Ľudia sa na neho pozerajú cez prsty. Keď im povie o svojej diagnóze, začnú sa mu vyhýbať. Myslia si, že je šialený či dokonca nebezpečný. Ak by im Tomáš o schizofrénii nepovedal, pravdepodobne by nikdy ani nezistili, že ňou trpí. Prvé roky boli preňho náročné, no postupne sa naučil s diagnózou žiť. Dnes pracuje ako špeciálny pedagóg a má celkom bežný život. Porozprával nám svoj príbeh o nikdy nekončiacej sa ceste za šťastím a o dennodennom snažení sa prežiť.
„Vyhýbaj sa im, dávaj si na nich pozor. Never im. Sledujú ťa. Chcú ti ublížiť. Chcú ťa zabiť,“ napísal si na papier 16-ročný Tomáš počas hodiny matematiky.
Po vyučovaní ho zastavila jeho triedna učiteľka. Už dlhodobo si všímala, že je Tomáš iný. Bol utiahnutý, tichý, s nikým sa nerozprával. Vytiahol z tašky papier a dal jej ho prečítať.
„Takto sa cítiš?“ opýtala sa ho. „Nie. Toto počujem,“ odpovedal.
Tieto slová mu zneli v hlave už dlhší čas. Počul ich zreteľne a jasne. Niekedy to trvalo hodiny, inokedy celé dni a noci. Nemohol spávať, v škole sa zas nedokázal sústrediť.
„Zo začiatku som počul kroky, šuchotanie, výkriky či rinčanie skla. Postupom asi dvoch mesiacov sa to sformovalo do šepkania, neskôr do slov,“ opisuje dnes už 25-ročný mladík, ktorému ešte ako stredoškolákovi diagnostikovali paranoidnú schizofréniu.
Slovo schizofrenik v spoločnosti zľudovelo. Hovoríme, že máme „schízu“, zaužívalo sa spojenie „schizofrénia spoločnosti“ a občas ho používame aj vtedy, keď chceme niekoho uraziť.
Mnohí si pod týmto slovom predstavia zaužívaný stereotyp, ktorý poznáme napríklad z filmov. Vidíme hneď šialencov v kazajke, ktorí sú nebezpeční pre seba a svoje okolie. Ak sa však schizofrénia správne lieči, je vysoká šanca, že sa títo ľudia zaradia do spoločnosti a ani by sme nespozorovali, že trpia nejakým ochorením.
Tomáš sa rozhodol otvorene porozprávať o svojej diagnóze – aj preto, aby pomohol vyvrátiť predsudky, ktoré máme zaužívané. Možno vás práve jeho príbeh presvedčí.
Schizofrénia je duševná porucha, ktorá ovplyvňuje myslenie, prežívanie a správanie sa pacientov. Podľa odborného učebného textu profesora Jána Pečeňáka ide o psychotickú poruchu, pri ktorej dochádza k narušeniu psychických procesov a vyhodnocovaniu reality. V spoločnosti sa zaužíval pojem „rozdvojenie osobnosti“, avšak ide skôr o mýtus, ktorý celkom nepresne definuje túto diagnózu. Ako uvádza Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), diskriminácia a stigma ohľadom týchto pacientov je v spoločnosti časná a bežná.
V článku popisujeme prejavy schizofrénie, ktoré zažíval Tomáš. Neznamená to, že každý človek s touto diagnózou si prechádza rovnakými symptómami a prežívaním.
Tomáš nedávno úspešne ukončil magisterské štúdium na vysokej škole. Vyštudoval odbor špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky a manažmentu vzdelávania. Uvažuje nad doktorandským štúdiom, prijali ho na externú formu. Ešte nie je rozhodnutý, pretože zvažuje aj druhú vysokú školu.
Zamestnal sa na základnej škole ako špeciálny pedagóg. Osemnásť rokov sa venuje skautingu, rád číta knihy, kreslí, počúva hudbu alebo píše príbehy. Zaujíma sa tiež o dejiny. Žije pomerne bežný život.
