Začínal ako brankár, je členom Siene slávy slovenského hokeja a s jeho menom sa spájajú najväčšie úspechy reprezentácie. V roku 2000 sa na majstrovstvách sveta v Petrohrade tešil zo striebra, o dva roky neskôr v Göteborgu už svojich zverencov doviedol až na vrchol.
Ján Filc je s bilanciou 17 víťazstiev z 31 zápasov druhým najúspešnejším trénerom v ére samostatnosti Slovenskej republiky. Na poste reprezentačného lodivoda pôsobil aj v rokoch 2009 - 2010.
Z tohto obdobia je pamätné najmä vystúpenie na ZOH 2010 vo Vancouveri, kde sa Slováci pod Filcovým vedením prebojovali až do semifinále a siahali na bronz.
Aj po ukončení trénerskej kariéry zostal pri hokeji a podieľal sa na projektoch, ktorých cieľom bolo zastaviť jeho úpadok a posúvať ho vpred.
Od najväčšieho úspechu reprezentácie na MS v Göteborgu uplynulo tento rok 20 rokov a náš hokej odvtedy zažil pády aj vzostupy. Slovensko má za sebou najúspešnejší draft do NHL v histórii, ktorý naznačil, že by mohlo svitať na lepšie časy.
Ako vidí minulosť aj budúcnosť slovenského hokeja Ján Filc, sa dozviete z nasledujúceho rozhovoru.
V rozhovore sa dozviete:
Nechal koňa bežať. Tento výrok, ktorým Miroslav Šatan opísal to, ako ste pristupovali k hráčom na zlatých MS v Göteborgu, už zľudovel. Znie to pomerne jednoducho. V ktorom momente ste si uvedomili, že ten tím má šancu dosiahnuť niečo veľké?
My sme si to uvedomovali už pred olympijskými hrami v Salt Lake City. Tam celé naše úsilie stroskotalo na spôsobe, akým fungoval kvalifikačný turnaj a na tom, ako nám neboli ochotní uvoľniť hráčov z NHL. V dôsledku toho sa nepodarilo postúpiť do hlavnej fázy turnaja, ale my sme si boli vedomí, že kvalita hráčov, ktorí družstvo v tom čase mohli tvoriť, bola veľmi vysoká, pretože oni boli nielen účastníci NHL, ale boli výraznými osobnosťami v tých kluboch.
Nechať koňa bežať. Je to veľmi jednoduchá filozofia, ale ďaleko zložitejšie je samotné vykonanie, pretože ja ako tréner, ktorý prišiel zo Slovenska, ktorý poznal hráčov skôr z ich predchádzajúcich mládežníckych kategórií, som si uvedomoval, že to, čo oni vedia o hokeji a to, čo vedia ukázať v hokeji, je to dominantné.
Mojou úlohou bolo len skoordinovať ich kvality do nejakých celkov – do dvojíc, trojíc či jednotlivých pätiek tak, aby sa ich kvality vedeli vzájomne dopĺňať. Myslím si, že to sa nám darilo nielen na týchto majstrovstvách sveta, ale v priebehu celého obdobia, kedy som mal reprezentáciu na povel.
Pred pár mesiacmi nás opustil najstarší z bratov zo slávnej hokejovej rodiny Vladimír Šťastný, ktorý bol v pozícii vášho asistenta pri obidvoch medailových úspechoch z MS. Ako si naňho spomínate?
Vlado Šťastný bol môj druhý tréner, ako tréner brankárov. Prvým bol, tiež už nebohý, Janko Jendek, ktorý nám, ešte keď som bol v kategórii starších žiakov, dával také tie základy. Potom, keď som bol v doraste Slovana, tak Vlada Šťastného ako staršie brankára, ktorý v tom čase už končil štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu a chytal za Sláviu UK, vtedy Karol Fako požiadal o spoluprácu a odvtedy chodil na naše tréningy. Čiže ja ho poznám veľmi dobre už od tých čias.
S jeho bratom Mariánom sme spolu od dvanástich rokov vyrastali v žiackych kategóriách Slovana a mali sme veľmi dobrý kamarátsky vzťah. Takže tá väzba tam bola pomerne úzka. Bol som veľmi rád, že Vlado potom prijal pozíciu trénera brankárov a asistenta v reprezentácii, pretože bol veľmi ľudský a dobre sa s ním spolupracovalo.
S reprezentáciou ste zažili veľké úspechy aj sklamania. O nešťastnom závere olympijského turnaja vo Vancouveri, v ktorom slovenský tím pod vaším vedením siahal na medailu, sa toho popísalo už veľa. Považujete to, ako to dopadlo, za najväčšie sklamanie vašej trénerskej kariéry?
