„Chcem byť najlepší futbalista, hrať za slávny európsky klub a vyhýbať sa zraneniam,“ napísal raz na papier a v Izraeli ho bez slova vložil do Múru nárekov. Marekovi Penksovi sa neskôr všetky želania skutočne splnili.
Ako najväčšia hviezda šampionátu vyhral s Československom majstrovstvá Európy do 16 rokov a krátko nato utekal cez noc do Nemecka komunistom.
Nožničky strihal na betóne i v Lige majstrov a vždy po nich nasledovalo salto. Publiká zabával v piatich krajinách a 23 kluboch. Raz schoval loptu pod dres, inokedy ju prisadol, pokuty od policajtov platil fotkami či podpismi.
V Nemecku utvoril rekord v počte predaných dresov, volali ho Turbo-trpaslík a v Rakúsku kričali, že je boh, kým on tancoval na stole alebo oslavoval na lodi ako kráľ. Aj tak nikdy v živote nebol opitý.
Marek Penksa sa na ceste za slávou dostal až do Barcelony a historky so svetovými hviezdami rozpráva, akoby nešlo o nič mimoriadne. A rovnakým tónom rozpovedal aj svoj nevšedný príbeh.
Tak poďme na jeho začiatok - teda na dvor za chalupou.
Štupeľ z Veľkého Krtíša obdivoval starších bratov, dokonca začínal v ich kopačkách. „Mali nohu osmičku, ja štvorku, ale keď som si dal päť párov ponožiek, sedeli mi ako uliate,“ otvára exkluzívnu debatu pre TVNOVINY.sk kultový Marek Penksa.
Chlapec, ktorý „do roka a do dňa“ už žiačikom Banskej Bystrice so 120 gólmi za sezónu a kapitánskym „céčkom“ na ramene vybavil historický titul. „V jednom zápase mi ich padlo devätnásť! Pravou, hlavou, ľavou, nožničkami, hocijako. To som už nenosil pätoro ponožiek, ale parádne Adidasy z čarovnej skrine trénera Benedika, odkiaľ vyťahoval „strelky“ za odmenu.“
A popritom plakával na internáte. „Mal som dvanásť a bolo mi smutno za domovom, ale cieľ bol jasný. Navyše, potom otec odporučil do Dukly Roba Semeníka, kamaráta z Krtíša, a všetko sa vyriešilo.“
Kým 16-roční rovesníci naveľa zvládali premiéry v doraste, on sa uviedol gólom do siete Vítkovíc pri debute vo federálnej lige. „Pod brvno vysokému Stejskalovi, tuším z toho bol zásah mesiaca,“ zakutral v spomienkach talent, o ktorom vravia, že kedysi hral ako dnes Messi.
„Nie som chválenkár, no čo je pravda... Chodilo na mňa mnoho ľudí, aj z okolia. Ale veľkú budúcnosť mi nikto nesľuboval! Uvedomoval som si, že treba makať, do školy som chodil menej, už to môžem priznať. Ale žiadne flákanie, len tréningy, aj šesť hodín denne.“
Teóriu Gaussovej krivky možno spamäti neodrecitoval, no čo inde nazývajú perpetuum mobile, bola preňho rutinná zábava. Aj legendárny olympijský víťaz Jozef Pribilinec by vedel rozprávať, ako Penksa pred ME do 16 rokov zabehol z Banskej Bystrice do Zvolena a späť.
„To bol strop môjho plánu, ktorý keď splním, budem pripravený. Behával som každé ráno, od desiatich v olovenej veste, strýko šiel autom a ja za ním. Mali sme dobermana, toho som využíval na šprinty. Po tréningoch sa všetci náhlili domov, ja som zostával v bazéne a regeneroval.“
„Otrok“ futbalu si tak kariéru vypotil aj vymodlil. „Chcem byť najlepší futbalista, hrať za slávny európsky klub a vyhýbať sa zraneniam,“ napísal raz na papier a pred majstrovstvami Európy U16 ho počas sústredenia v Izraeli strčil do Múru nárekov.
