Stal sa hrdinom národa a počas celej kariéry dokazoval svoje kvality na klubovej aj reprezentačnej úrovni. Ján Lašák doviedol slovenskú reprezentáciu k najväčšiemu úspechu v histórii. V roku 2002 bol základným stavebným kameňom tímu, ktorý pre našu krajinu vybojoval zatiaľ jediný titul majstra sveta.
Zo svetových šampionátov má rodák zo Zvolena kompletnú medailovú zbierku a je aj dvojnásobným majstrom českej extraligy. Nečudo, že má v sérii našich profilových rozhovorov nezastupiteľné miesto.
V rozhovore sa dozviete aj:
Od göteborského pamätného turnaja uplynulo už 20 rokov. Ktorý konkrétny moment z celého šampionátu sa vo vašej pamäti uchoval najviac?
Pre mňa a myslím si, že aj pre viacero fanúšikov je najpamätnejší môj zákrok zo semifinále proti Švédsku. To je vec, na ktorú nikdy nezabudnem. Vtedy sa splnil sen mladého chlapca, ktorý si vysníval a predviedol zákrok, ktorý nás posunul do finále majstrovstiev sveta.
Spomínaný zákrok proti strele Andreasa Johansona bol naozaj neskutočný. Išlo o šťastie alebo brankárske umenie?
Myslím si, že ani jedno, ani druhé. Bol to splnený sen. Stovky nocí som sníval o tom, že sa mi stane niečo takéto. Bolo to niečo, čo som si vysníval ako dieťa.
Bezprostredne po zlatom úspechu vás mnohí považovali za jedného z nových národných hrdinov. Okúsili ste to aj na vlastnej koži napríklad v obchodoch, že ste dostali zľavy, alebo že ste si ľahšie vedeli vybaviť nejaké povinnosti, prípadne že vám policajti odpustili pokutu?
Áno, vtedy to bolo vo veľkom. Všetci boli nadšení a eufória bola obrovská. Ľudia sa k nám správali skvele, takže veľakrát som dostal nejakú výhodu napríklad pivo či zmrzlinu zadarmo. Skôr si myslím, že to bola nezištná radosť ľudí a nie nejaký úplatok.
Okrem pamätných momentov z Göteborgu, fanúšikom utkvel ešte jeden z MS v Česku v roku 2004. Počas semifinále proti Kanade vás za bránkou sfauloval Rob Niedermayer a Kanada zaznamenala víťazný gól. Cítite aj po toľkých rokoch hnev a krivdu?
Stále ma to mrzí, pretože sme mohli opäť získať medailu. Mali sme na to. Rozhodca sa mi krátko po tom ospravedlnil. To video sa dlhé roky používalo ako inštruktáž pre rozhodcov, ako ukážkový faul na brankára. Vtedy som nevedel nijakým spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie.
S reprezentáciou ste zažili veľké úspechy aj sklamania. Ktorý moment v nej považujete za najkrajší a, naopak, na ktorý by ste najradšej zabudli?
Celý život či kariéra športovca je sínusoidou. Nikto nemá len úspechy. Keď niekto tvrdo pracuje, tak nemá len neúspechy. Momentov kedy som bol sklamaný a smutný bolo viacero, ale žiadny v reprezentácii nebol taký, ktorý by som chcel vymazať zo svojej pamäte.
S Rastislavom Staňom ste v reprezentácii tvorili stabilnú brankársku dvojicu, pričom on bol viacmenej len večným náhradníkom. Nedal vám nikdy najavo svoju nespokojnosť?
S Rasťom sme vždy mali a stále máme výborný vzťah. Ten kto nechytal držal palce tomu, ktorý bol v bránke. V živote by nám nenapadlo riešiť, kto z nás je jednotka a kto dvojka. Náš vzťah bol vždy založený na tom, že sme boli výborní kamaráti, a to trvá doteraz. Spolupracujeme aj teraz na výchove mladých brankárov. Náš vzťah bol založený na iných hodnotách a prioritách, než rozmýšľať nad týmito vecami.
Ako hráč ste boli ovenčený troma medailami zo seniorských MS, vo februári ste zaknihovali prvú už ako tréner. Bolo to nadšenie rovnaké ako pred 20 rokmi?