Viete, ja sa na to pozerám trošku inak. Musím brať ten turnaj ako celok. My sme tam išli už v čase, kedy podstatná časť hráčov, ktorí tvorili naše družstvo, už boli vrchole, respektíve už aj trochu za ním. Už tam nemohol byť Peter Bondra, ktorý skončil kariéru. Žigo Pálffy pôsobil v našej najvyššej súťaži a jeho výkonnosť už nebola na úrovni, ktorú preukazoval predtým v NHL. Čiže už len to, že sme sa dostali tak ďaleko, svedčilo o tom, že družstvo podalo vynikajúce výkony.
Nakoniec to tak hodnotili aj všetci experti. To, že sme nezvládli poslednú tretinu v zápase s Fínmi, to malo svoje objektívne príčiny aj v tom, že sme mali prakticky trikrát dvojzápas po sebe a to sa v kondičnej oblasti niekde muselo prejaviť. Odzrkadlilo sa to v chybách, ktoré sa počas tej poslednej tretiny udiali. Hokej prináša so sebou aj takéto zvraty.
Na ktorom turnaji sme podľa vás mali najsilnejší tím?
Myslím si, že najsilnejší tím pod mojím vedením bol na MS v Göteborgu v roku 2002, ale vôbec najsilnejší tím sme mali na olympiáde v Turíne v roku 2006. Tam to stroskotalo na jednom nešťastnom zápase. (skupinu sme ovládli bez straty bodu a vo štvrťfinále sme vypadli s Českom – pozn. red.)
Olympiáda vo Vancouveri bola zároveň bodkou za vaším pôsobením pri reprezentácii. Do akej miery sa odvtedy hokej zmenil?
Hokej sa mení prakticky asi najdynamickejšie zo všetkých športov, pretože je obrovský nárast kvality hráčov, ktorí sa pripravujú na rôznych úrovniach a vo všetkých mládežníckych ligách na svete. A tá konkurencia sa potom prejavuje vo vrcholných súťažiach. Keď si zoberieme, čo dokážu špičkoví hráči na ľade, tak to je už pomaly skôr umenie ako šport. A keď sa takýto hráči stretnú a vytvoria tím, tak je radosť sa na to pozerať.
Dynamika je veľká a je to vidieť aj na poste brankára. Keď sa pozerám na zábery z MS v roku 2002, tak dnešní brankári sú už úplne iní. Či už z hľadiska veľkosti, ale aj spôsobu, akým chytajú. Celkovo je hra oveľa ofenzívnejšia a hľadajú sa spôsoby, ako znemožniť súperovi už len založiť útok. Samozrejme k tomu speje aj príprava jednotlivcov, aby boli spôsobilí to urobiť nielen správne technicky, ale aby to vydržali aj kondične a aby to zvládli v hlavách.
Tým, že je to kontaktný a tvrdý šport, tak hráč potrebuje obrovskú sebadisciplínu a sebaovládanie na to, aby nepodľahol momentálnym impulzom. Obdivujem tú vnútornú silu hráčov, ktorí sa s tým dokážu vysporiadať.
Slovenský hokej od svojho najväčšieho úspechu na MS v Göteborgu zažil pády aj vzostupy, no väčšinu času mala jeho úroveň skôr klesajúcu tendenciu. V akej fáze sa podľa vás momentálne nachádza?
Momentálne by som povedal, že je to také „niveau stabile“ (úroveň stabilná – pozn. red.) , keby som mal použiť výraz vodohospodárstva, pretože sa nám podarilo zastaviť jeho úpadok. Ten bol spôsobený najmä tým, že generácie hráčov, ktorí nám priniesli úspechy, vyrastali ešte v minulom režime. Teda ešte v čase, keď boli podmienky pre šport takmer ideálne. Deväťdesiate roky priniesli v dôsledku hospodárskych, politických, ekonomických a sociálnych zmien veľkú traumu pre slovenský šport, pretože nám zostali len deti, ktorých rodičia si to finančne mohli dovoliť.
Sám som bol toho svedkom, pretože viem, čo ma to stálo v rodine, aby sme dve deti mohli nechať športovať. To sa potom prejavilo v možnostiach výberu a v zníženej kvalite hráčov. Prirodzene nadané deti sa v športovom prostredí objavovali stále viac sporadicky. Bolo stále viac detí, ktoré sme nazývali, že ‚tato chce‘. Súviselo to aj s podmienkami pre športovú prípravu a s počtom ľadových plôch. Výsledkom bola veľmi úzka základňa.
