Keď sa Klaudii narodila dcéra, nič necítila. Iba prázdno. Očakávania od dokonalého materstva ju dotlačili k výčitkám, že nie je dosť dobrá mama. Keď jej hlavou blúdili najhoršie myšlienky, prechádzala sa s dcérou vonku a rozmýšľala, že ju niekomu dá a pôjde skočiť pod vlak. Mladá mamička sa podelila o svoj príbeh popôrodnej depresie, aby dodala silu ostatným ženám, ktoré si ňou prechádzajú.
„Držala som dcéru na rukách, pozerala som sa na skriňu a myslela som na to, ako jej o ňu obijem hlavu,“ vybavuje si 27-ročná mamička s popôrodnou depresiou myšlienky, ktoré jej po príchode domov z pôrodnice chodili hlavou.
Klaudia sa počas tehotenstva na materstvo tešila. Ako každá iná budúca matka sa nevedela dočkať momentu, keď jej vytúžené bábätko prvýkrát vložia do náručia. Čakala, že pocíti emócie lásky a nekonečnej radosti. No nič z toho neprišlo.
Namiesto pekných chvíľ so svojou novonarodenou dcérkou prežila mesiace trápenia, ktoré sama popísala ako najhoršie obdobie života. Keď si začala všímať, že sa situácia vymyká normálu a niečo nie je v poriadku, vyhľadala odbornú pomoc.
„Tak sa to začalo. Veľa som plakala, necítila som k nej lásku. Občas som ju neznášala. Bola pre mňa ako cudzí človek,“ spomína si.
Dnes sa Klaudia lieči z popôrodnej depresie a spolu s manželom ich deväťmesačnú dcéru Malvínu bezhranične ľúbia. Jej cesta za pekným materstvom však nebola jednoduchá. Priznáva, že ak by sa nerozhodla navštíviť psychologičku, mohlo sa to skončiť inak.
Aj preto sa odhodlala rozprávať o svojom neľahkom príbehu. Aby sa mamičky, ktoré prežívajú podobné emócie, necítili samy a nebáli sa požiadať o pomoc.
Klaudia zápasila so psychickými problémami už vo veľmi mladom veku. Pochádza z rozvedenej rodiny, v ktorej bolo prítomné aj domáce násilie. Otec od nich odišiel, keď mala sedem rokov, a jej mama išla pracovať do zahraničia.
„Bola som na mladšiu sestru sama, dávala som na ňu pozor. Chýbal mi v živote hlavný oporný bod, mama,“ zdôverila sa.
Trpela panickými atakmi, no nevedela si vysvetliť, čo sa s ňou deje. Ako 15-ročná sa pokúsila o samovraždu. Keď dovŕšila dospelosť, odsťahovala sa a začala chodiť na terapiu k psychologičke. Tá jej diagnostikovala úzkostnú poruchu a depresiu.
„Dalo to dosť práce, tri roky terapie a veľa bolesti,“ hovorí.
Keď mala 24 rokov, dokončila vysokú školu. Zároveň sa rozišla s priateľom, neustále trpela depresiou a druhýkrát sa pokúsila o samovraždu.
Neskôr sa presťahovala do Bratislavy a spoznala svojho terajšieho manžela. Začala pracovať a zo psychických problémov sa postupne zotavovala. Pomaly sa preto črtala otázka spoločnej budúcnosti a rodinného života. Obaja sa zhodli, že chcú mať dieťa.
„Cítila som sa lepšie a psychicky stabilnejšie, bola som na bábätko pripravená. Po tom všetkom zlom, čo som prežila, som si myslela, že ma už nič nezlomí,“ spomína si Klaudia.
Keď mali odísť na spoločnú dovolenku, zistila, že je tehotná. Ihneď volala gynekológovi, či vôbec môže letieť. Z toho, že bude matkou, mala nesmiernu radosť.
„Tešila som sa, bol to brutálny pocit. Ale sestrička ma hneď uzemnila, že pokiaľ nevidíme bábätko na sone, nemám si byť taká istá. Letieť som mohla, ale odporučila mi, aby som sa poistila, ak by sa niečo stalo. Nechápala som, čo by sa malo stať, veď som bola tehotná, už som pomaly vyberala postieľku. Potom prišla krutá realita,“ rozhovorila sa.
