Patrí k jedným z najväčších strojcov zlatého úspechu spred 20 rokov. Vďaka jeho úspešnému samostatnému nájazdu sa slovenskí hokejisti v Göteborgu prebojovali do finále, kde triumfovali nad Rusmi a prvý, a nateraz aj jediný raz, vystúpili na najvyšší stupienok v rámci majstrovstiev sveta.
Richard Lintner sa za tie roky dostal do povedomia fanúšikov ako dôrazný, ale za to veľmi ofenzívny obranca, s vynikajúcou strelou od modrej čiary. Po ukončení aktívnej činnosti pôsobil ako funkcionár, v súčasnosti sa venuje aktivitám prevažne mimo ľadového hokeja. Napriek tomu si našiel čas na profilový rozhovor.
V ňom sa okrem iného dočítate:
Dávnejšie ste uviedli, že reprezentácia hrala vynikajúci hokej viackrát. Prečo sa podarilo vystúpiť na najvyšší stupienok práve v Göteborgu?
V tom období sme sa do štvrťfinále dostávali celkom často a niekoľkokrát sme boli blízko k tomu, aby sme sa stali majstrami sveta. V roku 2002 sme mali trochu šťastia v tom, že druhé semifinále vyhrali Rusi a nie Fíni, pretože tí nám historicky vôbec nesedia a šanca na zisk zlata proti nim by podľa mňa bola výrazne menšia.
Ja som si pred našim semifinálovým duelom so Švédskom povedal, že ak vyhráme, tak budeme majstri sveta a ak neuspejeme, odídeme domov bez medaily. Tu nám najviac prialo šťastie.
Nebyť vášho úspešného rozhodujúceho nájazdu proti Švédom, dnes by sme možno o takomto úspechu nehovorili. Povedal vám po zápase niečo aj Tommy Salo?
Vôbec nič, ale keď som si po dlhom čase pozrel tento nájazd, tak som si uvedomil, že brankári mali v tom čase veľmi malú výstroj a priam sa čudujem, že prečo sme okolo toho robili takú vedu. Bránka totiž bola obrovská a gólman malý, že až mi je nejasné, ako sa nedalo skórovať. (smiech)
Myslíte si, že vám prischla nálepka majstra sveta už navždy?
Som prekvapený, že ako často sa v súvislosti s našou partiou doteraz hovorí o tomto úspechu. Keby mi niekto v tom čase povedal, že z toho budeme spoločensky žiť ešte ďalších minimálne 20 rokov, asi by som tomu neveril. Som však za to rád.
Okrem tohto nezabudnuteľného momentu si fanúšikovia veľmi dobre pamätajú aj vaše bomby od modrej čiary. Bol to dar od Boha alebo ste sa tejto činnosti aj osobitne venovali?
Ako ofenzívny obranca som sa na streľbu sústreďoval dosť výrazne, tá bola vlastne aj mojou najväčšou devízou. Mal som na to prispôsobené aj hokejky, počas celej kariéry som s nimi šachoval. Každý milimeter rozhodoval. Keď som mal pocit, že hokejka je ideálna, dokázal som trafiť aj veľmi malé miesta.
Naopak, keď mi nesedela, nedokázal by som trafiť ani z pláže do mora. Často som aj počas zápasu odišiel na skok do kabíny, aby som si hokejku trošku pribrúsil, zahol. Bola to hotová alchýmia, ktorá ma však oddeľovala od ostatných aj na trhu, lebo som podpisoval lepšie zmluvy, keďže som bol asi niečím iný.
Keď sme pri Amerike, človek by predpokladal, že po zlatom Göteborgu sa vám ešte viac otvoria obzory v NHL, vy ste v nej však odohrali už len jeden ročník. Prečo?
Po MS som sa vrátil do zámoria, kde som podpísal zmluvu s New Yorkom Rangers. Počas sezóny ma vymenili do Pittsburghu. Mario Lemieux neprišiel na zápas, ktorý sme hrali v New Yorku a ja som v ňom figuroval ako siedmy obranca. Prišiel za mnou tréner a pýta sa ma, či viem hrať aj v útoku. Odpovedal som mu, že veď hocijaký bek vie hrať aj vpredu. (smiech)
Zápas mi celkom vyšiel, a tak som zvyšných 18 zápasov odohral ako útočník. Po sezóne mi klub ponúkol predĺženie zmluvy, ale ako forvardovi. Nechcel som byť priemerný útočník, cítil som sa zaujímavejší ako obranca. Ponuku som preto neprijal a vrátil som sa do Európy.
