Vyrastal v River Plate, na starý kontinent teda vyrazil z historicky najúspešnejšieho argentínskeho klubu, rovnakého ako Alfredo di Stéfano, Gonzalo Higuaín či Radamel Falcao. So slávnym Laziom potom v Taliansku postúpil do najvyššej súťaže. „Ale najlepšie mi aj tak bolo v Slovane!“ prisahá Fabio Nigro, okrem iného kamarát a raz i spoluhráč fenomenálneho Diega Maradonu.
Pobláznená Bratislava mu ležala pri nohách, skandovala „Hup, hop!“ a neskrotný Juhoameričan jej za tri sezóny získal tri majstrovské i tri pohárové tituly, tiež rešpekt v tom európskom.
„Lepší cudzinec na Slovensku nebol. Určite nie s takým srdcom,“ dodnes sa vo veľkom zhodujú fanúšikovia i futbalové osobnosti.
Slovan má doma na lopte, tanieri aj na pere. Prvú vetu začal formulovať slovami „Vy Slováci,“ no hneď sa opravil. „Teda, my, lebo Slovensko navždy bude moja krajina.“
Na Facebooku má dodnes profilovú fotku zo starého, už neexistujúceho, Tehelného poľa. Publiku posiela bozky na rozlúčku a na pleciach nesie syna Alessandra v „belasom“ drese.
„Mohol som zostať dlhšie, zarobiť o tisíce viac, no to by si ma ľudia pamätali inak. Slovan je môj život, dal som mu všetko,“ hovorí pre TVNOVINY.sk Fabio Nigro, aj po takmer tridsiatich rokoch stále až prekvapujúco dobrou slovenčinou.
„Z koho taniera jem, toho reč musím ovládať. Už len z rešpektu, to je môj zákon. Chcel som rozumieť fanúšikom, spoluhráčom, vedeniu, ba čo viac, mal som tu rodinu a vedel som, že keď niečo budú potrebovať, nikto iný to za mňa nevybaví. Či poznám aj nadávky? Pravdaže!“
Okrem jedného z najťažších jazykov sveta sa dohovorí aj v španielčine, taliančine, angličtine, francúzštine či portugalčine. Tak hor sa na jeho príbeh.
Narodil sa v Juníne, asi tri a pol hodiny autom od Buenos Aires. Z hlavného mesta Argentíny prestupoval do Talianska v osemdesiatom piatom, to už jeho kultový krajan Maradona sezónu hviezdil v Neapole. Fabio Nigro „božského Diega“ poznal osobne.
„Stretli sme sa päťkrát, dokonca ma pozval k sebe domov, keď oslavoval 25. narodeniny. V benefičnom zápase UNICEF-u sme si spolu zahrali v jednom tíme a potom v kabíne dlho debatovali. Výborný chlapec. Ešte raz, výborný,“ nikdy nezabudne odchovanec River Plate.
Na Apeninskom polostrove však prvé dva roky brázdil len nižšie súťaže za Vigor Lamezia či Viterbese. Nemal totiž taliansky pas. „Tvrdili, že ho obdržím do pätnástich dní, nestalo sa.“
Po zisku občianstva podpísal v slávnom Laziu, ktorému pomohol skoncovať s dvanásťročným čakaním na návrat do najvyššej súťaže. Rimania odvtedy zo Serie A nikdy nevypadli. No súci európsky rozlet mu neskôr vo Francúzsku sekali neodbytné zranenia.
„Opakovane roztrhnutý sval, maródoval som celý rok. Bez zápasov, tréningov, hernej praxe, bez motivácie. A keď som konečne začal naplno trénovať, urval sa mi zase, bolo to strašné. Zvažoval som, že skončím, no vtom mi agent ponúkol Slovan, či nechcem ísť na skúšku. Klub som poznal, veď pravidelne hral v Európe, tak som šiel. A potom bolo čo bolo.“
Do Bratislavy prichádzal ako náhrada za Petra Dubovského, slovenský talent storočia. To len svedčí, že v malom Argentínčanovi dorazil na Tehelné pole skutočne veľký futbalista. Navyše v dobe, keď bol legionár v našich končinách takmer nevídaná atrakcia.
