Stálicou športovej redakcie televízie Markíza je redaktor Martin Sivák, ktorý je súčasťou markizáckeho tímu takmer od úplného začiatku. Už 25 rokov prináša televíznym divákom nefalšované emócie zo športovísk.
Dlhodobo sa pohybuje v hokejových kruhoch a zažil všetky veľké úspechy nášho hokeja, vrátane zisku titulu majstrov sveta z roku 2002. Je preto logické, že práve Martin dostal priestor na vyjadrenie v našej sérii rozhovorov.
V rozhovore sa dozviete aj:
Ste dlhoročným zamestnancom televízie Markíza, kam ste prišli v roku 1997. Pôsobíte na pozícii redaktora Športových novín. Ako si spomínate na svoje začiatky v televízii?
Na svoje začiatky v televízii si veľmi dobre pamätám. Bolo to pre mňa veľmi prekvapujúce, pretože som to išiel iba skúsiť. Videl som tam obrovské množstvo ľudí. Vtedy sa ich hlásilo okolo 4000. Bol o to veľký záujem, pretože nedávno predtým vznikla televízia Markíza. Na konkurze bolo naozaj veľa ľudí a ja som tam prišiel s malou dušičkou. Zhodou okolností som v tom čase bol v Bratislave na vojne. Po konkurze som sa vrátil do kasární.
Na moje veľké prekvapenie, ma na začiatku leta 1997 oslovil pán Dobiš, vtedajší šéfredaktor redakcie športu. Do športovej redakcie sme prišli naraz s Patrikom Švajdom a bol to pre mňa naozaj skvelý životný moment.
Pracovali ste v športovej redakcii už v čase, keď bol náš hokej na výslní na prelome tisícročí. Titul majstrov sveta sa Slovensku podarilo získať zatiaľ len v roku 2002. Aké sú vaše spomienky na tento legendárny turnaj?
Začal by som ešte rokom 2000. V novom miléniu sme sa dočkali krásneho darčeka v podobe striebornej medaily z Petrohradu. Práve tu sa začala formovať naša hokejová generácia, ktorá potom dozrela. V tom období sme mali takmer 30 hráčov v NHL, čo bolo takým vyjadrením sily slovenského hokeja. Zišla sa skvelá partia. Veľmi rád na to spomínam, pretože to bol jeden z najkrajších momentov slovenskej hokejovej histórie.
Pamätám si plné námestia ľudí a tú eufóriu, ktorá tu bola. Rok 2002 bol vyvrcholením úsilia celej generácie, ktorá sa vtedy zišla a podarilo sa jej dosiahnuť naozaj fantastcký výsledok.
Na šampionáte v Göteborgu sa Slovensku darilo veľmi dobre a neraz pri nás stálo aj šťastie. Stačí spomenúť gól Petra Bondru sekundu pred koncom tretiny vo štvrťfinále proti Kanade či neuveriteľný zákrok Jána Lašáka v semifinále. Ktorý moment je pre vás ten naj?
Pre mňa sú naj dva momenty. Prvým bola lapačka Jána Lašáka v predĺžení semifinálového zápasu proti Švédsku. O tom sa stále bude rozprávať, pretože to bolo niečo fantastické. Vďaka tomu bude Jano Lašák večne živý. Druhým top momentom je pre mňa gól Petra Bondru vo finále. Žigo Pálffy si zobral puk, naservíroval ho Petrovi Bondrovi, a to bol ten moment, keď sme sa už prakticky stali majstrami sveta. Pri spomienke na to má človek ešte teraz zimomriavky, pretože sa tu spojili dvaja velikáni nášho hokeja a vzniklo z toho víťazstvo vo finále majstrovstiev sveta.
Úspechom žilo celé Slovensko. Čím to je, že šport a obzvlášť hokej, dokáže takto spojiť národ?
Nemôžeme to porovnávať so sledovanosťou športu v zámorí, ale keď si zoberieme len Slovensko, tak futbal a hokej sú dva najsledovanejšie športy. Od začiatku sme mali skvelých hráčov v NHL, ktorí nás reprezentovali vo svete aj na medzinárodnom fóre. Ľudia to sledovali a na základe toho, že sa dostavili výsledky, tak športový fanúšik to vedel oceniť. V roku 2000 sme sa dočkali striebra, 2002 zlata a to pri takých malých krajinách nebýva zvykom.