Ale že z družiny, ktorej sa na otváracom ceremoniáli smiali za „šušťáky“ a kockované nohavice vzídu európski šampióni, by na tiket nešupli ani v blázinci. Lenže generácia okolo Hýlla, Řepku, Bergera a Penksu najprv v skupine remizovala so Západným Nemeckom, neskôr zdolala Francúzov aj Škótov a z prvého miesta i bez inkasovania mierila do semifinále.
Tam na penalty porazila silné Portugalsko, potom 3:2 Juhosláviu a rozprávka bola hotová. „Fajn pocit,“ ticho sa usmial jej hlavný hrdina, ktorý si nielen gólom a asistenciou vo finále vyslúžil sošku pre najlepšieho hráča turnaja.
„Nemci prišli v parádnych oblekoch a kravatách, ale my sme odchádzali so zlatými medailami, tú svoju mám dodnes na poličke.“
Hviezdu juniorského EURA okamžite kontaktovalo vyše 20 skautov. Tí z Frankfurtu radšej rovno prišli na Slovensko. „Počul som Eintracht a podpísal, viac ma nezaujímalo. Otec im na privítanie nachystal chlieb, soľ a víno, a potom ich musel z pivnice vyťahovať lanom. Bola pod garážou, ostré schodíky, svojpomocne by to nezvládli.“
Za snom do Nemecka však nevycestoval súkromným letom. Komunistom utekal potajomky cez noc. „Kapitánsku som nechal na stolíku spolubývajúcemu z internátu a trénerovi neskôr poslal pohľadnicu z Barcelony, aby sa nehneval. Len tak odísť bolo v tej dobe nemožné, ak by sme sa vrátili, otca zavrú. Mama príslušníkom VB povedala, že sme na dovolenke. Našťastie sa o pár mesiacov otvorili hranice a mohli sme sa stretávať legálne.“
A začal sa iný svet. „Hneď sme dostali hotel, otec prácu, zavreli nás do nákupného centra, vraj kupujte čo treba. Koľko to celé stálo si nepamätám, ale zaodeli sme mamu aj bratov, niektoré veci ešte visia v skrini. Nachvíľu sme sa zľakli, lebo otcovi sa v tenisovom obchode páčili ponožky a pri pokladni vysvitlo, že stoja 40 mariek. Ale Frankfurt to všetko zaplatil.“
Jay-Jay Okocha, Antony Yeboah, Andy Köpke, Andreas Möller či Uwe Bein tak už viac neviseli z plagátov na stenách detskej izby, ale prezliekali sa v tej istej šatni.
„Raz sme sa v Amerike presúvali taxíkom do centra, Yeboah sedel vpredu, ja s Okochom vzadu. Zrazu si Jay-Jay uľavil a ukázal na mňa. Šofér zastavil, vytiahol z kufra taký kľúč, že smrad mu v aute robiť nebudeme. Nechal nás uprostred diaľnice, museli sme ísť stopom,“ nikdy nezabudne druhý Slovák v Bundeslige.
„Köpke usmievavý, Möller síce pôsobil kto som – ja som, ale tiež sa choval priateľsky. Všetci boli pokorní, v kabíne sa spýtali, na ihrisku ukázali, dokonca ma vozili domov, kým som dostal auto. Chválili ma za šikovnosť i slušnosť, to zohralo veľkú rolu. A civeli, keď som sa po tréningu vybral na ďalší.“
Kľučky ako z tutoriálu virtuálnej hry vystrelili dlhovlasého dribléra až na kemp do slávnej Barcelony. Gepardím ťahom na „kasu“ si zas vyslúžil prezývku „Turbo-trpaslík“ a zapĺňal ňou novinové titulky. „V Katalánsku ma skúšali mesiac alebo dva, no z nemeckej výpravy napokon nevybrali nikoho,“ pokrčil plecami bundesligista mesiaca z novembra 1992.
