli po individuálnej stránke výborné. Dostal som sa na iný level futbalu, či už psychicky aj fyzicky, aj góly som postupne začal dávať. Diváci ma mali radi, skandovali moje meno. Po vyhratých zápasoch sme spolu spievali karaoke. V klube bola rodinná atmosféra,“ rozplýva sa pri spomienkach na toto obdobie.
To vygradovalo v ročníku 2005/2006, keď sa s jedenástimi gólmi stal najlepším strelcom českej najvyššej súťaže. Slovák, ako 22-ročný. Medzitým sa tešil z prestížneho ocenenia, stal sa slovenským Futbalistom roka do 21 rokov. Ideálna konštelácia.
„Možno som v tej sezóne mal dať aj 20 gólov. Tomáš Polách s Mariom Ličkom mi stále prihrávali, ako na podnose. Nehorázne veľa šancí som vtedy pozahadzoval,“ vyčíta si.
V hľadáčiku ho mali silnejšie kluby ako Liberec či Slavia Praha, no prišli už aj ponuky zvonku.
„V lete 2006 sa ozvalo dánske Odense. Bol som tam osobne, ale nakoniec z toho nebolo nič. Majitelia sa asi nedohodli, asi čakali, že za mňa dostanú viac,“ krčí plecami Ivana. Je však nohami na zemi.
„Hral som za priemerný klub, nič veľké sme nevyhrali. V reprezentácii som bol len v širšej nominácii. Určite som nebol hodný súm, aké Slovácko za mňa zrejme požadovalo.“
Výpočet vábenia klubov z Európy nekončí. Osobne sa na neho prišiel pozrieť rakúsky Salzburg, portugalská Boavista Porto, potom švajčiarsky FC Zürich.
Ten ho napokon zlanáril, ale nezakotvil tam. „V Slovácku som sa so všetkými rozlúčil, pokupoval som im švajčiarsku čokoládu. Vo Švajčiarsku som mesiac žil, makal, a dobiehal drobné kondičné resty. Vtedy tam bol trénerom Lucien Favre, skvelý chlapík,“ približuje svoju anabázu u Helvétov, ktorá však ihneď skončila.
Dôvodom boli, ako vždy, peniaze. Prestup stroskotal na vysokých požiadavkách jeho zamestnávateľa. „Asi som až príliš veril ľuďom okolo mňa, ktorí sa však nevedeli dohodnúť. Bol som mladý, niekedy to tak býva v živote,“ povzdychol si.
Výsledkom bol zárodok problémov, ktoré sa s ním už potom viezli azda do konca kariéry.
„Bol som za ten stroskotaný prestup nahnevaný kvázi na celý svet. Mesiac som bol nachystaný na niečo nové a potom som sa zrazu musel vrátiť. To ma enormne ubíjalo. Nedával som futbalu toľko, koľko som mal. Nebol som vôbec vo forme, ani pripravený tam pokračovať,“ vylieva si srdce Ivana.
Aj v zimnom prestupovom období počas tejto nešťastnej sezóny sa ho noví majitelia snažili speňažiť. Ozvala sa Mladá Boleslav. „Toto som nejako neriešil, keďže som už túžil odísť z českej ligy a posunúť sa do zahraničia,“ hovorí Ivana.
Svetielko nádeje bliklo, keď sa na neho dopytoval nórsky Stavanger. „Absolvoval som tam štvordňovú skúšku aj odohral zápas, no napokon ma nezobrali.“
Milan otvorene hovorí, že celkovo situácia v Slovácku už bola v ročníku 2006/2007 iná. „Kostra tímu medzitým odišla a ja som zostal z opôr asi jediný. Nebolo to dobré. Do toho prišla aj korupčná aféra a zrejme pod vplyvom týchto všetkých okolností sme aj vypadli.“
To už bolo jasné, že tentoraz jeho odchodu zo Slovácka nikto a nič nezabráni.
