Je členom zlatej generácie slovenského hokeja a pri svojej životnej láske zostal aj po ukončení hráčskej kariéry.
Michal Handzuš (45) je bývalý hokejový útočník a majster sveta z roku 2002. S Chicagom získal v roku 2013 Stanleyho pohár a s Banskou Bystricou vyhral v roku 2017 slovenskú Tipsport Ligu.
Pôsobil aj ako asistent trénera Craiga Ramsayho v slovenskej reprezentácii a je tiež zakladajúci člen a predseda správnej rady hokejovej školy Barani.
Od najväčšieho úspechu reprezentácie na MS v Göteborgu uplynulo tento rok 20 rokov a slovenský hokej odvtedy zažil pády aj vzostupy. Slovensko má za sebou najúspešnejší draft do NHL v histórii, ktorý naznačil, že by mohlo svitať na lepšie časy.
Od Göteborgu až po draftovú jednotku. Ako vidí minulosť aj budúcnosť slovenského hokeja Michal Handzuš, sa dozviete z nasledujúceho rozhovoru.
V rozhovore sa dozviete:
Od zisku titulu majstrov sveta v roku 2002 uplynulo už 20 rokov. Ktorý moment z turnaja sa vám najviac zapísal do pamäti?
Tých momentov bolo veľa, v podstate celá tá jazda bola zaujímavá. Hlavne štvrťfinále, semifinále a finále – všetky tie zápasy boli veľmi vyrovnané. Ťažko vyzdvihnúť jeden moment, ale človek si najviac pamätá ten pocit po víťazstve. Tá spolupatričnosť s tímom a emócie. To je to, prečo hráme hokej.
Ak vás niekto dovtedy na Slovensku nepoznal, po tomto úspechu sa to zmenilo. Spomeniete si v súvislosti s priazňou fanúšikov na nejakú kurióznu alebo vtipnú príhodu?
Na konkrétnu príhodu si nespomínam, ale tým, že sme v roku 2000 boli druhí a už odvtedy sme boli známejší, tak to v roku 2002 nebol už taký sek. Bola to už taká čerešnička na torte. V Petrohrade sme prehrali a v Göteborgu sme konečne vyhrali. Ľudia boli šťastní, všade viali slovenské zástavy a hrdosť na to, že som Slovák, bola vtedy dosť veľká. To predtým nebývalo.
S reprezentáciou ste zažili veľké úspechy aj sklamania. Ktorý moment v nej považujete za najkrajší a, naopak, na ktorý by ste najradšej zabudli?
Tak, samozrejme, asi ten Göteborg bol najkrajší, lebo ja som hral tri finále MS a z toho len jedno sme vyhrali. Na tie zvyšné dve finále nespomínam najlepšie, keďže sme prehrali. No a to najtrpkejšie, myslím si, že to platí pre celú našu generáciu, bola olympiáda vo Vancouveri a zápas o 3. miesto, kde sme mali medailu na dosah. Mohol to byť pre nás jeden z najväčších úspechov. Skončiť štvrtý je pre nás stále dosť trpké a stále to bolí. Celý turnaj sme hrali dobre, bol to náš čas a nechali sme si to prekĺznuť pomedzi prsty.
V NHL ste si zahrali za šesť rôznych klubov. Viete povedať, v ktorom období ste si hokej v zámorí užívali najviac?
Bolo viacero období, kedy som si to skutočne užíval. Mal som šťastie, že to bola väčšina času. Ale keď to zhrniem, určite v St. Louis. Bol to môj prvý klub, boli sme tam viacerí Slováci. Boli sme dokonca v jednej päťke s Palom Demitrom a s Ľubom Bartečkom a hrali sme taký európsky hokej. Bolo to navyše v dobe, keď dominoval typický tvrdý kanadsko-americký štýl hry. Bola to veľká zábava. Môj najlepší hokej som hral vo Filadelfii. Mali sme dobré mužstvo a siahali sme na Stanley Cup. Hral som veľmi dobre a mal som kľúčovú rolu v mužstve. Podobne to bolo aj v Los Angeles. Budovali sme tam niečo, čo po mojom odchode vyvrcholilo ziskom dvoch Stanley Cupov. No a, samozrejme, veľmi rád spomínam aj na Chicago, s ktorým som vyhral Stanley Cup.
