Za prvú výplatu si v zámorí kúpil auto z bazára a po tej poslednej sa s hokejom lúčil ako rovný s rovným, veď jeden druhému odovzdali všetko. Môže sa pýšiť takým istým počtom sezón ako Gordie Howe (32), z nich presnú polovicu odkorčuľoval v NHL, kde spomedzi 93 Slovákov zaznamenali viac asistencií len Marián Hossa a Peter Šťastný.
Nitra nevychovala slávnejšieho hokejistu a práve v jej drese získal ako prvý hráč extraligy zlatú korčuľu. Chválili ho od Floridy po Los Angeles, celý život odjazdil s drevenou hokejkou a pred dvadsiatimi rokmi ňou Slovensku pomohol vybojovať jediný titul majstra sveta v ére samostatnosti.
Keď raz Jozef Stümpel, legendárny zlatý chlapec, prihodí polienko do krbu, vnúčatám bude mať o čom rozprávať. Teraz však pre TVNOVINY.sk ochotne poskytol interview k našej sérii profilových rozhovorov pri príležitosti 20. výročia titulu majstra sveta.
V rozhovore sa dozviete:
Po fiasku na ZOH bolo Slovensko športovo naštvané a už prvé zápasy na MS 2002 veštili, že nebudeme do počtu. Vy ste úvod šampionátu sledovali zo zámoria, prišlo vám na um, že by sa po trinástom mieste z olympiády mohla hneď na jar dostaviť medaila? Dokonca zlatá...
Mal som ešte povinnosti v NHL, k mužstvu som sa teda pripojil až po vypadnutí z play off. Pred dvadsiatimi rokmi ako-tak fungoval internet, takže som nemal úplne všetky správy, no keď ma kontaktovali z „repre“, bez váhania som odvetil, že hneď ako budem môcť, Slovensku prídem určite, a veľmi rád, pomôcť.
Áno, zimné hry boli frustrujúce, nemohli tam nastúpiť všetci. Hrala sa totiž kvalifikácia a na ňu sme niektorí, žiaľ, nedostali priepustku. Samozrejme, každý bol trošku nahnevaný, vtedajšia kvalita mužstva si skutočne pýtala úspech. Ale či som to čakal? Skôr pevne veril.
Tréner Filc vyzdvihol váš prínos či Žiga Pálffyho, vygradovali ste silu i sebavedomie mužstva a s vašim príchodom sa poriadne prebral aj Peter Bondra. Tyčka, gól, 4:3. Akých bolo posledných 100 sekúnd?
Ťažkých. Mali sme pred sebou veľký sen, ktorý sa v tej chvíli stával čoraz splniteľnejším, až sme ho úspešne dotiahli do konca a premenili na realitu. Byť najlepší na svete? Krásny pocit. Malé Slovensko šokovalo svet, v podstate sme rozvírili radosť v celej krajine, to zahreje na duši. Partia bola poskladaná skvelo – a presne o tom to bolo. V šatni sa bafkali víťazné cigary, strelilo šampanské a oslavoval prepis histórie, hotový ošiaľ.
Všetko sa vraj udialo v rámci slušnosti, ráno ste dokonca načas odišli z hotela. To sa vôbec dá?
Všetko sa dá, aj myslieť na disciplínu, stačí si zachovať čistú myseľ.
Po návrate zo Švédska vám tlieskala preplnená Bratislava a nebolo očí, ktoré by vo vás nevideli hrdinov. Pociťovali ste vo verejnom živote nejaké výhody či úľavy?
Ani veľmi nie, všetci sa tešili, my tiež, všetko v normále. Každý chcel fotku, nejaký podpis, ale že by mi policajt odpustil pokutu, to v žiadnom prípade.
Ako kričal komentátor „fantasticky to znie, fantasticky sa to hovorí“ a fantasticky sa na to spomína. Zvyknete si z času na čas pozrieť nezmazateľné záznamy alebo vám dúšok nostalgie nechýba?
Keď niekde začujem Göteborg, zazriem voľačo v televízii alebo retrospektívny titulok, vždy sa usmejem. Také niečo sa v živote nepodarí každému. Ale môj úsmev by sa ešte rozšíril, keby sa podobné veci diali na pravidelnej báze.
Ako veľa teda chýba, aby sa slovenský hokej vyšplhal na úroveň, akú dosahoval na prelome tisícročí?
V prvom rade potrebujeme väčšiu základňu, oproti svetovému hokeju sme veľmi pozadu. Od „zimákov“ až po výstroj a všetko ostatné.
Kráča slovenský hokej aspoň výkonnostne správnou cestou? A do akej miery je odpoveďou Craig Ramsay?
Snaží sa. No nie vždy sú všetky podmienky ideálne. Štadióny, sponzori... Nie je to jednoduché. Človek by si želal dostatok finančných prostriedkov, ako vo všetkých športoch, tak aj pre všetkých ľudí. Voľakedy mohol športovať každý, teraz viacmenej platí, že len ten, kto si to môže dovoliť finančne. A tí, ktorí by to možno robili lepšie i odhodlanejšie, na to nemajú.
Za Craigom stojí kopec dobrej roboty, pomohol slovenskému hokeju a za to mu treba poďakovať. No tiež musíme mať autoritu a strážiť si stabilitu produkcie špičkových odborníkov. Myslím si, že na Slovensku máme trénerov dosť. Aj kvalitných. Treba s nimi narábať a rozvíjať mladých, zaúčať ich, školiť. Určite vieme nájsť ľudí, ktorí to robiť vedia a chcú. Či by som menil za slovenskú alternatívu? V budúcnosti o tom aspoň premýšľal.