„V júli som šiel na skúšku do vtedy druholigovej Borussie Mönchengladbach. Tréner mal o mňa záujem, ale bol problém s mojou nemčinou. Klub chcel odo mňa okamžitú pomoc, aby sa ihneď vrátil do Bundesligy. Padlo to.“
Potom sa s ponukou ozvala Žilina. „Bol som s ňou už dohodnutý na podmienkach, ale požiadavky Slovácka sa im zdali privysoké. Napokon do toho vstúpila Slavia s trénerom Karlem Jarolímom, kam som šiel na hosťovanie,“ opisuje ďalšiu zápletku svojej kariéry.
Počas pôsobenia u „zošívaných“ si zahral proti viacerým špičkovým tímom. V auguste 2007 v predkole Ligy majstrov nastúpil proti Ajaxu Amsterdam.
Ani Luis Suárez, Klaas-Jan Huntelaar, Jaap Stam, Thomas Vermaelen či Jan Vertonghen nezabránili prehre v Edene 1:2.
„Suárez mal obrovské šance. Napokon sme vyhrali, aj v odvete a postúpili do skupiny. Vermaelen bol nepríjemný, agresívny, ťažko sa cez neho presadzovalo,“ komentuje konfrontáciu s legendárnym holandským tímom, z ktorej má na pamiatku aj dres Vermaelena.
Medzi smotánkou starého kontinentu ho čakali dve skutočné chuťovky – Arsenal a FC Sevilla. A práve v dueli na pôde španielskeho celku sa mu vynorili spomienky spred štyroch rokov nazad.
V obrane Seville s ním zvádzal súboje Dani Alves. „Ihneď som si spomenul na MS20. Od toho zápasu na turnaji som sledoval jeho kariéru. Je to naozaj sranda, že sme na seba opäť narazili. Sevilla hrala výborný futbal. Navas bol rýchly krídelník, na jeho pravej strane boli dosť zohratí,“ strúha poklonu.
Zápas s londýnskymi kanoniermi však už taký slávny nebol. Slavia na Emirates Stadium dostala „sedmičku“ – od mien ako Kolo Touré, Bacary Sagna, William Gallas, Alexander Hleb, Cesc Fabregas, Emmanuel Adebayor či Theo Walcott.
„Pamätám si, že sme tam vtedy chceli hrať na dvoch útočníkov, teda ofenzívnejšie. Vzhľadom na rezultát to však úplne nevyšlo,“ zasmial sa Ivana.
Atmosféra ho však chytila za srdce. „Priam elektrizujúce. Nový štadión, 60-tisíc ľudí, parádny trávnik. To bola Liga majstrov ako sa patrí. Boli sme z toho všetkého unesení.“
Očividne sa to premietlo aj do výkonu, keďže polčas skončil 3:0.
„To už bolo po zápase. Ich záloha šliapala ako hodinky, ukázali rýchly a moderný futbal. Okrem kolotočov zadarmo som si aspoň vymenil dres so Sagnom,“ zavtipkoval na svoj účet.
Slavia sa nedostala cez brány skupinovej fázy, avšak spadla aspoň do vtedajšieho Pohára UEFA. Vyzývateľom bol Tottenham s hviezdami ako Robbie Keane, Aaron Lennon či Dimitar Berbatov.
„Bolo to vo februári, nie úplne ideálne podmienky, a tak sme sa k nim celkom priblížili. Možno nás aj podcenili. Mali sme blízko k postupu, no Berbatov bol na neudržanie,“ hovorí.
„Hralo sa na ich starom ikonickom štadióne White Hart Lane. Pred zápasom tam bolo toľko ľudí, že sme sa cez nich doslova museli prebíjať,“ dodal vsuvku.
Podkutý skúsenosťami, presýtený doživotnými luxusnými zážitkami, s dvoma majstrovskými titulmi vo vitríne, však musel dať Slavii zbohom.
Iba ako 25-ročný sa totiž vrátil na Slovensko. Posilnil bratislavský Slovan.
