Má dve štátne vyznamenania, bronz z majstrovstiev Európy i vlastnú mini-akadémiu. Ovláda IT sféru, aj tri svetové jazyky, tiež vie hrať na husliach. Strieľal góly v Španielsku, pod vojnovými raketami či na sopke a v roku 2008 dal miesto Pohára UEFA prednosť piatej slovenskej lige.
„Treba žiť naplno, alebo nie?“ rečnícky pre TVNOVINY.sk začal Roman Jurko, ktorého mal kedysi na zozname želaní aj slávny Bayern.
Z Mníchova mu volal samotný Uli Hoeness, lenže v trinástich nešťastne prišiel o otca a Košice boli chamtivé. „Taký je život,“ už si nad neľahkým osudom iba s úsmevom povzdychne. „Ušli mi dva životné prestupy, ale k tomu sa asi dostaneme,“ pridáva zmierene strojca jedinej medaily a z tohto pohľadu i najväčšieho úspechu v slovenskom futbale.
Roman Jurko totiž dôvod na radosť nájde hocikde. „Užívam si každú sekundu, preto aj v štyridsiatke dvihnem ruky vždy, keď sa lopta zatrepoce v site.“
A keď je reč o góloch, medzi rokmi 2017 a 2022 ich vo všetkých krajských a vyšších súťažiach napálil viac len jediný hráč.
„S tým sa asi musíte narodiť. A ja som sa vyskytol,“ smeje sa bombardér, ktorého príbeh, kde je azda každá veta zaujímavá, pohodlne zhltnete za päť minúť.
Niekomu nejde nič, inému len niečo, no Roman Jurko s nohami športovca a rukami umelca dokáže snáď všetko. Bol chválený vo folklórnom súbore aj sláčikovom orchestri, dokonca vychodil aj základnú umeleckú školu. A Košice ho, ako sám tvrdí, doslova stiahli z ulice.
„Do Trsteného som na víkendy chodieval ku babke a hrával tam za žiakov. Raz ma na školskom turnaji oslovil tréner Berta, či nechcem vyskúšať FC.“
Priebojný chlapec to na ihrisku vedel rovnako dobre ako so strunami. Prvú profi-zmluvu podpisoval v šestnástich. „Svojim spôsobom som musel. Ocko v spánku dostal infarkt, každá pomoc rodine bola dobrá. Tak som po jedenástich rokoch skončil s husľami a vybral si futbal,“ spomína majster Slovenska v kategórii do 13, 15, 17 aj 19 rokov.
Na poličke má tiež cenu Jozefa Adamca pre najlepšieho strelca prvej dorasteneckej ligy a v pamätníčku zapísané dve neobvykle mladé seniorské premiéry.
Za béčko nastupoval od pätnástich, pretože skôr to nie je možné, ako sedemnásťročný už debutoval v pohári UEFA. „Spoločne s Tomášom Labúnom, ten mal ešte o rok menej. Bolo to proti GAK Graz, druhé predkolo, prehrali sme 2:3.“
Chýry, že Košice vychovávajú supertalent, sa rozleteli po celom kontinente, až sa dostali za dvere najslávnejšieho nemeckého klubu. „A tak začala odysea s Bayernom,“ rád – nerád siahne do zlomových spomienok.
Bavori mali vytypovaných päť útočníkov a Jurka na zozname ako prioritu. Dokonca mu volal priamo Uli Hoeness, legenda a neskôr i prezident mníchovského veľkoklubu. „Odporučil ma skaut Michael Skibbe, neskorší tréner konkurenčného Dortmundu. Cítil som sa ako na inej planéte.“
No Košice vlastnené Alexandrom Rezešom si za tínedžera účtovali šialených desať miliónov korún (500-tisíc mariek).
„Tak mi Nemci odkázali, že nie som Maradona a za 50-tisíc vzali niekoho lacnejšieho. Dovtedy ma riešil ledva jeden manažér, zrazu ma chceli zastupovať desiati. Nemal som nad sebou otca, žiadnu ochrannú ruku, o mojej budúcnosti rozhodovali cudzí ľudia. Dodnes netuším, čo sa dialo v zákulisí. A už sa pravdu ani nikdy nedozviem.“
Lakomstvo a agentské naťahovačky mu tak spackali životný prestup. „Šiel som na skusy aj do francúzskeho Metz, holandského Heerenveenu či nemeckej Jeny, lenže všade boli problémom peniaze.“
Stalo sa len raz v histórii, že naša krajina na záverečnom turnaji brala medaily. Bronz z majstrovstiev Európy do 19 rokov bude tučným písmom navždy vyrytý do kroniky slovenského futbalu. Proti Írom ho v roku 2002 vystrelil práve Jurko. Ale poďme postupne.