Určitý nedostatok vznikol aj v metodike v nadväznosti na československú hokejovú školu, z ktorej kedysi čerpala celá hokejová Európa. Akoby sme ju v dôsledku impulzov, ktoré prichádzali zo zahraničia, prestali rešpektovať. Česi si pomerne veľa z toho udržali, čo do veľkej miery pomohlo veľkej skupine ich hráčov sa aj ďalej etablovať vo veľkom hokeji.
Myslím si, že dnes sme v situácii, kedy sa snažíme to, čo vieme že fungovalo, prepojiť na to, čo je potrebné urobiť a zmeniť preto, aby sme stíhali zvládať všetko, čo so sebou medzinárodný hokej prináša. Mení sa aj mentálne nastavenie v rodinách či kluboch. Do hokeja sa postupne čoraz viac zapájajú aj rodičia s deťmi, ktorí nemajú iba vôľu tam byť, ale majú na to aj určité predpoklady.
Pred piatimi rokmi sa v Jasnej uskutočnil veľký seminár, ktorý mal určiť ďalšie smerovanie slovenského hokeja. Spolu s nástupom kanadského trénera Craiga Ramsayho prešla práca s hokejovou mládežou na nový koncept, s ktorým nám v začiatkoch pomáhali fínski experti. Na SZĽH ste sa vrátili v roku 2019 a nadviazali ste na prácu fínskeho odborníka Jukku Tiikkaju, ktorý na zväze dva roky rozvíjal metodiku vzdelávania trénerov a vytvoril regionálnu štruktúru inštruktorov. Čo sme sa od Fínov naučili?
Už na tom samotnom začiatku sme sa s Jukkom zhodli na tom, že určité prvky, ktoré Fíni dokázali rozvíjať vo svojom pedagogickom systéme, vychádzali z myšlienok československého hokeja. A oni ich veľmi dobre dokázali rozpracovať. Vieme dobre, že dnes je fínska pedagogika najrozvinutejšia a asi najlepšia na svete. Má najlepšie výsledky. Funguje veľmi efektívne – ako v oblasti školskej, tak mimoškolskej. Boli by sme hlúpi, keby sme sa nepoučili z toho, čo robia. Aj keď tie podmienky, v ktorých to robia oni, sú diametrálne odlišné.
Som vďačný za to, že som s Jukkom mohol stráviť ten čas, pretože ma pri niektorých veciach vrátil možno o desať rokov dozadu a v spolupráci s chalanmi na zväze, ktorí majú na starosť oblasť metodiky, som sa začal venovať vzdelávaniu trénerov. Spomeniem napríklad Martina Štrbáka, ktorého som viedol v reprezentácii. Svoje trénerské vzdelanie si ukončil v olympijskom centre vo Vierumäki práve pod vedením vynikajúcich fínskych pedagógov. Spolupráca s ním a ďalšími chalanmi je dobrá. Oni prinášajú nové impulzy a ja zase tak trošku konzervatívne zdržiavam určité veci tak, aby sme si to poprepájali a premysleli, pretože skákať z jedného miesta na druhé a stále iba skúšať, na to zrejme dnes nie je vhodná doba. My potrebujeme veci najmä stabilizovať a prispôsobiť ich prostrediu, v ktorom sa realizujú.
Častým problémom mladých športovcov je správna motivácia. V určitom momente u nich nastane kríza, začnú premýšľať, či má ich úsilie zmysel. Správna motivácia je preto mimoriadne dôležitá a začína od rodičov. Kde robia najčastejšie chyby?
Myslím si, že je to o stanovovaní cieľov. Nemôže rodič rozhodnúť, či sa jeho potomok stane hráčom NHL alebo nestane. O tom rozhodne samotné dieťa. My tréneri, pedagógovia, rodičia by sme mu v tom mali pomáhať. Druhý problém, ktorý vyplýva z toho stanovenia cieľa, je predčasná špecializácia a snaha o dosiahnutie maximálnej výkonnosti čo najskôr, aby dieťa nejakým spôsobom vyčnievalo už v nižších vekových kategóriách.