„Bolo to priskoro na návrat, ale v Slavii už so mnou nepočítali, ani som tam už tak veľa nehrával, a jedinú ponuku, ktorá bola reálna, dal Slovan. Dlho som to odmietal, nechcel som tam ísť. Slavia ma však trochu pritlačila k odchodu,“ uvádza veci na pravú mieru.
Ivana chcel opäť pravidelne hrávať, dávať góly a pomáhať mužstvu. Skrátka, dostať sa zase do skvelej formy.
Na tú však mohol len s nostalgiou spomínať. „Nehral som ani v Slovane tak, ako by som mal. Bolo to pod moje možnosti. Mal som síce obdobia, ktoré boli dobré, ale nebolo to konštantné,“ sype si popol na hlavu.
K reštartu mu nedokázal pomôcť ani nový kouč Jarolím.
„V Synote mi skvele pomohol nakopnúť kariéru. Potom asi v Slavii aj v Slovane očakával, že stále budem hrať tak kvalitne. Možno ma mal zafixovaného ako lepšieho hráča, než som predvádzal na ihrisku?“ kladie si otázku.
Milan však na svoju obhajobu tvrdí, že v jeho prípade zohrávalo svoju rolu veľa faktorov.
„Spoluhráči, štadión, diváci, celková atmosféra navôkol. Asi som sa v týchto dvoch kluboch necítil ideálne, ako to bolo spočiatku v Synote.“
Hoci v Slovane získal honor majstra Slovenska, s jeho kariérou to postupne šlo z kopca. Mnohých šokovalo, keď sa dozvedeli, že v januári 2012 zamieril do nemeckého Wiesbadenu. Hrajúceho tretiu ligu.
„Pol roka predtým som si v predkole LM proti Apoelu Nikózia zranil lýtkový sval a mesiace som nehral. Ozval sa Prešov s trénerom Štefanom Tarkovičom, ale keď som už mal pocit, že som konečne fit, opäť sa mi toto zranenie obnovovalo,“ neveriacky krúti hlavou.
Tak, ako vtedy, aj teraz je presvedčený, že Wiesbaden prišiel ako vyslobodenie.
„Slovan mi oznámil, že so mnou neráta. Naozaj som nemal inú možnosť, a tak ma Wiesbaden vtedy aj celkom zachránil. Keď pol roka nehráte, doslova vám ujde vlak. Už sezónu predtým v Slovane som považoval za pribrzdenie mojej kariéry, a toto všetko to len zdupľovalo,“ zosmutnel.
Podmienky vo Wiesbadene však prebili akékoľvek strasti z predošlých pôsobísk.
„Zaujalo ma to tam. Skvelé tréningové možnosti, nový 15-tisícový štadión, klub s ambíciou postúpiť do druhej ligy. Ujal sa ma český asistent trénera. Nakoniec mi to pomohlo, keďže som v Nemecku zažil jednu z najkrajších etáp kariéry,“ priblížil svoju prvú „štáciu“ v tejto krajine.
S číslom osem v kolónke presných zásahov si ho vytipoval Darmstadt. Klub z Hesenska sa zachránil v tretej lige len vďaka tomu, že iný tím mal finančné problémy.
Zažil tam však déjà vu. „Mal som tam už priateľku, našli sme si v meste bývanie. Na tréningoch som sa cítil skvele, našiel som rodinnú atmosféru ako v Slovácku. Na uvítacom stretnutí si ma patrične vážili, tréner povedal tímu, že som hrával Ligu majstrov, všetci mi zatlieskal,“ hovorí s pýchou v hlase.
Dobré chýry Ivana pretavil aj do výkonov na trávniku. Klubu zo 150-tisícového mesta pomohol písať jednu rozprávku za druhou. Po postupe do druhej ligy prišiel aj prienik medzi nemeckú elitu.
„Prežíval som svoj druhý vrchol kariéry. Prvý som zažil ešte v Slovácku, vtedy som si vybojoval aj reprezentačnú pozvánku. V Darmstadte som si opäť našiel svoje miesto, mal som aj šťastie na dobrého trénera,“ uviedol.
