So slovenským hokejom bol spätý rovné dve desaťročia, pričom päť rokov mu šéfoval. Igor Nemeček patrí k najvýraznejším činovníkom Slovenského zväzu ľadového hokeja, pre niektorých však aj k najkontroverznejším. Kým jedni oceňujú jeho prínos pre tunajší hokej, oponenti sa nazdávajú, že sa dalo urobiť podstatne viac.
Tak či onak, v sérii našich profilových rozhovorov k 20. výročiu zlatej medaily zo Švédska si rozhodne zaslúži priestor, s čím tento skúsený funkcionár neváhal. V rozsiahlom interview sme sa dotkli viacerých tém, ktoré postupom času rezonovali pod Tatrami.
V rozhovore sa okrem iného dočítate aj:
Na göteborskom zlatom šampionáte ste boli v pozícii manažéra tímu. Čo sa vám po 20 rokoch ako prvé vyloví z pamäte?
V prvom rade to, že ide o veľké a dosť kruté číslo, lebo mi to na také dlhé časové obdobie naozaj nepripadá. Zároveň však patrí medzi najkrajšie, aké som na hokejovom zväze zažil. Spomienky na zlatý turnaj sú stále veľmi živé. Hovorí sa, že prvé sa už nikdy nezopakuje, takže som veľmi rád, že som mohol byť pri tom.
Ktorý najsilnejší moment ste si vtedy zo Švédska odniesli?
Je ich viacero. Najväčšia však asi tá, keď som si z rúk vtedajšieho prezidenta Medzinárodnej hokejovej federácie Reného Fasela prebral zlatú medailu. Následne príjemne a emotívne spomínam na privítanie desiatok tisíc ľudí v Bratislave, ktorí nás sprevádzali už od letiska. To boli fantastické chvíle.
Už vtedy sa hovorilo, že slovenský hokej by nemal zaspať na vavrínoch a tento úspech by sa mal čo najlepšie zužitkovať v podobe vybudovania nových plôch a štadiónov. Do akej miery sa to za tie dve desaťročia podarilo?
Veľmi slabo. Bol som z toho nesmierne sklamaný, pretože od politikov a ľudí, ktorí nám v časoch najväčších úspechov fandili, bola kopa sľubov, lenže splnilo sa málo. Takže s odstupom času môžem povedať, že sme to nedokázali zúročiť tak, ako sme si želali.
Po desaťročnom pôsobení vo funkcii generálneho sekretára SZĽH ste sa v roku 2011 stali šéfom slovenského hokeja, na čo ste tiež povedali: „Viem, že nejde všetko naraz, treba trpezlivosť. No vlak je rozbehnutý a treba hneď zajtra začať pracovať, aby sme mohli povedať, že sme niečo pre slovenský hokej urobili, keď sa nabudúce stretneme.“ Stretli sme sa tu a teraz, tak nám povedzte, čo všetko sa vám podarilo spraviť?
V tom čase sme boli dlhšie bez medailových úspechov. Hneď po mojom nástupe do funkcie sme museli riešiť otázku trénera seniorskej reprezentácie, kde sa nám podarilo angažovať pána Vůjteka. Hoci sa ozývali hlasy, že už je za zenitom, ja som doteraz presvedčený, že bol prínosom pre slovenský tím. Už rok na to vybojoval striebro.
Taktiež sa nám v krátkom čase podarilo kandidovať na ďalší svetový šampionát na Slovensku, čo si málokto uvedomuje. Organizovali sme aj MS do 18 rokov, tento tím po mojom odchode z postu šéfa SZĽH vypadol z elitnej kategórie. Počas môjho prezidentovania sme mali tri najdôležitejšie vekové kategórie, osemnástku, dvadsiatku aj mužov, na 99 percent medzi svetovou elitou.
Veľa sme pracovali v oblasti metodiky mládeže v regiónoch a pod. Mám za to, že s pracovným tímom, ktorý som riadil, sa môžem každému pozrieť do očí. Dotiahli sme na 80-90 percent všetky výzvy, ktoré sme si predsavzali.
Našli by ste aj veci, ktoré sa nepodarilo dotiahnuť podľa vašich predstáv?
Rezervy boli a sú vo výstavbe zimných štadiónov. V poslednom čase sa síce niečo podarilo, ale infraštruktúra sa nerozvíja tak, ako by mala. Za mojej éry sa podarilo s vládou každoročne dohodnúť na uvoľnení aspoň nejakých financií na rekonštrukciu štadiónov.
