Hral na troch kontinentoch, v ôsmich krajinách, za šestnásť klubov a na poličke má sedem ligových titulov, päť pohárových i trofej pre kráľa strelcov. No hlavne zážitky, aké by vystačili aj na seriál.
Mal štart ako Hamšík, no skúste ho nazvať veľkým talentom – okamžite vás vysmeje.
Pritom víťazovi Ligy majstrov asistoval rabonou na premiérový gól v mužskom futbale, inokedy ušiel z letiska, ktoré o deň neskôr zasiahla raketa.
Skrátka, keď začne rozprávať Jakub Sylvestr, oplatí sa počúvať.
Narodili ste sa v Banskej Bystrici, s futbalom ste začali v JUPIE Podlavice Badín, odtiaľ v šestnástich prestúpili do Slovana a potom do zahraničia. To nápadne pripomína istého kapitána Neapola. Spýtam sa takto – aj vaši predávali Felíciu?
(Smiech) Hej, s „Hamšom“ sa trošku „podobáme“, hoci my sme Felíciu nepredávali. Kroky nás oboch síce najprv smerovali do Slovana, no Marek sa neskôr vydal trošku lepšou cestou. Ale jasné, poznáme sa odmala, aj naši rodičia. Vyrastali sme spolu.
Ligu ste za Slovan kopali už ako študent gymnázia, sotva 20-ročný ste popri vysokej škole napálili trebárs hetrik Prešovu, za 21-ku ste v kvalifikácii na ME strelili viac než polovicu gólov a Vladimír Weiss zvažoval, že vás bez jediného štartu v seniorskej repre nominuje na MS v Afrike. Napriek tomu všetkému, keď vám ktosi povie, že ste boli veľký talent, iba sa zasmejete.
A ani tentoraz sa nič nezmení (úsmev). Pár ľudí ma už takto „podpichlo“, ale ja som sa zaň nikdy nepovažoval a myslím, že ma zaň ani nikdy nepovažovali. Za talent určite áno, nejaký som asi mal, ale veľkými boli v mojom ročníku Vlado Weiss a Miňo Stoch. Tí úplne vyčnievali, o dve hlavy, hoci boli od všetkých o jednu nižší.
A nepovažovali ste sa zaň ani v roku 2010, keď vás z Tehelného poľa za 1,5 milióna kúpilo Dinamo Záhreb?
Veru nie. Okej, na chorvátske pomery ma možno kúpil veľkoklub, ale napríklad Vladi s Miňom pôsobili v Anglicku. Aj keď ma nedávno, na konci kariéry, vychválil tréner Weiss, tak podľa mňa trochu preháňal.
Počas vašej premiérovej sezóny ste v hlavnom meste Chorvátska pozbierali väčšiu porciu minút než spoluhráči Mateo Kovačič alebo Andrej Kramarič. Napadlo by vám vtedy, že z nich za osem rokov vyrastú vicemajstri sveta?
Určite. Mateo mal 16 a už zarezával s áčkom, to bol ten veľký talent! Z prvej som vedel, že to dotiahne ďaleko, druhý Modrič. A to isté sa dá povedať o Andrejovi. Nehrával len z politických dôvodov, jeho agent sa nezhodol s vedením. Zrejme preto som nastupoval častejšie.
Sú to skôr tichí chlapci alebo takí, ktorých býva plná kabína?
Skôr tichší, no netreba zabúdať, že ja som mal vtedy 21 a Kramarič je ešte o dva roky mladší, Kovačič o päť. Neviem, ako sa správajú dnes, no stavil by som sa, že skromnosť ich zdobí stále.
Takže na pive po tréningoch s nimi bola nuda.
V Záhrebe sme nechodili na pivo, iba na kávu (smiech). Ale aj pri tej sme sa vedeli porozprávať, tam sa už rozhovorili.
A čo Domagoj Vida, ďalší finalista MS?
Tak to už je iná šálka! Toho bola plná šatňa. Veď viete, ako sa dokáže zatváriť – výrazom, že vraždil už v detstve. Taký „škrtelovský“ typ, na ihrisku dosť agresívny, no mimo neho veľmi kamarátsky. Mal rešpekt.