Spomenuli ste Maria Lemieuxa. Ako si spomínate na túto jednu z najväčších postáv histórie NHL?
Bol tichý, veľa toho nerozprával. Ako som s ním bol na ľade, uvedomil som si jeho genialitu. V televízii sa mi zdalo, že mu súperi dávali extra priestor, lebo je to on.
Naživo som však videl, že vďaka výške, dlhej hokejke a neskutočnej kontrole puku dokázal zápas sám sebe spomaliť, čím získaval extra čas na skvelé rozhodnutia. Je jednoznačne najlepší hokejista, akého som na vlastné oči videl hrať.
Kedysi ste sa vyjadrili, že vašim snom bolo odohrať v NHL jeden zápas, ktorý by bol pre vás potvrdením prečo vlastne hokej hrávate a že prežívate zadosťučinenie. Spravili ste pre hokejový úspech maximum?
Dával som často túto otázku mladším spoluhráčom, ale veľmi dobre si uvedomujem, že maximum sa urobiť nedá, len sa dá k nemu priblížiť. Vždy sa totiž dá spraviť o pol kroka alebo o krok viac. Myslím však, že som svojmu cieľu obetoval veľa a neviem, či by som dokázal ešte podstatne viac.
Takže ste si po poslednom zápase kariéry určite povedali,. Že ste hokeju dali všetko.
Netušil som, že je posledný. (smiech) Bolo to v strede sezóny. Večer po zápase som prišiel domov a hovorím si: „Zajtra už nejdem na tréning.“ Koniec. Z večera do rána. Pocitovo som zrazu nadobudol presvedčenie, že ozaj stačilo a že od ďalšieho dňa by som už hokeju ako hráč dával menej a menej. To tak nemá význam robiť.
Zahrali ste si v NHL, v najlepších európskych ligách, celkovo v šiestich štátoch. Vie sa o vás, že ste si vyberali angažmány, aby vám každý niečo dal. Kde ste získali najviac?
Veľmi skoro som usúdil, že vytvoriť si do budúcnosti akúsi sieť kontaktov nemusí byť zlé. Zámerne som preto menil kluby aj ligy, aby som čo najviac toho stihol.
Počas ceremoniálu vyvesenia dresu Mariána Hossu v Chicagu sme si s Rasťom Pavlikovským (taktiež majster sveta 2002 – pozn. red.) hovorili, že my dvaja sme asi rekordéri v počte tímov, za ktoré sme počas kariéry hrali.
Ja však teraz z toho čerpám, lebo asi neexistuje liga, v ktorej by som nemal bývalého spoluhráča či funkcionára, s ktorým som sa už niekedy stretol.
Vedeli by ste si teraz predstaviť odohrať celú kariéru v jednom klube?
Nie. Keď som bol druhú sezónu vo švajčiarskom Fribourgu, kde sa mi aj páčilo, prišiel klub za mnou, že či by som nechcel zostať. V tej chvíli som si uvedomil, že ma to tam už začalo nudiť. Musel som sa pohnúť ďalej, aby som zažil nové prostredie. Takže neviem si to predstaviť.
Jedna z vašich zastávok bola aj v Bielorusku. Berúc do úvahy súčasnú situáciu okolo vojny a KHL, prijali by ste opäť odtiaľ ponuku?
Už vtedy to bolo náročné rozhodnutie a dosť som sa bránil ísť hrať ruskú súťaž prakticky od asi roku 2002. Dostával som odtiaľ lukratívne ponuky, ale nikdy som nad nimi vážnejšie nerozmýšľal.
Neskôr v kariére však prišiel moment, kedy som si povedal: „Do kelu, zober to, veď je to nová skúsenosť, KHL je jediná z top líg, ktoré ti chýbajú.“ Šiel som tam s malou dušičkou, v podvedomí som mal aj myšlienky o politickom nastavení v Bielorusku. Napriek tomu som sa rozhodol ísť do toho a musím povedať, že neľutujem. Tri sezóny v Minsku boli skvelá skúsenosť a s radosťou na ne spomínam.
Dnes by som tam však celkom určite nešiel, ale to je moje rozhodnutie. Nechcem tým povedať, že teraz tam nemôže nikto ísť hrať. Viem sa vžiť do kože hokejistov, bez ohľadu na národnosť, ktorí zvažujú angažmán v KHL. Nedokážem nad nimi vysloviť jednoznačný ortieľ.