Tesne pred koncom vášho funkčného obdobia, v roku 2015, Slovenskom rezonoval bojkot viac ako 50 hráčov, ktorí pod vašim funkcionárskym vedením odmietali reprezentovať. Vtedy ste viackrát hovorili o vedrách špiny na vašu adresu. Čo za tým bolo?
Po voľbách na šéfa SZĽH, v ktorých som porazil Riša Lintnera, niektorí zlatí chlapci začali okolo volieb robiť veľké „haló“ a mali s tým problém, čo bolo dosť smutné. Nepochopili, že pravidlá pri voľbe komisií boli jasne dané už dlhodobo, nemenili sa krátko predtým. Ja doteraz neviem, či ma tie komisie volili alebo nie. Následne vznikol bojkot, objavilo sa veľa nepríjemných vecí, čo moja rodina ťažko znášala.
Bol toto najväčší dôvod toho, že ste už viac nekandidovali na šéfa zväzu?
Nie, aj bez týchto peripetií by som konal rovnako. Podarilo sa nám pre Slovensko opäť získať organizátorské právo na MS 2019, ale nemohol som už preto pokračovať ako prezident zväzu. Aj to bolo zlatým chlapcom málo. To, čo som sľúbil, som však dodržal a v roku 2016 som už nekandidoval. O tri roky neskôr, po domácich MS, ktoré boli veľmi úspešné a pre SZĽH aj ziskové, som po dvoch desaťročiach na zväze definitívne skončil. Teraz som výlučne v štruktúrach IIHF, kde mám kľud a pokoj. Všetko je teda tak, ako má byť.
V IIHF pôsobíte dlhé roky. V súčasnosti ste členom komisie pre podujatia, ktorá okrem iného posudzuje aj pripravenosť kandidátov na organizovanie podujatí. Koľko kritérií musí žiadateľ spĺňať a ktoré sú najdôležitejšie?
Dôležitým je to, že základná, tzv. „áčková“ hala by mala mať najmenej 12-tisíc divákov, keďže infraštruktúra už musí byť na veľmi vysokej úrovni. Druhá hala musí pojať aspoň osemtisíc ľudí. Dôraz sa tiež kladie na klasické šatne, žiadne provizóriá. K tomu treba pripočítať hotelové ubytovanie a dostupnosť letiska.
Postupom času sa kritériá sprísnili, veď v roku 2006 sme na organizovanie MS 2011 kandidovali piati, momentálne sú dvaja-traja. Presadzuje sa preto model schvaľovania na viacero rokov dopredu, a preto už poznáme dejiská aj pre šampionáty v rokoch 2024, 2025 a 2026.
Slovensko naposledy organizovalo seniorské MS v hokeji pred troma rokmi, vôbec len druhýkrát v histórii. Ak by sa mal u nás šampionát konať teraz, boli by ste za?
Najskôr voľný šampionát je až v roku 2028, keďže na rok 2027 budeme hlasovať medzi Nórskom, Nemeckom a Kazachstanom. Vzhľadom na súčasnú infraštruktúru košickej Steel Arény je však šanca takmer nulová, a preto vidím cestu v spoluorganizovaní s niekým ďalším. S Českom asi ťažko, keďže tam budú MS v roku 2024 a je len málo pravdepodobné, že by sa im opäť odklepol turnaj už po štyroch rokoch.
Vychádza mi to skôr na Rakúsko, kde však tiež chýba potrebná hala, alebo reálnejšie na Maďarsko, kde po MS v hádzanej majú v Budapešti krásnu novú multifunkčnú halu. V tomto prípade však nie je istota, či ich muži budú v najvyššej kategórii, a preto neviem, či by bolo pre Maďarsko atraktívne usporiadať turnaj bez prítomnosti domáceho tímu.
Ak by sa však aj našiel sparingpartner, ktorý by s nami do toho šiel, je treba si uvedomiť, že práve Slovensko by bolo tým partnerom k niekomu, teda dvojkou, a nehralo by sa preto u nás ani finále. Nemáme totiž potrebnú spomenutú „áčkovú“ halu, keďže bratislavský štadión má kapacitu len 10 500 divákov. V prípade MS však treba odpočítať 1 500 až dvetisíc miest – autá, novinári, hostia, VIP, kamery atď. Z tohto dôvodu sa predáva o tento počet menej lístkov a v prípade Bratislavy sme sa dostali na číslo 8500-9000.