„Skúšali ma na Karlovke, za pätnásť minút som napálil tri góly a tréner Galis už kričal – tento u nás zostane! Mne to zas navždy zostane v pamäti,“ hovorí ofenzívny univerzál, ktorý na dres ihneď dostal číslo desať. A zvyšok je história.
Medzi žrďami Molnár alebo Vencel, bránení Kinderom, Tittelom, Stúpalom, Zemanom či Peckom, v zálohe Tomaschek, Maixner alebo Faktor, hore Timko, Németh a pod nimi Nigro. Slovan deväťdesiatych rokov bol skrátka ako čosi medzi nebom a zemou.
„Na ihrisku som si najlepšie rozumel s Jarom Timkom, skvelý futbalista i kamarát, ale to boli od Kinďa, cez Dušana Tittela až po Roba Tomascheka všetci. Napríklad so Štefanom Maixnerom sme sa v Košiciach po zápase pobili, no keď som po rokoch navštívil Slovensko, prišiel za mnou, a to sa mu v ten istý deň narodila dcéra.“
Štadión sa pod 40-tisícovými návštevami otriasal v základoch, ľudia často viseli zo stromov a nový muž v belasých radoch si okamžite získal priazeň fanúšikov. Oni na oplátku tú jeho. „Už navždy,“ opakovane umocnil Nigro.
Najúspešnejší slovenský mančaft doviedol v rokoch 1994 až 1996 k trom majstrovským titulom, vyhral s ním i Slovenský pohár a dvakrát Matičný (niekdajší Superpohár pozn. red.). „Pamätám si presne, všetkých šesť titulov,“ a začal neomylne menovať.
„Prvý sme spečatili po výhre 4:3 s Dunajskou Stredou, druhý triumfom nad Košicami a po treťom sme šli do mesta na motorkách Harley-Davidson. Finále Slovenského i Matičného pohára bolo proti Prešovu, najprv sme ho porazili v Brezne, potom v Humennom. Ešte predtým sme prvý Superpohár získali v Nitre, proti slovenskému reprezentačnému mužstvu.“
A po veľkých skalpoch sa musel prispôsobiť i oslavám na slovenský spôsob. „Raz mi Robo Tomaschek a Igor Demo v Piešťanoch namiesto šampanského liali vodku. Opitý vravím Vladovi Kinderovi, nech ma vezme na izbu, lebo nevidím. Odvetil, že je na tom ešte horšie.“
Vypredané tribúny zakaždým kričali „Hup, hop Fabio!“, keď ich miláčik na trávniku neslovenskou technikou, prehľadom i pohybom dvíhal zo sedačiek. Nevedno, koľko sa modlil, ale zhora dostal čosi navyše. „Obzvlášť cit pre loptu, ten bol geniálny, asistoval mi na strašne veľa gólov. Určite jeden z najlepších cudzincov, akí tu boli, ak nie úplne najlepší. Veľmi vydarený transfer,“ spomenul pre TVNOVINY.sk legendárny Dušan Tittel.
„Možno som kopal dobre, ale keby on po mojich pasoch nesúkal góly, dnes si na mňa nikto nespomenie. Spravil mi meno. Nech lopta letela hocako tvrdo, vždy do nej dal hlavu. Výborný hráč, inteligent,“ oplatil s pokorou exkolegovi pochvalu.
Práve vďaka kolektívu bol Slovan rešpektovaný nielen doma, ale i na európskom fóre. „Belasí“ v pohári UEFA remizovali s Aston Villou (0:0), dokonca zdolali Borussiu Dortmund (2:1) a to za BVB ešte kopal nemecký majster sveta Andreas Möller. Aj v tomto dueli Juhoameričan „načapoval“ Tittelovi milimetrový center.
Pozrite si, ako v Bratislave padla Borussia:
„Proti Kodani ma cez polčas zastavil novinár, pýtal sa, Fabio, ako? Hovorím, postúpime, neboj sa. Dal som gól a šli sme do ďalšieho kola, nádhera. Ale výborné boli tiež derby s Interom! Keď sme doma z 1:2 otočili na 3:2 a potom boli majstri, najkrajší pocit. Inokedy som zase žltočiernym vsietil dva góly a vyhrali sme 4:2,“ lovil v spomienkach podhrotový útočník, ktorý za Slovan presných zásahov napálil celkovo dvadsať.