Uznávam, že je určitá skupina detí, ktoré na základe svojich predpokladov môžu vytŕčať počas celého hokejové rastu. Ale aj im treba pomôcť. To je prípad Slafkovského alebo McDavida. Aj takéto hviezdy dosiahli maximálnu výkonnosť aj vďaka tomu, že im nikto neublížil. Drvivá väčšina hráčov, ktorí tvoria svetový hokej, začali byť dominantní v neskorších rokoch - okolo tých 15 až 16 rokov. Tam sa začína profilovať hráč a až tam je potrebné potom naozaj každému jednému, ktorý vykazuje predpoklady, venovať maximálnu pozornosť a my sa snažíme s rodičmi na túto tému komunikovať. Ale to presviedčanie je zložité, pretože ten človek si v médiách pozrie, prečíta, vypočuje určitý názor a podľahne tomu. Potom sa snaží hľadať si cestu aj veľakrát odstraňovaním prekážok, čo sa neskôr ukáže ako veľký problém, pretože vieme dobre, že keď si dieťa zvykne na komfortné prostredie, tak sa toho komfortu potom ťažko vzdáva.
Ako s odstupom času hodnotíte projekt hokejovej dvadsiatky, na ktorého príprave ste sa v jeho začiatkoch podieľali? Naplnili sa jeho ciele?
Je to veľmi zložité. Za začiatku určite áno. Projekt vznikol, lebo v tom čase nám veľmi veľa chlapcov v juniorskom veku odchádzalo za lepšími podmienkami do zahraničia a našou snahou bolo vytvoriť prostredie, ktoré by bolo adekvátne tomu, kam odchádzali. Napriek našej snahe, aj vplyvom agentov sa však väčšinou potom stalo, že tých najlepších osem až desať hráčov nám tak či tak odišlo preč.
Podmienky, ktoré boli vytvorené v projekte SR20 sme chceli preniesť do jednotlivých klubov a keďže záujem o šport vtedy aj vplyvom zlepšenej ekonomiky rástol, verili sme, že takýchto "dvadsiatok" nám postupne vznikne v republike šesť až osem a že budeme mať postarané o pomerne veľkú skupinu hráčov, ktorí by boli pripravení na profesionálnu hokejovú kariéru. Toto ale nenastalo.
Stále sme búchali na tie dvere, ale tie sa neotvárali. Svedčí o tom fakt, že my sme ako štát, na rozdiel od Čechov, neboli schopní postaviť ani jeden štadión. Aj preto v kategórii juniorov strácame 15 a 20 percent objemu tréningu na ľade oproti iným krajinám, s ktorými súťažíme. To znamená, že za päť rokov vývoja hráča stratíme jeden rok tréningu na ľade. Dobehnúť to kvalitným obsahom je veľký problém. Verím však, že postupne aj akadémie, tak ako v Trenčíne, vytvoria podmienky na to, aby sa to podarilo.
Slovensko má za sebou najúspešnejší draft do NHL. Cítite pod vplyvom ošiaľu okolo Slafkovského a ďalších úspešných mladíkov zvýšený záujem o hokej? Vy sa angažujete v hokejovom klube HK Ružinov 99, hlási sa vám viac detí?
Myslím si, že ani nie. Zvýšený záujem verejnosti so sebou priniesli skôr kolektívne úspechy a čo sa týka náborových aktivít, neviem, či sa to už stihlo prejaviť. Mám skôr obavu o to, že náklady, ktoré súvisia s prostredím, v ktorom sa šport robí, budú skôr odrádzať rodičov. Myslím si, že je najvyšší čas upozorniť spoločnosť na to, že keď budeme riešiť len existenčné problémy z hľadiska nárastu cien energií a všetkého možného a zabudneme na to, že tu je kultúra a šport ako garancia zdravého normálneho vývoja mladého človeka, tak na to veľmi v budúcnosti doplatíme.
Dnes to tu máme. Dnes sa počíta šport z hľadiska spoločenského záujmu ako nie piate, ale siedme kolo u voza. Chcel by som využiť aj túto príležitosť na to, aby som požiadal všetkých kompetentných, či naozaj ide iba o stoličky a kreslá, ktoré majú, alebo tu ide o spoločnosť ako takú.
Michal Handzuš nedávno povedal, že slovenský hokej najviac dopláca na rovnaký problém, akým trpí celá naša spoločnosť - nie sme otvorení novým myšlienkam a nápadom a hraničí to až so zadubenosťou. Je toto podľa vás najväčší problém slovenského hokeja?
Takou prirodzenou vlastnosťou ľudí v úspešných ekonomikách a štátoch je prirodzená sebadôvera a otvorenosť. My sme malá a pomerne nová spoločnosť a máme akoby pocit, že sami sebe koľkokrát neveríme. Nedôverujeme tomu, čo robíme a či to robíme dobre. Častejšie hľadáme kritické momenty ako tie pozitívne. Potom sa vytvára falošná a prehnaná sebadôvera, v podstate až taká nabobtnanosť a to nie je dobre. My proste lietame, a preto je dôležité nezblázniť sa, keď niečo nevyjde a naopak, potešiť sa, keď to vyjde. A keď sa niečo podarí, mali by sme sa snažiť hľadať spôsob, ako to zopakovať.
