Natália je päť rokov abstinujúca alkoholička. Naučila sa, že keď okolo nej ľudia pijú, môže odísť. Číta malé písmenká na plechovkách, pretože aj malé množstvo alkoholu by ju mohlo vrátiť späť na dráhu závislosti. Na sociálnych sieťach sa jej ozýva veľa ľudí s podobnými problémami, no so strachom ozvať sa a požiadať o pomoc.
Natália Hlinková do 36 rokov nemala problém s alkoholom. Potom však prišla kríza vo vzťahu a úľavu začala hľadať v krčme. Jej mozog si rýchlo navykol na to, že jediná útecha je v poháriku. Do jedného roka skončila na liečení. Mala nábehy na samovraždu, rezala si ruky, v noci po stenách videla rôzne veci. Dostala sa do takého štádia, že lepšie vedela fungovať opitá ako triezva.
Zachrániť ju prišla rodina z Trenčína. Po alkohole napokon siahla po prvom a aj po druhom liečení. Teraz je po absolvovaní tretieho liečebného pobytu päť rokov abstinentka.
V rozhovore hovorí, že abstinujúci alkoholik to nikdy nemá za sebou. Aj malé množstvo alkoholu v koláči by ju dokázalo položiť a okamžite by si išla kúpiť fľašu. Snaží sa robiť osvetu aj preto, lebo kamarátka so svalovou dystrofiou ju naučila, že má zdravé ruky a nohy a svoj osud len vo svojich rukách.
V rozhovore sa dočítate aj:
Ako sa začala Natáliina závislosť
Ako vyzerali najhoršie dni
Kedy sa rozhodla ísť liečiť
Ako vnímali jej závislosť rodičia, ktorí tiež pili
Prečo je na Slovensku ťažké nepiť
Ako alkoholu skoro znova prepadla po štyri a pol roku abstinovania
Vo videách na Instagrame robíte osvetu. Vysvetľujete napríklad, že existuje viacero druhov pitia - kvartálne, hladinkové, skryté. Aké sú medzi nimi rozdiely?
V prvom rade musím povedať, že všetky sú nebezpečné. Stále je to závislosť. Skryté je ešte nebezpečnejšie. Nie je vidieť. Hladinkársky alkoholizmus mali napríklad moji rodičia. Ráno si človek nastaví hladinku pitia a v tej hladine vydrží do večera, ide si ľahnúť a ráno zase pokračuje. Nikdy ho nevidíme opitého vyvádzať. Málokto zistí, že ten človek je alkoholik, pokiaľ to z neho necíti alebo nevidí doma. Potom sú tzv. kvartálni alkoholici. Oni dokážu napríklad tri mesiace stále piť „pod obraz“. Potom sa zastavia a pol roka až trištvrte nepijú vôbec, nemajú ani abstinenčné príznaky. Potom zase začnú piť na niekoľko mesiacov. Je to veľmi mätúce. Nevedia, že aj oni sú alkoholici, ale je to závislosť, pretože sa to stále opakuje.
Existujú varovné signály, ktoré by si mal človek všimnúť a priznať si problém?
Prvý signál je, keď človek potrebuje alkohol každý deň, alebo začne piť hneď ráno. Ďalší fenomén je tzv. úľavový syndróm. Niečo vás trápi, ťaží a poviete si, že keď si dám jeden, bude mi lepšie. Vtedy by mi svietila kontrolka, pretože alkohol nerieši nič a úľavový syndróm je veľmi návykový. Mozog človeka si zapamätá, že keď je ťažko, uľavilo sa mi po vypití.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
V dnešnej uponáhľanej dobe zameranej na výkon je pomerne bežné, že ľudia sa tešia na piatok, keď si budú môcť vypiť a uvoľniť napätie po celom týždni. Takže toto je nebezpečný návyk?
Určite. To je veľmi nebezpečné. Je to slepá ulička. Lusknutím prsta môže človek spadnúť do závislosti.
Keď už si človek uvedomuje, že vykazuje tieto príznaky a chce s tým niečo robiť, existuje ešte spôsob, ako si môže pomôcť sám bez toho, aby vyhľadal odborníka?
Tam je veľmi tenký ľad. Človek, keď je v závislosti, na 99 percent si nevie sám pomôcť. Poznám aj prípady, keď sa ľudia zastavili tesne pred bránou „pekla“ a povedali si, že tadiaľ nejdú. Lenže tam si treba včas vedieť priznať problém.