Vytiahnete i konkrétnu historku?
Azda najvzácnejšiu mám s Kovačičom. Rabonou som mu asistoval na jeho prvý gól v mužskom futbale.
To by si zrejme pamätal aj dnes.
Asi áno. Raz som to už v rozhovore spomínal, novinári vtedy zostavovali jeho profil. Ale v kontakte už nie sme, viete ako, stále ma otravovali, že chcú lístky na slovenskú ligu, tak som im prestal odpisovať. Nedá sa mať čas na každého (smiech).
Akým veľkým skokom bolo vymeniť dres slovenského rekord-majstra za toho chorvátskeho?
Veľkým, naozaj. Vtedy som to príliš nevnímal, neriešil, no s odstupom času, keď človek niečo pochodí a spätne si premietne, akých hráčov Záhreb vychoval, čo všetko Dinamo dosiahlo... Až teraz si plne uvedomujem, v akom veľkom klube som mal tú česť.
Tlak, kvalita, konkurencia, všetko stúpalo, no očakávania sme plnili a ligu ovládli s pohodlným náskokom. Nechcem povedať, že bezkonkurenčne, boli zápasy, keď sme museli zabrať, no so silným a širokým kádrom to z celkového hľadiska šlo skutočne ľahko.
Chorváti sú národom o jeden a pól milióna menším než Slováci. Čím to je, že z posledných dvoch svetových šampionátov brali dve medaily, striebornú a bronzovú, kým my sme sa ani na jeden z nich nekvalifikovali?
U nás sa kedysi rodilo možno viac hokejistov, aj keď, karta sa už otáča, no štáty bývalej Juhoslávie majú predsa len iné futbalové zázemie a históriu, všakže. Či Chorváti, Srbi alebo ďalší, v balkánskych žilách skrátka koluje lopta. Minule sme sa s kýmsi bavili, že trebárs Maďari síce majú lepšie podmienky, štadióny či akadémie, no akoby im chýbal väčší dar od Boha. A to je ten dôvod. Veď ak by Juhoslávia nezanikla, stále by bola svetovou futbalovou veľmocou.
Dinamo za posledných 20 rokov len dvakrát neoslavovalo titul, domácej súťaži vládne absolutistickejšou formou než u nás Slovan. Je na chorvátske pomery ešte „ustrelenejšie“ než „belasí“ na tie slovenské?
To asi nie, obaja sú ustrelení. Zrejme však narážate na fakt, že Záhreb tituly obhajuje častejšie a Slovan sa so súpermi občas vytrápi. Rozhodujúcu rolu zohrávajú skúsenosti. „Belasí“ do Ligy majstrov prenikli prvýkrát v histórii, jasné, predtým tiež hrali európske poháre, no Dinamo by bez nich ani nedokázalo fungovať. V klube vedia, že v nejakej skupinovej fáze účinkovať budú, preto sa aj v lete na náročnú jeseň pripravia dôkladnejšie, nerobia chyby pri stabilizácii kádra a tak ďalej. Organizačne sú jednoducho vyspelejší.
O koľko je chorvátska liga pred slovenskou?
Ťažko povedať, aj Ružomberčania dokázali vyradiť Hajduk Split. Je vyššie, ale tvrdiť, že o level, by bolo prehnané, taký náskok má možno druhá Bundesliga. Nie je to tak, že my hráme o salónky a Chorváti superzázračnú súťaž. Navyše, slovenská liga svoje manko rok čo rok skracuje.
Káder Dinama o 50 miliónov prevyšuje hodnotu toho „belasého“, najväčšími hviezdami sú Marko Pjaca s Brunom Petkovičom a figuruje v ňom asi toľko Chorvátov ako v Slovane Slovákov. Kde legionári, ale aj hráči celkovo, bojujú s väčším srdcom?
