Ľavú časť mozgu mu kryje lebka, pravú čosi ako titán. A keď mu z neho lekári vyťahovali 30 polámaných kostí, bol takmer bez šance. Život slušnej rodinky navždy zmenili Vianoce. Martin Murcko však prehry neznesie. Najťažší boj už zvládol a stále chce vyhrávať ďalšie. Nateraz v štvrtoligovej Modre, neskôr opäť na najvyššom futbalovom fóre.
Na drese zvykne nosiť trinástku. Keď mama pred operáciami trikrát podpisovala, že ich syn možno neprežije, niekto zhora zakaždým vystrel ochrannú ruku. Jeho otec také šťastie nemal.
Pred šiestimi rokmi v Anglicku futbalovým hviezdam predvádzal svoje kľučky, teraz na oplátku ťažkým skúškam života ukazuje, ako vybiť maximum z každej sekundy. „Raz tam ešte budem hrať,“ neprestáva veriť chlapec, ktorý dnes hlavou opäť dáva góly.
Za nezlomným úsmevom Martina Murcka sa skrátka skrýva neuveriteľne inšpiratívny príbeh. A on ho pre TVNOVINY.sk celý exkluzívne rozbalil.
Na dedinskom futbale sa ako malý cez prestávku postavil do brány. Hrali muži, takže viac-menej zo srandy. Ešte v ten deň ho prvoligová prípravka Bardejova zavolala na tréning. A o mesiac mu tlieskala, keď si preberal sošku pre naj gólmana na svojom prvom turnaji.
„Možno preto, že sa konal na moje narodeniny! Raz sme po polčase prehrávali 0:2, tak ma tréner poslal do útoku. Vyhrali sme 3:2, dal som tri góly.“
Supertalent z Kurimy (okres Bardejov) odvtedy nikdy nechytal. Výborne sa uviedol na výberoch a od pätnástich nechýbal v repre. Už jeho debut svedčí, že sa vzdávať nezvykne. „Do úvodného duelu s Maďarskom ma nepostavili, celú noc som preplakal. No v odvete hral od začiatku a ihneď skóroval.“
Na hrote tandem s Gerebenitsom, zozadu dopĺňaný Kmeťom i Kadákom, v bránke istený Trnovským či Fojtíčkom. Mladí reprezentanti sa nezľakli ani anglických rovesníkov s Tangangom, Sakom či Mountom, od mája 2021 víťazom Ligy majstrov. Tréner Malatinský Murcka rýchlo posúval k o rok či dva starším a chválil, aj keď mužstvo neoslnilo.
„Severnému Írsku som za šestnásť minút napálil hetrik (4:3) a v nadstavenom čase rozhodol o postupe do druhej fázy kvalifikácie na ME U17. Tréner Hudec až zahodil zápisník, potom pre bolesť chrbta nemohol zaspať, lebo som naňho od radosti vyskočil,“ nezabudne kapitán, ktorý neskôr kvôli kartám nezasiahol do neúspešného play-off o EURO s Faerskými ostrovmi.
Jeho potenciál volal do sveta, zakrátko obdržal list od Slavie Praha, vábili ho i prvoligové mládežnícke kluby z celej republiky. „Všetky okrem Žiliny. Zaujímavá bola hlavne Dunajská, rozprával som sa aj s Kmotríkom. Ale nedohodli sme sa.“
Šou proti Severným Írom ho však vystrelila na oči úplne iným adresám. V schránke Murckovcov pristávali obálky z Manchestru City, United, Brightonu či Norimbergu.
„V City boli Phil Foden a Jadon Sancho. Keď sme hrali 1v1, dostal som do dvojice Sancha. Utrpenie. Prešiel cezo mňa, pri bránke zastavil, počkal kým dobehnem a obišiel ma znova. V minihre štyroch proti štyrom som chcel byť proti Fodenovi. Moja skupinka prehrala 12:9, on nám z toho fúkol osem. Ľudsky obaja perfektní, keď bola možnosť napiť sa, nešli. Aj cez desaťsekundovú pauzu klikovali alebo žonglovali. To ani neboli ľudia.“
Kúsok od juniorov pod taktovkou Pepa Guardiolu pobehovali aj Sergio Agüero, Kevin De Bruyne či Leroy Sané. „Sledoval som, ako Ilkay Gündogan nacvičuje priame kopy. Raz trafil sito za bránou, tak som mu prihral. Poďakoval. Potom v lige zavesil gól z priamaku a Citizens vyhrali titul,“ pýši sa toho času 17-ročný klenot slovenského futbalu.