Keď dosiahnete taký úspech ako hráč, tak nadšenie je vždy väčšie. Pokora pred zápasom, sústredenosť a odovzdanosť pre tím, túžba urobiť niečo pre mužstvo a podporiť ho je úplne iná ako u trénera. Hráč to prežíva niekoľkonásobne viac. Je to oveľa krajšie ako v pozícii trénera.
Craig Ramsay sa za tých zhruba päť rokov, čo pôsobí pri slovenskom tíme, stal v očiach fanúšikov obľúbencom. Dá sa už s odstupom času oceniť jeho prínos pre náš hokej?
Každý fanúšik vidí jeho prínos v zápasoch. Každý odborník, ktorý má možnosť sa s ním stretnúť, odchádza oveľa múdrejší ako prišiel. Craig je neuveriteľný človek. Jeho príhovory a skúsenosti sú neoceniteľné. Pracujem s ním päť rokov a stále sa mám od neho čo učiť. Keď sme boli v Nemecku, povedal mi nejaké veci a opäť ma to posunulo vpred.
Odvšadiaľ počúvame, ako sa hokej posunul dopredu, ako už niet slabého súpera, ale aj ako nám ušiel vlak. S ktorými tvrdeniami sa stotožňujete a čo považujete za nezmysel?
Snažím sa pozerať dopredu a zlepšovať slovenský hokej a pomôcť mu. Pracujem s brankármi spolu so svojim tímom ľudí, ktorí odvádzajú maximum. Hocikedy sú na ľade aj päť hodín za deň. V mojich očiach sú to veľkí bojovníci.
Slovensko má za sebou najúspešnejší draft v histórii. Je to prvý krok k tomu, že sa slovenský hokej môže vrátiť do úspešných rokov?
Verím, že áno. Tento draft pomôže aj mladým chlapcom, ktorí videli Šimona Nemca alebo Adama Sýkoru, ktorí išli zo slovenskej extraligy na draft NHL. Verím, že mladým chlapcom to dodalo silu makať a chuť viac na sebe pracovať, pretože mladí hokejisti sa musia zdokonaľovať, aby boli potom konkurencieschopní. Tento draft môže byť dobrým impulzom do ďalších rokov.
Výchove mládeže sa osobne venujete aj vy, keďže organizujete kempy pre mladých brankárov. Objavil sa už medzi nimi nový Lašák?
Mojím cieľom nie je vychovať nového Lašáka, lebo sa neudržal v NHL a nechytal ani švédsku ligu. V KHL som tiež nebol nejaká superstar. Chceme vychovať niečo lepšie, vychovať z chlapcov osobnosti, aby mali život založený na charaktere a morálnych vlastnostiach, aby sa mali v budúcnosti lepšie.
Tri sezóny ste odchytali v KHL. Berúc do úvahy súčasnú situáciu, ktorá panuje okolo hráčov pôsobiacich v KHL, zobrali by ste angažmán v Rusku?
Toto je veľmi ťažká otázka. Veľmi by záležalo na tom, ako by sa mala moja rodina. Či by som nepotreboval peniaze na záchranu člena rodiny, na nejakú vážnu operáciu. Je tam veľa pre a proti. Nedá sa to len tak povedať. Na to treba poriadnu analýzu. Keď je človek zúfalý, tak dokáže robiť také rozhodnutia, ktoré sú pre neho najlepšie.
Azda najúspešnejšiu časť klubovej kariéry ste strávili v Česku, kde ste v drese Pardubíc a neskôr aj Liberca získali titul. Akého spoločného menovateľa mali tieto úspechy a naopak, v čom boli odlišné?
Oba úspechy mali spoločné to, že boli výsledkom neskutočného kolektívu, ktorý držal spolu. Mal lídrov, veľmi silné jadro a oba ročníky to bola nádherná jazda, kedy som si to užíval. Mal som okolo seba veľa skvelých ľudí, a to prinieslo úspech.
Pár rokov po majstrovskej sezóne s Pardubicami ste údajne zvažovali predčasný koniec kariéry, vraj aj preto, že konkurenciu by vám mohol robiť aj Dominik Hašek. Čo je na tom pravdy?