Diagnózu má vďaka správne nastavenej liečbe pod kontrolou. Hlasy už nepočuje, občas býva náladový. No predtým, ako mu ochorenie diagnostikovali, to bolo inak.
„Na začiatku som sa začal uzatvárať do seba. Stratil som množstvo kamarátov, stránil som sa im, vyhýbal. Bál som sa ľudí. Môj najväčší výkon v tej dobe bolo ísť vyvenčiť psa,“ rozpamätáva sa Tomáš na časy, keď sa u neho prejavili prvé symptómy paranoidnej schizofrénie.
Keď začal počuť hlasy, spočiatku im veril. „Nadávali mi, urážali ma, rozkazovali mi. Išiel som po ulici a zrazu som počul, že som totálne stratený, ani neviem kam kráčam a mám napríklad zahnúť doľava. Na začiatku som ich počúval. Našťastie mi nehovorili, že mám niekomu ublížiť, ani nič podobné,“ spomína si.
Hlasy ho každý deň zneisťovali. Dávali mu najavo, že nemá nič pod kontrolou a nevie, čo robí. Pre 16-ročného chlapca bolo mimoriadne ťažké vysporiadať sa s tým.
Občas videl tiene alebo mal pocit, že ho ľudia sledujú z okien, či naháňajú.
Keď si zmeny v správaní všimla triedna učiteľka, ihneď zavolala do školy jeho rodičov. Vtedy im prvýkrát povedal, čo sa s ním deje: „Rozplakal som sa a povedal som im, o čo ide. Mama si tiež poplakala, aj otec. Začali sme to spoločne riešiť.“
Spustil sa kolobeh vyšetrení, ktorý trval mesiace. Najskôr navštívil školského psychológa a všeobecného lekára, neskôr psychológa, psychiatra aj neurológa.
„Psychiatrička mi najskôr uzavrela diagnózu akútna psychotická porucha. Nasadila mi lieky, ale dlho nezaberali. Riešilo sa to minimálne pol roka a nič nefungovalo, bol som zúfalý. Tak mi navrhla, aby som išiel na hospitalizáciu. Súhlasil som,“ hovorí Tomáš.
Týždeň po tom, ako oslávil sedemnáste narodeniny, išiel do psychiatrickej liečebne. Strávil tam približne dva a pol mesiaca a tvrdí, že mu to veľmi pomohlo. Až tam mu diagnostikovali paranoidnú schizofréniu.
„Nebyť toho pobytu v liečebni, asi by som tu dnes nebol,“ dodal.
Tomášovi počas ťažkých dní pomáhala jeho najlepšia kamarátka Mária, navštevovala ho aj v liečebni.
„Hovoril som jej Mary. Bola pri mne, keď som ju potreboval, veľa sme sa rozprávali. Voňala ako magnólia s vanilkou,“ opisuje svoju kamarátku.
Jedného dňa sedeli spolu v liečebni na lavičke a rozprávali sa, spomína si Tomáš. Vtom išiel okolo jeho ošetrujúci lekár a opýtal sa ho, ako sa mu darí.
„Konečne lepšie, keď je tu Mary,“ povedal mu. „Ale veď na dnes nemáte nahlásenú návštevu,“ pozrel sa neveriacky na chlapca.
„Ako to? Veď sedí vedľa mňa,“ pokračoval Tomáš.
„Žiaľ. Nikto vedľa vás nesedí,“ dodal lekár s ľútostivým pohľadom.
Vtedy si Tomáš uvedomil, že jeho najlepšia kamarátka neexistuje. Žila iba v jeho mysli.
„Bolo ťažké prekonať to. Neodišla, ani nezomrela, proste nikdy neexistovala. Najťažšie na schizofrénii je to, že človek niekomu alebo niečomu pevne verí. A potom zistí, že to nebola realita,“ popísal a dodal, že Máriu občas ešte vídal. Potom zmizla úplne.
