Cítila sa, akoby ju šikanoval vlastný mozog. Myšlienky o tom, že ublíži svojim blízkym, sa kopili jedna za druhou. Nevedela ich zastaviť, ani ovládať. Myslela si, že prehrala boj sama so sebou. Vysokoškoláčka Barbora sa viac ako štyri roky lieči z obsedantno-kompulzívnej poruchy. Nikdy nezabudne na moment, keď jej začala zaberať liečba a terapia. Konečne po rokoch prišlo ticho a prázdno, na ktoré tak dlho čakala. Mladé dievča popísalo, ako zvládlo časy, keď sa ocitlo v zajatí vlastných myšlienok.
Keď išla spať, musela schovať všetky ostré predmety vrátane prepisovačiek a ceruziek. Poprosila mamu, aby na noc zamkla kuchyňu. Nedokázala z hlavy dostať vtieravé myšlienky a bála sa, že by mohla niekomu ublížiť, aj keď v skutočnosti nechcela. Aj takýmto spôsobom sa u Barbory prejavovala obsedantno-kompulzívna neuróza.
Aj keď si prvé symptómy všímala už roky predtým, na deň, keď sa ochorenie začalo prejavovať naplno, si spomína dnes už 23-ročné dievča celkom presne: „Bolo to pred štyrmi rokmi dvadsiateho druhého apríla. Sedela som v izbe a pozerala som dokument. Bola v ňom násilná scéna a zrazu mi napadlo, že čo ak sa toto stane aj mne a niekomu ublížim. Oblial ma studený pot.“
Záber vo filme spustil v Barborinej hlave tok úzkostných myšlienok o násilí. Neprestali, každým dňom sa kopili a boli intenzívnejšie. Nemohla spať, nedokázala sa od stresu ani najesť. Nevedela zastaviť nepríjemné predstavy a nechápala, odkiaľ a prečo prichádzajú. Začala im veriť a myslela si, že sa stane niečo zlé.
Aj takto vyzerá realita obsedantno-kompulzívnej poruchy. Z filmov či seriálov ju poznáme celkom inak. Spájame si ju napríklad s hlavnou postavou zo seriálu Monk, ktorá mala dokonalý zmysel pre poriadok a fóbiu zo špiny či baktérií. O ľuďoch s touto poruchou sa hovorí, že musia mať všetko upratané, zrovnané a roztriedené podľa farieb. I keď existujú aj takéto prejavy, ide iba o zlomok ich každodennej reality, ktorá je paralyzovaná vtieravými nepríjemnými myšlienkami a kompulzívnymi činnosťami.
Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) sa podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb radí medzi neurotické stresom podmienené somatoformné poruchy. Patrí sem tiež anankastická neuróza a obsedantno-kompulzívna neuróza.
Pacienti s touto poruchou majú opakujúce sa obsedantné myšlienky, ktoré sú znepokojujúce a zneisťujúce. Nedokážu ich dobrovoľne ovládať. Niektorých trápia tiež kompulzívne činnosti či rituály, ktoré stereotypne opakujú, aby predišli nepravdepodobnej udalosti. Napríklad im napadne myšlienka, že keď nezrovnajú oblečenie podľa farby, niekto ich blízky zomrie.
V článku popisujeme prejavy OCD, ktoré zažívala Barbora. U každého pacienta sú symptómy individuálne a môžu sa od seba líšiť. Keďže ide o citlivú a osobnú spoveď, naša respondentka si želala ostať v čiastočnej anonymite, preto sme nezverejnili jej fotografiu.Podporte Deň s Nadáciou Markíza a pomôžte s nami riešiť problémy detskej duše!
Pošlite SMS v tvare: DMS (medzera) NADACIAMARKIZA na číslo 877. Hodnota darcovskej SMS správy je 5 € v sieti všetkých operátorov. Zbierka je registrovaná MV SR a realizovaná prostredníctvom DMS systému, ktorý spravuje Fórum donorov. Ďalšie možnosti darovania nájdete na www.nadaciamarkiza.sk. Ďakujeme!
Prvé prejavy ochorenia prišli podľa slov Barbory už v detstve: „Bola som vtedy na základnej škole, mala som dvanásť alebo trinásť rokov. Chorobne som sa začala báť ľudí a toho, že ma niekto nebude mať rád, že ma budú ohovárať. Občas som dokonca hľadala na internete, či sa náhodou o mne niekde neobjavil článok. Keď sa pri mne niekto nahlas zasmial, začali mi nabiehať nepríjemné myšlienky.“
Paranoja postupne začala zasahovať do jej každodenného života. Keď mala ísť zo školy preplneným autobusom, čakala radšej polhodinu na druhý, aby sa vyhla mase ľudí.