Ako sa to začalo u vás?
Do 36 rokov som fungovala úplne normálne. Žila som v Prahe a pila som maximálne cez víkend s kolegami. Potom som začala mať problémy vo vzťahu s priateľkou. Bola som unavená z práce, išla som do krčmy a uľavilo sa mi. Postupne som stále viac a viac vyhľadávala úľavový syndróm a alkohol. Do roka som bola na prvom liečení. Chýbala mi rodina, rodičia, brat a bola som od nich ďaleko.
Ako vyzerali dni najväčšej závislosti?
Ja som si uvedomovala, že problém tam je, ale bola som v stave, že akákoľvek pomoc je zahanbujúca a ponižujúca. Tie posledné mesiace pred liečbou boli ťažké. Chodila som aj do práce, bola som šoférka, takže kolegovia si rýchlo všimli, že som opuchnutá, unavená, prepitá. Nakoniec som aj dostala výpoveď. Zostala som doma, prišla mi posledná výplata, ktorú som celú prepila.
Takže tie posledné tri mesiace bol čistý chaos. Mala som nábehy na samovraždu, bála som sa priznať mame, kamarátom, popierala som to. Bola to čistá katastrofa. Vedela som, že mám problém, že nemám prácu ani peniaze. Doma som sedela a hovorila som si: Čo teraz? Nevidela som pre seba východisko.
Vedela som, čo by bolo správne, ale stále som to nedokázala priznať. Bola som v bode, že ja som chcela byť tá, čo to sama zastaví a že to zvládnem. Lenže závislosť v hlave bola na takom leveli, že sama by som to nedokázala zastaviť.
Mala som aj silné abstinenčné príznaky. Potom prišlo aj sebapoškodzovanie. Nechcela som sa zabiť, iba na seba upozorniť. Chcela som, aby ma okolie ľutovalo, že to mám v živote ťažké. Rezala som si ruky, ale tak, aby som nevykrvácala.
Ako vyzerali abstinenčné príznaky?
Triaška, bolesti žalúdka, zvracanie, hnačky, teplota, bolenie hlavy a zápach. Keď človek veľa pije a potom sa potí, tak ten pot má špecifický zápach. Fyzička išla dole, nevyšla som ani štyri schody. V noci som po stenách videla rôzne veci, čo už hraničilo s delíriom. Bolo to veľmi zlé.
Kedy prichádzali abstinenčné príznaky?
Väčšinou, keď vyprchá alkohol z tela. Ja som si to tak rátala, aby mi to vydržalo do rána. Potom som si dávala budíky napríklad na druhú hodinu ráno, aby som nevytriezvela, pretože tie absťáky fyzicky bolia a človek má čierne myšlienky.
Nemohla som vytriezvieť, aby nezačali tieto prejavy. Dostala som sa do takého stavu, že keď som bola opitá, bola som vlastne ako keby triezva. Za triezva som nedokázala fungovať. Keď som si raz za čas dala kávu, tak sa mi tak triasli ruky, že som ju celú vyliala. Keď som sa napila, tak som zrazu vedela fungovať.
Nemáte žiadne výpadky pamäti z toho obdobia?
Nie. To obdobie si pamätám dobre a najmä tie stavy, keď mi bolo šialene zle. Aj to je jedna z vecí, ktoré ma brzdia pred ďalším napitím. Pamätám si, keď som nemohla vstať a vracala som pri posteli, potom som do toho šliapla. Bolo to hrozné.
Kedy nastal zlom?
Vyvrcholilo to tým, že raz som sa dorezala a zavolala rodine do Trenčína, aby po mňa prišli a odviezli ma do nemocnice. Vravela som si, že čo ak som sa fakt tak dorezala, že vykrvácam. Vôbec som si neuvedomovala, že z Trenčína do Prahy sú štyri hodiny cesty a sanitka by tu bola o chvíľu.
Potrebovala som na seba upozorniť, že som chúďa a potrebujem pomoc. Už som nemala čo piť, nemala som ani peniaze a vravela som si, že to je koniec. Buď niekto príde a pomôže mi, alebo tu umriem. Takže som na nich štyri hodiny čakala.
Ako to prebiehalo?
Prišla neter so svojím otcom, obviazali mi ruky a vzali ma do nemocnice.
Čo sa dialo potom?