V istej sfére tak s Mišom súhlasím, ale nemyslím si, že by sme boli až takí neotvorení novým nápadom. O tom svedčia napríklad aj úspechy našej vedy. Často za nimi stoja ľudia, ktorí sa vzdelávali v zahraničí a potom, keď sa vrátili, vedeli to aplikovať aj u nás.
Keď sme pri tej otvorenosti novým nápadom. O vás je známe, že by ste boli najradšej, keby reprezentáciu viedol Slovák. Ako s odstupom času hodnotíte angažovanie Craiga Ramsayho?
Ja som bol dosť kriticky nastavený voči Craigovi Ramsaymu, keď sem prišiel, lebo výsledky zo začiatku neboli dobré. Dnes musím aj ja svoj názor prehodnotiť. Do reprezentácie priniesol pozitívny moment, ktorý robí hokej ľúbivejší, vďaka čomu aj sú aj mladí hráči ochotní ísť do aktívneho hokeja, sú viac ochotní ísť do napádania a podobne. On to využil a aj výsledok na olympiáde bol toho dôsledkom.
Aj napriek tomu úprimne hovorím, že by som bol rád, keby na Craigovom mieste bol slovenský tréner. Našou snahou je vytvoriť podmienky pre to, aby sa niekto na túto pozíciu vedel dostať a bol na to dostatočne pripravený tak, aby vedel to pozitívne, čo z toho vyplýva, preniesť aj do ďalšie obdobia. Craig už má svoje roky a nebude tu večne.
Verejnosť vás pozná ako hokejového experta, vy ste ale aj úspešný podnikateľ. Už v roku 1993 ste založili firmu na obchodovanie s potravinárskymi obalmi Eurobal, ktorú ste neskôr predali nadnárodnej skupine. Čo ste z hokeja využívali aj v biznise? Ako vám skúsenosti z podnikania pomáhajú pri riadení hokeja?
Veľmi veľa. Dokonca mám takú tendenciu povedať, že všetko, lebo napriek tomu, že sú to dve odlišné oblasti, majú veľmi veľa spoločných čŕt. Už ako tréner mládeže som pochopil, že ciele, ktoré si stanoví športový alebo pracovný kolektív, sa dajú dosiahnuť iba vtedy, keď sa dodržujú určité pravidlá. Dôležité je vytvoriť prostredie, v ktorom sa ľudia cítia komfortne a radi sa doňho vracajú. Jednoducho, aby to bolo vzájomne poprepájané tak, ako hodinový strojček. Vtedy to môže fungovať.
Je to o komunikácii. Keď viete nájsť ľuďom miesto, ktoré ich aktivizuje, ukazuje sa to potom ako hmotný aj nehmotný stimul. Nemalo by to pôsobiť jednorazovo. Ľudia sa musia cítiť súčasťou nejakého diania a mať podiel v tej spolupatričnosti.
Máte skúsenosti s riadením väčšej firmy, už desiatky rokov ochotne pomáhate slovenskému hokeju. Keď si Človek číta váš životopis, javíte sa ako ideálny kandidát na šéfa slovenského hokeja. Zvažovali ste niekedy kandidatúru na post prezidenta SZĽH?
Poviem to otvorene. V roku 2011, keď som odchádzal z hokejového zväzu, som sa cítil dosť vyhorený a unavený z toho prostredia. Bol som pomerne dosť sklamaný z vývoja v slovenskom športe, keď som kandidoval na predsedu Slovenského olympijského a športového výboru, kedy som mal určitú myšlienku, ktorá sa neskôr realizovala v trošku inej podobe. Urobiť zo SOŠV strešnú organizáciu pre všetky športy na Slovensku.
Veľmi ma sklamali postoje ľudí, ktorí sa v čase, keď som robil kortešačku, tvárili akože by chceli tie zmeny, ktoré bohužiaľ nenastali. Veľmi kriticky sa staviam aj k súčasnému vedeniu SOŠV, pretože si myslím, že pre šport toho robia veľmi málo. Toto ma sklamalo a povedal som si, že bez toho, aby bola celospoločenská podpora diania v športe, je veľký problém aj v tej jednej federácii (SZĽH – pozn. red.) urobiť veci tak, aby boli jasné a efektívne a prospešné. Tak som sa ambície byť lídrom v tejto oblasti vzdal.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
