Spisovateľ a publicista Marek Hudec sa vo svojej reportážnej knihe Spúšť vracia do 12. októbra 2022. Z mnohých uhlov pohľadu zachytáva vraždu Juraja a Matúša pred bratislavským podnikom Tepláreň a tiež život LGBTI+ ľudí na Slovensku v minulosti i dnes.
Ako sa cítia LGBTI+ ľudia na Slovensku? Aj na túto otázku sa v knihe Spúšť snažil odpovedať Marek Hudec, ktorý sa rozprával s viac ako 50 respondentmi.
V článku sa tiež dozviete:
Nadácia Televízie Markíza už niekoľko rokov realizuje projekty, ktorými sa snaží zlepšovať kvalitu života detí a mládeže. V spolupráci so svojimi partnermi spustila novú kampaň k projektu Odpíšeme ti. Ľudí chceme povzbudiť, aby o svojom duševnom zdraví hovorili a nebáli sa požiadať o pomoc. Nasledujúce týždne vám prinesieme rozhovory s odborníkmi, známymi osobnosťami a ľuďmi, ktorí s ťažkosťami bojujú. Všetky články nájdete v sekcii Hovorme o duši.
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o teroristickom útoku na Zámockej?
Motívov bolo viacero. V tej dobe som sa pohyboval v aktivistickom prostredí. Poznal som sa s Romanom Samotným a útok v Teplárni sa ma dotkol aj osobne, keďže som queer človek. V bezprostredných dňoch po vražde som sa podieľal na organizovaní protestov. Ja som zvyknutý reagovať na ťaživé situácie v živote písaním, no v prvých dňoch ma prekvapilo, že som túto potrebu nemal. Postupne som premýšľal, či by sa o tom nedal urobiť dokumentárny román, pretože v tom čase mi vyšla predchádzajúca kniha Uzol o bombardovaní Nových Zámkov a hľadal som ďalšiu tému. Viacero magazínov ma oslovilo, či by som neurobil rozhovor s Romanom alebo históriu Teplárne. Potom som však mal stretnutie s vydavateľom, kde som im ponúkol tému, ktorá ich nezaujala, vtedy mi však spontánne napadlo, či by som sa nezameral na útok v Teplárni.
Aké to bolo pozerať sa na jednu udalosť a vnímať ju z pohľadu vyše 50 ľudí?
Knihu som vyskladal do mozaiky. Keď sa vždy deje silne závažná spoločenská udalosť, tak vždy zasiahne veľkú skupinu ľudí a každý z tej skupiny má na vec iný pohľad. Preto som chcel použiť čo najviac zdrojov, aby sa na to dalo pozerať komplexnejšie a z väčšieho odstupu. Každý príbeh, ktorý je v knihe, som sa snažil napísať tak, aby prinášal iné detaily. Je pre mňa zaujímavé písať príbehy, ktoré síce sú zložené z individuálnych uhlov, ale vytvárajú jeden naratív.
Hoci som nepoznal Juraja a Matúša osobne, mne to písanie pomáhalo vyrovnať sa s touto ťaživou situáciou. Miestami to bolo náročné, ale pre moje prežívanie bolo jednoduchšie s tým niečo robiť, ako nerobiť nič.
Ktorý z respondentov vo vás zanechal najväčšiu stopu?
Všetky príbehy sú rôzne a každý z nich sa ma dotkol iným spôsobom, ale najsilnejšie boli asi rozhovory s Jurajovou mamou, Romanom Samotným a jeho partnerom Radkom, ktoré som paradoxne realizoval v jeden deň – rok po vražde na spomienkovom podujatí. Hovorili veľmi intímne a traumatizujúce veci, z ktorých som mal pocit, že som ich prežil spolu s nimi, keď o nich rozprávali.
Jurajova mama opisovala, ako jej v noci prišli policajti oznámiť, že jej syn zomrel. Takúto situáciu by som si nevedel dobre predstaviť, keby mi to nepopísala. Takže za to som vďačný, že dokázali byť natoľko otvorení a otvorené.
Vy ste taktiež telefonovali s otcom strelca...