Spomenuli sme Česko. V médiách sa dávnejšie objavila vaša myšlienka o spoločnej organizácii šampionátu Prahou a Bratislavou. Bolo to niekedy reálne?
Z českej strany bol v roku 2015 pozitívny tlak, keď oni organizovali MS a my sme sa ešte len pripravovali na kandidatúru pre rok 2019. Vtedy oni prišli s návrhom, že v 2019 by „hlavným“ mestom bola Bratislava a dvojičkou Praha a trebárs v 2024 by sa pozície vymenili. Nakoniec od toho český zväz vždy upustil s tým, že to predsa len budú robiť sami. Preto je to pomerne vrtké. Sú aj krajiny, kde máte v tomto ohľade väčšiu istotu, lebo samým by sa to len sotva podarilo.
Neraz sa už objavili hlasy, ktoré spochybňujú zmysel každoročného konania MS. Čo na to hovorí IIHF?
Tiež sa mi nepozdáva, že máme ZOH a o tri mesiace neskôr šampionát. Mnoho krajín preto MS ani nechce organizovať, lebo vedia, že po olympiáde nepríde toľko hviezd z NHL. Všetko je však o peniazoch a marketingu.
IIHF má dlhodobý kontrakt s marketingovou spoločnosťou, ktorá pre nich generuje peniaze na „áčkových“ MS. Hokejová federácia následne týmito prostriedkami podporuje organizáciu ďalších turnajov, ako sú mládežnícke či ženské, ale nie mužské. Organizátor MS najvyššej kategórie platí IIHF za licenciu usporiadať takýto turnaj. Zrušením každoročnej periodicity by preto IIHF prišla o peniaze.
Bavíme sa preto dlhodobo, že by sa mohol vytvoriť model po vzore futbalu, a síce akési majstrovstvá Európy, bez účasti zámoria. Zatiaľ je to vo forme diskusií, ale tlak na zmenu bude taký veľký, že sa dočkáme zmeny, obzvlášť po tom, ako na ZOH opäť začnú chodiť hráči z NHL.
To by skutočne šlo o zásadnú zmenu, rysuje sa aj nejaká ďalšia?
IIHF má veľkú snahu v ďalekej budúcnosti zmenšiť klzisko na zámorský spôsob, nakoľko sa vďaka častému konaniu MS do 20 rokov na americkom kontinente ukazuje, že hokej je stále rýchlejší a atraktívnejší. To však nejde spraviť zo dňa na deň, takže je to beh na dlhé trate.
Vzhľadom na vaše dlhoročné pôsobenie v IIHF ste spolupracovali aj s Reném Faselom. Ako sa pozeráte na jeho postoj k Vladimirovi Putinovi a Aleksandrovi Lukašenkovi a jeho vyjadrenia o tom, že sa robí hystéria z vylúčenia Ruska a Bieloruska z medzinárodných podujatí?
Fasel bol dlhodobo prepojený s Putinom najmä počas pozície prezidenta IIHF, pretože bol pre Rusov dôležitý aj ako niekdajší člen Medzinárodného olympijského výboru (MOV), takže majú nadštandardný vzťah. Jeho vyjadrenia nechcem komentovať, keďže ich vyslovil už mimo funkcie.
Treba však povedať, že je to nielen športovo, ale aj diplomaticky veľmi fundovaný človek. Svetový hokej viedol 27 rokov a potiahol ho na výrazne vyššiu úroveň. Mal páky na NHL, od roku 1998 sa s nimi a s MOV vždy vedel dohodnúť na uvoľňovaní hráčov z profiligy na ZOH, s výnimkou roka 2018.
SZĽH bolo v nedávnom období terčom mohutnej kritiky za to, že na rozdiel od iných zväzov nezakázalo hráčom pôsobiacim v KHL reprezentovať. Ste zástancom tohto rozhodnutia?
Chápem postoj hráčov, ktorí musia zabezpečiť svoje rodiny a riešiť svoju budúcnosť, keďže hokejová kariéra má svoje ohraničenie. Oni sa do politiky nemiešajú, a preto by nebolo podľa mňa správne, ak by sa im bránilo v ich rozhodnutiach. Zväz si asi spočíta, či v našich podmienkach môžeme takýmito hráčmi opovrhovať. Nie sme Kanada, USA, či Švédsko, že máme široký záber.
