Keď ležala v posteli, zaspávala s pocitom, že je všetko úžasné. Ráno sa zobudila do depresie. Tento kolobeh ju dlho neopúšťal, dokým si nevypočula svoju diagnózu a nezačala sa liečiť. O živote ako na horskej dráhe nám porozprávalo mladé dievča, ktoré trpí bipolárnou afektívnou poruchou.
Irena dokázala naplno využiť každú jednu hodinu z dňa. Ráno bola v škole, poobede v práci, večer pomáhala ako dobrovoľníčka odídencom z Ukrajiny. V noci nasadla v Košiciach na vlak a previezla sa do Trnavy na výlet. Prešla sa mestom a išla naspäť domov, kde opäť fungovala v zabehnutom režime ako hodinky. Bez chyby a bez prestávky.
Všetko zvládala, život bol krásny, skvelý a ona sama bola najlepšia. Ak by ju niekto čo i len na chvíľu pozoroval, povedal by si, že je za tým mnoho optimizmu, šťastia a motivácie.
Ale nie. Je za tým diagnóza.
Keď si ľahla v noci do postele, zaspávala s úsmevom na perách. Ráno sa zobudila do tmy, ničoty a nedokázala vstať. Zo sveta zaliateho slnkom bola už len akási beztvárna sivá hmota.
Irene ako 21-ročnej diagnostikovali bipolárnu afektívnu poruchu.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb ide o stav, keď sa pacientovi striedajú dve epizódy – mánia či hypománia a depresia. Pre mániu je typická nadnesená nálada, zvýšená energia a aktivita. Pre depresiu zase skľúčenosť a znížená energia. To znamená, že sa pacientom s touto poruchou môžu nekontrolovateľne striedať náladové epizódy, ktoré dokážu priamo ovplyvniť ich každodenný život a bežné fungovanie.
„Mojou najväčšou vášňou je odmalička umenie, študovala som herectvo. Milujem zvieratá a rada sa bavím s ľuďmi, i keď som skôr introvert. Stále sa snažím skúšať nové veci, v rámci toho, čo mi moje zdravie dovolí,“ predstavila sa 25-ročná Košičanka.
Dnes má svoju diagnózu pod kontrolou. Predchádzali tomu však roky terapií, navštevovania odborníkov a učenia, ako žiť s duševnou poruchou.
Irena si už na základnej škole začala na sebe všímať, že niečo nie je v poriadku. Spolužiaci si z nej uťahovali pre nadváhu, čo v nej vyvolávalo stres a úzkosti.
„Prestala som jesť, vyhadzovala som desiatu, cvičila som dvakrát denne. Keď si mama všimla, že chudnem, pohrozila mi, že ak sa to nezlepší, bude to riešiť s psychiatrom. I keď to, našťastie, nezašlo do anorexie, následky mám dodnes,“ spomína si.
Dodáva, že i keď už nemá problémy s jedlom, v podvedomí sa jej občas vynorí myšlienka, že by mala jesť menej.
„Nejedz to, je v tom veľa cukru, priberieš, vynechaj večeru. To mi znelo v hlave ešte dlho, zriedka sa to objaví aj teraz. Nemôžem sa napríklad vážiť, neviem, akú mám hmotnosť. Ak by som vedela, že som pribrala napríklad iba dve kilá, spustil by sa vo mne opäť kolobeh,“ popisuje.
Aj vďaka pomoci rodičov problém podchytila včas, a tak sa z neho nevykľulo nič vážnejšie. Stres a silné úzkosti však neprestali ani potom.
„Mala som strach vychádzať von, cítila som sa medzi ľuďmi veľmi zle, všetko ma dokázalo nezdravo vystresovať. Môj otec v tom čase pracoval v zahraničí a keďže mi bol veľmi blízky, bolo pre mňa vždy náročné, keď odchádzal. Plakala som, nevedela som vstať z postele, nadýchnuť sa, nedokázala som fungovať,“ spomína si na časy, keď mala štrnásť rokov.
Už vtedy mala pocit, že nejde o normálne reakcie. Rozhodla sa ísť za školskou psychologičkou, ktorú napokon navštevovala až do svojich osemnástich rokov. V tom čase jej diagnostikovali úzkostnú generalizovanú poruchu.
„Potom to začalo súvisle prechádzať do depresívnych stavov, pretože som svoje úzkosti prestala zvládať,“ dodáva.
Zlom podľa slov Ireny nastal v prvom ročníku na vysokej škole. Keď mala úzkosti či depresívne myšlienky, pomáhalo jej, keď sa zamestnala rôznymi činnosťami. Chodila do školy, poobede do práce a to ju udržiavalo aspoň v neutrálnej nálade.
No potom prišla pandémia a Irena ostala doma. Keďže pracovala v kaviarni, na určitý čas prišla aj o zamestnanie. Úzkosti sa začali kopiť a situácia sa vymykala spod kontroly.
Izolácia jej stav zhoršovala a depresia sa prejavila naplno: „V ničom som nevidela zmysel, nechcelo sa mi vstať z postele, fungovať. Všetko sa zlomilo po skúške, ktorú som nespravila, aj keď som sa veľmi učila.“
„Neskutočne ma to položilo, stále som plakala. Potom prišlo zopár dní, ktoré som celé strávila v posteli. Už som to ďalej nezvládala, tak som išla k psychiatričke,“ hovorí s tým, že jej potom diagnostikovali stredne ťažkú depresiu. Začala užívať lieky a chodiť na kontroly.