Bol to krátky rozhovor. Dlhšie som zvažoval, či sa mu ozvem. Od začiatku som vedel, že chcem mať v knihe aj kapitolu o vrahovi, bez nej by chýbala dôležitá časť celej mozaiky.
Pre mňa bolo najdôležitejšie zachytiť dve veci – ako prebiehala jeho radikalizácia a jeho prežívanie. Bolo to veľmi zvláštne, pretože som sa bál, či nebudem mať tendenciu s ním empatizovať, pokiaľ sa dozviem o ňom bližšie informácie. Vždy keď robím rozhovory s ľuďmi, tak sa do nich vciťujem. Informácie, ktoré som sa o ňom dozvedel, ma však ešte viac znepokojovali a nevedel som si nijako ľudsky predstaviť, že niečo také človek vykoná.
Keď som oslovil jeho otca, netušil som, čo sa dozviem, ale nedostal som sa v podstate nikam. Rozhovor odmietol a zároveň som pochopil, že on stále verí konšpiračnej teórii, že jeho syn je nevinný a je súčasťou sprisahania. Tu je dôležité povedať, že počas celého rešeršu som sa nestretol s informáciou, ktorá by túto konšpiráciu potvrdzovala, alebo žeby vznikala pochybnosť o tom, ako vražda prebehla.
Pracovali ste s manifestom vraha. Na základe čoho ste selektovali informácie, aby to pre niekoho nebol návod alebo inšpirácia?
Bola to dilema a bol som rád, že táto téma sa podrobnejšie otvorila po teroristickom útoku v Prahe. Neprišlo mi v poriadku zverejniť celý manifest, zároveň mojou prioritou bolo zachytiť autenticky, ako prebiehala noc vraždy. Čiže keby som nezverejnil nič, tak by chýbal dôležitý bod. Manifest totiž umocňoval chladnokrvnosť a drastickosť celého činu. Meno vraha som nezverejnil a zvažoval som, ktoré pasáže manifestu zverejním a dospel som k tomu, že zverejním tie, ktoré preukážu jeho nenávisť voči queer ľuďom a jeho konšpiračné myslenie.
Politici sa totiž niekedy snažia oddeľovať to, že zomreli dvaja mladí ľudia od toho, že patria ku queer menšine. Bolo pre mňa dôležité poukázať na to, že jeho názory boli skutočne homofóbne, transfóbne a antisemitské a vychádzali hlavne z bludného či konšpiračného presvedčenia.
Pociťovali ste v októbri 2022 nádej, že sa niečo zmení?
Určite áno. Hlavne v prvých dňoch som cítil silnú nádej a ja to prirovnávam k prvým dňom po vražde Jána a Martiny. Vtedy vystúpil prezident Kiska s jeho až, povedzme, ikonickým prejavom: „Niečo zlé je pod povrchom, niečo zlé je v samých základoch nášho štátu.“ Až dovtedy sa atmosféra v krajine dala krájať.
Prvý protest, ktorý bol po útoku v Teplárni, bol veľmi silným zážitkom, prišlo veľmi veľa ľudí, oveľa viac, než sme čakali a zároveň bolo cítiť podporu v bežnom živote – kaviarne mali dúhové nálepky, niektoré známe osobnosti sa verejne „vyoutovali“, ľudia viac preukazovali podporu ku queer menšine.
Nádej cítiť bolo, ale časom sa ukázalo, že odozva väčšiny politických elít nebude taká silná. Nedokázali sa do toho vcítiť. Záujem o tému postupne klesal.
Dá sa to prirovnať aj k pandémii či vojne na Ukrajine. V prvých týždňoch sme šili rúška, tlieskali lekárom alebo sme robili dobrovoľníctvo v rôznych organizáciách, no zdá sa, že v takýchto situáciách je spoločnosť schopná udržať podporu iba obmedzený čas.
Prozaička Jana Juráňová o vašej knihe napísala, že ju potrebuje hlavne majorita. Súhlasíte s ňou?