Partia okolo Šeba, Halenára, Žofčáka, Ivanu či Bakoša dala najprv päťku Nórsku i Česku, a to im tri žrde hájili ikony Rune Jarstein, respektíve Petr Čech. Duel so silným Španielskom bol priamym súbojom o prvé miesto v skupine i miestenku do finále. Vtedajší formát šampionátu totiž nepoznal semifinále (víťazi skupín hrali rovno o zlato, druhí najlepší o tretie miesto).
„La Furia Roja“ sa opierala o mená ako José Antonio Reyes, no hlavne Fernando Torres či Andrés Iniesta. Naši s nimi napriek tomu do 80. minúty držali nerozhodný stav 1:1.
„Ale potom nám neudržateľný Torres šupol dva góly. Vidieť toho chlapca už v mládeži bola pasia, nenadarmo sa stal naj hráčom i strelcom turnaja. Španieli mali jednoznačne najlepšie mužstvo a preto aj vyhrali. Vo finále zdolali 1:0 Nemcov a hádajte, kto sa presadil?“
No podľa španielskeho kouča Iñakiho Sáeza to boli práve Slováci, ktorí sa mohli pýšiť najtechnickejším a najkompaktnejším tímom na ME. I preto škoda, že sa nehralo semifinále. „Zlatá generácia, na takú partiu natrafíte raz za život. Súperi si s nami po každom zápase chceli meniť dresy, no mali sme len jednu sadu,“ vraví hroťák, ktorý si ho v mládeži obliekol viac než 150-krát.
Bitka o bronz s Írmi sa dlho vyvíjala nerozhodne. No potom to prišlo. „Nebohý Ďuri Halenár mi sklepol a ja som to nartom z 25 metrov „narempľoval“ rovno do šibenice. Vybuchla detonácia radosti, vyfasovali sme hodinky, prémie, postriekali si hlavy a oslavovali tak, ako sa na 19-ročných chlapcov patrí. Prezident Schuster i premiér Dzurinda celému výberu udelili štátne vyznamenanie. Tú loptu mám doma, podpísanú všetkými spoluhráčmi.“
Reprezentoval aj proti Portugalsku s Quaresmom či Srbsku s Lazovičom a keď na klubovej scéne nevyšlo zahraničie, vybral sa inou cestou. Na Tehelné pole prestupoval v osemnástich ako voľný hráč za 750-tisíc korún. Teda za drobné.
Šéf Košíc, kontroverzný Talian Borriero, Jurka nazval judášom, klial, nech sa mu neukazuje na oči. „Smiešne, šiel do Slovana kde dostane dva-tri milióny. Keby ostal, mohol o pol roka možno odísť do Talianska a zarobiť desaťnásobok,“ zneli slová rozzúreného majiteľa, ktorý omieľal aj Juventus.
„Dva melóny mi síce dali, ale jeden bol žltý a druhý červený. Tomáš Labún v Košiciach zostal a nikam sa nedostal, to hovorí za všetko,“ pokrútil hlavou Jurko.
„Povedal, že vidím len peniaze, pritom som šesť mesiacov čakal na nový kontrakt a zbytočne. Dušoval sa, že vybuduje nové Košice, no zrazil ich na dno. Strmý pád futbalu šiel iba na jeho triko. Veď pravda sa ukázala, keď ho po meste naháňali fanúšikovia,“ dodal s obočím nahor.
Najúspešnejší slovenský mančaft zažíval fluktuačné obdobie, behom štyroch sezón Slovan viedlo štrnásť rôznych trénerov, veď len v roku 2002 sa vystriedali šiesti. Tínedžer to ako najmladší v konkurencii Vitteka, Obžeru či Meszároša vôbec nemal jednoduché. Šéf lavičky Zaťko však nevidel problém v jeho kvalitách, ale správaní.