Čo považujete za absolútny vrchol vašej hokejovej kariéry? Znamená pre vás viac zisk Stanley Cupu alebo zlato z Göteborgu?
Ja by som to neporovnával. Ja radím najvyššie tri veci, a to je: zlato z Göteborgu, Stanley Cup a historicky prvý majstrovský titul Banskej Bystrice. Na všetky tieto úspechy som nesmierne hrdý a tie emócie, keď sa to podarilo, boli veľmi podobné. Samozrejme, získať Stanley Cup je zrejme najťažšie a pre nás hokejistov, ktorí hrajú v NHL, je to taký ten svätý grál.
Slovenský hokej od svojho najväčšieho úspechu na MS v Göteborgu zažil pády aj vzostupy, no väčšinu času mala jeho úroveň skôr klesajúcu tendenciu. V akej fáze sa podľa vás momentálne nachádza?
Ja si myslím, že sme vo fáze, keď sme náš hokej stabilizovali a keď urobíme správne kroky, môžeme sa opäť dostať do tej stúpajúcej fázy. Je však veľmi veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú. Niektoré máme v rukách, iné nie. K tým druhým patrí pandémia. Niektoré generácie hráčov kvôli tomu neboli dva roky na ľade. Teraz tu máme vojnu na Ukrajine či energetickú krízu. Toto sú veci, ktoré nevieme ovplyvniť a ešte len uvidíme, ako nás to zasiahne. Sú však veci, ktoré ovplyvniť vieme a aj sa na tom pracuje, a preto verím, že slovenský hokej má tendenciu stúpať.
Niekoľko rokov ste boli v pozícii asistenta reprezentačného trénera Craiga Ramsayho. Ako by ste zhodnotili jeho prínos pre slovenský hokej a čo si na ňom vy osobne najviac ceníte?
Jeho prínos je obrovský. Zmenil naše myslenie – to je to najdôležitejšie. Zmenil pohľad mnohých ľudí na to, ako by mala fungovať reprezentácia, ako by mal fungovať koučing a vzťahy. Veľa ľudí naučil nové veci. V NHL má za sebou 1000 zápasov ako hráč, 2000 zápasov ako tréner, jeho skúsenosti sú obrovské. Ja osobne si na ňom cením najviac to, že je dobrý človek. Buduje vzťahy a všetci okolo neho sa cítia dobre.
Spolu s nástupom Ramsayho prešla práca s hokejovou mládežou na nový koncept, s ktorým nám v začiatkoch pomáhali fínski experti. Ako sa vďaka tomuto kroku zmenil náš hokej?
Určite nám to pomohlo. Potrebovali sme vidieť, čo robíme zle. Výber spolupráce s fínskymi odborníkmi nebol náhodný. Obidve krajiny spája to, že majú podobný počet obyvateľov. Nemôžeme sa porovnávať s Kanadou, kde hrá hokej každý druhý chlapec a ten systém práce tam nemusí byť taký dobrý. Z toho obrovského množstva vždy vzíde nejaký dobrý hráč. My nemáme takú veľkú hráčsku základňu ani toľko štadiónov, a preto sme sa museli zamerať na to, aby nám neušiel takmer žiadny talent. Ja si myslím, že bolo veľa dobrých vecí aj z tej československej školy, ktoré sme zavrhli, a teraz ich postupne oprašujeme. K tomu musíme doplniť ďalšie dobré veci, ktoré majú Fíni, Švédi či ďalšie krajiny.
V čom Slovensko, čo sa týka hokeja, ešte stále zaostáva a malo by sa to podľa vás zmeniť?
V prvom rade otvorenosť. S týmto máme stále problém, že nie sme otvorení novým myšlienkam a nápadom. Sme takí tvrdohlaví, niekedy až zadubení. Hovoríme si, že toto nám fungovalo, tak sa toho držíme aj napriek tomu, že to už neprináša výsledky. Hokej sa mení, celý svet sa mení, a preto treba prinášať nové koncepty. V tomto sme celkovo ako národ taký pomalší. Nechceme sa meniť a toto je problém, na ktorý dopláca celá krajina. Netýka sa to iba hokeja, má to negatívny vplyv aj na životnú úroveň. Keď sa neprispôsobíme svetu, budeme zaostávať.
