Veľkým turnajom gólovo kraľoval už ako tínedžer, s „céčkom“ na hrudi sa legendárnej generácii pomohol vyškriabať až na vrchol sveta a vždy, keď sme z majstrovstiev sveta niesli medailu, mal pod ňou tučný podpis. Zlatý chlapec.
Miroslav Šatan je pre slovenský hokej démonom úspechu, preto keď ho za čertovského lietania po ľade zámorskí komentátori mylnou artikuláciou nazývali „Satan“, netárali od veci.
Najlepší strelec reprezentačnej histórie sa od roku 2019 obracia na prezidentskom fóre. Hokejovo chorľavé oblasti má liečiť výstavba zimných štadiónov. Projekt U20 sa transformoval na U18 a sprvu odsudzovaná zmena je razom chválená. Všetko podčiarkol bronz z Pekingu a výnimočný slovenský ročník 2004, ktorý ovládol draft do zámorskej NHL.
Inteligentný forvard si teraz na tribúne štadióna Ondreja Nepelu vybral sedačku s číslom „18“ a popri výhľade na bránku, do ktorej strelil s otrasom mozgu najkurióznejší gól v kariére, rozmenil bohatú debatu na drobné.
V rozhovore sa dozviete:
Ani fiasko z olympiády neznížilo obrovskú motiváciu a túžbu s generáciou, ktorá si pýtala úspech, dosiahnuť niečo veľké. Pomysleli ste však pred MS 2002 na medailu?
V Göteborgu sme mali skúsené mužstvo, ktorého podstatná časť dva roky predtým vybojovala striebro. Poviem konkrétne za seba, prehraté finále pre mňa znamenalo nedokončenú misiu. O zlate sa síce nahlas nerozprávalo, no každý v kútiku duše veril, že sa môžeme dostať ďaleko.
„Semifinálových“ Švédov a „finálových“ Rusov ste zdolali aj v základnej časti (2:1 a 6:4). Čomu vďačíte za fakt, že formulka „s tým istým súperom nemôžete na rovnakom turnaji vyhrať dvakrát“ neplatila?
Nesústredili sme sa na to a chceli zvíťaziť v každom zápase, na ktorý sme nastupovali. Našťastie sa nám to s oboma súpermi podarilo dvakrát. Ale čomu za to vďačíme? Asi obrovskej vôli po úspechu a nepopierateľnej kvalite mužstva.
Verili ste po vašom finálovom góle, že sa šialený sen skutočne môže stať reálnym? Bolo 3:1, končila druhá tretina, padlo už vtedy nejaké slovko o zlate?
Za stavu 3:1 sme mentálne poľavili, pamätám si, ako som šiel sám na bránu a nepremenil. V dobre sa vyvíjajúcom zápase, ktorý sme mohli pohodlne dohrať, sa zrazu kopili defenzívne chyby a vznikla dráma, ktorá mohla jednou odrazenou strelou skončiť v náš neprospech. Ani sme sa nenazdali a z tabule svietilo 3:3, v závere ležal na všetkých obrovský stres. No siahli sme na dno a mali Petra Bondru, ktorý to v správnej chvíli rozhodujúco trafil.
Domov ste sa vrátili ako kapitán majstrov sveta a najužitočnejší hráč šampionátu, kde Slovensko prekreslilo dejiny. Spomínate často?
Krajina si titul majstra sveta pamätá veľmi živo. Emócia z víťazstva nás prepája, všetci sme naň hrdí a je úplne jedno, či sme vtedy korčuľovali na ľade v Göteborgu, sedeli doma pri telke alebo stáli na námestí. Keď vojdem medzi nových ľudí, zvyknú mi rozprávať, čo počas finále robili, ako ho prežívali, a často sú to naozaj zábavné, niekedy až bizarné príbehy. Veľmi rád tie debaty a pocity zažívam odznova.
Slovensko bralo kovy vtedy, keď ste mali „céčko“ na hrudi. Máte zásluhu na všetkých medailách z MS a počas vašej hráčskej kariéry si pamätáme sedem postupov zo skupiny. No od vášho konca (2014) len dva. Čím to je?
Toho času sme mali generáciu hokejistov, ktorí úspešne a vo veľkom pôsobili v NHL. Keď ste za našich čias chceli postupovať, gro kádra museli vystužiť hráči so zámorskými skúsenosťami, ktorí dokázali dennodenne čeliť najlepším. Nehovorím o celom mužstve, no ideálne aspoň o piatich či siedmich hráčoch. Akonáhle sme ich mali viac, mohli sme pomýšľať na ešte vyššie priečky. To je taká, mnou odpozorovaná, historická skúsenosť.