Ako sa pozeráte na postoj SZĽH nezakázať hráčom z KHL reprezentovať Slovensko?
Má to pre mňa dve roviny. Prvá je športovo-politická. Prihliadnuc na rozhodnutia okolitých krajín, asi by ma to posunulo k rozhodnutiu, že by som sa k nim pripojil.
Druhá rovina je osobná skúsenosť, ktorú som pred troma týždňami zažil vo Washingtone, kde je najväčšou hviezdou Rus Alexander Ovečkin. Vojnoví veteráni, ktorí oslavovali svoj deň priamo počas zápasu, mali oblečený dres s jeho menom a ruského športovca s vojnovým konfliktom nespájali. Tým som si uvedomil, že pohľad na vec možno nemusí byť jednofarebný a že je veľmi zložité určiť hranice zodpovednosti v dôsledkoch, než by sa zdalo.
V roku 2015 ste neúspešne kandidovali na prezidentskú stoličku hokejového zväzu, ponúkli by ste s odstupom času inú víziu?
Práve naopak. Čoraz viac som presvedčený, že tím, ktorý sme mali, bol skvele pripravený a ako blízko sme boli k realite, hoci sme nemali skúsenosti ako teraz. Otázkou je, že koľko vecí, ktoré v pláne boli, sa do dnešného dňa napĺňajú. Tak dobre pripravený tím som na žiadnom kongrese v rámci SZĽH ešte nezažil.
Ktoré veci sa darí napĺňať?
Veľa dobrej roboty sa urobilo na reprezentačnej úrovni vďaka Mirovi Šatanovi a jeho tímu, to je až neuveriteľné a nad očakávania. Keby mi niekto v tom 2015 povedal, že ako to teraz bude s reprezentáciou, neveril by som mu. Zároveň však treba povedať, že sa nedarí dostatočne rozlíšiť profesionálny hokej od amatérskeho, teda našu najvyššiu ligu od všetkého ostatného.
Ako riaditeľ Pro-Hokeja ste našej lige šéfovali. Ktorú prácu s odstupom času považujete za dokonanú a na ktorej ešte bolo potrebné pracovať?
Ako negatívum vidím to, že riadenie ligy sa za päť rokov presunulo pod zväz, čo nie je podľa môjho názoru dobré. Extraliga si vyžaduje samostatné nezávislé profesionálne riadenie, aby mohla byť ešte silnejším motorom pre celý slovenský hokej, než je teraz.
Taktiež verejná komunikácia klubov a mňa ako riaditeľa Pro-Hokeja nebola úplne jednotná, čo nebolo úplne dobré. Teraz by som si rozhodne dal na tom viac záležať.
Na druhej strane, marketingovo a investične sa nám podarilo naštartovať imidž ligy. Za tých päť rokov sa slovenská liga stala v rámci európskych hokejových súťaží marketingovým lídrom. Žiadna z top líg starého kontinentu nerobila toľko sprievodných a marketingových akcií na propagáciu značky ligy, ako slovenská liga.
Kandidovali ste na šéfa slovenského hokeja, viedli ste tunajšiu najvyššiu ligu. Máte ešte ambíciu funkcionárčiť?
Pred pár rokmi som nadobudol pocit, že som za tých päť rokov už splatil daň slovenskému hokeju. Odvtedy som si vytvoril iný projekt, ktorý nie je organizačne a komunikačne až taký náročný. Priznávam však, že mi hokej chýba a v posledných mesiacoch som v užšom kontakte s klubmi, než som bol za posledné tri roky.
Dali by ste sa v budúcnosti nahovoriť aj na funkciu trénera?
Počas kariéry som to považoval za moju vysnívanú prácu, ktorú budem robiť, keď zavesím korčule na klinec. Zlom nastal v spomenutom roku 2015, keď sme sa pustili do „funkcionárčenia“. Odvtedy som však vynechal dosť rokov na to, aby som späť do toho vhupol, takže už takúto ambíciu nemám.
Už zhruba 15 rokov venujete aj šperkom, keďže s manželkou vlastníte zlatníctvo. Koľko dizajnov ste už navrhli?
Veľa nie, ale manželka a najstaršia dcéra sa v tom angažujú o čosi viac. Máme teda aj originálne kúsky, ktoré dievčatá povymýšľajú.