Asi áno, pretože pre mňa je zmyslom knihy aj to, že sa človek dokáže ponoriť do nejakej situácie alebo prežívania niekoho iného. Ja som sa snažil zachytiť práve to, ako sa queer ľudia na Slovensku cítia, akými problémami si prechádzajú, ako na nich pôsobí menšinový stres. Často dostávam spätnú väzbu z majority, že to má na nich nejaký vplyv, kamaráti a kamarátky mi zasa často vravia, že majú nočné mory, za čo sa im ospravedlňujem, ale asi áno, má to zmysel pre majoritu, ak sa pokúsi vcítiť do tejto menšiny. Hoci na druhej strane som sa snažil, aby tá kniha bola trochu katarznou pre tých, ktorí ju prežívali ako LGBTI+ ľudia.
Mnohí si možno pomôžu vo vyrovnávaní s traumou vďaka tejto knihe, pretože ide o kontrolované prostredie, to znamená, že ju môžu odložiť a nemusia ju čítať, ak je to pre nich príliš rozrušujúce.
Rovno by som nadviazala na traumu, o ktorej hovoríte. Vyrovnávajú sa LGBTI+ ľudia s ňou stále aj po dvoch rokoch, aj napriek tomu, že sa ich tento čin nedotkol priamo?
Stretávame sa s tým, že ľudia sa boja chodiť na podujatia určené pre LGBTI+ ľudí, pretože sa necítia bezpečne, aj ľudia z môjho blízkeho okolia sa boja chodiť na Pride. Boja sa akoby prejaviť na verejnosti. Boli zdokumentované prípady napadnutí pre dúhovú vlajku, alebo že sa držali na ulici za ruky. Ten strach je možno ako keby väčší, lebo máme na pamäti to, čo sa stalo v Teplárni.
S akými najčastejšími duševnými problémami sa LGBTI+ ľudia stretávajú?
Sú to, samozrejme, úzkosti, depresie a menšinový stres.
Aj v knihe sa často objavuje pojem menšinová úzkosť alebo menšinový stres. Ako sa prejavuje? Viete to opísať na základe nejakej osobnej skúsenosti?
Ja som si na základnej škole prešiel šikanou od skupiny heterosexuálnych chlapcov a mám teraz tendenciu v skupinách s hetero mužmi mať odstup. Dlhšie mi trvá otvoriť sa, ale zároveň je to asi podobné, ako keď mi opisujú skúsenosti moje kamarátky, ženy. V skupine, kde sa rozhoduje o dôležitých veciach alebo majú vyjadriť svoje názor, sa občas boja prejaviť, pretože sú zvyknuté, že si muži berú slovo. Je to vplyvom stereotypov, rodových mýtov.
Menšinový stres sa často spája s pocitom nebezpečenstva na ulici. Ani ja sa s partnerom nedržím na ulici za ruku, pretože sa obávam o bezpečnosť. Keď to človek spraví, tak je to akoby chodil po ulici s dúhovou vlajkou. Zrazu musí byť viac obozretný, čo sa okolo neho deje. Okolie totiž v krajine, kde je to výnimočné vidieť, reaguje a nie všetky reakcie môžu byť príjemné. Prirodzene sa vo svojej hlave pripravujem na negatívne možnosti a to pripravovanie na nepríjemnú okolnosť, že sa niečo zlé môže stať, si nosím v hlave a to je pre mňa menšinový stres.
Vzrástol počet homofóbnych útokov od vraždy v Teplárni?
Vieme o útokoch, ktoré sa stali tesne po vražde. Tie boli nahlásené a cítili sme aj od polície, že sa chce nimi zaoberať. Tie útoky sa pravdepodobne dejú, len sa o nich nepíše a nie sú medializované. Queer ľudia sa často boja útoky nahlasovať, lebo sa nestretávajú s pochopením, a keď to aj nahlásia, tak sa to nerieši. Z pohľadu toho, čo sme sa dozvedeli v bezprostredných dňoch a týždňoch po útoku v Teplárni, tak áno, to číslo vzrástlo.
V knihe ste načrtli aj tému psychologickej pomoci pre queer ľudí. Mnohí psychológovia nie sú špecializovaní na túto oblasť.
