Na pravej ruke má vytetovaného snívajúceho chlapca, ktorý si v myšlienkach predstavuje ikonické San Siro. Už v Podbrezovej, ako 19-ročný, do predzápasového bulletinu písal, že raz túži hrať za AC Miláno. A talianskeho giganta po tom, čo dve sezóny nosil jeho dres a červeno-čierni fanúšikovia jasali, že je najlepším nákupom za dlhé roky, teraz vyzve na Tehelnom poli. Chlapec s krásnym tetovaním na ruke si totiž všetky sny splnil.
Podľa trénera Weissa má postavu ako Romulus a Remus, bájni zakladatelia Ríma, a je legendou ako oni. Aj v 37 rokoch patrí k európskej špičke a znesie viac než Karim Benzema či Lionel Messi.
Jeho rutina pripomína režim starých askétov, spáva „zababušený“ pod desaťkilovým paplónom, so zalepenými ústami a na špeciálnom vankúši, ktorý všade bráva so sebou. No keď teplota vonku klesne pod nulu, stretnete ho v šortkách a krátkom tričku.
Vsietil nezabudnuteľný gól slávnemu Ikerovi Casillasovi, na tréningoch ich dával Gigimu Buffonovi či Donnarummovi, hral najlepšiu ligu sveta, deväť rokov v Taliansku a dnes so Slovanom prepisuje históriu.
Vie sa tešiť ako malý chlapec, oslavuje tak góly, postupy aj najväčšie úspechy slovenského futbalu v ére samostatnosti – na všetkých totiž má podiel.
Skrátka, keď na rozhovor pozvete Juraja Kucku, otázky sa vám núkajú samé: Zvažuje po sezóne koniec kariéry? Skočí do rybníka, ak Slovan v utorok zvíťazí? Koľko a začo platil v Miláne pokutu a aký bol „Super-Mario“ Balotelli? Presviedča ešte Weissa mladšieho a čo vraví na toho staršieho? Kto je najväčší expert v Slovane?
Len sa pohodlne usaďte a čítajte.
Na úvod asi najdôležitejšia otázka – čo váš zdravotný stav?
Musím si zaklopať, všetko je v poriadku. Koleno aj sval zatiaľ držia, už som absolvoval i kompletný tréning s mužstvom.
Takže proti klubu vášho srdca ste pripravený nastúpiť v základe.
Áno, vyzerá to tak. Ešte pred Ligou majstrov nás však čakajú Košice, takže sa najprv sústredím na domácu súťaž. Dúfam, že aj po víkende zostanem fit.
Keď vám žreb pridelil AC Miláno, skákali ste od radosti a tešili sa ako malý chlapec. Je pravda, že všetci ostatní v trhacích kalendároch odpočítavajú 24. december, len Juraj Kucka 26. november?
(Smiech) Samozrejme. Ako veľmi som sa tešil po žrebe, tak veľmi sa teším aj dnes. Veď „ácečku“ fandím odmalička, hrával som zaň, a tak ma čaká, dúfam, špeciálny zápas.
A ako sa budete tešiť, keď talianskeho giganta v utorok zdoláte, alebo mu uchmatnete aspoň historický bod?
Nádherná predstava, to by moja radosť bola ešte silnejšia. Ale nepredbiehajme.
Prípadný gól by ste oslavovali?
Proti AC určite nie. Víťazstvo však rozhodne áno! To je už iná vec.
Aj ste sa so spoluhráčmi stavili, že ak zabodujete alebo skórujete, tak, napríklad, skočíte do rybníka?
(Smiech) Zatiaľ na nič také neprišlo, veď to by doň muselo skočiť hádam celé mužstvo. Ja nemám problém, no neviem, či by to niektorí chalani v takomto počasí zvládli.
Slovan sa v Európe preslávil dramatickými zápasmi, ktoré obzvlášť na Tehelnom poli končia rozprávkovo. Po štyroch prehrách je už asi aj na čase, aby ste opäť nejakú drámu so šťastným koncom vytiahli, no nie?