Do lopty kopal s hviezdami aj v akadémii mestského rivala, Manchestru United. „Povedali, že k nám na tréning príde o rok mladší chlapec. Myslel som si, že niekto do počtu. Bol to Mason Greenwood. Každý pas presný, strelu mal sťa delu z kanóna, robil si z nás dobrý deň. Fascinujúce.“
Na skusoch očaril najmä Brighton, na druhom kempe dokonca napálil gól a trikrát asistoval. Klub sľúbil, že sa ozve do januára. „Agent Juraj Vengloš mi v sekunde vedel vybaviť Neapol, ale Anglicko bol sen, hoc aj pätnásta liga. Ak by Brighton napokon nevyšiel, mali sme v zálohe Derby County.“
V decembri zazvonil nemecký Norimberg. To už však za Martina dýchali prístroje a v kóme bojoval o život.
Boli Vianoce 2017. Murcko túžil po koncerte obľúbeného rapera Kaliho. Iba raz sa odreagovať za poctivú každodennú drinu. „Do Raslavíc som sa nešiel opiť, len zabaviť, veď viem naspamäť všetky jeho albumy. Keď začal spievať, mal som husiu kožu a v hlave bol o slovo popredu. Odchádzal som taký šťastný, že keby na druhý deň hrám za City, nikto mi nevezme loptu.“
V aute po ceste domov na zadnom sedadle zaspal. A zobudil sa takmer o dva mesiace. Iné vozidlo tomu, kde sedel, nedalo prednosť. Z celej posádky dopadol jednoznačne najhoršie. Helikoptéra ho v kritickom stave okamžite previezla do nemocnice. Lekári mu z mozgu vyberali 30 úlomkov kostí a dávali minimálne šance. „Povedali, že takú nehodu z päťtisíc prežije jeden. Buď to vyjde alebo nie.“
Jeho mama pri tejto i ďalších dvoch operáciách podpisovala papier, že ich možno neprežije. „Druhou mi naštartovali tok mozgovomiešneho moku, treťou nahrádzali lebku cranioformom, materiálom tvrdosťou na úrovni titánu. Doktor nás deň pred zákrokom upozornil, že minulý týždeň menil podobnú vec a dotyčný už nie je medzi nami.“
Chirurg ho pod nožom a ihlou lepil štyri hodiny. „Keď skončil, hovoril mame, že nevie, či budem vidieť, počuť, hýbať ľavou stranou tela, sedieť na vozíku alebo vôbec dýchať. Aj také boli možnosti. Telo cudzie teleso našťastie prijalo, funkčnosť je dobrá, estetika vraj veľmi nie. Ale podstúpiť všetko nanovo som skutočne nechcel,“ hovorí napriek tomu, že napohľad podpis troch rizikových „rezov“ absolútne nepoznať.