S tým sa často stretávame, že nie všetci psychológovia vedia citlivo komunikovať a nemajú dostatočné školenia. Ja keď som si hľadal psychológa, tak som to riešil cez kamaráta.
Prečo sa mnoho známych ľudí a celebrít bojí povedať, že sú súčasťou LGBTI+ menšiny? Je situácia na Slovensku naozaj taká zlá?
To sa dá prirovnať aj k bežnému coming outu. Aj to som chcel v knihe zobraziť, keď sa človek „vyoutuje“, tak vie, že bude konfrontovaný so stereotypmi a mýtami, ktoré sa ku queer ľuďom viažu. Snažil som sa tieto predsudky zachytiť, ako sa vyvíjali naprieč desaťročiami, no vo verejnom priestore je to ešte horšie. Jedna vec je reagovať na predsudky v intímnom, osobnom prostredí a druhá vec je to riešiť na verejnosti pred celým Slovenskom. Zrazu si každý môže k tomu povedať svoj názor, pričom v tejto téme nemusí byť úplne vzdelaný. Ráta sa s tým, že tie predsudky odznievať budú. Treba povedať aj to, že „vyoutovať sa“ je každého osobné rozhodnutie, nemali by sme k tomu nikoho nútiť. Na strane druhej vidíme, že je dôležité, ak sa niekto vo svojom okolí „vyoutuje“, mení to perspektívu väčšiny.
Ako si spomínate na svoj coming out?
On trval nejaký čas. Ja som si svoju inakosť začal uvedomovať na základnej škole, no nemal som v okolí žiadneho queer človeka a ani v kultúre tej doby som sa nestretával s tým, že by zobrala gejov ako pozitívne postavy. Cítil som sa ako jediný človek na planéte. Preto bolo ťažké sa k tomu postaviť.
Najprv som si myslel, že som bisexuál a mohol by som mať vzťah so ženou, ale v jednom bode som si uvedomil, že to nie je pravda. Som rád, že skúsenosť dnešných mladých ľudí je už iná. V mnohých oblastiach je táto téma zobrazovaná už ako prirodzená. Na školách pôsobia rôzne spolky, školskí psychológovia sú viac informovaní, takže je to už o čosi jednoduchšie.
Spomínali ste, že aj vy ste vyhľadali psychológa. Bolo to v súvislosti s útokom v Teplárni?
Ja som mal dlhodobo problémy s úzkosťami, ale teroristický čin spustil nočné paranoje, keď som bol sám v byte a necítil som sa bezpečne. Prenasledovali ma predstavy, že nie som sám v byte, že tam niekto je spolu so mnou. Išlo o paralyzujúci strach. Snažil som sa s tým vyrovnať a pochopiť, odkiaľ pochádza, pretože nesúvisel len s útokom v Teplárni, ja som ho mal už v detstve a teraz sa mi po čase vrátil. Myslím si, že to súviselo s tým, že som sa tej téme venoval a rozprával som sa s odborníkmi na extrémizmus, ktorí vykresľovali realitu, koľko zradikalizovaných mladých ľudí môže byť. A tá predstava nepridá človeku na tom pocite bezpečia.
Z toho, čo vravíte, usudzujem, že sa na Slovensku necítite bezpečne. Nerozmýšľali ste niekedy, že by ste odišli natrvalo žiť do zahraničia?
Ja som žil vo viacerých krajinách. Stále mám chuť odísť, to však súvisí s mojou osobnosťou. O odchode totiž uvažujem pomerne často, lebo mám rád nové zážitky. Mám pocit, že keď odídem do zahraničia, tak sa budem cítiť bezpečnejšie. Keď som žil vo Švédsku, tak tam som sa ako queer človek skutočne cítil omnoho bezpečnejšie, ale na druhej strane som bol veľmi vzdialený od koreňov. Viac som cítil a vnímal, čo sa na Slovensku deje a mal som pocit, že to neviem ovplyvniť. Tu sa cítim možno menej bezpečne, ale cítim sa tu viac užitočný a že s tou situáciou môžem niečo robiť.
Vy ste o knihe diskutovali v 12 mestách na Slovensku. Aká je atmosféra v regiónoch a je o túto tému záujem?