Myšlienky o tom, že niekomu ublíži, prišli až v čase pandémie, keď ukončovala strednú školu. Najskôr sa iba pýtali. „Čo ak niekomu ublížiš? Čo ak si zlý človek?“ spomína si Barbora. Dodáva, že neskôr zmenili tón a začali útočiť: „Si zlá osoba, všetci ťa nenávidia!“
V tom čase sa zdôverila svojim rodičom. Spočiatku tomu neprikladali veľkú váhu, no to sa čoskoro zmenilo. Barborina myseľ bola čoraz viac zaplnená otravnými myšlienkami.
„Prosila som ich, aby ma na noc zamkli v izbe. Bála som sa, že im ublížim,“ spomína si.
Začali sa u nej prejavovať aj kompulzívne činnosti. Musela ich robiť, aby aspoň nachvíľu utlmila úzkosť. Okrem schovávania ostrých vecí sa napríklad neprestajne modlila alebo ako reakciu na vtieravé myšlienky hovorila neustále „nie“.
„Išlo to iba k horšiemu. Myšlienky sa nabaľovali, boli so mnou neustále. Začala som rapídne chudnúť, mala som depresívnu náladu. Keď mi prišlo prijatie na vysokú školu, bolo mi to jedno, netešila som sa. Bežné veci ako napríklad umytie si zubov boli pre mňa neskutočne náročné,“ vybavuje si Barbora.
„Najhoršie na tom je to, že tie myšlienky neprodukujete vy. Prichádzajú nutkavo, votrú sa vám do hlavy a neviete sa ich zbaviť. Život s OCD je taký, akoby vás niekto šikanoval. Ale tým šikanátorom je váš vlastný mozog,“ popisuje.
Jej rodičia napokon zvážili, že situáciu sama nezvládne. Preto navštívili psychológa, neskôr psychiatra. Diagnostikovali jej okrem OCD aj panické ataky a depresiu, ktorú spôsobilo aj Barborino autoimunitné ochorenie štítnej žľazy.
„Bola som zo seba neskutočne sklamaná, že som niečo také dovolila. Hovorila som si, že som prehrala boj sama so sebou,“ spomína na návštevu lekára.
Barbora začala brať antidepresíva a antipsychotiká. Psychiater ju upozornil, že kým si jej telo na lieky zvykne, stav sa môže ešte zhoršiť. A to sa aj po dvoch týždňoch od začatia liečby stalo: „Dostala som záchvat, nedokázala som sa upokojiť, myšlienky boli stále horšie a horšie. Musela som ísť na psychiatrickú pohotovosť, kde mi zvýšili dávky.“
Keď si zvykla na lieky a začala chodiť na terapiu, všetko sa postupne zlepšovalo. Barbora sa tok myšlienok naučila kontrolovať a zvládať aj vďaka takzvanej „stop“ technike: „Ukázala mi ju moja psychologička. Spočíva v tom, že keď príde nejaká myšlienka, mám ju jednoducho stopnúť a zamerať sa na niečo iné. A stále to robím dookola, kým myšlienky neodídu. Zo začiatku som sa cítila ako stroj, robila som to neustále.“
Pomaly sa začala vracať do bežného života. Keď si spomína na tieto pre ňu konečne bežné dni, potláča slzy: „Pamätám si ten moment, keď som si ľahla do postele a prvýkrát po rokoch som nemala žiadne vtieravé myšlienky. Mohla som si oddýchnuť, zrelaxovať. Bol to skvelý pocit.“
„Konečne ma moja hlava už toľko neotravuje. Teším sa z toho, že mám normálne problémy, aké majú iní 20-roční ľudia. Veľmi ťažko som niesla, že mi spočiatku táto porucha zobrala pokoj,“ hovorí.
Aj napriek tomu, že má Barbora ochorenie viac-menej pod kontrolou, stále sa musí mať na pozore. Vyhýba sa napríklad správam alebo filmom, kde by mohlo dôjsť k násilnej scéne alebo jej opisu. To dokáže v jej hlave znova spustiť kolobeh nepríjemných predstáv.
Momentálne je v poslednom ročníku na inžinierskom stupni vysokej školy. Tvrdí, že so svojou poruchou je už zmierená a aj vďaka ťažkým časom vie, že zvládne aj nemožné. Najviac jej pomáha to, že ju jej blízki berú ako úplne normálne dievča a občas aj zabudnú na to, že má OCD.
„Nebojte sa požiadať o pomoc, nemusíte s tým bojovať sami. Nehanbite sa za to, psychické ochorenie môže mať ktokoľvek,“ odkazuje na záver ľuďom, ktorí si prechádzajú duševnými poruchami či náročnými životnými obdobiami.
Pozrite si tiež reportáž z archívu o mladom dievčati, ktoré trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