Veru, na to sme experti, i keď, najmä v predkolách. Uvidíme, máme pred sebou náročný duel, ale o pekný výsledok sa jednoznačne pobijeme.
Už ste boli jednou nohou v Bursaspore, keď vám počas cesty autom zavolal športový riaditeľ „rossoneri“ Adriano Galliani. Strhli ste volantom?
Nestrhol, no na chvíľku som skutočne zostal v poriadnom šoku. Najprv som rozmýšľal, či náhodou nejde o žart a čo sa vlastne deje, veď všetko sa udialo expresne rýchlo. A potom som si to celé postupne začal uvedomovať... Už večer sme rokovali v Miláne.
Dobrú historku raz vytiahol Ján Ďurica. Keď ste s rodinou krátko po prestupe otvárali reštauráciu, slávnosti sa zúčastnil celý reprezentačný káder. Váš otec pár chlapcov pozval do svojej kancelárie, nalial im domácu a so slzami v očiach i slušnou dávkou humoru vyhlásil, že nechápe, ako „tento drevák drevený môže hrať za AC“. Ocino bol zrejme vždy vaším najprísnejším kritikom a najskalnejším fanúšikom zároveň, však?
Ako hovoríte. Odmalička sa usiloval, aby bol so mnou na každom tréningu, na každom zápase. Môj najväčší „hejter“ a podporovateľ v jednom. Hoci ma viacmenej len kritizoval a pochvalu vystrúhal málokedy, môžem mu iba ďakovať. Pretože presne takto ma nonstop posúval dopredu a dodával mi silu. Okrem iného chcel dosiahnuť, aby som v budúcnosti vedel odolávať kritike. A to sa mu podarilo.
Dnes, keď už nie ste malý Jurko, ale veľký chlap, vás po zápase aj pochváli?
Vždy si nájde čosi negatívne, no beriem to tak, že sa to už zrejme nikdy nezmení (úsmev).
Netrvalo dlho, a červeno-čierni fanúšikovia písali, že ste najlepším nákupom za dlhé roky, plný štadión by vás hlučne vytlieskal aj dnes. Predsa len, nemrzí vás, že sa hrá na Slovensku a nie na 80-tisícovom San Sire?
Trošku áno, veď každý by si bezpochyby rád zahral na San Sire, aj ostatní chalani. Jeho atmosféru som zažil a miloval, veď keby bola taká možnosť, chcel by som na ňom odorať každé jedno stretnutie, je to úžasný štadión. No koniec koncov, dnes nezáleží na tom, či hráme doma alebo vonku. Je to Liga majstrov, proti veľkoklubu, zápas si musíme užiť do plných.
Bratislava sa zrejme tiež má na čo tešiť. Obzvlášť, ak ju návštevou z Talianska poctia priaznivci s takým srdcom, aké mala napríklad staršia pani, ktorá vás za nedobrý výkon zjazdila aj v obchode.
To teda! Ak si správne pamätám, táto príhoda je ešte z Janova, no Taliani sú všade rovnakí – žijú futbalom. V Miláne som sa raz podpisoval aj na päťeurovú bankovku, lebo fanúšik pri sebe nemal papier. Keď šlo o fotku alebo autogram, vždy sa vedeli vynájsť.
Päťeurovka nabrala na cene...
(Smiech) Bohvie, čo s ňou neskôr spravil.
Pretrvali vaše vzťahy s klubom či fanúšikmi?
S klubom veľmi nie, ľudia odišli, nahradili ich noví, zmenilo sa vedenie, kontakt so šéfmi klubu sa tak prirodzene prerušil. Spomedzi bývalých spoluhráčov zostal v kádri už len Davide Calabria, v realizačnom tíme hŕstka kustódov a fyzioterapeutov. Ale väzba s fanúšikmi zostala, ich podporu cítim stále, najmä na sociálnych sieťach.
Hovoríte, že všetky tetovania by ste zrátali len ťažko, dve vám dokonca kreslila staršia dcérka. Máte aj také, ktoré sa viaže k Milánu?