V každom meste bolo cítiť silný záujem. Prišlo veľa ľudí. Vo viacerých mestách fungujú rôzne organizácie pre LGBTI+ ľudí a sú im k dispozícii bezpečné miesta. Mňa potešilo, že prišlo veľa študentov a študentiek, ktorí často chceli nejakú radu, napríklad ako sa „vyoutovať“, alebo prišli v skupinách a bolo vidieť, že sa necítia sami. Teší ma, že sa ľudia o to zaujímajú aj v menších mestách aj na severe, aj na juhu Slovenska. Tých rozdielov nie je asi až toľko, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, čiže to je super a je to posun k lepšiemu.
Stretávate sa s tým, že mnohí nemajú nič proti LGBTI+ ľudom, ale odmietajú akúsi propagandu alebo ideológiu?
Áno a je to súčasť dezinformácie, že boj o práva queer menšiny je nejakou cielenou informačnou kampaňou, ktorú riadia nejaké tajomné elity. V skutočnosti ide len o bežné riešenie problémov v spoločnosti. Ak sa rozprávame o diaľnici do Košíc, ktorá by bola riešením mnohých dopravných problémov, tak rovnako je to aj s otázkou LGBTI+ ľudí. Na Slovensku máme asi päť percent obyvateľov, ktorí nemajú vyriešené práva a je to problém, ktorý by mala spoločnosť riešiť.
Často sa stretávam s týmto naratívom, že by mali LGBTI+ ľudia byť sami sebou doma, ale nemali by chodiť na verejnosť a neotravovať s tým ostatných.
Podľa mňa pre mnohých ľudí z väčšiny je ťažké predstaviť si prežívanie queer ľudí, myslia si, že je to výstrelok, ale naozaj je to súčasť bežného života, ich rodín, známych a priateľstiev. Pre ľudí z väčšiny je možno ťažké predstaviť si, aká môže byť príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, alebo aké je to byť transrodovým človekom. Možno je pre nich zaťažujúce o tom rozmýšľať, tak tému a priori odmietajú.
Aj to, že nie sú na Slovensku pokryté právne veci, je zdrojom psychických problémov?
Pre mnohých určite áno. Týka sa to hlavne dúhových rodín, ktoré riešia každodenné situácie. Alebo transrodoví ľudia, ktorých prístup k tranzícii je veľmi náročnou cestou cez rôznych odborníkov, ktorí nemusia byť dobre informovaní v tejto téme. Aj zdravotná starostlivosť je ďaleko od ideálov. Keby mnohé z týchto problémov boli riešené právne a mohli by sa títo ľudia oprieť o zákon a základné pravidlá, na ktorých sa zhodujeme ako spoločnosť, veľmi by im to zjednodušilo život.
V iných krajinách sa ukázalo, že pokiaľ sa prijala právna úprava smerom ku queer ľuďom a vyriešila im problémy, tak to eliminovalo napätie aj v celej spoločnosti. Treba dodať, že u nás zdroj strachu z nedemokratického smerovania krajiny je príčinou úzkosti alebo neistôt.
Čo vás robí šťastným?
Pre mňa ideálom šťastia je sadnúť si vo vlaku do reštauračného vozňa a čítať si dobrú knihu, cítiť pokoj a sledovať, ako tá cesta ubieha. Veľa cestujem po južnom Slovensku, a keď vidím polia, alebo ak idem na východ okolo Tatier, tak to je pre mňa pocit šťastia.
Podporte Deň s Nadáciou Markíza a pomôžte s nami riešiť problémy detskej duše!
Pošlite SMS v tvare: DMS (medzera) NADACIAMARKIZA na číslo 877. Hodnota darcovskej SMS správy je 5 € v sieti všetkých operátorov. Zbierka je registrovaná MV SR a realizovaná prostredníctvom DMS systému, ktorý spravuje Fórum donorov. Ďalšie možnosti darovania nájdete na www.nadaciamarkiza.sk. Ďakujeme!
Na detskom duševnom zdraví nám v Markíze veľmi záleží. Projekt Odpíšeme ti pomáha deťom dostať sa k psychológovi:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