Prvý a jediný kov od striebra 2012 sme získali na tohtoročných ZOH. Začal sa slovenský hokej konečne výsledkovo vzmáhať?
Áno, minimálne je to dobrý signál. Myslím si, že po piatich rokoch, odkedy sa „repre“ oprát chopil Craig Ramsay a začali sme prebudovávať identitu i filozofiu národného tímu, úspech už bol potrebný a potvrdil, že sa odvádzanou prácou pohybujeme na správnej ceste. Verím, že zapojením mladých hráčov do „áčka“ sme im naštartovali dlhé a úspešné kariéry, ktorými nám neskôr pomôžu vybudovať novú generáciu, z ktorej bude profitovať predovšetkým reprezentácia. Ale na to nestačia dvaja či traja. Potrebujeme ich aspoň desať, pätnásť a viac.
Mali by sme neúčasť vo štvrťfinále pokladať za neúspech?
Neúčasť vo štvrťfinále je vždy neúspech. Nezáleží na tom, akých máme trénerov či hráčov.
Ešte v roku 2019 ste prehlásili, že „nazvať niečo úspechom slovenského hokeja je dlhodobý problém.“ Bronz z olympiády sa ani zďaleka nedočkal toľkej slávy, ako zlato z Göteborgu. Zvykli si slovenskí priaznivci na neúspech?
Roky, keď sme končili už v skupine, určite nejakých fanúšikov sklamali. Netriasli sa o výsledok, nevydržali sedieť pred obrazovkou, a teda ani fandiť. Záujem o majstrovstvá opadal po základnej časti, pretože sme na turnaji nemali zástupcu. Práve na to si ľudia behom pár rokov zrejme zvykli. Aj preto venujeme všetko úsilie tomu, aby sme sa znova ocitali v záverečných bojoch a prilákali tak divákov späť k fandeniu. Hlavne mladších, ktorí si medailové úspechy nepamätajú.
Úprimne, prekvapil vás bronz z olympiády?
V jednom predturnajovom rozhovore som povedal, že môžeme zopakovať úspech Nemecka na olympiáde v roku 2018. Chlapci podali skvelé výkony, porazili USA či Švédsko, ukázali čoho sú schopní a vybudovali si rešpekt. Ostatné štáty už vedia, že Slovensko nie je do počtu a pristupujú k nám s väčšou obavou, než tomu bolo za poslednú dekádu. Prestavba ide správnym smerom.
Keď je reč o prestavbe, tvrdili ste, že je potrebná hneď a zaraz, keď má slovenský hokej dostatok mladých hráčov, ktorí by ju mohli zvládnuť. Projekt U20 ste kvôli tomu premodelovali na U18. Plní sa tento predpoklad?
Áno. Veľa „expertov“ sa s takouto transformáciou nestotožňovalo. V projekte máme chlapcov, ktorí majú postarané o značne intenzívnejšiu prípravu, než by sa im možno dostalo v pôvodnom klube.
Proces samozrejme trvá, ale je nastavený dobre, zmena už dva-tri roky funguje, veď si pohovorme o drafte. Tým júlovým sme dvihli nahor, dovolím si tvrdiť, dvadsaťročný priemer, keďže bolo draftovaných až šesť Slovákov.
A nielen to, takmer dekádu sme v prvé kolo ani nedúfali, teraz sa doň zmestili traja. Navyše, obsadili sme prvé dve miesta, to sa už bavíme o absolútnej značke kvality.
Ale oveľa viac ma trápi, že sme desať rokov nemali hráča v prvom kole než to, či obsadíme druhé, tretie alebo piate miesto. Rok 2022 bol puncom, že slovenskému hokeju svitá na lepšie časy. Už len zostáva docieliť, aby sa k nemu pridal i rok 2023 a ďalšie.
Viackrát padlo meno Craig Ramsay. Kanaďan sa od začiatku nebál experimentovať a spravil dobre, veď aj úspešnému draftu výrazne pomohla reprezentácia. Bude však šanca pre mladých mottom aj vtedy, keď z terajších elévov vyrastú opory?
Mladým chceme rozdávať šance a ak myslíme na prospech slovenského hokeja, tak sa momentálne nachádzame vo fáze, keď ani nič iné robiť nemôžeme. Či k tomu v budúcnosti nejaký iný tréner pristúpi ináč, neviem, možno na to bude dôvod.