Mám, na pravej ruke. Chlapca, ktorý sníva a v myšlienkach si predstavuje San Siro. Vedľa neho je číslo 33, s akým som v Miláne začínal. Väčšina mojich tetovaní má nejaký význam, ale nájdu sa i také, čo som si dal len zo zábavy, alebo mi ich, ako ste povedali, spravila dcérka.
Skladbu, alebo lepšie povedané hymnu, „Sarà perché ti amo“ asi počúvate často.
Tú teda dosť často! Aj s kamarátmi, naša obľúbená pesnička. Môj malý syn ešte nevie ani poriadne rozprávať, no akonáhle ju pustím v aute, pri niektorých slovíčkach sa chytá. Asi sa mu páči, čo ma veľmi teší.
Skôr ako tata povedala „Sarà“?
(Smiech) To našťastie nie.
No zapnúť ju v kabíne pred utorkovým výkopom, to by zrejme vynieslo aj na pokutu.
Na pokutu hádam nie, veď aj keď s chalanmi makáme v posilňovni, tak občas zaznie. A to ju nepúšťam len ja! Navyše, nespája sa iba s AC, je populárna všeobecne. No, jasné, tak ako ju na tribúne zaspievajú Milánčania, ju neprecíti nikto.
A v milánskej šatni fungovali finančné tresty?
Samozrejme, a boli „trochu“ drahšie. Raz som aj platil, za neskorý príchod na tréning. Zaspal som, čo sa mi skutočne nestáva. Kapitán Riccardo Montolivo sa však zľutoval, lebo som meškal prvýkrát, tak mi namiesto 5000 eur naúčtoval 500.
Experti ako Keisuke Honda, Kevin-Prince Boateng, no hlavne Mario Balotelli zrejme cvakali často.
Práveže, Honda ani nie, čo si pamätám, bol poctivec, vždy chodil načas. Boateng takisto dodržiaval pravidlá. A Balotelli... No, to bolo už o inom (úsmev).
Je známe, že „Super-Mario“ si raz podpálil kúpeľňu, lebo na Silvestra cez malé okienko púšťal ohňostroj. Zažili ste s ním podobnú príhodu?
Treba priznať, že v Miláne sa celkom držal, nemal až také výstrelky ako kedysi. Aspoň o žiadnom neviem. No raz napadol asi centimeter snehu a on volal, že nemôže prísť na tréning, lebo sa nedostane z domu. Ale na jeho obranu, býval na takom malom kopci, tam možno nasnežilo viac (smiech).
Aký bol na ihrisku, keď sa mu chcelo?
Vynikajúci. Vo všetkom. Silný, rýchly, technika, strela, nebolo o čom, neskutočná kvalita, fakt. Aj ľudsky bol veľmi fajn. Jasné, porobil blbosti, niekedy o futbal absolútne nejavil záujem, no ja som s ním nikdy nemal problém.
Ale strelu ste mali jedovatejšiu vy, či?
(Smiech) On loptu triafal úplne iným štýlom. Vidíte, vo všetkom bol svojský, ešte aj čo sa kopacej techniky týka. No práve vďaka tomu kvantum gólov nasúkal z diaľky.
Na tréningu bolo ťažšie prekonať Gigiho Buffona alebo Donnarummu?
Buffona som v Parme zastihol len pár dní, takže asi Donnarummu, a to bol vtedy ešte veľmi mladý. Dodnes sme v kontakte. Niežeby sme si volali na dennodennej báze, ale z času na čas si nejakú správu vymeníme.
A kto je najväčší expert v Slovane?
Asi David Strelec. Aj Tigran (Barsegjan), ale David v trochu inom zmysle. Je taký, neviem ako by som to nazval, salámista? Proste si ide svoje, nerieši, vždy v kľude, všetko mu je jedno.
Je momentálna „belasá“ partia najlepšou, akú ste v kariére zažili?
Ťažko povedať. Pravdupovediac, úplne na každú si už ani nespomínam, ale v zahraničí je to vždy iné, také – cudzie. Tamojšia mentalita je v porovnaní s tou, na akú sme zvyknutí u nás, diametrálne odlišná. Slováci a Česi sú priateľskejší, trávia spolu viacej času.
