Diana si najhoršie dni svojho života vôbec nepamätá. Jej mama však nikdy nezabudne na chvíle, keď ju lekári pripravovali na najhoršie. Šanca, že dcéra prežije, bola mizivá. Diana však nie je žena, ktorá sa vzdáva.
Diana žila od detstva naplno. Vraví, že jej nebol cudzí žiaden šport. Rada sa aj zabávala a tvorila si zážitky s blízkymi. Úspešne doštudovala poľnohospodársku univerzitu v Nitre a našla si prácu v Leviciach, ktorú si zamilovala.
Jedného dňa v roku 2024 sa však razom všetko zmenilo.
Infarkt mozgu, znela diagnóza. Šanca, že 26-ročná Diana prežije, bola minimálna.
Existovali len tri možnosti, prečo sa to stalo. Vylučovacou metódou dospeli ošetrujúci k záveru, že príčinou bola hormonálna antikoncepcia. Užívala ju len pár mesiacov a na odporučenie lekára.
To, že sa Diana zotavila a že dnes vôbec môže vyrozprávať svoj príbeh, označujú niektorí odborníci za zázrak.
Keď sa teraz Diana obzerá späť a premýšľa nad tým, kde sa jej problémy začali, vracia sa do septembra roku 2023.
„Doktori mi vtedy vraveli, že ma len seklo v krku. Podobný pocit som však dovtedy nepoznala. Chodila som s tým po rôznych vyšetreniach, od fyzioterapeutky až po neurológa. Každý do mňa lial lieky, ale nič nepomohlo,“ vraví.
O štyri mesiace neskôr, 11. januára 2024, prišiel v jej zdravotnom stave významný zlom.
„Bola som v práci, už som sa chystala domov. V tom som si kýchla a vtedy mi prasklo niečo vzadu vľavo v hlave. Začala ma hlava bolieť tak ako ešte nikdy predtým. Musela som si dať viacero liekov na bolesť,“ spomína Diana.
Lekári jej pomôcť buď nevedeli, alebo navrhovali termín až o niekoľko mesiacov. Bolesť neprechádzala, a tak si Diana dávala ďalšie a ďalšie tabletky. Až do 15. februára ich zhltla každý deň aj päť.
Potom nastal priamy boj o holý život.
Vo štvrtok, 15. februára, volala Diana hneď ráno do práce a oznámila im, že nepríde. Zvracala a bolo jej zle. Obvodný lekár ju upokojoval, že je všetko v poriadku. Ak by sa jej stav však zhoršil, má ísť na urgentný príjem.
O dva dni neskôr, 17. februára, sa jej stav zhoršil výrazne. Zvracala ešte viac ako predtým. Na urgentnom príjme v Leviciach jej dali štyri infúzie s tým, že je dehydrovaná. Nemali voľné lôžko, a tak Dianu poslali domov.
Zvracala až do rána nasledujúceho dňa.
„Posledné, čo si pamätám, je, že som sa 18. februára pozrela na mobil a hodiny ukazovali sedem hodín ráno. Skolabovala som. Odvtedy si nepamätám ďalších desať dní,“ hovorí Diana.
Jej mama ju okamžite odviezla späť na urgentný príjem do nemocnice v Leviciach, pretože tá bola najbližšie.
Na vlastných rukách svoju dcéru odniesla až dnu k lekárom.
„Videli, že nie je všetko v poriadku. Zobrali ma na CT mozgu. Po vyšetrení povedala doktorka mamine, že mám trombózu mozgu a je to veľmi vážne, nech sa rodina pripraví na najhoršie. Maminu to položilo,“ hovorí Diana.
Snímky z CT rozoslali do nemocníc po celom Slovensku. V Leviciach totiž netušili, ako mladej žene pomôcť.
Zareagovalo bratislavské Centrum intervenčnej neurorádiológie a endovaskulárnej liečby (CINTRE). Odborníci centra požadovali Dianin okamžitý presun na ich pracovisko.
„V pondelok, 19. februára, ma letecká záchranná služba previezla k nim do Bratislavy. Na kontrolnom vyšetrení sa ukázalo aj zakrvácanie mozgu,“ hovorí Diana.
Diagnóza bola určená ako infarkt mozgu zapríčinený trombózou mozgových splavov so zakrvácaním a edémom mozgu.
„Okamžite ma operovali v celkovej anestézii. Operácia trvala približne tri hodiny, po nej ma umiestnili na ARO. V ten deň za mnou nepustili rodinu, aj keď tam prišla,“ hovorí Diana.
V utorok (20. februára) ju už najbližší vidieť mohli. „Podľa ich slov som vyzerala, akoby som zomierala. Doktori im povedali, že šance na prežitie sú 50 na 50. V tom lepšom prípade som mala do smrti zostať ako ležiaci pacient,“ hovorí Diana.
Jej zdravotný stav sa navyše zhoršil, pretože sa edém mozgu zväčšil. Ak by sa nezačal zmenšovať, do hlavy by jej museli voperovať snímač na jeho kontrolu.
Diana nerozprávala a hemiparéza jej spôsobila čiastočné ochrnutie polovice tela, takže sa ani nehýbala.
Vraví, že dni bežali ďalej a ona zväčša nebola pri vedomí. V ten týždeň vnímala len málo a nepamätá si z neho nič.
Napokon prišiel vytúžený deň. Diana sa 28. februára prebrala.
„Nikdy na to nezabudnem. Ležala som na nemocničnej posteli, otvorila som oči a vpravo bola mamina. Prišla ku mne bližšie a povedala mi, čo sa stalo. Pohladkala ma po tvári. V tom momente som sa nezmohla ani na jedno slovo, len som si očami pomaly prechádzala okolie,“ spomína.