Ramsay prišiel na Slovensko vrátiť hokeju poctu, no i vychovať slovenského nástupcu. Napríklad Jozef Stümpel nedávno prehlásil, že by v budúcnosti chcel pri reprezentácii vidieť domáceho trénera. Vzhľadom na to, koľko asistentov sa už pri Ramsayovi vystriedalo, platí pôvodný cieľ stále?
Áno, niektorí by v repre radi videli slovenského nástupcu, my tam chceme najlepšieho. Máme veľa trénerov, ktorí za tých päť rokov mohli, a mali šancu, s Craigom spolupracovať. Všetkých ich vnímam, je to päť či sedem mien, ktoré pri ňom rotovali. Keď je reč o prebratí žezla, kandidáti sú všetci.
Veštíte Slovensku na šampionáte do 20 rokov medailovú priečku?
Určite nie sú bez šancí, záleží na výkonoch. Všetci chlapci majú menej ako 20 rokov, každý turnaj je iný, odhadnúť ho zaťažko. Ale som presvedčený, že tentoraz budeme mať v porovnaní s inými ročníkmi celkom dobrú kvalitu. A väčšie šance ako za posledné roky.
Molnár si na šampionáte nezahrá. Má byť vyradenie zo súpisky len výchovná facka?
Musíme si počkať na závery vyšetrovania. To môže ukázať vinu i sebaobranu. V druhom prípade určite dvere do reprezentácie zatvorené mať nebude.
Už len nostalgicky môžeme spomínať na časy, keď sme v NHL mali cez 30 hráčov. Nemáte pocit, že chuť obliecť si národný dres za poslednú dekádu opadla?
Aby ste do reprezentácie stiahli tých najkvalitnejších, treba mať aj bez nich vysoké, možno až medailové predpoklady. Teda hráčsku kvalitu, koučing a poriadne pripravené všetko, čo s tým súvisí.
Taký istý problém sme tu mali aj na konci deväťdesiatych rokov, hráči sa do „nároďáku“ nehrnuli, no potom sme v Petrohrade zistili, čo dokážeme, a v nasledujúcich rokoch chodili na veľké turnaje všetci, ktorí mali.
Ak sa vyšplháme na podobnú úroveň, scenár bude rovnaký, ochota porastie. Myslím, že sme smerom vpred spravili radikálny kus práce, k „bedňovým“ umiestneniam máme stále bližšie. A hráči to cítia.
Môže s tým súvisieť aj každoročné organizovanie MS? Stúpla by šampionátu atraktivita, ak by prešiel na „futbalový“ formát?
Ak by sa majstrovstvá konali raz za štyri roky, hráči by si príležitosť nosiť najcennejší dres vážili viacej, aspoň tak, ako možnosť ísť olympiádu. Ale to je málo reálne, pretože by utrpela najmä pokladnica IIHF.
Ročná periodicita MS znamená obrovské finančné príjmy, ktoré umožňujú organizáciu turnajov pre nižšie alebo ženské kategórie. Tie sú totiž neziskové a treba ich dotovať. Ak by sa majstrovstvá nehrali každý rok, neviem, kde by medzinárodná federácia zobrala peniaze na zvyšné podujatia. Štyri roky sú veľa, v úvahu možno spadá dvojročný model, ale nechcem špekulovať.
Naposledy sme majstrovstvá sveta organizovali v roku 2019, čo nie je dávno, no podmienky sa rok čo rok sprísňujú. Kedy by sme mohli uvítať ďalšie?
Karty sú na najbližšie štyri roky rozdané, do roku 2027 je to viac-menej nereálne. Potom kandidatúru samozrejme podať môžeme, v najbližšej dobe o tom určite budeme diskutovať.
Boli by ste za organizovanie MS, aj keby sa na Slovensku nemalo hrať finále? Povedzme kombinácia Praha – Bratislava?
Česi sú hostiteľom už budúci rok, tak skoro asi ďalšie MS nedostanú. Ale niekedy v budúcnosti si kombináciu dvoch krajín určite viem predstaviť.
Šéfom SZĽH ste od júna 2019. Ako by ste svoje prezidentovanie oznámkovali?
To vždy nechávam na iných. Aj keď som bol hráč, známkovali ma iní. No, môžem dať ruku na srdce, že sa svoju prácu snažím robiť najlepšie ako viem. Hovorí sa, že cesta na vrchol väčšinou nie je len jedna, sú aj iné.