Dalo by sa to porovnať s úspechmi malého Chorvátska, ktoré teraz vo futbale získalo bronz a pred štyrmi rokmi striebro. To je niečo, čo poblázni celú krajinu. Šport je jednoducho fenomén. Teraz sa to v hokeji trošku vracia na úroveň, akú by sme chceli. Dvakrát po sebe sme sa na majstrovstvách sveta prebojovali do štvrťfinále. Získali sme skvelý bronz na olympiáde v Pekingu. Máme pri reprezentácii trénera, ktorý pretavil svoje myšlienky aj do výsledkov, a preto je u nás hokej taký sledovaný, pretože tam stále máme ľudí, ktorými sa môžeme pochváliť aj vo svete.
V predchádzajúcej odpovedi ste spomenuli aj Craiga Ramsayho. V čom je podľa vás jeho najväčší prínos pre reprezentáciu?
Výsledky Craiga Ramsayho sú viditeľné. Pravdepodobne, mu nechali priestor, ktorý potreboval. Je tu už dlhší čas, ale posledné dva roky sa progres dostavil. Bolo ho vidieť aj predtým. Teraz máme bronz z olympiády, ale z môjho pohľadu najviditeľnejší pokrok je v tom, že spoločne s Mirom Šatanom začali dávať priestor mladým hráčom. Bolo tomu tak aj predtým, ale nie v takej veľkej miere. Nebáli sa zariskovať a zobrali na vrcholné podujatia mladých hráčov, ktorým dali priestor. Videli sme to aj na poslednom drafte, kde chlapci, ktorí hrávali za seniorov uspeli. Juraj Slafkovský, Šimon Nemec, Filip Mešár, Adam Sýkora sa odvďačili slovenskému hokeju tým, že sme mali skvelú sezónu zavŕšenú úspešným draftom.
Craig Ramsay dokázal pretaviť svoju filozofiu do výsledkov. Neustále hovorí o tom, čo od hráčov vyžaduje. Tí začali akceptovať jeho koncept, vďaka ktorému sme sa posunuli o veľký kus dopredu. Kiež by to takto pokračovalo. Teraz si každý pozvánku do reprezentácie váži, pretože vidí šancu, že sa môže dostať do výberu aj napriek mladému veku.
Čo znamená pre slovenský hokej najúspešnejší draft v histórii?
V prvom rade skvelú reklamu vo svete. Prečítajte si tiež:
V našej sérii rozhovorov sa hokejisti často vyjadrili, tak, že hokej je v dnešnej dobe pre deti drahý. Ako to vnímate vy?
Je to naozaj pravda. Každý to vníma. Svet sa pohol dopredu. Hokej je finančne náročný šport. Rodičia musia podporovať svoje deti, ak sa chcú venovať športu. Ekonomická situácia je v súčasnej dobe náročná. Pamätám si rozhovory, ktoré sme robili s chalanmi pred dvadsiatimi rokmi. Nepociťovali také veci, aké sú teraz bežné. Ako deti nechodili na tréningy v skorých ranných hodinách. Teraz to vyzerá tak, že často sa tréningy detí dávajú na časy tak, „aby sa niekde pichli“. V minulosti sme mali trochu iný systém podpory. Veci, ktoré sú na hokej nevyhnutné, boli cenovo dostupnejšie. Tí šikovnejší, ktorí sa dostanú ďalej, majú šťastie a potom vedia rodičom vrátiť prostriedky, ktoré do ich kariéry investovali. Na druhej strane, veľa ľudí musí s hokejom predčasne skončiť, pretože už sa to nedá ďalej utiahnuť. Aj napriek tomu je vidieť, že o hokej je stále záujem, čo je dobré.
Podobne ako pred dvadsiatimi rokmi aj tento rok, ktorý sa chýli ku koncu, priniesol pre Slovensko veľa športových úspechov. Hokejisti sa postarali o ošiaľ po zisku bronzu na OH v Pekingu. Čo môže tento úspech priniesť slovenskému hokeju?
Verím, že budeme pokračovať v úspešnom ťažení aj naďalej. Náš hokej to môže posunúť dopredu, ale či tomu tak naozaj bude, neukáže len nasledujúci rok. Musíme počkať dlhšie a potom zhodnotiť či sa to podarilo.