Klaudia začala tretí deň na dovolenke krvácať. Prvýkrát jej v nemocnici povedali, že je všetko v poriadku, no deň nato sa tam vrátila s bolesťami brucha. Potratila v šiestom týždni tehotenstva.
„Vyplakali sme sa obaja, rozlúčili sme sa s naším bábätkom. Odišlo, no stále je s nami,“ hovorí.
Prvé dva mesiace boli pre Klaudiu ťažké, situáciu riešila aj so svojou psychologičkou. Zároveň sa však z bolesti poučila a, naopak, posilnilo ju to: „Bola to posledná kvapka, už som si viac nechcela ubližovať. Začala som si užívať život, lebo som vedela, že mám bábätko, ktoré na mňa dáva pozor.“
O tri mesiace nato, presne na svoje meniny, si spravila ďalší tehotenský test. Dve čiarky potešili ju aj manžela. Keď jej gynekológ na prehliadke pustil tlkot srdca jej budúceho dieťaťa, išla preňho nakúpiť prvé oblečenie.
Radosť však vystriedali obavy a úzkosti z toho, čo bude nasledovať: „Bála som sa, že mi niekto zoberie moje šťastie. Stále sa mi snívalo, že keď porodím, bábätko bude mŕtve.“
Vtedy sa rozhodla vyhľadať dulu. Tá ju počas tehotenstva sprevádzala až do pôrodu, ktorý prišiel v júli. Spočiatku prebiehal hladko a Klaudia si naň spomína pozitívne. Mala šťastie na personál a mladé sestričky, ktoré jej boli oporou.
Keď Malvína prišla na svet, Klaudii sa uľavilo, že dýcha. Hneď nato však prišlo stretnutie s realitou: „Položili mi ju na brucho a ja som čakala, že to bude tak, ako to všetci opisujú. Že budem nadšená, budem plakať. Ale nič. Cítila som úľavu, že to mám za sebou, ale riešila som seba. Dieťa som absolútne nevnímala.“
Cez bolesť si nemohla užiť prvý spoločný okamih s jej dcérou. Klaudia mala rozsiahle vnútorné poranenia a začala silno krvácať. Novorodenca odniesli a Klaudiu museli ošetriť. Priviazali jej nohy a začali šiť. Epidurálnu analgézu jej podať nestihli.
„A vtedy mi opäť doniesli malú a dávali mi ju na prsia. Stále plakala, nevedela som ju ani držať, bola som vystrašená,“ hovorí.
Čerstvá mamička sa z tohto zážitku otriasla a na druhý deň začala riešiť dojčenie, ktoré spôsobilo ďalšie komplikácie. Nemala dostatok mlieka, a tak si zavolala svoju laktačnú poradkyňu. Dorazila iba chvíľu predtým, ako Malvína dopila umelú náhradu.
„Posadila ma do kresla, a to som ani sedieť poriadne nedokázala. Dala mi malú, začala mi nasilu ťahať prsia a povedala mi, že ma moja vlastná dcéra odmieta, lebo sa nechce prisať. Hovorila som jej, že pred chvíľou jedla, ale nepočúvala ma. Išla som sa osprchovať a plakala som, nechcela som dojčiť. Zároveň som si však hovorila, že budem zlá mama,“ popisuje a dodáva, že sa jej slová poradkyne veľmi dotkli. Verila tomu, že má pravdu a dcéra ju naozaj nechce prijať.
Klaudia sa snažila si celú noc silou-mocou odsať mlieko, aby mohla dojčiť. „Chcela som, musela som, lebo to tak má byť,“ myslela si vtedy.
Po šiestich dňoch prišli z nemocnice domov. Konečne mohla dojčiť, no mala pri tom nepríjemné pocity: „Cítila som slabosť v rukách, bolesť na hrudníku, išla na mňa úzkosť, cítila som sa nepríjemne a nechutne.“
Myslela si, že je to len o zvyku a časom to prejde. No všetko sa len zhoršovalo. Aj keď dcéra preplakala každú noc, nechcela jej dať umelé mlieko alebo cumeľ, pretože sa držala názoru ostatných mamičiek, že to nie je v poriadku.
