Sršní hukot juhoafrického roja vuvuziel prekričal len málokto, no celou zemeguľou odpisovanému mužstvu, oslavujúcemu najväčšie víťazstvo v dejinách slovenského futbalu, sa to snáď na stotinu sekundy podarilo.
Vďaka dovtedy neznámemu mužovi, ktorý na majstrovstvách sveta spočiatku ani nemal hrať.
Extravagantný životopis Kamila Kopúnka, ktorý na desať minút okúsil, aké je byť národným hrdinom, vás skrátka bude baviť.
Z hráča vychovala futbalistu Trnava, už v šestnástich otvoril dvere do áčka, na ihrisku poctivo splácal úrok dôvery a „andelom“ pomáhal mávať krídlami pri postupe do ligy.
Legendárny Jozef Adamec mu rýchlo doprial debut v najvyššej súťaži, sympatická „šestka“ sa odvďačila dvomi trefami do siete Slovana Bratislava a z premiérového gólu bol okamžite hit. „Vyhlásili ho za najkrajší v sezóne,“ pýši sa Kopúnek a rozpráva príbeh súci do filmu.
Malý Rím v stoji tlieskal novej hviezdičke, tínedžerovi šla „špinavá“ robota od ruky, vedel mazať akcie, nebál sa zakončiť, s loptou bol správne drzý a na Slovensku vynikal. Zarovno s kapitánskou páskou tak obdržal aj pozvánku do „repre“.
V kvalifikácii odmakal 90 minút so Severným Írskom (2:0) i v chorzówskej chumelici proti Poľsku (1:0), lenže Spartak po dvoch európskych sezónach padol do stredu tabuľky a zbabranému ročníku nasadil korunu kanár od Slovana v pohárovom finále (0:6).
Aj preto mu nomináciu na majstrovstvá sveta v Juhoafrickej republike nezaručovali ani skvelé výkony. No „banán“ do šibenice Kamerunu a správa, že Karhan nestihne byť fit, všetko zmenili.
„Mal som životnú formu a reprezentační tréneri to videli, všetko do seba zapadlo. Zo slovenskej ligy sme šli len ja a Kornel Saláta, ľudia na nás pochopiteľne vyvíjali tlak. Pýtali sa, prečo práve Kopúnek, keď Trnava skončila siedma. Aspoň som neprajníkom privrel ústa,“ pohotovo vysvetlil.
Zlatú cestu do Afriky vystriedal strašidelný úvod mundialu. Historický postup na MS troskotal už v základnej časti. Po nešťastnej remíze s Novým Zélandom Slováci ani nevystrelili na bránu Paraguaja. Očakávajúc obhajcov titulu viseli s krkom v slučke z útesu skupiny F.
„Bola to katastrofa. Všetci nás odpisovali, médiá i fanúšikovia, cítili sme, ako nám neveria, doma ani v Afrike. No pán tréner Weiss nás na Talianov výborne pripravil, dokonca vybavil psychológa a v šatni vzkriesil odhodlanie. Asi to ako národ máme v génoch, hrať proti favoritovi lepšie, než s papierovo slabším,“ žmurkol 17-násobný reprezentant, ktorý sedel vedľa šéfa lavičky aj na predzápasovej tlačovke.
A talianski novinári rozladene hundrali, chceli zvučnejšie meno, Škrtela alebo Hamšíka, ktorý vedel jazyk. „Nemali poňatia kto som, určite boli sklamaní, veď mi položili možno jednu otázku,“ utrúsil flegmaticky.
Napätú konferenciu netradične ukončila pani, ktorá tlmočila.
„Podala nám loptu, s ktorou sa bude hrať a povedala, nech sa jej dotkneme, vraj nám to v zápase prinesie šťastie. Tak sme Jabulani chvíľku držali, ako talizman,“ zalovil v pamäti.
„Azúroví“ nemali takú formu ako pred štyrmi rokmi, vyhrať museli obaja, ale štvornásobný majster sveta bude proti nováčikovi zakaždým favorit. Aj preto v hučiacom roji Ellis Parku, hrobe najväčšej športovej tragédie v histórii Južnej Afriky, celý svet mylne pochovával Slovensko.