Keď som bol mladší a hrával za Ružomberok, Podbrezovú alebo Spartu Praha, na kávu či spoločnú večeru sme chodievali pravidelne, prinajmenšom desaťčlenná skupinka. No v zahraničí si odkrútite tréning, keď skončí, čosi ešte porobíte a potom všetci utekajú domov alebo sa kamsi rozlezú.
V Slovane je to však v niečom takisto iné, hrá tu dosť cudzincov, niektorí sme už starší, máme rodiny, času nie je toľko, ako by si človek možno želal. No napriek tomu sa vieme dohodnúť, stretnúť a vybehnúť von. Ale kde bolo najlepšie, si vybrať naozaj netrúfam.
Keď ste z Milána prestupovali do Trabzonsporu, prezident klubu povedal, že získať vás bolo nesmierne ťažké, pretože ste mali výborné ponuky. Ešte si pamätáte, aké adresy ste odmietli?
Fú. O niektorých mi manažér možno ani nepovedal. Viete, ponuky bývajú všelijaké, často len v rovine akýchsi nástrelov, že kluby skúsia, no kým ich záujem nie je dostatočne intenzívny, všetko za vás rieši agent a každého jedného záujemcu vám nespomína.
Každopádne, nepamätám si, že by mi vtedy cinkli nejaké velikánske ponuky, kontrakt s Milánom mi platil ešte rok. No Trabzonspor ma presvedčil, dohodli sme sa, a tak som prestúpil.
A pred transferom do Slovana? Predsa len, na Slovensko ste sa vracali z Premier League – najkvalitnejšej súťaže sveta.
Čosi tam bolo, ale nič také, čo by prevýšilo ponuku Slovana, respektíve moje chcenie vrátiť sa na Slovensko. Už dlhšie som zvažoval prestup niekam bližšie k domovu a keď sa ozval Slovan, rýchlo prevýšil konkurentov.
Predpokladám, že dosť zavážil i telefonát od trénera Vladimíra Weissa.
Samozrejme. Nebol jeden. Dlho sme debatovali.
Weiss vás v roku 2010 zobral na MS v Afrike ako jediného hráča, ktorý v kvalifikácii nezasiahol ani do jedného duelu. Odjakživa vo vás videl čosi viac, vaše výkony dodnes, a právom, vynáša do nebies. Keď to trochu otočím, zažili ste aj taktovku velikánov ako Roy Hodgson (bývalý kouč anglickej repre) alebo Claudio Ranieri (ktorý s Leicesterom zázračne ovládol Premier League). Viete ich porovnať?
Šéfov lavičiek zrovnávam nerád, každý je iný. Každý razí vlastnú taktiku, víziu, preferuje iný systém, má svoj realizačný tím. Avšak, trénerovi Weissovi, a už som to vravel hádam stokrát, som neskutočne vďačný, do veľkého futbalu som sa z veľkej časti dostal práve jeho zásluhou.
Do reprezentácie ma vytiahol z Ružomberka, dal mi šancu na majstrovstvách sveta, čo ma extrémne posunulo. Vždy vo mňa veril, a to mu nikdy nezabudnem. Futbal zbožňuje, je ním až posadnutý, dodáva nám obrovskú energiu. Máme výborný vzťah.
No, opakujem, každý tréner je iný. Pod jedným dosahujete skvelé výsledky, pod druhým zase o niečo horšie, no vždy sme to my – hráči, ktorí na ihrisku musíme dokázať, že veci, aké od nás vyžaduje, sú správne.
Dnes o vás tvrdí, že v nábehoch hlavičkou patríte k najlepším v Európe a máte postavu ako Romulus a Remus. Nielen výsledky kľúčových fyzických testov vravia, že i v 37 rokoch by ste ľavou-zadnou uhrali poprednú európsku súťaž. Zrejme aj preto ste sa za rok 2023 v počte odohraných minút hráčov nad 36 rokov celosvetovo umiestnili na treťom mieste. Predbehli ste Lionela Messiho či Karima Benzemu, a pred vami bol len Jan Vertonghen a Cristiano Ronaldo. Aký je to pocit, keď viete, že znesiete viac než držiteľ ôsmich zlatých lôpt?