S klubom svojho života sa rozlúčil v júni 1996 výhrou 5:2 proti Trnave. Keď hlavný arbiter odpískal pokutový kop, štadión jednohlasne kričal jeho meno. Loptu si však na biely bod postavil Tomáš Stúpala. A nedal.
„Asistent trénera Karol Jokl ma zdrapil za ruku a kázal, Fabio, ty musíš kopať, všetci na to čakajú, no hlásateľ opakoval Stúpala, Stúpala. Bolo ako bolo. Jokl sa potom na mňa veľmi nahneval, prišlo mu to ľúto.“
Za „ukradnutý“ gól sa mohol zduť. Nezdul sa. Mohol sa uraziť ešte predtým, keď ho Anton Ondruš prekvapivo poslal na dva mesiace hosťovať do Prievidze. Neurazil sa. Po záverečnom hvizde si na plecia vyložil synčeka a so slzami v očiach posielal bozky do publika. Fanúšikom na popraskanom ovále trhalo srdcia.
„V šatni som plakal ako malý chlapec. Lásku, akú mi dali, som nedostal nikde inde. Nepoznám slová, akými by som sa poďakoval. V Európe som vždy túžil po trofejach a tu som vyhral všetko. Mohol som zostať dlhšie a zarobiť o tisíce viac, no to by si ma pamätali inak alebo nijako. Slovan milujem, žiadny klub pre mňa neznamená toľko. Dal som mu všetko, viac by som už nedokázal.“
Dodnes je považovaný za najlepšieho legionára v histórii Slovenska. Svetlá reflektorov však nepotrebuje. „Tvrdia to mnohí, no stačí, keď si ma budú pamätať ako dobrého človeka, nie mimoriadneho futbalistu. Koniec koncov, hrať popri chlapcoch, z ktorých väčšina reprezentovala, bolo veľmi jednoduché.“
Po účinkovaní v Bratislave sa vrátil za veľkú mláku a o šesť sezón neskôr v rodnom Juníne ukončil kariéru. Keď sa ho pred časom na internete pýtali, či ešte hrá, zasmial sa, že nevládze. „Už dvadsať rokov trénujem. Sedem som šéfoval prvoligovému Sarmientu, teraz vediem len amatérske Jorge Newbury. Ako sociálny pracovník sa totiž starám o dôchodcov a popri robote viac nestíham.“
Na ponuky priaznivcov, že mu vytetujú logo „belasých“, reagoval netreba, lebo ho nosí vytetované v srdci. Puto spred troch dekád nikdy nevymizlo. Pri pohľade na zbúrané Tehelné pole musel odvracať zrak, pri krste nového do neba poslal tiché želanie.
„Raz by som si so starou partiou chcel zahrať na novom štadióne, aby moje deti videli, čomu nerozumeli, keď boli malé. Aby pocítili tú lásku, akú som dostával od fanúšikov, keď na každom zápase kričali moje meno. Aj keď viem, že to asi nebude možné, no taký mám sen.“
Pre slovenského majstra rok pracoval ako skaut a návrat do štruktúr klubu by neodmietol ani dnes. Slovanu fandí neprestajne a na otázku, či bol lepší ten jeho alebo dnešný, má takisto duchaplnú odpoveď. „Nedá sa to porovnávať, je to ako Maradona verzus Messi. Každý má svoju éru, v ktorej dominoval.“
Avšak pri debate, že kedysi bol v klube jediný legionár, a dnes nad domácimi hráčmi prevažujú zahraniční, dvíha varovný prst. „Trpí na to reprezentácia. Ak domáci mladí chlapci nebudú dostávať príležitosti v prvej lige, počet emigrácií či predčasných koncov len narastie. Pozrime sa do Talianska, malo i stále má podobný problém, a ako dopadlo na posledných štyroch majstrovstvách sveta? Ale taký je teraz trend,“ uzavrel 57-ročný Fabio Nigro.
Kto by bol povedal, že chlapík z takej štartovacej čiary si všetky futbalové sny splní neďaleko Dunaja. A keby terajší legionári mali aspoň štipku jeho oddanosti, možno by veľa vecí bolo inak.
Pozrite si ešte raz zostrih päťgólového duelu 13. kola Niké ligy, v ktorom Slovan zdolal Banskú Bystricu:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