Išla som na detox. Dali mi infúziu s látkou, ktorá postupne znižuje alkohol v krvi. Nemôže to byť nárazové, pretože keby som vytriezvela veľmi rýchlo, tak by som mohla dostať epileptický záchvat alebo infarkt. Takže štyri dni som bola na detoxe.
V momente, keď mi bolo lepšie, som chcela odísť. Nemala som to v hlave vysporiadané, že sa chcem vyliečiť. Ja som len chcela, aby mi bolo lepšie a mohla som odísť. Trojmesačnú liečbu som absolvovala a odišla odtiaľ. Vydržala som dva týždne. Na liečení som spoznala ľudí, vyšli sme spolu von, sľubovali sme si hory-doly a požičiavali si peniaze. Takže aj na ďalšie pitie som si požičala.
Stalo sa niečo konkrétne, prečo ste sa napili?
Nevedela som si nájsť prácu, ale ani som ju nehľadala. Vzdala som to hneď na začiatku bez pokusu. Chcela som ostať v Prahe, ale rodina tam nebola, takže sa to so mnou zase viezlo. Ostala som v Prahe ešte dva mesiace a potom sa rozhodla ísť na Slovensko. Do Trenčína som prišla totálne opitá. Ja som z toho autobusu nevystúpila, ale doslova vypadla.
Čo sa dialo potom?
Povedala som, že ja sa už liečiť nepôjdem. Vrátila som sa k rodičom, pretože som nič nemala. Moji rodičia boli hladinkári, takže alkohol sme mali doma stále a pila som aj ja. Bola som u nich asi dva - tri mesiace a potom som si našla priateľku.
Ani mi tak veľmi nešlo o ňu, skôr som chcela čím skôr odísť od rodičov. Presťahovala som sa k nej a myslela som si, že nebudem piť, ale nešlo mi to. Stiahla som ju dolu. Bola nešťastná, že mi nevie pomôcť. Odišla som od nej a našla si inú priateľku. Tá už ma donútila ísť na liečenie. Takže na druhé liečenie som išla po zhruba roku a pol.
Ako rodičia vnímali vašu závislosť?
Moja mama bola stará škola. Hovorila mi, aby som si dala kávu, sprchu a nech prestanem vyvádzať. Oni sami pili, takže ani sebe nevedeli pomôcť a o závislosti nebola reč.
Možno si mysleli, že keď oni tak vedia „fungovať“, tak by to mal zvládnuť každý.
Áno.
Čo funguje na závislého človeka, aby prijal pomoc od okolia? Čo by pomohlo vám?
Mala som, chvalabohu, sesternicu, ktorá je stále pri mne. Odkedy som sa narodila, sme boli ako sestry. Keby som ju nemala, tak tu už asi nie som. Stále mi dávala šancu a pocit dôležitosti. Podľa mňa to je to, čo človek potrebuje.
Pocit užitočnosti a dôležitosti a vedieť, že niekomu na mne záleží. To je základná potreba človeka - vedieť, že ho má niekto rád. Nemusíte byť vo vzťahu, nemusíte mať nikoho, kto vám znáša modré z neba, ale niekoho, kto vám dá šancu, lebo za to stojíte. To bol v podstate aj dôvod, prečo som išla na druhé liečenie a to bol paradoxne zlý dôvod. Robila som to pre ňu, pre moju sesternicu, nie pre seba.
Ako teda prebiehalo druhé liečenie?
To už bolo na Slovensku pri Žiline. Išla som tam preto, lebo moja sesternica si zaslúži, aby som abstinovala. Teraz vidím, že nemôžem robiť niečo pre druhých. Chcela som byť zdravá, ale aj niekomu druhému dokázať, že to zvládnem.
Potom som vyšla a abstinovala skoro rok. Ani neviem, čo sa stalo. Pamätám si, že som sa musela veľa ukazovať, že nepijem, že som dobrá, že to zvládam, že som super, že to mám za sebou, ale toto človek nemá nikdy za sebou. Závislosť tu so mnou bude navždy. Ide už len o to, či sa skamarátime, alebo sa budeme hádať. Viem, že keby sme sa začali hádať, závislosť vyhrá.
Ako ste sa dostali na tretie, posledné liečenie?
To bol zlom. Povedala som, že tam chcem ísť, chcem ísť kvôli sebe a hneď teraz. Išla som na detox a odtiaľ na liečenie. Bolo to pred Vianocami. To som robila pre seba a dala som do toho všetko, čo som mala. Odvtedy je to päť rokov, čo nepijem.