„V šatni so mnou sedelo 17 reprezentantov, hrať chceli všetci. Každý štvrťrok prevzal velenie nový majiteľ, aj s financiami bolo zle. Dnes som aj ja trénerom a z akejsi kolegiality sa pána Zaťka rozoberať nepatrí. Fungovala iná doba, je to za nami.“
Za „belasú“ rezervu ako naj strelec tretej ligy napálil rekordných 38 gólov, napriek tomu balil kufre a putoval na výpomoc do Báču. Kde čarovnou koncovkou upútal Petržalku.
„Žiaľ, kompetentní sa opäť zachovali – „o vás, bez vás“. A dosiahli to, že Artmedia vzala troch za cenu mňa. Získala titul, udivovala v Lige majstrov a ja som miesto toho na opačnej strane Dunaja za Inter bojoval o záchranu. Stroskotal mi druhý životný prestup. Či by s inými manažérmi vyzerala inak aj moja kariéra? Po rokoch si odvetím, že nestačí, ak ste v správnom čase na správnom mieste, potrebujete aj správnych ľudí. A také šťastie som už nemal.“
Ságu hosťovaní zakončil polsezónou v Dunajskej Strede, vyštudoval bakalára, získal trénerskú licenciu a otvoril si bránu do sveta. Košičan sa v ďalekom Izraeli uviedol piatimi trefami v jedenástich kolách, no potom musel vziať nohy na plecia.
„Vypukla vojna s Libanonom, teraz sa tam deje čosi podobné. Hrali sme kúsok od hraníc a už 25 kilometrov pred štadiónom nás sprevádzala armáda. Keď vám nad hlavou lietajú Kaťuše či Tomahawk, prehodnotíte mnohé. Samovražedné útoky boli na dennom poriadku, poviem aj príklad. Jedli sme v Tel Avive, krásna reštaurácia, centrum mesta. O dva týždne tam 15-ročný chlapec omotaný 20 kilovou trhavinou zabil 75 ľudí. Aj v nákupnom centre ste sa báli, či nebuchne strecha, tak som utiekol. No nebyť konfliktu, určite ostanem, život je tam krásny.“
Po úniku z exotiky ho päť mesiacov trápila zákerná choroba. Zlatý stafylokok a rovno jeho najagresívnejšia forma. Lekári odporúčali, aby do lopty už nekopal. „Mal som také bolesti, že som sa nedokázal hýbať a imunitu po antibiotikách na bode mrazu. Dokonca ma zbytočne rozrezali, lebo pred operáciou zle vyhodnotili diagnózu. Ale z toho netreba robiť vedu.“
Jurko o vešaní kopačiek však nechcel ani počuť. Rekonvalescenciu zveril do špičkových rúk. „Trénovať s Višňovským či Cibulkovou stálo za to, obaja práve boli v úžasnej forme, z tých skúseností čerpám doteraz. Na Dominiku, keď som videl ako trikrát do dňa maká, nedám dopustiť, to človek musí zažiť, aby pochopil. Dokopy ma dával Maroš Molnár, vďaka nemu som sa rýchlo vrátil na trávnik.“
A comeback to bol ozaj štýlový! „Veru, do Španielska neprestupujete každý deň. Úroveň tamojšieho futbalu je najvyššia v Európe. Hrali sme tiki-taka, ako Barcelona, aj keď v tretej lige. Môj mozog popri juhoamerických spoluhráčoch v UD Alzire nestíhal brať, čo všetko sa s loptou dá vykúzliť. Keby ste videli, v akom bagu nás točil trebárs Villareal B, mali by ste to podobne.“
Po odjazdených výkonoch neďaleko Valencie ho opäť skúšali v Nemecku. „Už som v ruke držal pero, no v tom si stopér zlomil nohu a museli podpísať iný post.“ A tak zamieril na Cyprus.
„Trénovalo sa o piatej ráno alebo o ôsmej večer. V prímorských dovolenkových oblastiach typu Larnaka alebo Limassol to počas dňa boli dusné štyridsiatky. Ale hrali sme aj 1200 metrov nad morom, na v sopke vytesanom ihrisku. A tam padal sneh,“ zalovil v pamäti.