Naša krajina si dvadsať rokov zlato nepamätá. Mohla sa, povedzme v roku 2002, narodiť ďalšia zlatá generácia?
Mohla a stále sa môže. Je to hlavne o tom, aby sme mladým nádejam ukuli vhodné zázemie, neopúšťala nás radosť pracovať a chuť napredovať. Neviem, či je všetko otázkou času, no určite prístupu a spoločnosti. Nároky do budúcna treba v chlapcoch budovať odmala.
Nedávny olympijský bronz bol akousi vylepšenou verziou Vancouveru 2010. Čo v Kanade mohlo byť iné, sa podarilo o dvanásť rokov neskôr. Asi vždy, keď Slovensko bralo medailu, išlo o prekvapenie. Zmažeme konečne formulku, že „naša krajina môže len prekvapiť“ alebo je jeden kov málo?
Olympiáda bola výborná, no myslím si, že momentálne môžeme len prekvapovať. Ešte nemáme na to, aby sme medzinárodné fóra navštevovali s vizitkou favorita. Stačí len pohľad na čísla, veď koľko hráčov máme v NHL či iných zahraničných ligách? Je to hŕstka oproti tomu, čo majú najvyspelejšie hokejové veľmoci. No aj to sa dá zmeniť, stačí nájsť kvalitných trénerov, ktorí budú za odvedenú robotu vhodne ohodnotení, a tiež zaručiť dostatok mládeže. Čím? Výbermi, tie sú nevyhnutné. No samozrejme, v prvom rade musí byť z čoho vyberať.
Čo by zapríčinilo väčšiu túžbu po ľade? Aby deti pred loptou dávali prednosť puku?
Výsledky na medzinárodnej úrovni. Ako seniorskej, tak aj mládežníckych reprezentácií. A všeobecne rozhodnosť rodičov.
Dnes už v NHL nemáme toľko zastúpení ako bývalo zvykom. No spomínaný šampionát či draft ukázali, že aj slovenská liga má čo povedať. K roku 2021 vychovala najviac reprezentantov vaša rodná Nitra. Je práve klub spod Zobora návodom ako robiť hokej?
Nitra bola zhodou okolností aj zhodou ukazovateľov. Preniesli tam Šimona (Nemca) a v tíme hral aj mladý „Syky“ (Adam Sýkora). Bolo by pekné, ak by sme hráčov mali na drafte každoročne, obzvlášť v čelných radoch. Tiež, ak by sa v zámorí presadzovali a stávali lídrami.
V takom prípade sa nemusíme obávať, že v „repre“ nebude z čoho vyberať. A to isté platí o našej lige. Predsa len, radšej by som fandil kope mladých hráčov a nie až toľkým cudzincom. I keď, aj tí musia byť, no kvalitní. Inak sa popri nich výchova mladíkov realizovať nemôže.
Takže slovenská liga to s legionármi preháňa?
Momentálne ich tam je priveľa. Samozrejme, každý má právo na vlastný úsudok, no čo sa týka extraligových klubov a zahraničných hráčov, skôr vidím cestu v pridaní kvality a znížení kvantity. Úroveň by sa na istý čas síce mohla znížiť, avšak nepredpokladám takýto scenár, ide predsa o budúcnosť. No ja to vnímam z inej stránky ako šéfovia klubov či extraligoví tréneri. Asi to vždy má dva smery. A to rešpektujem.
Ste asistentom trénera pri reprezentácii do 18 rokov, bezpochyby kľúčovom ročníku vo vývine mladého športovca. Boli Slafkovský, Nemec či Mešár len prostým výstrelom alebo môžeme konštatovať, že sa slovenský hokej vzmáha?
Na draft sa dá dostávať pravidelne, no keď máme vo väčších mestách jednu alebo žiadnu ľadovú plochu, odkorčuľované hodiny sa zbierajú ťažko. Nárast tréningových hál by bol pre mládež výbornou správou. Taktiež rozumné skĺbenie zaraďovania do juniorských či ligových vecí tak, aby sme mladých chlapcov vedeli vychovať. Ako som povedal, celá slovenská hokejová komunita sa o vzostup snaží. Verím, že prospešne a nápomocne.
Neznamenalo by vybudovanie nových plôch len chátranie prázdnotou? Mal by na nich kto korčuľovať?
Nepochybujem o tom. Problémy s energiami sú smutné, no deti pohyb a šport potrebujú, nastaví im to detstvo a hlavu do budúcnosti.
Keď hráč z NHL či iných líg môže a nepríde reprezentovať svoju krajinu, fanúšikovia nemajú zľutovanie. Nemyslíte si, že od striebra z MS 2012 chuť nosiť najcennejší dres trošku upadala?
Ťažko povedať, no je pravda, že keď sme v NHL mali 20, 30 či 40 hráčov, bolo to iné. Nie všetci sú mladí, nie všetci majú stopercentný zdravotný stav, rozhodnutie nie je len na hráčovi, veľké slovo má klub.
Vo vitríne máte kovy všetkých farieb, na účte rovnaký počet odkorčuľovaných sezón ako Gordie Howe a na sklonku kariéry ste si zahrali so synom. Ostal nejaký sen nesplnený?
Sny treba mať stále. Keď ich človek nemá, znamená to koniec jeho éry. Treba si pred seba dávať méty, inšpiráciu, aby sme sa posúvali ďalej. Teraz začínam s trénerstvom, učím sa popri iných a snažím sa držať si zmysel života, niečo robiť dobre, poctivo a naplno. Dokedy to niečo bude hokej, ukáže čas.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