A zrazu, z ničoho nič, bolo všetko skvelé. Irena mala energie a dobrej nálady na rozdávanie: „Chcela som ísť s každým na kávu, všetko stihnúť, robila som desať vecí naraz. No do konca som nedotiahla ani polovicu. Nerozmýšľala som nad následkami, ukazovalo sa to napríklad pri peniazoch. Niečo som videla v obchode, chcela som to, tak som si to proste kúpila. A vôbec mi nenapadlo, že by som si mohla peniaze radšej ušetriť. Veď ja som vtedy mohla všetko, bola som predsa perfektná.“
Tento stav trval asi dva až tri týždne. Irena zaspala a keď sa na druhý deň zobudila, opäť mala depresiu. Rozhodla sa preto ísť na ďalšiu kontrolu, kde jej napokon diagnostikovali bipolárnu afektívnu poruchu.
Chvíľu trvalo, kým si zvykla na lieky. Epizódy hypománie a depresie sa jej teda neustále striedali. Do toho ju naďalej skľučovala úzkosť.
„Nevládala som sa sústrediť, denne ma trápila únava a vyčerpanie. Bála som sa byť medzi ľuďmi,“ pokračuje s tým, že dva roky nechcela takmer vôbec chodiť von. Keď prišla do miestnosti plnej ľudí, úzkosť ju premohla natoľko, že musela odísť preč.
Hovorí, že v depresívnej epizóde sa úzkosti prejavovali naplno. Do rúk aj nôh dostávala silné kŕče, nemohla ich vystrieť: „Pár dní potom som mala z toho svalovicu. Bolo ťažké to ovplyvniť, nevedela som, čo mám robiť.“
„Nechápem, ako mohli ľudia v mojom okolí so mnou vydržať. Mávala som veľké úzkosti a strach z toho, že ma moji blízki opustia. Prejavovalo sa to napríklad tak, že keď môj priateľ išiel von s kamarátmi, plakala som, bála som sa, že sa už nevráti. Hneď mi napadali katastrofické scenáre,“ vybavuje si.
V hypománii sa úzkosti zmenili na impulzívne reakcie: „Keď sa objavila úzkostná myšlienka, nešlo to do plaču, ale skôr do manipulatívneho útoku voči priateľovi. Doteraz ma veľmi podporuje, vždy stál pri mne. Som mu vďačná, že to so mnou vydržal.“
Keď si však Irena zvykla na lieky, jej stavy sa začali postupne lepšiť. Epizódy sa nestriedali tak často, boli miernejšie a ona mohla normálne fungovať.
Dnes už vie, na čo si má dávať pozor a už dlhší čas nemala silnú úzkosť či prejavy bipolárnej afektívnej poruchy: „Už mi to tak veľmi nezasahuje do bežného života, úplne normálne fungujem, chodím do práce. Nehovorím, že nemávam horšie dni, samozrejme, prídu. Ale to je pri týchto diagnózach úplne normálne.“
Pomáha jej nastavený režim, ktorý dodržiava. Dokážu ju vykoľajiť čo i len minimálne zmeny, napríklad, keď si v práci musí presadnúť na nové miesto.
„Každé ráno vstávam aj o hodinu skôr. Nie preto, aby som sa nachystala a namaľovala, ale potrebujem sa na nejaký čas dostať do svojho pokojného režimu. Spravím si kávu, raňajky a pozriem si seriál. Až potom môžem ísť pripravená na nový deň do práce,“ opisuje svoj každodenný rituál, ktorý jej pomáha ostať v pokoji. Okrem toho si hlavu neustále zamestnáva rôznymi činnosťami.
Musí si tiež dávať pozor na spánok, pretože keď spí málo hodín, je náchylnejšia na striedanie epizód. Preto nesmie pracovať na nočných zmenách.
Spočiatku bolo pre ňu náročné, kým sa tieto veci naučila: „Najťažšie bolo tiež vyrovnať sa s tým, že budem mať túto diagnózu do konca života.“
Hovorí, že má šťastie na blízku rodinu, kamarátov i priateľa. Všetci z jej blízkeho okolia ju vždy podporovali a stáli pri nej, keď to najviac potrebovala.
„Bude to určite aj tým, že dnešná mladá generácia berie duševné zdravie inak. Spoločnosť sa snaží poukazovať na to, že je dôležité. No od staršej generácie som si vypočula rôzne nepríjemné poznámky. Taká klasika, že ak idem na psychiatriu som automaticky cvok, že beriem lieky na hlavu a podobne,“ tvrdí.
„Keď ľuďom poviem o svojej diagnóze, často netušia, o čo ide. A väčšina mi tiež povie, že to na mne vôbec nie je vidieť. Predstavujú si pod tým šialencov, bláznov, ako z filmu,“ pokračuje.
Irena sa rozhodla svoj príbeh zdieľať na sociálnych sieťach. S rozhovorom súhlasila práve preto, aby ľuďom ukázala, že aj napriek jej ochoreniu dokáže vďaka správnej liečbe fungovať ako normálny človek. A že tak nielen funguje, ale aj ním je.
„Veľmi mi pomáhalo čítať o iných ľuďoch, ktorí si prechádzajú niečím podobným. Vedela som, že v tom nie som sama. Aj preto som sa rozhodla, že chcem o tom rozprávať,“ dodáva.
„Nehanbite sa ísť k psychiatrovi či brať lieky, keď to potrebujete. Pomáhajú nám žiť, rovnako, ako niekomu, kto berie lieky napríklad na cukrovku. Nebojte sa požiadať o pomoc, nikto si ochorenie nevyberá,“ uzatvára Irena.
Začalo sa to pár škrabancami na rukách, neskôr na nohách a napokon po celom tele. Teraz už 17-ročné dievča hovorí o šikane, závislosti svojho otca a liečbe na psychiatrickej klinike. Viac v archívnej reportáži z Reflexu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