Hoci mal leví podiel na postupe až do Bundesligy, v jednej z najlepších líg sveta odohral len dve minúty.
„Mrzí ma to doteraz, veď kto by nechcel hrať Bundesligu? Káder však potreboval výrazné posilnenie, prišlo asi desať nových hráčov. Ja som bol po zranení. Bral som to ako realitu. Nebol som už ani najmladší, mal som 31 rokov,“ hodnotí triezvo.
Napriek tomu má na Darmstadt len tie najkrajšie spomienky. „Fanúšikovia po postupe do Bundesligy za bránou skandovali a s rukami nad hlavou vytlieskali moje meno. Pripadal som si ako v divadle. Nádherné a očarujúce. Zimomriavky mi behali po celom tele a slzy sa mi tlačili do očí,“ hovorí s úsmevom.
Po krátkych pôsobeniach v nižších nemeckých súťažiach sa v roku 2018 rozhodol, že skončí s aktívnou činnosťou.
„Narodila sa mi dcéra a lekár mi odporučil, aby som pre poškodenú chrupavku radšej s profesionálnou úrovňou skončil. Presťahoval som sa s rodinou do rakúskeho Hainburgu a k hraniu som sa po istom čase vrátil. Aj keď už len ako amatér,“ ozrejmil.
V súčasnosti pracuje na jednom zámku neďaleko slovenských hraníc a príležitostne si ide zahrať za internacionálov Klubu ligových kanonierov.
Ako priznal, nevylučuje, že sa raz vydá v rámci futbalu aj na inú dráhu. „Veľmi ma láka byť pri mládeži, ale ukrajuje to veľa času. Uvidím časom, keď dcéra vyrastie, tak sa možno dám na trénerstvo,“ vysvetlil.
Možno raz bude vychovávať budúcich reprezentantov, ako bol aj on. Hoci v seniorskom výbere Slovenska odohral len dve stretnutia.
„Asi mi chýbal aj kúsok šťastia. Bol som kapitán v tíme do 21 rokov, ale tréner Galis vtedy povolal Marka Čecha, Maťa Škrtela a Filipa Hološka. Ja som sa vrátil do dvadsaťjednotky,“ hovorí Ivana.
V nej však absolvoval tiež jednu nesmierne zaujímavú bitku. Proti Portugalsku zvádzal súboje s hráčmi ako Raúl Meireles, Joao Moutinho, Ricardo Quaresma a Hugo Almeida.
„Quaresma bol už vtedy veľmi výrazný. Aj v devätnástke sme proti sebe hrali. Bol famózny technik, skvelý individuálne, mal rýchlosť,“ sype z rukáva.
Nemenej kvalitný však bol aj samotný Ivana.
„Tréner Španielska na ME do 19 rokov mi po zápase povedal, že som ‚hračička‘, že mám na to, aby som hral španielsku ligu. Od pätnástich rokov to šlo všetko výborne,“ bilancuje.
Podľa neho sa jeho progres zasekol po sezóne, v ktorej gólmi ovládol českú ligu.
„Zbytočne som stratil rok v Slovácku. Veľmi som túžil ísť do toho Zürichu. Možno by ma aj tréner Favre bol potiahol ešte vyššie. Vedenie mi totiž povedalo, že ma jedným očkom sleduje Inter Miláno. Možno by som sa bol rýchlejšie dostal na top úroveň,“ myslí si.
Ako uzavrel, vlak, ktorý mu ušiel po stroskotanom prestupe zo Slovácka, už nikdy nedobehol.
„Hral som potom Ligu majstrov, vyhral som tri tituly, postúpil do Bundesligy, ale individuálne som už nikdy nebol správne nastavený. Chcel som baviť ľudí svojim futbalom, gólmi, ale nevyšlo to úplne tak, ako som chcel,“ uzavrel.
Derby dvoch najväčší miest na Slovensku malo po 14 rokoch v Bratislave hladký priebeh:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