Na Tehelnom poli sa v posledných rokoch utvorila výborná atmosféra. Na európske súťaže chodí plný kotol a hráčov tlačí do maxima. Konečne to nejaký slovenský klub dosiahol – že zodpovednosť voči fanúšikom necítia len domáci, ale aj legionári, a potom hrajú so srdcom. Zato v Záhrebe si ľudia na medzinárodné konfrontácie už akosi zvykli. Vzťah hráčov s divákmi býva o čosi chladnejší.
Mnohí experti či bývalí hráči sa zhodujú, že súčasný Slovan je najsilnejší za dlhé roky, možno najlepší v 21. storočí. Kvalita Dinama, naopak, napríklad v porovnaní s minulou dekádou, skôr klesla. Súhlasíte, že ak majú „belasí“ získať premiérové body v Lige majstrov, tak ideálna šanca je práve teraz, proti tomuto súperovi?
Ak sa zhodujú odborníci, čosi na tom bude. No pozrime sa na to inak. Oba tábory síce majú podobný počet domácich hráčov, no Slovák prosto nie je Chorvát, aj preto ten 50-miliónový rozdiel. Chorváti majú vyššiu cenovku, a teda aj kvalitu. S tým súvisia schopnejší cudzinci a mohli by sme pokračovať. V Diname sa ukrýva ohromná sila.
Ale čo sa týka šancí, samozrejme, z doterajších stretnutí budú najpriaznivejšie. Tiež treba priznať to, čo ste spomenuli – že Slovan odvádza dobrú robotu, ako celok je veľmi nebezpečný a určite by nemal, ani nebude, nastupovať s prehnaným rešpektom. No favoritom, aj keď sa do tejto pozície rozhodne nebudú stavať, sú hráči Záhrebu.
Dinamo v troch kolách nazbieralo štyri body, v Lige majstrov bezpochyby hrá o postup. Existuje podľa vás možnosť, že by do top dvadsaťštvorky mohol prebziknúť aj slovenský majster?
Kým privolí matematika, vo futbale je všetko možné. Tak verme v zázraky.
V takom prípade by zrejme potreboval bodovať aj o tri mesiace, doma proti Štuttgartu. Ten ste vy so Slovanom pred štrnástimi rokmi z Pohára UEFA takmer vyliali, v Nemecku ste zvyšovali na priebežných 2:0.
No pozor, predtým z Bundesligy vypadával, teraz si v nej vybojoval postup do Ligy majstrov. Súčasný Štuttgart je brutálny, má super mužstvo, hrá výborne. Videl som jeho duel s Realom Madrid a civel som ako malý. V januári bude mnohé závisieť od jeho bodového konta, či bude musieť vyhrať alebo môcť zvoľniť na pol plynu.
Nemecko, vy a góly, to ide k sebe. Odmietli ste najlepšie ponuky práve v Aue, ako kráľ strelcov v druhej Bundeslige?
Tú najlepšiu som zobral. Ostatné neboli také, ako by si človek možno predstavoval.
Médiá písali napríklad o záujme z Herthy Berlín.
Možno áno, ale realita bola inde. Keby ma chceli, idem tam, no šlo len o špekulácie či fámy.
Koniec koncov, prestup do Norimbergu za 1,7 milióna rozhodne nie je malá vec.
Určite nie, ale stále sa bavíme o transfere v rámci druhej najvyššej súťaže. Hertha hrala prvú, vtom spočíval rozdiel – zahral by som si Bundesligu. V Norimbergu bolo všetko prvoligové, od podmienok až po návštevnosť, chýbala len súťaž.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Chorvátsko, Nemecko, Dánsko, Izrael, India, Litva, Poľsko. Ak by ste sa do jednej z krajín, v ktorých ste pôsobili, mohli vrátiť, kam by to bolo?
Do Nemecka, jednoznačne. Tam bolo najlepšie. Najfutbalovejšie zázemie, fanúšikovia, mestá... Ideálna krajina na život.
Možno škoda, že vám práve exotickú Indiu spackala pandémia.
Celý tento angažmán bol akýsi zvláštny, špecifický. Štyri a pol mesiaca som strávil v jednej hotelovej izbe, pohyboval sa v jednom bloku hotela. To je kvázi moja jediná indická spomienka.