Portfólio vašich investícií zahŕňa aj nehnuteľnosť, keďže ste v Trenčíne dávnejšie kúpili a prerobili budovu. Tomu sa povie široké podnikateľské spektrum.
V investíciách som konzervatívny. Párkrát som v nich nezarobil, ale nikdy neprerobil. Na to, akú som mal kariéru a kde všade som hrával, si myslím, že žijeme dosť skromne. Nekupujeme drahé autá a nechodíme na extra drahé dovolenky. To kopíruje aj náš druh investícií, a preto nemusíme ísť do riskantných možností.
S podnikaním ste začali ešte ako hráč, takže ste očividne mysleli aj na život po kariére. Ste zástancom myšlienky, že hokejisti čoraz viac musia byť finančne gramotní. Uľahčí im to život na športovom dôchodku?
Hokej je jeden z najvypuklejších športov, kde sa komunikuje s hráčmi, aby sa zavčasu pripravovali na život po kariére. NHL je v tomto lídrom, ale vo Švédsku som zažil, že veľkí profesionáli, hrajúci špičkovú ligu, popritom pracovali.
Jeden spoluhráč predával autá, čo sa stalo aj medzi rozkorčuľovaním a zápasom. Ďalší medzi tréningami pracoval v sklade v hypermarkete. Vo Švajčiarsku som mal spoluhráča, ktorý pracoval v banke. Bolo to veľmi inšpirujúce.
Nie každý je však zodpovedný a zocelený v hlave. Do akej miery sa postupne vyvíjala práca s mentálnymi koučmi?
Prvýkrát som sa s tým stretol v Nashville. Príliš som tomu nedôveroval a bránil sa tomu, čo v podstate platí dodnes. Nazdávam sa, že mentálny kouč ako povolanie je skvelé, ale pre účely hokejového tímu kontakt medzi ním a hráčom nie je taký efektívny, než by bol, keby vplýval na hráča prostredníctvom trénera.
Hráč trénerovi dôveruje, lebo v ňom má autoritu a inak to od neho zoberie, než od osoby, ktorá hokej nikdy nehrala, aj keď myšlienka mentálneho kouča môže byť akokoľvek správna.
Spomínam si, keď prvýkrát prišiel mentálny kouč do šatne Dukly Trenčín. Povedal nám, kto je a že sa s nami bude rozprávať a bude nám pomáhať. Nebol to správny prvý krok, lebo chalani sa mu potom vyhýbali a báli sa, že akých všelijakých démonov v nich odhalí. (smiech)
Slovensko má za sebou historicky najúspešnejší draft. Ide o prvé ovocie systémových zmien alebo o náhodu?
Mimoriadni hráči sa nestanú takými vďaka systému, ale práve napriek nemu. Akýkoľvek systém je pre davy, aby vedel pokryť potreby viac, než len špičky ľadovca. Tento úspech je aj dôsledkom individuálnych rozhodnutí, napríklad aj na úrovni reprezentácií.
Oto Haščák mal významný podiel na tom, že realizačný tím mal odvahu zobrať chlapcov v takom mladom veku na MS alebo na ZOH, čo im pomohlo aj v pozíciách v drafte. Verili im, že nesklamú. Ja som si nebol až taký istý, či to títo mladí chalani skutočne uhrajú.
Na spomenutom drafte sa vysoko umiestnili aj „produkty“ Tipos extraligy ako Šimon Nemec, Filip Mešár či Adam Sýkora. Je to dôkaz kvality našej súťaže?
Úspech chlapcov v drafte je kombináciou odvahy trénerov a manažérov, tvrdej práce športovcov a obetavosti rodičov. Slovenská extraliga je určite kvalitná, ale v rámci ekonomických, spoločenských a logistických možností má potenciál byť ešte oveľa lepšou.
Zhodnotili sme si uplynulé dve desaťročia slovenského hokeja. Kde ho vidíte o nasledujúcich 20 rokov?
Hokej všeobecne sa vyrovnáva, svetová špička už je širšia. O dvadsať rokov bude nielen pre nás, ale aj pre Kanadu, oveľa ťažšie sa pravidelne umiestňovať na najvyšších pozíciách.
Raketovo sa tento šport bude vyvíjať nielen vo svete, ale aj na Slovensku. Pôjde sa do väčšej rýchlosti a zrejme sa aj nejako budú musieť upravovať pravidlá.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