Veľakrát sa stane, že narazíte na prekážku a musíte kráčať inokadiaľ alebo jednoducho začať odznova. Deje sa to nonstop, so zátarasami sa človek stretáva v každodennej, nielen manažérskej robote.
Vždy len treba pokračovať vo svojich cieľoch, nenechať sa odradiť. Tým mojím je šírenie dobrého mena a budovanie kvality slovenského hokeja. Dvojročné covidové obdobie všetkých spomalilo a momentálne je na obzore energetická kríza.
Sme ohrozený šport, elektriny spotrebujeme veľa. Málokto vie, že v spolupráci so samosprávami a súkromným sektorom sa za tri a pol roka podarilo vybudovať osem zakrytých štadiónov s normálnymi, veľkými rozmermi.
Otvorili sme aj tri multifunkčné haly, v blízkej dobe by ich malo stáť šesť. Snáď nie konečných. V takomto náročnom období to považujem za úspech. Plôch je stále nedostatok, no verím, že budú v nastolenom tempe pribúdať naďalej.
Ako ste povedali, inflácia bije na poplach aj športu. V akom finančnom stave je zväz?
Ceny rastú vo všetkých oblastiach a hokej to určite pocíti. Náš rozpočet však zatiaľ zostáva stabilný, ministerstvo školstva nám pred pár dňami schválilo 9,4 milióna, dostali sme teda takmer rovnaké peniaze ako pred rokom.
Je ťažká doba, no verím, že sa vždy budú hľadať spôsoby a zdroje, ako podporu udržať nažive, a že štát podrží ochrannú ruku nielen nad hokejom, ale aj športom ako takým. Pokiaľ bude podporovaný aspoň tak ako v dneškoch, dokáže prežiť.
Ozývajú sa viacerí, že počet zahraničných hráčov je v extralige privysoký. Súhlasíte?
Áno. Z hľadiska zväzu i reprezentácie sme ochotní počet legionárov znížiť, respektíve jeho zníženie podporiť. Zatiaľ sa toho extraligové kluby stránia a cifru majú tendenciu skôr navyšovať.
Musí sa nájsť zdravý kompromis, za ktorým sa momentálne skrýva číslo sedem. Myslím, že ak by sa kluby na znížení hranice dohodli sami, určite by to šlo na prospech veci, teda zvyšovania priestoru pre mladých Slovákov.
Neuberie nový model slovenskej ligy, s priamym zostupom, mladíkom odohraté minúty?
Toto je iba falošný argument, ktorý používajú mužstvá z dolnej časti tabuľky. Tie zhora, ktoré majú dostatočnú kvalitu, môžu popri dobrých hráčoch rozvíjať i mladých. Keď mužstvo sídli vo vrchnej polovici, nemá problém rozdávať šance.
Keď je však predposledné a bojí sa, že by zrovna mladé „uchá“ voľačo pokazili, príležitosti skrátia. Asi to nie je dobré, nikdy neviete, kto vám vyhrá zápas. Je to individuálne, nedá sa to zovšeobecniť, ale je hlúposť, že u mladých hokejistov má na svedomí kratšiu minutáž priamy zostup.
Ako hovorím, je to prípad ohrozených mužstiev a aj tie by konali ináč, keby nejaký tínedžer patril medzi top troch útočníkov v tíme. Je to nesprávne používaný argument. Ľuďmi, ktorí majú deficit niekde inde.
Novým generálnym sekretárom zväzu sa stal Miroslav Lažo, čo viacerí považujú za dohadzovanie kresiel bratislavským kamarátom. Nevyznieva to tak?
Opäť niekto, kto má nedostatky na iných miestach, to tak môže prezentovať. Podľa mňa je Miro úspešný hráč a dlhoročný funkcionár klubu, v ktorom sa vôbec nepracuje ľahko, lebo ste neustále na očiach.
Reagovali sme na väčšinovú požiadavku klubov, hnutie samotné si nežiadalo, aby pozíciu generálneho sekretára zastával niekto „zvonku“, ale človek so skúsenosťami v oblasti klubového hokeja.
Miro má rešpekt, veľmi dobré vzťahy, a to je kľúčové. Pri budovaní jednoty slovenského hokejového hnutia sa jednoznačne chcem vyhýbať akýmkoľvek treniciam či sporom. A v tom nám Miro bezpochyby pomôže.
Zmapovali sme 20 rokov slovenského hokeja. Kde ho vidíte o ďalšie dve dekády?
Verím, že o ďalších dvadsať rokov budeme môcť skonštatovať, že máme ďalší titul majstra sveta.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