„Niekedy si na ňu spomeniem a je mi ľúto, že tu nie je. Bola to moja najlepšia kamarátka a vedela o mne úplne všetko,“ smutne doplnil.
Keď sa Tomáš vrátil z liečebne, snažil sa zaradiť späť do bežného života. V škole mu dali na výber komisionálne skúšky alebo opakovanie ročníka, rozhodol sa pre druhú možnosť. „Natrafil som na dobrú triedu, prijali ma medzi seba a pomohli mi,“ spomína si.
Hlasy v hlave postupne tíchli, prejavy ochorenia sa začali minimalizovať. Trvalo nejaký čas, kým si zvykol na lieky. Býval z nich veľmi unavený.
I keď si so sebou Tomáš nesie ťažký príbeh, snaží sa život brať taký, aký je a s úsmevom.
„Učím sa s tým žiť. Je to tak, nezmením to. Každé ráno sa zobudím a nastavím sa na to, že budem žiť. Že je tu ďalší deň a idem si ho užiť,“ hovorí.
Schizofrénia mu každodenné fungovanie už takmer vôbec nenarúša. Občas, keď je napríklad vo veľkom strese, prídu myšlienky beznádeje. Priznáva, že sa mu často striedajú nálady. Ale hlasy, našťastie, už nepočuje.
„Veľmi mi pomáhajú lieky. Ak by som ich nebral, možno by som tu dnes nebol,“ doplnil.
Toto ochorenie môže vyvolať kombinácia viacerých faktorov, medzi ktoré patrí aj genetická predispozícia či užívanie drog. Avšak Tomáš v rodine nemá nikoho so schizofréniou a drogy nikdy nebral. Lekári mu preto nevedeli povedať, čo mohlo u neho schizofréniu vyvolať.
„Z môjho osobného pohľadu k tomu mohla prispieť šikana, ktorou som si prešiel na základnej škole. Vždy som bol iný. Rád som čítal knihy, mal som svoj svet. Nezaujímalo ma, kto má čo oblečené, názory ostatných či proste bežné tínedžerské veci. Tak sa mi za to ,odvďačili‘ šikanou. Všetky pocity sa vo mne hromadili, až to vyústilo do tohto,“ myslí si.
Čo však dokáže ovplyvniť jeho život, sú predsudky. Keď ľuďom povie o svojej diagnóze, začnú sa mu vyhýbať. Myslia si, že je nebezpečný.
„Stáva sa mi to veľmi často. Keď spomeniem schizofréniu, dajú si klapky na oči a hneď vo mne vidia to najhoršie. Predstavia si bláznov, vrahov. Tak ako to poznáme z filmov,“ hovorí.
„Väčšinou sa skôr uzavrieme do seba, chceme iba prežiť, snažíme sa to zo dňa na deň predýchať. Určite nemáme rozdvojenú osobnosť. Sme stále tými istými osobnosťami, máme iba svoje nálady, boje či halucinácie. Skôr sa prikláňam k tomu, že máme rozštiepenú myseľ. Ale určite nie osobnosť,“ pokračuje.
Aj podľa odbornej publikácie profesora Jána Pečeňáka ide o nepresné pomenovanie. Mali by sme túto diagnózu chápať ako fragmentáciu psychických procesov alebo zjednodušene ako rozštiepenú myseľ.
„Nenálepkujte, dajte nám čas a spoznajte nás. My nie sme nebezpeční, takými nás robí spoločnosť,“ uzatvára Tomáš, ktorý dúfa, že jeho príbeh pomôže čo i len jednému človeku. Či už pacientovi, ktorý pociťuje beznádej, alebo človeku, ktorý má voči týmto ľuďom predsudky.
Pozrite si aj archívnu reportáž z Televíznych novín o predsudkoch a mýtoch, ktoré kolujú v spoločnosti o schizofrénii:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