Ťažko únosné strasti však za bránami urgentu nekončili. „Po mojom návrate domov bol na tom otec veľmi zle. Nevyliečiteľný nádor na mozgu mu zničil pohybové centrum, po čase prestal rozprávať. Keď som mu voľačo hovoril, iba zľahka prikývol alebo dvihol prst. Jedny z jeho posledných slov zneli – Martin sa z toho dostane. Ani si nechcem predstaviť, čo sa dialo v myšlienkach mojej mamy. Počas šiestich týždňov kómy bola dennodenne pri mne, či sa náhodou nepostavím a nepôjdem s ňou domov. A potom toto.“
Na aprílovom pohrebe nedokázal plakať. „Aj teraz sú moje oči plné sĺz, no žiadna nevyjde, lebo mi od nehody nefunguje časť mozgu, ktorá spúšťa plač. Nemám ani čuch. Jedno ráno otcovi prišlo zle, potom bolesť odišla. Šiel som si ľahnúť a brat mi povedal, že dodýchal. Veľa ľudí nerozumelo, prečo som neplakal. Ale tu ukrutnú bolesť, že ma vnútri šlo rozdrapiť, nik nevidel.“
Otec mal veľkú pravdu. Martin sa z toho dostal. Keď si po desiatich mesiacoch obul kopačky a s rodnou dedinkou vyhral majstrovský titul v šiestej lige, lekári takmer odpadli. „Návrat mi síce neodporúčali, ale ani nezakázali. Ako iní ľudia prirodzene potrebujú vodu, ja futbal. Som závislý, inak to nejde. Keby ho nehrám, trápim sa ešte viac.“
Bez problémov kope ľavou i pravou, oboma presne, aj na 60 metrov. Vlastne, ako celý život. „Je to ako bicyklovanie, raz sa naučíš a už nezabudneš. Vrátila sa i kondícia, len som trošku stratil rýchlosť. Telo si musí uvedomiť, že ideme späť tam, kde sme boli. Nemá na výber.“
Ešte donedávna hrával s helmou na rugby, chlapec z titánu sa napriek tomu súbojov nestráni. Dokonca ich vyhráva, ba hlavou strieľa góly, veď od comebacku ich celkovo nasúkal už 35. „Musel som chrániť seba i ostatných, ale pri letných horúčavách to veru nebolo príjemné. Hlavičkujem kostnou stranou lebky a asi najlepšie v tíme, keď však loptu trafím druhou, nejde tam, kam chcem,“ vysvetľuje.
Z Kurimy pred sezónou 2020/21 prestúpil do Modry, od júla si po jeden a pol ročnom hosťovaní v Dunajskej Lužnej už štvrtoligový belasý dres oblieka opäť. V ofenzíve zabáva verné publikum, alternatívne z pravej obrany s prehľadom kreuje hru, vždy šliape do plných, nevypustí, ani keby v strede ihriska rozfukovalo tornádo. Navyšuje koučuje deti, na výške študuje trénerstvo a keď treba pokosiť trávnik, ochotne štartuje kosačku.
„Aj keď je v klube trošku kríza, cítim sa dobre. Nedá sa hneď skočiť do prvej ligy, potreboval som zmeniť prostredie. Ľudia doma očakávali, že ihneď budem v životnej forme. To potrvá dlhšie, ale verím, že nie dlho. Už ma poznajú aj v Bratislave, preto ak bude treba, zmením aj krajinu. Spomienky mi v pamäti zostali, no do školy sa učím oveľa dlhšie. Keď si prečítam stranu, často ani netuším, ako začala.“
Osud mu zbúral výborne rozostavaný výťah k veľkej kariére, iných by strmý pád zdrvil, no on svoje schodisko k výšinám dláždi opäť. Muž s trinástkou na drese prehry prosto neznesie.
„Prehrávam nerád, ale prehrávam. Keď rastiete prirýchlo, zabrnká vám to na ego, keď idete pomalšie, naučí vás to ľudskosti. Napríklad, keď na internáte za starších žiakov robili zle Tomášovi Suslovovi, ako jeden z najstarších som si ho zastával. Teraz si to už nepamätá.“
Štefan Tarkovič ešte za šéfovania reprezentácii priznal, že mal Murcka podrobne vyskautovaného. Vedel, že má na to, aby sa do najcennejšieho dresu čoskoro obliekol.
„Budem naďalej pracovať, aby som sa dostal tak vysoko, ako to bude možné. Hlavne chcem čo najrýchlejšie hrať minimálne v druhej slovenskej lige, to je prioritné. Najdôležitejšia je myseľ. Sám sebe povedať čo chcem a čomu obetujem všetko. Musíte mať cieľ, povedzme, vyhrať Zlatú loptu. Aj keď ju nezískate, ale budete makať tak, aby ste sa k nej dostali, skončíte oveľa vyššie než tí, ktorí žiadny cieľ nemajú,“ prehovára do duše futbalista, ktorý nedávno odmietol ponuku treťoligových Častkoviec.
„Snívam. Napredujem malými krokmi, ale stálymi. A keď vystúpim o stupeň vyššie, dám vám vedieť, všetkým. Že sa to dá. To je celé, môžete vypnúť,“ odkázal do diktafónu nezlomný človek s neuveriteľnou story, ktorá ľuďom ukazuje návod na život.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