V roku 2002 sme získali zlato, o rok neskôr bronz a potom už dlho takmer nič nebolo. Veľa sa vtedy rozprávalo o výstavbe arén, ale všetko sa to nejako zastavilo. Je dôležité ísť s tým úspechom a posúvať sa ďalej. Nie len na reprezentačnej úrovni, ale snažiť sa o to, aby sa ešte zlepšili podmienky celkovo.
Informovať a sprostredkovať nefalšované emócie televíznym divákom patrí k vašej každodennej práci. Čo sa najviac zmenilo na práci v televízii za tých 20 rokov?
Zmenilo sa toho naozaj veľmi veľa. Práca je dnes úplne iná. Veľa zmenili sociálne siete. Predtým nebolo toľko informácií ako dnes. Informovanosť a dostupnosť zdrojov sa zmenili a celé je to už o niečom inom. Teraz máme naozaj obrovské množstvo informácií, s ktorými musíme pracovať. Na jednej strane je jednoduchšie dostať sa k informáciám, ale na druhej strane potom ide o to, ako to človek všetko spracuje. Teraz je ťažšie určiť, čo je z toho všetkého, čo sa k nám dostáva, to podstatné. Je možno lepšie, keď je z čoho vybrať, ale má to svoje pre aj proti.Prečítajte si tiež:
V hokeji sa pohybujete už veľmi dlho a máte s viacerými slovenskými hviezdami naozaj výborné vzťahy. Čo je to najpodstatnejšie, čo musíte robiť, aby kontakty ostali a nepretrhli sa?
Generácia hráčov, s ktorými som začínal sú presne títo chalani, ktorí sa zvyknú označovať aj ako zlatá generácia slovenského hokeja. Žigo Pálffy, Jožko Stümpel, Paľo Demitra, Marián Hossa a ďalší. Najpodstatnejšie je vždy ostať korektný. Ak si chce človek udržať nejaký kontakt, tak si treba určiť rozdiel medzi prácou a súkromím. Všetko sú to ľudia, ktorí vedia, že musia byť aj verejne známi. Vždy si treba určiť, ako skĺbiť prácu a súkromie.
Treba to vždy urobiť, tak, aby si ich príliš nezaťažoval zbytočnými otázkami. Sami musia cítiť, že otázky, ktoré sa ich pýtam, sú trefné a viem, čo sa pýtam. Potom radi odpovedia. Takéto kontakty sa dajú pokaziť zbytočnými otázkami.
Vždy si treba predtým určiť, čo konkrétne chcem vedieť a ujasniť si, či do toho idem. Musia od novinára cítiť korektnosť a nemôžeme ich zaťažovať banalitami. Chodíme na akcie, kde sme s nimi aj v osobnom kontakte a na základe tohto sa potom dá vypracovať dobrý vzťah.
V ankete Športovec roka 2022 opäť uspela Petra Vlhová. Najlepším kolektívom sa stali slovenskí hokejisti. Prekvapilo vás nejaké meno medzi ocenenými v tejto ankete?
Mňa neprekvapilo žiadne meno. Pekinský úspech hokejistov a prvé miesto medzi kolektívmi je úplne zaslúžené. Rovnako tak aj úspech Petry Vlhovej v kategórii jednotlivcov, ktorá mala v Pekingu zlato.
Robili sme rozhovor s pánom Vlhom, otcom Petry, ktorý povedal, že sa trochu „obávali“, pretože vedeli, čo znamenal úspech Juraja Slafkovského na drafte NHL pre svet. Do poslednej chvíle nevedeli, ako na tom budú.
Vyjadrili veľký rešpekt tomu, čo Juraj dokázal. Petra mala fantastické úspechy, ale vedeli, že Slafkovský bude veľkou konkurenciou. Páčilo sa mi, že športovo uznali, že tento rok to bol príjemný boj o prvú priečku. Obaja zanechali obrovskú vizitku v slovenskom aj svetovom športe.
Čo by ste si priali, aby zo športového hľadiska priniesol rok 2023?
Slovenskému športu želám, aby bol zdravý, nech sa nevyskytne nič, čo by ho nejakým spôsobom pokazilo. Nech nám prináša naďalej veľa radosti a aby boli naši športovci úspešní v čo najvyššej možnej miere.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