(Smiech) Skvelý. Aspoň vidím, že za tú drinu, ktorú futbalu obetujem, zbieram aj nejaké ovocie. Veď odkedy som prestúpil do Slovana, prvé zranenie ma postihlo až teraz, po dvoch rokoch. Svoje tréningové či výživové plány sa stále snažím zveľaďovať, niečo do nich pridávať, veď už nie som najmladší. Ak chcem, aby moje telo bolo naďalej stopercentne pripravené, musím pracovať a regenerovať ešte viac. Zatiaľ však záťaž zvláda na výbornú.
Kondičný tréner Roman Švantner váš režim nazval až asketickým. Trávi vôbec niekto v posilke viac času než vy?
Možno nie viac, to by sa ťažko porovnávalo, ale veľa chlapcov z kabíny trávi pred tréningom alebo po ňom vo fitku naozaj dosť času.
Moja rutina začína ráno, makám doma alebo v posilňovni, aby som telo pripravil na záťaž. Využívam „red light therapy“ (terapiu červeným svetlom), praktizujem rôzne dýchacie cvičenia, meditujem. Po tréningu zase dlho regenerujem, chodím do klasickej alebo kryosauny, na masáže a večer spoločne s priateľkou robíme strečing či jogu.
Je toho dosť, niekedy ani všetko nestihnem, lebo čas treba venovať aj rodine. Ale všetko sa dá, keď človek chce. Takže vstávam skôr, medzi piatou až pol šiestou, pretože keď sa zobudí malý, nedovolí mi spraviť už takmer nič. Navyše, keď veci „odbúcham“ ráno, mám po zvyšok dňa pokoj.
A stále spávate pod 10-kilovým paplónom, so zalepenými ústami a na špeciálnom vankúši, ktorý všade cestuje s vami?
Jasné, takto fungujem už roky. Vyhovuje mi to, ľahnem do postele a o pár minút spím ako zarezaný, budím sa až ráno, mám kvalitný spánok. Nie je dôvod na zmenu.
V noci ste takto „zababušený“, no keď je vonku mínus 10, stretneme vás v krátkom tričku a šortkách. Termo doma azda ani nemáte.
(Smiech) Ale pozor! Spávam nahý a v izbe, kde je osemnásť stupňov a celý rok otvorené okno. Býva riadna zima, najmä, keď zo seba „skopem“ perinu. Akurát v lete trošku trpím.
A termo mám, aspoň také do posilňovne, aj dlhé gate či bundy. A aj ich občas nosím, napríklad, keď vyrazíme na dlhšiu prechádzku. Neriskujem tak, aby ma potom zložil zápal pľúc, nejdem do extrémov.
Otužujem podľa metód Wima Hofa, každé ráno si na štadióne dám studený bazén, s vodou o teplote ôsmich až desiatich stupňov, aby som sa poriadne prebral. Čo mi určite pomáha, chladné dni zvládam lepšie než ostatní, ktorí majú možno radšej teplo.
Pred majstrovstvami Európy ste naznačili, že sa pohrávate s dvoma scenármi a jedným z nich je i koniec kariéry. Vladimír Weiss mladší zavesil kopačky symbolicky po súboji s Manchestrom City. Vy po Miláne hádam nezvažujete čosi podobné.
To určite nie. Zmluva mi platí do konca sezóny a čo bude potom, netuším. Uvidíme, či klub naďalej bude mať záujem o moje služby a ja sám takisto ešte nie som rozhodnutý, či chcem pokračovať. Momentálne je to 50 na 50, som pripravený na obe možnosti. No stále je pred nami minimálne pol druha roka, stať sa môže čokoľvek.
Mimochodom, Vladiho ešte presviedčate?
Teraz je mimo, na dvojtýždňovej dovolenke, tak sme mu na chvíľku dali pokoj. No keď sa vráti, nejaké podpichovačky akiste zaznejú.
Pozrite si zostrih premiérového zápasu Slovana v Lige majstrov proti Celticu Glasgow:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
