Dvanásty október 2022. Deň, ktorý spočiatku pre ňu nebol vôbec výnimočný. Stretnutie s priateľmi v podniku Tepláreň malo byť pre ňu odreagovaním od ťažkého dňa v práci. Príjemný večer sa však zvrtol v okamihu, keď na trojicu začal pred barom strieľať iba 19-ročný muž. O život prišli Juraj a Matúš. Radka Trokšiarová ako jediná útok prežila.
Do bezpečia sa dostala len vďaka polootvoreným dverám, ktoré sa ťažšie zatvárali. Doplazila sa pod lavicu a rýchlo zavolala na 112.
Neuvedomovala si, čo sa stalo, no operátorke na tiesňovej linke ohlásila zločin plynule v jednej vete. „Strieľali na nás, sme v podniku Tepláreň na Zámockej ulici,“ prosila o pomoc vystrašená Radka.
Pomoc dorazila na miesto činu do pár minút.
Nezrútila sa len vďaka tomu, že v osudný večer jej bola oporou policajtka, ktorá ju pohladila po čele so slovami: „Nebojte sa, budete v poriadku.“
Radka si dianie okolo seba živo pamätá, všetko však na ňu doľahlo, až keď sa prebrala z narkózy. Rozmer tragédie si uvedomila pri objatí prezidentky Čaputovej a Romana Samotného pred Teplárňou.
Po prepustení z nemocnice strávila Radka päť mesiacov u rodičov doma v Kremnici. Práve vtedy mali jej priatelia priestor, aby sa s tragédiou vyrovnali a smútili spoločne. Ona bola vytrhnutá zo svojho dovtedajšieho života.
„Veľmi som chcela byť v Bratislave, stretávať sa s nimi, oni mali možnosť kolektívnej traumy, mohli ju vstrebať spoločne. Ja som sa s tým musela vyrovnávať sama,“ opisuje.
Kým niektorí jej už vraveli, aby v živote pokračovala ďalej, ona to nedokázala. Potrebovala čas.
Radka však v ťažkých chvíľach nedala dopustiť na svojich rodičov a jej sestru. Je im vďačná za všetko, čo pre ňu robili a stále robia. Ako rodina sú si bližší, oveľa viac ako kedykoľvek predtým.
„Ja som mala zoperovanú nohu, im bol narušený život, vozili ma na rehabilitácie, starali sa o mňa, chodili so mnou na prechádzky. Mamina ma držala nad vodou. Nebolo to vôbec jednoduché, pretože na to neexistujú žiadne príručky, čo v takýchto situáciách robiť, nevedeli sa vžiť do mojej kože,“ vysvetľuje rodinnú situáciu.
Dva roky jej ubehli veľmi rýchlo. Zažila veľa pekných aj náročných chvíľ. Okrem rodičov boli pre ňu dôležité obzvlášť dve osoby.
Prvou z nich bola prezidentka Zuzana Čaputová. Tá Radku navštívila ešte v nemocnici v tichosti a bez medializácie. O to viac si toto stretnutie s ňou vážila. „Vôbec som nemala pocit, že sa rozprávam s prezidentkou. Bol to veľmi milý rozhovor,“ spomína s úsmevom.
Podľa jej slov aj toto jej pomohlo vyrovnať sa s tragédiou po psychickej stránke, vedela totiž, že za ňou stojí hlava štátu.
„Z nemocnice sa lúčila so slovami, že sa ešte niekedy uvidíme a azda pri nejakej krajšej príležitosti. Brala som to s rezervou,“ priznala Radka. Nečakala, že ju prezidentka so sebou vezme na audienciu k pápežovi.
„Stretnutie s pápežom Františkom bolo pre mňa príjemným znakom toho, že hlava katolíckej cirkvi bola schopná prijať človeka z LGBTI komunity, hoci nemám rada škatuľkovanie do nejakých komunít. V prvom rade som Radka a som človek – a to je každý z nás,“ vraví s pokorou aj o svojej viere v Boha.
Druhým oporným bodom bola pre ňu policajtka, ktorá bola na mieste činu a pomáhala záchranárom. Mladej žene sa vryla do pamäti do takej miery, že ju po prepustení z nemocnice vyhľadala, aby sa jej poďakovala za jej ľudskosť.
„Keď ma myšlienky hádzali do toho osudného dňa, vždy som si spomenula na jej upokojujúci výraz,“ vraví.
Dnes Radka hodnotí toto stretnutie ako osudové. Vie, že jej môže kedykoľvek zavolať a obrátiť sa na ňu s prosbou o pomoc. „Bola tu pre mňa celý ten čas, odkedy sme sa prvýkrát stretli a je tu pre mňa aj dnes a to si nesmierne vážim,“ zhodnotila.