Na Slovensku cudzincov ako prvé učia nadávky, v zahraničí to funguje rovnako?
Keď ich dokola počúvate, postupne sa na vás nalepia, v teréne to ide samo. No v Nemecku alebo v Chorvátsku som sa tamojšiu reč naučil pomerne rýchlo. Nebolo to tak, že by som niekde dva - tri roky iba omieľal vulgarizmy.
Čiže slušnú vetu poskladáte aj v hebrejčine?
Po hebrejsky viem len nadávať (smiech).
Vraj koľko rečí ovládate, toľkokrát ste človekom. No keď sa vám v hodine dvanástej podarí ujsť z oblasti, ktorú surovo bombardujú teroristi, asi tiež musíte mať pocit, akoby ste sa druhý raz narodili...
Áno. Bola to zaujímavá skúsenosť. A môžem byť len rád, že sme ju ako rodina prežili v zdraví.
Čo s vami robí fakt, že letisko v Tel Avive, z ktorého ste ušli z Izraela, o deň neskôr zasiahla raketa?
Podobných prípadov bolo viac. Raketa vpálila aj do budovy vzdialenej asi 30 metrov od miesta, kde sme bývali. Manželka si emócie pripúšťala viac, ja som v tomto skôr „bezcitný“. Vždy si poviem, že som na Slovensku a Izrael sa ma našťastie už netýka. A snažím sa na to nemyslieť.
V Izraeli ste po prvý raz pôsobili medzi rokmi 2018 až 2020. Už vtedy vás siréna vyhnala do bunkra, napriek tomu ste sa v sezóne 2023/24 vrátili a bývali doslova na dostrel (asi 30 kilometrov) od pásma Gazy, kde hnutie Hamas prekročilo palestínsku hranicu. Vy asi nie ste typ, ktorý sa po hororovom filme bojí tmy, však?
Prvýkrát to bola taká, nieže výnimka, no skrátka, rakety nad Izraelom lietajú bežne, tamojší vzdušný obranný systém však drvivú väčšinu z nich bezpečne zneškodní. Jasné, bol to nový a nepekný zážitok, ale v podstate sa nič nestalo.
Lenže v roku 2023 tento protiraketový mechanizmus zlyhal, navyše, teroristi do krajiny vtrhli aj po zemi. A to bolo už iné kafe.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Mali ste niekedy väčší strach, ako v deň, keď ste už nemohli inak, len s rodinou z krajiny utiecť?
Asi nie. Nebál som sa totiž len o seba, ale hlavne o najbližších, veď synček Danilo mal vtedy dva roky. Tá neistota, keď neviete, čo bude... Nič príjemné.
Dokážete to ešte opísať?
Samozrejme, pamätám si všetko, na to človek nezabudne.
Asi 6.30 h nás zobudil alarm, tak sme sa utekali skryť do bunkra zabudovaného v byte. Fajn ráno, no nie? V krátkych intervaloch prichádzala siréna za sirénou, netušili sme, čo sa deje. Mal som ísť na tréning, no postupne sa odvšadiaľ začali valiť len desivé informácie – o teroristoch, vraždách, únosoch či škodách napáchaných raketami.
Situácia sa zhoršovala z hodiny na hodinu, ľahko nám docvaklo, že nejde o bežný deň, ale o vojnový konflikt. Komunikoval som s klubom a rýchlo sa snažil nájsť letenky, čo bol problém, pretože v Tel Avive už nepristávali žiadne lietadlá a postupne prestávali aj odlietať. Ak aj nejaké odchádzalo, tak beznádejne plné.
Strach, zmätok, boli to nervy. Chvalabohu sa nám ešte v ten deň podarilo odísť. Ale až na tretí pokus, dva lety nám totiž zrušili.
V tej chvíli by ste zrejme brali aj priamu linku smer Kambodža...
Bez váhania. Napokon sme leteli do Rumunska.