Je to naopak. Dominik Hašek prišiel do Pardubíc a mňa aj napriek tomu, že som mal zmluvu, nikto nechcel. Bol som vtedy trochu vyhorený, pretože som ťahal desať rokov bez prestávky a akéhokoľvek voľna. Dostal som sa do ťažkej psychickej situácie, kedy som nebol šťastný. Vtedy som mal 30 rokov a uvažoval som nad tým, že skončím s hokejom.
Mnoho profesionálnych športovcov si dokáže zarobiť dostatok peňazí, s ktorými rozumne hospodári. Patrili ste aj vy medzi zodpovednejších?
Ja toho k životu veľa nepotrebujem. Som veľmi spokojný s tým ako to mám teraz nastavené. Jazdím na obyčajnom aute. Som spokojný s tým, čo mám. Každý, kto zarába slušné peniaze, tak nejaké z nich prerobil. Skúsenosť mi pomohla v tom, aby som teraz dával väčší pozor. Teraz mám okolo seba ľudí, ktorí sa mi starajú o financie a myslím si, že to bude v poriadku aj do budúcnosti.
Počas pôsobenia v Nashville Predators ste údajne niektoré zápasy neboli na striedačke, ale ste v útrobách štadióna sledovali seriál. Je to tak?
V NHL sa náhradný brankár nezmestí na striedačku na viacerých štadiónoch. Mal som malý televízor, na ktorom som v tmavej chodbe sledoval zápas. Niekedy som si to prepol, keď sa nič nedialo a pozeral som nejaký seriál.
Ste odchovancom Zvolena, ale v A-tíme tohto klubu ste odchytali len osem zápasov. Neuvažovali ste pred koncom kariéry, že by ste sa vrátili do zvolenskej bránky?
Posledný rok, po tom ako som absolvoval operáciu kolena, tak som rozmýšľal, že by som do toho išiel. Sedeli sme aj so zvolenským vedením a bavili sme sa na túto tému. Nakoniec však zvíťazila vízia práce, ktorú mi ponúkol Miro Šatan a rozhodol som sa, že idem vracať slovenskému hokeju to, čo som od neho dostal. Zvolil som si ťažšiu cestu, ale teraz vidím, že krajšiu a lepšiu.
Váš syn sa tiež venuje hokeju, hráva na pozícii útočníka. Priviedli ste ho k tomu aj vy alebo to bola iba jeho voľba?
Vyrastal v hokejovej šatni a od detstva hokej miloval. Keď som mal voľno a bolo škaredé počasie, tak sme išli do šatne, kde sme hrali hokej. V Pardubiciach sme mali bazén, kde sa kúpal. Môj syn prežil detstvo na zimnom štadióne v Pardubiciach, takže určite ho to ovplyvnilo.
Vždy chcel strieľať góly, bol šikovný s hokejkou, čo mu aj ostalo. Ak by sa rozhodol ísť do bránky, tak ho podporím, ale chcel byť útočníkom. Keby chcel hrať na husle, tak aj v tom by som ho podporil.
Väčšina klubov v slovenskej extralige má zahraničnú brankársku jednotku. Ako vnímate túto skutočnosť z pozície trénera brankárov v reprezentácii?
Chcem, aby slovenských brankárov bolo čo najviac. Štve ma, že zahraničný brankár dostáva viac šanci ako Slovák aj v prípade, že ten import nie je kvalitný. Keď slovenskému brankárovi nevyjde zápas, tak má hneď problém. Snažím sa vychovať chlapcov, ktorí budú môcť chytať extraligu a klubom ponúknu lepšiu alternatívu ako majú teraz.
Na decembrovom reprezentačnom turnaji dostali v bránke priestor dvaja nováčikovia. Je vašim zámerom nájsť nového mladého brankára, ktorý bude oporou reprezentácie?
Snažím sa klubom ukázať, že nomináciu reprezentácie čiastočne robia oni. Keď budú chytať slovenskí brankári, tak do reprezentácie nie je ďaleko. Stano Škorvánek chytá výborne v Michalovciach a myslím si, že miesto si zastane aj v reprezentácii. Je čas, aby urobil ďalší krok.
Sama Hlavaja poznáme ešte z mládežníckych reprezentácií. Je to gólman, ktorý mal výborný august, kde chytal Ligu majstrov aspoň o triedu lepšie ako zahraničný brankár. Aj napriek tomu v Slovane nedostáva veľa šancí, ale podľa mňa to môže byť naša brankárska budúcnosť.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