V sezóne 1993/94 odišiel na hosťovanie do Drážďan, a to čo spravil Mbappé nedávno, Penksa vyviedol už pred tridsiatimi rokmi. Futbalovým „blafákom“ oklamal brankára, z pohára vyradil mníchovský Bayern a tancoval na stole ako kráľ. „Fanúšikovia ma z vipky do baru odniesli na rukách,“ pridáva krídlo, ktoré navyše v tíme so Stanislavom Čerčesovom alebo Matthiasom Sammerom dokázalo zachrániť ligu.
„Na začiatku nemožné! Začínali sme s mínus štyrmi bodmi, neskutočná radosť. Prezident klubu objednal veľkolepý ohňostroj, loď a strhla sa párty na rieke Labe.“
Preto ťažko veriť, že sa nikdy neopil. „Dodnes! Ani som nemal cigaretu. Dám si maximálne prípitok a občas zmiešam pivo s kolou, to mi chutí, ale samotné? Musel by som byť strašne smädný a nemať po ruke nič iné,“ prisahá profík telom, dušou i zásadami.
Góly nožničkami oslavoval saltami a publiká po celej Európe dvíhal na nohy ako šialený. Proti Schalke si vedľa rohovej zástavky sebavedomo sadol na loptu, neskôr si ju v Maďarsku vyšupol na krk, inokedy schoval pod dres a hodil do brány.
„Ako malý som nožničky robieval na betóne, vystrihol som ich aj v prvom zápase za Frankfurt, zhodou okolností proti Drážďanom, ale brankár vyrazil. To som ešte nemal šajnu, že za ne niekedy budem hrať.“
Expresný „Turbo-trpaslík“ miloval aj bleskové autá, najmä keď nimi v Rakúsku mohol „zabávať“ policajtov.
„Mal som Ferrari s upraveným výfukom, jeden fanúšik bol policajt a keď som sa raz vracal z tréningu, stopol ma, vraj či sa môže previesť. Odvetil som nie, lebo mal špinavé topánky. Asi o mesiac ma v centre zastavili s húkačkami, aj som sa zľakol, no po chvíľke naťahovania mi podali vysielačku, kde sa ozval známy hlas – Marek, to ti len vraciam za tie topánky,“ smeje sa hviezda, ktorá pokuty platila fotkami či podpismi.
„V tej dobe to ešte šlo. Keď sa čosi stalo, vždy padla otázka, máte pri sebe podpisovú kartičku? Hovorím áno, mám. Tak to vybavíme takto. Ale priepustky som nepáchal často a vôbec nie veľké. Síce som šiel aj vyše tristo, no vtedy ma nechytili.“
S Rapidom Viedeň úradoval v Lige majstrov a tribúny sa po každom góle odvďačili pokrikom, že je boh. „Skandovali - Marek Penksa, Fussballgott."
Európske súťaže hral dovedna 46-krát, v tej milionárskej naháňal aj Juventus s Del Pierom, Deschampsom a Zidanom či Manchester United s Cantonom alebo Beckhamom.
Spomedzi spoluhráčov zase najväčšiu pozornosť strhával Dejan Savičevič. Ikona Crvenej Zvezdy či AC Miláno má v životopise druhé miesto v ankete Zlatá lopta, ale aj úsmevnú historku s rodákom z Veľkého Krtíša.
„Dostal auto od Audi a mal sa ísť odfotiť kvôli reklame. Valíme po diaľnici a hovorí, že nemá natankované, nech mu ukážem, keď bude odbočka na benzínku. Lenže mne ktosi zavolal, zabudol som sa a neskôr už pumpa nebola. Tak sme zahrkotali, pozrel na mňa a čosi zahrešil. Zo srandy mu vravím, že sa teraz musí postaviť na kufor, aby si nás všimli. A on to urobil. Jeden fanúšik nám o polhodinu doniesol bandasku s benzínom, dostal podpísaný dres a bolo.“
Po zastávkach v rakúskom Leobene, nemeckom Štuttgarte a maďarskom Dunaferri, kde ho vyhlásili za najlepšieho cudzinca ligy, odišiel zbierať trofeje do Ferencvárosu Budapešť.