Od výstrelkov ostrovného počasia predsa len jestvuje čosi čudesnejšie - Jurkov návrat z cudziny v roku 2008. „Dostal som ponuku z lotyšskej Suduvy, no doslova a do písmena ma cestou na letisko páni Salaba a Popovič stiahli do Moldavy nad Bodvou. V Pobaltí to najprv mala byť skúška, volil som istotu. A áno, namiesto predkôl Pohára UEFA som šiel hrať piatu slovenskú ligu.“
Dohoda znela jasne – tri mesiace. No človek mieni, Moldava mení, preto kde sa plánoval zdržať dvanásť týždňov, strávil podstatnú časť života. A nad Bodvou sa prepisovala história.
Jurko jedenásťtisícové mestečko vyštveral z piatej až na tretiu priečku druhej najvyššej súťaže a s béčkom vyskočil do štvrtej. A nie len tak! Ale ako najlepší strelec piatej, štvrtej, tretej ligy i Slovenského pohára.
„Marek Seman, Gabi Majoroš, Mirko Kozák, Martin Urban, samí bývalí ligisti, radosť s nimi hrať! Vypadli sme až vo štvrťfinále,“ honoruje ex-tímových kolegov.
Druhú ligu odskočil „vybaviť“ aj domov, košickej Lokomotíve, ešte predtým ju pod Goffom zachránil v Moldave, kde dve sezóny na to zamával profesionálnej kariére.
„Najlepšie rozhodnutie! Prechod zo športového do bežného života nie je vždy malina. Veľa futbalistov sa s tým trápi, ale to sú veci, o ktorých sa nehovorí. Sedem z desiatich skončí pri alkohole, na ulici, minimálne má problém nájsť si robotu. No mne návyky, disciplína a buldodžia vôľa v civilných zamestnaniach veľmi prospeli. Pán Mráz ma vo Veľkom Folkmare uviedol do IT sféry, aj vďaka nemu mám dnes chleba v rukách,“ rozhovoril sa.
Matador s výnimočným čuchom na góly tak od januára 2015 straší obrancov po dedinách, beztak ho svetlá reflektorov snímajú pravidelne. V roku 2017 to bola slovnaftcupová rozprávka štvortisícového mestečka, ktorá rezonovala republikou. Samozrejme, s hlavnou hviezdou Jurkom.
Medzev na penalty skolil Senicu a v šestnásťfinále sa tešil na atrakciu z Trenčína, vtedy vlaňajšieho ligového šampióna.
„AS cez víkend fúkol sedmičku Prešovu a cez týždeň hral s nami. U nich samí reprezentanti a draví hráči čiernej pleti, u nás si celé mužstvo vzalo pol dňa dovolenky. Kvôli prácam na ceste sme dvadsať minút meškali, prezliekali sa pri hasičskej zbrojnici, dúfali, že neschytáme osem a napokon najtesnejším rozdielom vyhrali. Rado Gondoľ ma našiel v brejku a ja som to zo siedmich metrov, v sklze, povedľa Šemrinca od žrde upratal do kasy. Šialené,“ nikdy nezabudne hrdina, ktorý po celonočných oslavách musel od rána zvládať školenia.
„Exprezident Schuster pevne veril, že máme aj na Dunajskú Stredu, ale bola nad naše sily (1:5). Po zápase nás pozval na audienciu a udelil mi druhé štátne vyznamenanie.“
Medzi rokmi 2017 a 2022 na Slovensku vo všetkých krajských a vyšších súťažiach napálil viac gólov len Roland Šmahajčík (nezarátava sa rok 2023, pretože ešte nie je uzavretý). A odkedy internet zhromažďuje dáta, teda od roku 2012, Roman Jurko ich má na konte brutálnych 245.
„Každý jeden oslavujem, môj veľký vzor „Pippo“ Inzaghi to robil takisto,“ usmial sa výnimočný zakončovateľ, už päť rokov hráč a dva aj tréner Ťahanoviec.
Kým iných utápa metla ľudstva, on si pred meno môže hrdo písať inžiniersky titul. Ovláda tri svetové jazyky, má vlastnú „mini-akadémiu“, kde ako kondičný tréner individuálne pripravuje ľudí na rôzne aktivity, aj maratón či vodné pólo.
„A teraz si po jedenástich mesiacoch konečne idem oddýchnuť,“ zakončil rozhovor a do Silvestra si vrelo užije zaslúženú dovolenku.
Pozrite si ešte raz zostrih východniarskeho ligového derby medzi Košicami a Michalovcami:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