Diana si nepamätala na svoju vysokú školu, spolužiakov, prácu, kolegov ani kamarátov. Sestra jej do nemocnice priniesla fotoalbum, aby si opäť spomenula, no nikoho na fotkách nepoznala.
„O pár dní ma prišiel pozrieť aj bratranec s priateľkou. Doniesli mi lístky na festival, na ktorý sme chodievali posledné roky celá partia spolu. Povedali mi, že sa musím dať rýchlo dokopy, pretože bezo mňa naň nepôjdu. Vtedy som si spomenula na všetky zážitky s kamarátmi,“ vraví Diana.
Z nemocnice ju prepustili po troch týždňoch, tam sa však jej boj ani zďaleka neskončil.
Absolvovala množstvo vyšetrení. Čakali ju dva mesiace rehabilitácií, na ktoré chodila každý druhý deň. Denne cvičila aj sama doma.
Mladá žena spomína, že po prepustení z nemocnice bola stále unavená a celé dni by najradšej prespala.
Vedela však, že to urobiť nemôže. Vraví, že bolo len na nej, ako sa so situáciou vyrovná.
Ešte niekoľko mesiacov nevedela plynule rozprávať a problém mala aj s porozumením. Navyše mala poruchy staropamäti aj novopamäti.
„Na začiatku som sa toho zľakla. Ľudia sa na mňa pozerali ako na blázna. Časom som si povedala, že čo ma je po nich. Ani na sekundu som nepochybovala o sebe. Bola som si vedomá toho, čo som prekonala, a nejaké pohľady ľudí som nebrala vážne. Vtedy som už vedela, že to zvládnem a nikto mi to nikdy nevyvrátil, aj keď sa snažili,“ hovorí mladá žena.
Začala si dávať malé ciele, ktoré ju motivovali robiť kroky vpred. Pokračuje v tom dodnes.
„Na začiatku to bolo napríklad plynule rozprávať a rozumieť okoliu. Následne som sa dávala dokopy fyzicky. Ďalej to bolo šoférovanie a nedávno som si splnila ďalší cieľ, vrátila som sa do práce a začlenila sa do normálneho života,“ vraví.
Lekári hovoria o zázračnom zotavení.
„Od prvých príznakov infarktu mozgu je potrebné čo najrýchlejšie vyhľadať lekársku pomoc. Najviac do šiestich hodín a vo výnimočných prípadoch do dvadsiatich. V mojom prípade prešlo 96 hodín,“ vraví.
V CINRE na snímkach spozorovali aj zakrvácanie mozgových štruktúr a opuch mozgu, čo sú v súvislosti s mozgom najčastejšie príčiny úmrtia.
„Lekárom a sestričkám CINRE patrí obrovské ďakujem. Viem, že bez ich pomoci by som tu už nebola. Taktiež veľmi pekne ďakujem aj rodine, kamarátom a známym. Nikdy predtým som nezažila takú úprimnú podporu a ochotu pomôcť,“ hovorí Diana.
Podľa lekárov existovali tri vysvetlenia na to, čo sa Diane stalo.
Prvým bolo očkovanie na COVID-19, ktoré však Diana nepodstúpila, a tak sa táto možnosť vylúčila.
Druhým možným vysvetlením bolo, že je to dedičné. Podstúpila teda aj genetické testy, ktoré mali zistiť, či to bol vrodený alebo získaný trombofilný stav. Na testy išla aj Dianina mama a sestra. Vrodený trombofilný stav sa nepotvrdil ani u jednej z nich.
„Postupne sme sa s lekármi dostali až k tomu, že príčinou bola skoro na sto percent hormonálna antikoncepcia, ktorú som užívala sedem mesiacov,“ vraví Diana. Tú jej predpísal gynekológ zo zdravotných dôvodov. V júli 2023 mala na vaječníkoch cystu, ktorá praskla a antikoncepcia jej pomáhala s bolesťami.
Aj neurológ Matej Škorvánek, ktorý pôsobí v univerzitnej nemocnici v Košiciach a Dianinmu prípadu sa nijako nevenoval, tvrdí, že sa s podobnými prípadmi na klinike stretávajú každý rok, niekedy aj viackrát.
„Vzťah hormonálnej antikoncepcie ku trombotickým komplikáciám, ako sú cievne mozgové príhody, infarkty myokardu alebo pľúcne embólie, sú u mladých žien známa vec,“ konštatuje.
Diana dnes hovorí, že je šťastná a zároveň vďačná. „Nikdy som sa necítila lepšie,“ vraví, aj keď nejaké zdravotné ťažkosti stále pociťuje.
Dodnes má poruchy pamäti, ale len od príhody. Všetko, čo sa stalo pred ňou, si už dobre pamätá. Ďalším z následkov je tras pravej nohy a prstov na oboch rukách. Na pamäť aj tras užíva lieky, ako aj na riedenie krvi.
„Lekári mi stále hovorili, že mám lúštiť krížovky a užívať lieky a pamäť sa mi možno napraví, no môže sa stať, že nie. Práve preto som sa chcela vrátiť čo najskôr do práce. Brala som to tak, že čím dlhšie budem preč z roboty, tým bude tá pamäť horšia. Chcela som opäť nabehnúť do plnohodnotného života,“ hovorí Diana.
Jej život sa od infarktu zmenil. Stále je to ona, no nad životom premýšľa už inak. Vraví, že porozumela vete: „Jeden deň tu si a druhý už byť nemusíš“.
„Aj napriek všetkému zlému som za toto vďačná. V konečnom dôsledku to malo pozitívny koniec. Podstatné je nevzdávať sa,“ uzatvára Diana.
Pozrite si archívnu reportáž s názvom Zima praje infarktom:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