„Dali mi dom s bazénom a bolo ho treba vyčistiť, tak som vypustil vodu a myslel si, že pekne odtiekla. Zrazu mi o druhej ráno búchali susedia, že majú v záhrade 30-tisíc litrov. Museli to odčerpávať hasiči.“
S „Fradi“ dvíhal nad hlavu ligový titul a dvakrát aj maďarský pohár. Ale pred rozbúrenými fanúšikmi sa tiež musel schovávať.
„Ako Maďari vedia oslavovať, tak sa aj rozčúliť. Keď sme remizovali s Debrecínom a neboli majstri, od zlosti zničili oplotenie a vtrhli do kabín. Mám pred očami, ako jeden vbehol cez dvere a vyletel oknom. Polícia hodila do reštaurácie slzný plyn, na civilistov či deti nebrala ohľad, pretože vyvádzali i tam. Fanúšikovia nás odstavili aj z diaľnice, autobus zablokovala kolóna áut, chceli nám dohovárať.“
Keď slovenský šoumen neskôr cielil s Wislou Krakov do pohárovej Európy, aj na tréningy chodilo vyše 5-tisíc divákov. Svetové turné naprieč deviatimi klubmi zaklincoval návratom do Drážďan, to šiel v tretej lige na dračku rekordný počet dresov s číslom 99.
„Všetci si mysleli, že ho nosím kvôli Gretzkému, pritom len raz v Dunaferri bola obsadená deviatka, tak som povedal, nech mi na dres vytlačia dve. Nemeckí fanúšikovia ma ešte túžili vidieť, tak som sa vrátil. A postúpili sme o súťaž vyššie.“
V júli 2008 prestúpil do Prešova, kde dva roky na to ukončil profesionálnu kariéru. No prečo futbalista jeho rangu nazbieral len sedem reprezentačných štartov ostáva záhadou.
„To hovorí internet, myslím, že ich bolo trošku viac. Pod pánom Venglošom som odohral celú kvalifikáciu na ME 1992. No potom prišla doba, keď reprezentovali hráči, ktorí sa potrebovali niekam dostať. Ja som sa nikdy nevnucoval,“ objasňuje dnes už 50-ročný Marek Penksa.
Ako šéftréner prípraviek odovzdáva najmenším na Dukle skúsenosti s UEFA A licenciou, na diaľku dozerá aj na syna v „pätnástke“ a čuduj sa svete, v Selciach stále behá po trávnikoch! Jeho desať gólov vo vlaňajšej sezóne a dva v tejto označili za šok aj jedny poľské noviny. Priaznivcom vždy zakýva i sa ochotne odfotí.
„Ešte vládzem, tak behám. Samozrejme, mladí sú rýchlejší a silnejší, ale ja si vystačím s predvídavosťou a rozumom, ten je v nižších súťažiach rozhodujúci. Tvrdá práca a dobrá životospráva ma vo futbale dostali tam, kam som si vysníval. Asi moje detské želania u Izraela k anjelom strážnym skutočne prileteli. Možno som mohol dosiahnuť viac, ale verím, že sa to podarí môjmu synovi, ktorý má predpoklady a lepšie možnosti, než ja pred 30 rokmi,“ zakončil muž, ktorý aj so 172 centimetrami udivoval futbalový svet.
Meno Mareka Pensku je zlatým písmom vyryté do histórie banskobystrického futbalu. Pozrite si zostrih posledného jesenného duelu, v ktorom Dukla zdolala Žilinu 3:1:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