Práve tieto dve ženy boli pre ňu piliermi v ťažkých časoch.
Z obyčajnej Radoslavy Trokšiarovej sa odrazu stala Radka z Teplárne. Ľudia za ňou chodili na rôznych podujatiach a vyjadrovali jej ľútosť. „Bolo to pre mňa zvláštne. Zrazu za mnou začali chodiť ľudia, ktorých som nepoznala. Nevedela som, ako mám reagovať,“ znamenalo to však pre ňu veľmi veľa, pretože vždy boli k nej veľmi milí a citliví.
Podľa jej slov sa celý život všetkého bála a k ľuďom pristupovala opatrne. „Nikdy predtým by som si seba nevedela predstaviť v televízii, robiť rozhovory pre médiá a už vôbec nie, že to, čo poviem, bude mať nejakú váhu,“ tvrdí. Bola to však len reakcia na to, čo sa stalo a na dezinformácie o streľbe. „Všetko som chcela uviesť na pravú mieru, aspoň toľko som mohla urobiť pre Juraja a Matúša,“ objasnila.
Tragédia ju zmenila. Osobnostne. „Vyformovalo to moju povahu do takej miery, že si verím. Dodalo mi to sebavedomie, sebadôveru aj sebaúctu,“ vymenovala.
Radkin život je dva roky ako na hojdačke. Nepravidelne sa u nej striedali lepšie aj horšie dni. „Niekedy by som si priala zmiznúť a objaviť sa neskôr,“ tvrdí Radka.
Druhé výročie v nej vyvoláva zmiešané pocity. „Chcem, aby to výročie neexistovalo. Viem, že sa to nedá, každý rok bude 12. október, ale moja najväčšia trauma už pominula,“ priznáva.
Intenzívnejšie to prežívala pred rokom. Podľa jej slov sa však každý, kto bol touto tragédiou poznačený, už v živote posunul ďalej. Niektorí z jej okolia odišli do zahraničia, iní zmenili prácu alebo okruh priateľov.
„Každý chce mať už svoj život, aj ja chcem. Nechcem, aby sa táto tragédia so mnou niesla do konca života. Veľakrát by som chcela byť len obyčajný človek, ísť ďalej. Byť tá Radka z Teplárne je veľkým bremenom a je to často aj únavné,“ vraví otvorene.
Nechce, aby tento dátum bol pomyselným míľnikom v jej živote.
Kým prvý rok si na útok spomenula pri každej bolesti v nohe, dnes je všetko inak. Noha ju bolí, no spomienky vytesnila.
Postraumatický stres ju však stále nepríjemne prekvapí, keď niečo večer alebo v noci náhle zarachotí a ona sa zľakne. „Vtedy mi to často privodí panický záchvat,“ priblížila Radka s tým, že takto vnímala streľbu 12. októbra - ticho a náhly hluk. Na ulici sa však cíti bezpečne.
Dostať sa čiastočne z traumy jej pomohla práca v mestskej polícii. „Každé ráno sa do práce teším, čo považujem za vzácne,“ podotkla. Pochvaľuje si hlavne ľudských kolegov a dobrého šéfa. Aj z tohto dôvodu sa jej ťažko vracia v spomienkach späť do roku 2022, kedy zvádzala vnútorný boj samej so sebou.
Často jej totiž chodili na um aj temné a zlé myšlienky. „Permanentne som cítila fyzickú a psychickú bolesť a nevedela som, kedy to bude lepšie a kedy sa vrátim späť do bežného života,“ hovorí Radka. Dlhý čas ju sprevádzalo slovo „neviem“.
Psychologickú pomoc naposledy vyhľadala pred rokom. Už vtedy nadobudla pocit, že je v poriadku. No bez hanby vraví tiež to, že veľkú rolu zohrali aj financie. „Povedzme si úprimne, keď je človek 8 mesiacov PN, nemá peniaze na rozdávanie,“ doplnila.
Radku v novembri čaká operácia. Z nohy jej budú vyberať titánovú tyč. Aj napriek boľavej nohe sa v priebehu dvoch rokov dvakrát zúčastnila na Spartan Race. A ak všetko dobre dopadne, s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde naň aj budúci rok.
Na záverečnú otázku, ako by tie dva roky v stručnosti opísala, odpovedala: „Chcela by som povedať niečo pozitívne, ale pravda je taká, že to bola veľmi ťažká cesta o tom, ako to celé nevzdať.“
S Radkou sme sa rozprávali aj v auguste 2023. Len desať mesiacov po streľbe. Pozrite si reportáž relácie Reflex:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