„Poznám taliansku mentalitu, už sa videli v osemfinále, iná možnosť pre nich neexistovala. Ale trošku zaspali a my sme si verili. Jednoducho sme vedeli, že to zvládneme, všetci do jedného, aj maséri či kustódi. Zo srdca tímu šľahala v ten deň taká energia, že by sme vyhrali aj so Španielmi, na to dám krk,“ dušuje sa toho času 26-ročná včelička stredu poľa.
Kopúnek napokon začínal aj tretí duel s rozlišovačkou. No po polhodine sa zdalo, že si ju vyzlečie. Divoký nervák Gattuso totiž Štrbovi na kolene vyrobil sedemnásť stehov.
„Na tabuli už svietilo striedanie, v tom Zdeno signalizoval, že zostáva na trávniku. Tak som sa prakticky celý zápas rozcvičoval. Z tribún bzučali vuvuzely a ja som popri čiare hodinu šprintoval.“
Jeho spoluhráči zatiaľ o pár metrov ďalej kazili online kurzy stávkovým kanceláriám, neohrozený taliansky mančaft v krajine horúčav po dvoch Vittekových góloch zamrzol.
Za stavu 2:1 pre Slovensko sa v 87. minúte na trávnik dostal Kopúnek. A potom to prišlo.
Choď tam, drž sa pred stopérmi, rob si čiernu robotu, čisti a nech ti ani nenapadne opustiť teritórium šestky – prízvukoval so vztýčeným prstom pri striedaní Weiss Kopúnkovi, keď jeho zverencov od senzácie delili sekundy.
„Tak som ho hneď pri prvej príležitosti neposlúchol,“ stále sa zasmeje večný pohoďák a pokračuje.
„Taliani šli do plných, ale my sme hrali úžasne, diváci nechápali. Robo Vittek stiahol oboch stopérov, zbadal som dieru a vyšprintoval. Erik Jendrišek mi výborne hodil aut, za bežných okolností by som brankára možno prepálil, no teraz som prehadzoval. Niekto hore to tak chcel,“ hovorí o „highlighte“ svojej kariéry.
Svojím prvým dotykom na turnaji navždy zmenil históriu slovenského futbalu, vypýtal si poklonu majstrov sveta a so skalpom i slovami „Addio Italia!“ im mohol mávať na rozlúčku.
A nezjazdil ho kouč po zápase, že nepočúvol rozkazy? „Nie, nie, boli srandy. Je legendárne čo kričal z lavičky – kam beží ten ko... Góóól! - ten výraz si dozaista viete predstaviť. Takže, určite sa tešil, ako to celé dopadlo.“
Slovensko 24. júna prekvapilo svet, Apeninský polostrov spoznal hráča s číslom 20. Deti, ktoré začali sledovať futbal v roku 2010, ho milujú aj vďaka Kopúnkovi a šampionát na južnom cípe Afriky bude pre nich vždy neohrozene najlepší zo všetkých. A osemfinálová prehra s Holandskom (1:2) im radosť neskazí.
„Mnohí si možno neuvedomujú, čo sme pre našu malú krajinu vlastne spravili. Aj mne to docvaklo až postupom času, aký úspech sa nám podaril. Dodnes mám pred očami, ako sme si chceli vymeniť dresy, Taliani nám iba do šatne šmarili plnú tašku - berte si - a tresli dverami, naše ich nezaujímali. Nič krajšie som vo futbale nezažil,“ dodal.
Fakty spred trinástich rokov neklamú, a tak existuje štatistika, že Kamil Kopúnek i Cristiano Ronaldo v JAR dokráčali do osemfinále, lúčili sa s jedným gólom a jednou žltou kartou.
Akurát, že Portugalčan na to potreboval 360 minút, kým jeho rovesníkovi stačilo 30. Ak to zľahčíme, tak z údajov vychádza, že Kopúnek bol v Afrike lepší než Ronaldo.
„Tam teda asi hej,“ zasmial sa.
Dokonalý lob mu vypravil vlak (nielen) do Európy. Pilier Spartaka po pätnástich rokoch menil dres. Najprv odmietol ponuku z ďalekej Číny, aby sa pridal k Saturnu Ramenskoye.
Lenže moskovský celok po piatich mesiacoch vyhlásil bankrot, a tak Kopúnek zakrátko hosťoval v Serii A. Trochu symbolika.
„Taliansko som si vysníval, manažéri ma odhovárali, že Bari je posledné, hrozí mu vypadnutie, no ja som bol rozhodnutý ísť, hoc aj na desať zápasov.“
Debut si ani nemohol želať krajší, veď bod zo slávneho San Sira proti lídrovi súťaže, milánskemu AC, neveziete každý deň.