Zavolala si ďalšiu laktačnú poradkyňu, aby jej ukázala správne polohy na dojčenie. Tá jej okrem toho však začala vyčítať, že pôrod neprebehol tak, ako mal, a že Malvína neprišla na svet „tým správnym spôsobom“.
Klaudia si spočiatku tieto odporúčania brala k srdcu a snažila sa robiť všetko tak, ako jej bolo povedané. Nosila dcéru v šatke, aj keď to obom nebolo príjemné, pretože bolo leto a horúčavy.
„Poradkyňa mi hovorila také frázy, že veď ani líška nedáva svoje dieťa do inej nory,“ spomína si.
To a ďalšie nevyžiadané rady spustili v Klaudii kolotoč obáv a strachu, že nie je dobrá matka. Keď si uvedomila svoje pocity, spustilo to v nej ešte silnejšie úzkosti. Nerozumela tomu, prečo nie je v poriadku.
„Myslela som si, že budem mať nával krásnych emócií a šťastia, ale ono sa to nedialo, neľúbila som ju,“ vybavuje si.
Jej psychický stav sa zhoršil, keď manžel po dvoch týždňoch začal opäť chodiť do práce. S dcérou bola doma sama a úzkosti sa stupňovali: „Vtedy som si na sebe začala všímať, že niečo nie je v poriadku.“
„Veľa ľudí mi hovorilo, prečo sa rúcam, keď mám zdravé dieťa. A to som si aj ja hovorila, že som ju chcela, môžem dojčiť, je zdravá, čo by za to iné matky dali,“ hovorí a dodáva, že tieto myšlienky v nej umocňovali strach a paniku z toho, že nie je dobrá mama.
Opäť prišli samovražedné myšlienky. Hovorí, že sa vrátilo jej staré ja, ktoré navštevovalo psychologičku a trpelo depresiou.
„Malvíne som nikdy nechcela priamo ublížiť, ale občas mi napadlo, že ju vyhodím von z okna. Je to strašné, ale áno, prešlo mi to niekoľkokrát hlavou. Aby som to neurobila, išla som sa prechádzať s ňou po sídlisku. Že ju niekomu vonku dám a pôjdem skočiť pod vlak,“ hovorí s tým, že vtedy nedokázala situáciu vnímať racionálne.
Rozhodla sa preto vyhľadať odbornú pomoc. Psychologička jej navrhla, aby si týždeň zapisovala svoje myšlienky a na ďalšom stretnutí sa podľa toho rozhodne, čo bude ďalej. Keď si odborníčka vypočula slová mladej mamičky, ihneď jej odporučila psychiatričku.
Tá jej po jednej návšteve predpísala lieky na zastavenie laktácie a antidepresíva. Po dvoch týždňoch všetko prešlo. Klaudia prestala mať vtieravé myšlienky.
„Dostala som silu sa o seba zase starať a konečne žijem to šťastné materstvo, ktoré som si od začiatku predstavovala. Malá rastie, je zdravá a úžasná,“ hovorí s úsmevom.
So svojím príbehom sa podelila aj na sociálnych sieťach. Chcela tak dodať odvahu mamičkám, ktoré môžu mať podobné problémy.
Téma popôrodnej depresie je v spoločnosti tabu. Klaudia preto dostáva aj zlé správy s výčitkou, načo si robila dieťa. Okrem toho však prichádza aj pozitívna odozva, najmä od žien, ktoré si prechádzajú niečím podobným.
„Nemajte na seba zbytočný tlak. Pomoc existuje, nemusíte v tom ostať navždy,“ odkazuje mamičkám a kladie dôraz na to, aby sa nebáli o svojich pocitoch otvorene hovoriť: „Treba to riešiť, rozprávať o tom a neostať sám.“
Ako rozoznať baby blues od popôrodnej depresie a kedy spozornieť? Pozrite si, ktoré príznaky by ste nemali prehliadnuť:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