Dávnejšie ste vyjadrili presvedčenie, že slovenskú reprezentáciu by mal viesť slovenský alebo český odborník. Medzičasom je na lavičke piaty rok Craig Ramsay, ktorý vybojoval pre Slovensko vôbec prvý hokejový olympijský kov. Prehodnotili ste svoj názor?
Bavil som sa už o tom aj s Mirom Šatanom, keď skončila éra slovenských a českých trénerov, že chlapci privedú skúseného zahraničného odborníka, ale s tým, že on vychová svojho slovenského nástupcu. Žiaľ, za päť rokov sa to stále nepodarilo, a preto sa pýtam, že kedy k tomu dôjde?
Tím si už pomaly zaslúži, aby prišiel niekto z jeho asistentov, ktorých za ten čas bolo veľa. Neustála rotácia asistentov bol systém, ktorý nikto nechápal. Teraz to už má hlavu a pätu. Verím preto, že keď Ramsaymu skončí zmluva, dočkáme sa správneho domáceho nástupcu.
Kanaďana si ľudia vážia aj preto, že sa skutočne nebojí dať šancu viacerým veľmi mladým a neskúseným hráčom. Nebol aj toto náš dlhoročný problém?
Určite bol. Otázkou však je, akí výkonnostne vtedy boli mladí hráči. Treba spomenúť aj to, že za našej éry chcel každý výsledky a neúčasť vo štvrťfinále bol prepadák. Ani Craigove začiatky neboli úspešné, ale vždy sa to nejako ospravedlnilo v zmysle, že dáva šancu mladým hráčom. Keby sme to v tom čase boli my spravili, všetci by sa ozývali, že sme mali brať skúsených hráčov a hrať štvrťfinále. V tomto je v slovenskej spoločnosti dvojsečný pohľad.
Aj vďaka účinkovaniu v reprezentácii vniesol trebárs Juraj Slafkovský nádej v lepšiu budúcnosť, predovšetkým po historickom drafte. Stúpol aspoň trochu slovenský hokej v očiach vašich kolegov a ľudí v IIHF?
Jednoznačne, keďže na šampionátoch do 18 aj do 20 rokov aj na mužských sa pohybuje veľmi veľa ľudí z tohto fachu. Vidia, že level slovenského hokeja je opäť o čosi vyššie. Pre všetkých bol náš tohtoročný olympijský bronz prekvapením, ale je len dobré, že si prinavraciame stratený kredit.
V spomenutom drafte sa na vysokých priečkach umiestnila aj trojica Nemec, Mešár a Sýkora, ktorých „vychovala“ slovenská liga. Dá sa to považovať za prvé ovocie systémových zmien alebo ide len o náhodné výstrely do tmy?
V prvom rade sú naozaj veľkými talentami. Dôležité je tiež to, že zostali na Slovensku až do draftu a chopili sa šance, akú v klube dostali. Spomenutým chalanom veľmi pomohla reprezentácia, či už mládežnícka alebo seniorská, lebo im dal Craig šancu. Kedysi nám veľa hráčov v tomto veku odchádzalo do zámoria, lebo si mysleli, že do NHL sa dostanú len odtiaľ. Novinkou v Tipos extralige je priamy zostup do I. ligy, a ako poznám tunajších funkcionárov, obávam sa, že mladíci budú mať od januára čoraz menší priestor, nakoľko sa bude hrať o každý bod.
Zbilancovali sme uplynulých 20 rokov slovenského hokeja, kde ho vidíte o nasledujúce dve dekády?
Je to záležitosť podmienok, ktoré sú však na Slovensku veľmi chabé. Dlhé roky sa so zimnými štadiónmi nič nerobilo. Veľmi dôležitá je podpora mládežníckeho športu zo strany štátu. Dnes všetky poplatky poväčšine hradia rodičia, a tak nečudo, že sa hovorí, že hrajú len deti bohatých. A to najdôležitejšie je, aby boli kvalitní tréneri. V iných odvetviach sa pravidelne testuje odbornosť jednotlivca, tu dostanete licenciu a to je všetko. To už nehovorím o neustálom „samovzdelávaní“ sa.
Aj vy ste pred funkcionárskou dráhou pôsobili okrem iného ako tréner mládeže. Neláka vás opäť táto cesta?
Už mám svoj vek. V mojom prípade to bolo krok po kroku, vždy musí byť nejaká postupnosť. Viem už, čo znamená trénerská aj manažérska pozícia. Do dôchodku sa však chcem zamerať výlučne na medzinárodný hokej, kde ma to baví a kde to je na inej úrovni.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