„To si pamätám ako včera. Po taliansky som nevedel ani ceknúť, pri nástupe som sa postavil na svoj post a zrazu mi všetci kričia - terzino destro - hrali sme na piatich obrancov, tak som si pripísal prvý štart ako pravý bek. A naháňal Ibrahimoviča,“ rád spomína.
Pôsobenie na takmer 60-tisícovom Stadio San Nicola si užíval a fanúšikovia ho milovali. Dokonca ho po zostupe uprosili, aby predĺžil kontrakt.
„Ale gól z MS mi nezabudli! Podpichovali všade, aj u kaderníka či v reštaurácii. Keď Bari vypadlo, mal som na výber, buď podpísať novú zmluvu alebo odísť do Turína, ktorý mal vyššie ambície. No zostal som.“
Preto škoda, že sa na klub napojila mafia.
„Ešte pred sezónou skloňovali Európsku ligu, nakúpili 14 reprezentantov zo všakovakých krajín, no keď som v zime prichádzal, boli priepastne poslední. Hráči mali problémy, brankárovi uniesli deti, také boli reči. Poriadne som nerozumel, čo sa vlastne deje, ale na juhu je to divočina,“ odokryl pozoruhodné detaily.
V roku 2011 sa stihol aj oženiť, kňaz mu počas svadby na oltári vystavil vuvuzelu, no dnes už je podľa vlastných slov šťastne rozvedený. Kvôli exmanželke ho pred tromi rokmi totiž zatkla NAKA.
„Vraj plánovaná vražda, fyzické týranie a podobné hlúposti, preto to riešila národná kriminálka. Tak či onak, výmyslami ma na jednu noc dostala do cely. Sedel som tam za nič, ešte mi vyšetrovateľ povedal, že si posedím šesť až dvanásť rokov, ten pocit neprajem zažiť nikomu. Našťastie rýchlo zistili, že obvinenia sú nepravdivé,“ priblížil nepríjemnú skúsenosť.
Po výmysle talianskych novinárov, že dostal vyhadzov za červenú kartu, prestúpil do Slovana. Pod taktovkou Vladimíra Weissa získal double a rozčertil fanúšikov Trnavy. S „belasými“ oslávil titul a potom za osem rokov vystriedal šesť klubov. Bratislavu nahradila azerbajdžanská exotika.
„S futbalom to veľa spoločného nemalo. Turecký tréner, každý deň sme skákali cez prekážky, vraj kto vydrží dlho, je kondične pripravený,“ stále zakrúti hlavou Kopúnek.
O poldruha roka šiel z Ravanu do maďarského Haladás, Brnu pomáhal so záchranou, až s kamarátom Stanom Šestákom zakotvil v Poprade.
„Asi mi meno trochu uškodilo, akoby sa na ňom každý len chcel zviesť. Bolo to hektické, keď som si konečne niekde zvykol, zase som menil. Všetci po podpise zmluvy špekulovali ako na mne zarobiť, ponúkali si ma, posúvali, zase a zase. No zrejme to tak malo byť.“
Chuť kopať do lopty v ňom tak opäť muselo zobudiť Taliansko.
„V Bisceglie Calcio mám najlepšie vzťahy, čo sa týka futbalu, s prezidentom, vedením i exspoluhráčmi sme stále v úzkom kontakte. Dokonca mali nápad, aby som u nich založil akadémiu či robil asistenta trénera. Myslím si, že myšlienke ešte v budúcnosti vdýchnem realitu, no momentálne sa venujem práci doma,“ zasľúbil sa 38-ročný Kamil Kopúnek.
Neďaleko rodnej Trnavy sa venuje podnikaniu, je spoločníkom vo firme s kovovýrobou, stavia ťažké železné konštrukcie či haly.
A už sa len zasmeje, keď sa ho chlapi po stavbách vypytujú či to on v 2010 vykúpal Talianov.
„Vlani ma ešte dobrá partia nahovorila na Jaslovské Bohunice, stále ma lámu, ale vek neoklamete, nepotrebujem si niečo dokazovať. Futbal mi chýba, preto sa plánujem vrátiť do funkcionárskej pozície. Uvidíme, čo život prinesie,“ uzavrel muž, bez ktorého by Afrika nebola taká krásna.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