Na letisku čakalo kvantum ľudí, ale nejaká extra panika nevznikla. Miestni s takýmito okolnosťami rátajú, vedia, ako treba postupovať. Tesne pred nástupom do lietadla nás ešte trikrát poslali do bunkrov, sú pripravené na každom rohu. Ešteže, veď, ako ste povedali, o deň neskôr do areálu padla raketa. Extrém.
Išlo o najbrutálnejší útok za 50 rokov. Ako pri pohľade z okna alebo po ceste na letisko vyzeralo okolie?
Keď hučia sirény, tamojší sa už rutinérsky presunú do krytov. Ak sú, povedzme, na diaľnici, zastavia, ľahnú si vedľa auta a čakajú, kým hukot doznie. Vtedy však vonku nebol nik, prázdne cesty.
V uliciach vyčíňali teroristi. Zo správ sme počúvali, ako z džípov pália samopalmi, no nevedeli sme kde, či sú od nás blízko alebo ďaleko, preto sme len rýchlo trielili na letisko. Našťastie sme žiadne takéto vozidlo nestretli. To by sme dnes už možno nerobili rozhovor.
Viete, ako to momentálne vyzerá na miestach, kde ste žili či hrali?
Normálne, život ide ďalej. Rakety našťastie vďaka vzdušnej obrane gigantické materiálne škody nenapáchali. Problémom je naďalej to, čoho sa teroristi dopúšťajú na zemi. Pretože tých vojenské jednotky Izraela nedokážu spacifikovať lusknutím prsta.
Navzdory krutému koncu, páčil sa vám život v krajine, kde sú byty bežne vybavené bunkrami, namiesto budíkov vyzváňajú sirény a nad hlavami vidíte častejšie rakety než hviezdy?
Jasné, bolo tam výborne. Futbal bol super, publiká na tribúnach skvelé, liga náročná a veľmi ofenzívna. Nemôžem povedať ani pol krivého slova, dokým sa nezačala vojna. Žiaľ, aktuálna situácia je, aká je. No ak si odmyslím posledný deň, mám len pekné spomienky.
K tým bezpochyby patrí aj účinkovanie v Beitare Jeruzalem, odkiaľ vás fanúšikovia poznali po celom Izraeli. Napriek tomu ste na tréningy cestovali vlakom, denne dokopy aj štyri hodiny. Autogramov ste museli rozdať požehnane.
Práveže... Bol COVID, ľuďom preprava vlakom príliš nevoňala, aj preto som ním chodil. Navyše, za rúško sa dalo dobre schovať (úsmev).
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Na Slovensku ste najvyššiu súťaž probovali za Slovan a Petržalku. A keď ste sa po 14 rokoch vrátili, najprv ste Petržalke vyfúkli comeback medzi elitu a potom, v historicky premiérovom zápase Komárna v prvej lige, skórovali proti Slovanu. Vedenému trénerom Vladimírom Weissom, ktorý vás vytiahol do seniorskej reprezentácie, a jeho asistentom Borisom Kitkom, pod ktorým ste žiarili v dvadsaťjednotke. Aj vám po zásahu padla slza?
Áno, slzička radosti.
Na zápas som sa veľmi tešil, opäť prvá slovenská liga, po toľkej dobe... Ešte rovno proti Slovanu, ktorý mi otvoril dvere do veľkého futbalu. Krásne paralely. S realizačným tímom Slovana som občas býval v kontakte, napríklad, keď „belasí“ hrali v Litve. O motiváciu som mal postarané. Pre Komárno síce výsledok nebol bohviečo, ale mňa gólik potešil.
Mimochodom, ponuku ste od starých-známych nedostali?
Veru, nedostal.
Ani od Mareka Hamšíka? Nezvažujete, že mu po kariére pôjdete, napríklad trénersky, pomôcť tam, kde sa to kedysi celé začalo?
Zatiaľ som zdravý, koncom hráčskej kariéry si zamestnávať myseľ ešte nechcem. Uvidíme, čo bude (úsmev).
Pozrite si zostrih zápasu KFC Komárno - Slovan Bratislava, v ktorom skóroval aj Jakub Sylvestr:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