Slovensko má za sebou najúspešnejší draft do NHL v histórii. Sú hráči ako Nemec či Mešár produktmi zmeny výchovy hokejovej mládeže?
To si nemyslím. Tie zmeny sa prejavia až o ďalších päť, možno šesť rokov. Ide tak do značnej miery skôr o náhodu, ale aj prácu jednotlivých klubov a vplyv rodičov týchto hráčov. Niektoré ročníky sú slabšie, iné silnejšie. Určite však pomohlo, že už po príchode Mira Šatana sme začali tlačiť na kluby, aby dávali šancu mladíkom. Bez toho by možno Šimon Nemec nedostal taký veľký priestor v Nitre. Pozitívne tiež bolo, keď Craig začal postupne mladíkov vyťahovať do reprezentácie a dal im šancu. Toto pomohlo, ale chlapcov, ktorí teraz majú 17 - 18 rokov a hrali v kluboch od šiestich rokov, teraz ešte nemôžeme označiť za produkty zmeny výchovy, ktorá prišla pred štyrmi rokmi.
V roku 2020 ste v Banskej Bystrici založili hokejovú školu. Cítite pod vplyvom ošiaľu okolo Slafkovského a ďalších úspešných mladíkov zvýšený záujem o hokej?
My sme u nás mali dosť veľa detí už aj predtým a záujem je stále veľký. Čo sa však zmenilo, je povedomie detí o drafte do NHL, o ktorom vedia viac ako kedykoľvek predtým. Vďaka Slafkovského generácii majú svoje vzory a je to pre nich veľká motivácia. Ale podľa toho, čo viem, v iných mestách ten zvýšený záujem o hokej prišiel s nástupom Slafkovského a spol. U nás v Bystrici k popularite hokeja pomohol už majstrovský hetrik a určite k tomu prispela aj olympijská medaila. Aj keď sme sa báli toho, ako to bude vyzerať po pandémii, záujem je veľký a deti majú hokej radi a chcú ho hrať.
V polovici septembra ste odstúpili zo svojej funkcie vo výkonnom výbore Slovenského zväzu ľadového hokeja (VV SZĽH). Dôvodom bolo rozhodnutie, že hokejisti z KHL môžu naďalej reprezentovať. Ako vaše rozhodnutie prijali vo zväze?
Ten, kto ma pozná, nebol prekvapený, že som to spravil. Nebolo to pre mňa ľahké rozhodnutie, snažil som sa pomáhať slovenskému hokeju, rovnako ako ľudia vo zväze. Nebol som nadšený ani ja, ani ostatní členovia výkonného výboru. Taká je však realita a môj postoj sa nezmenil.
Mnohí Slováci majú k Rusku napriek jeho agresii voči Ukrajine stále kladný vzťah. Stretli ste sa pre svoj postoj s negatívnymi reakciami, dal vám to niekto pocítiť?
Naša spoločnosť je rozdelená. Hovoril som o tom aj na výkonnom výbore. Nech by sme spravili akékoľvek rozhodnutie – či na jednu, alebo druhú stranu – tak polovica národa by súhlasila, druhá nie. Takto sme, bohužiaľ, rozdelení a mňa najviac mrzí, že tá debata často nie je slušná a nepočúvame druhý názor. Mal som aj negatívne reakcie, ale s tým som mohol rátať. Niektorí ľudia, ktorých som poznal, sa ku mne teraz správajú inak ako predtým. Ale to patrí k tomu. Sú niektoré rozhodnutia, o ktorých ste presvedčený, že sú správne a urobíte ich aj napriek tomu, že majú aj takéto dôsledky.
Váš syn Tomáš má 10 rokov. Zdedil po vás vášeň k hokeju?
Neviem povedať, či to zdedil, ale ja skôr verím, že si tú vášeň deti vždy nejakým spôsobom vybudujú. V jeho prípade je tá vášeň pre hokej veľká a za mňa ako rodiča je to v jeho veku to najdôležitejšie. Určite sme ho do ničoho nenútili, ale je prirodzené, že deti si často vyberú to, čo robia ich rodičia. Najdôležitejšie však momentálne je, že ho to baví a keď si, čo sa týka hokeja, stanoví nejaký cieľ, určite ho v tom budeme s manželkou podporovať.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