Na vlastnom príklade vidíte, že recidíva je vysoká. Trikrát ste museli vyhľadať pomoc, kým to začalo fungovať. Máme na Slovensku systém, v ktorom sa pracuje s ľuďmi, čo vyjdú z liečenia?
Mám psychiatričku, ktorá je špecialistka na závislosti. Som k nej pridelená a rovno z liečby som išla k nej. Je na človeku, či mu to niečo dalo, alebo sa na to vykašle. Prvý rok som chodila dvakrát do týždňa aj ku psychologičke a prvý rok som chodila aj na stretnutia alkoholikov.
Navyše som mala stále pri sebe sesternicu, s ktorou som žila v jednom dome a ona stanovila pravidlá. Mala som 44 rokov, ale počúvala som ju na slovo. Najprv som si začala hľadať brigády, potom som si našla prácu na trvalý pracovný pomer a začala som splácať dlhy.
Trvalo mi zhruba dva a pol roka, kým som vedela stáť na vlastných nohách. Chce to čas. Nikto nemôže od nikoho čakať, že keď som prepila sedem rokov môjho života, zrazu mi začnú všetci veriť. Je to práca.
Vy ste v živote mali aj šťastie na sesternicu, ktorá vám pomáhala a určila vám jasné pravidlá. Ale čo v prípade, keď niekto nikoho takého nemá?
Jediné, čo majú, sú kluby anonymných alkoholikov, kde sa môžu skamarátiť a navzájom si poradiť, pomôcť. Oni sú zlatí. Dajú hlavy dokopy, vymenia si telefónne čísla a keď je človek sám, tak fakt sú ako druhá rodina. Špeciálna pomoc pre ľudí so závislosťami, ktorí vyjdú z liečenia a chcú sa zapojiť do bežného života, však nie je. Sama by som to nezvládla.
Je ľahké na Slovensku nepiť alkohol?
Alkohol je legálne propagovaná droga. Teraz to vidím. Je veľmi jednoduché aj pre deti dostať sa k alkoholu. Zúrim, keď mi niekto hovorí, že deťom do 18 rokov sa nesmie nalievať alkohol a pritom vieme, že sa k nemu vedia ľahko dostať. Je to veľká tragédia.
Deti majú 14 - 15 rokov, chcú ísť von, majú kamarátov. Začnú piť a v 18 rokoch sú z nich alkoholici. To je tragédia tohto štátu. Sme k sebe takí slepí, že je to až neuveriteľné. Obávam sa, že sa to skoro nezmení. Takže nepiť nie je ľahké.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Vidíme, že alkohol je bežne propagovaný, obchody predávajú alkohol v akciách, pri vchode do predajne sú bežne uložené akciové fľaše s alkoholom. Sú toto nebezpečné nástrahy pre abstinujúceho alkoholika?
Naučila som sa takú vec, že keď prídem do obchodu, ktorý nepoznám, vždy sa najprv rozhliadnem. V živote abstinujúceho alkoholika je najhorší moment prekvapenia. Keď narazím na alkohol, na ktorý som nebola pripravená.
Nedávno som bola na dovolenke a tam to bolo náročné, pretože som chodila po obchodoch, ktoré nepoznám. Najprv sa teda rozhliadnem, pozriem si, kde čo je a idem pomedzi regály a keď viem, že tam bude alkohol, tak nebudem prekvapená. Zatiaľ to funguje.
Sú aj iné veci, ktoré si teraz uvedomujete a predtým ste ich nepovažovali za problém?
Vôbec nechápem, prečo sa považuje za slušný zvyk ísť na návštevu a doniesť alkohol. Však môžem kúpiť aj iný darček, prečo to musí byť alkohol? Nedáva mi zmysel ani detské šampanské. Prečo to deťom robíme? Alebo žuvačky v tvare cigarety. Spoločnosť robí už z detí závislákov.
Čo napríklad koláče? Tie môžu obsahovať rum alebo trochu alkoholu. Aj to je problém?
Áno. Naučila som sa všetko ovoniavať. Zákusky skoro vôbec nejem. Musím si byť na milión percent istá, že tam nie je alkohol. Keď to nepoznám, rozpolím to a keď je tam plnka, musím ju ovoňať. Keď ma nepustí nos, do úst to nedám.
Aj keby to bola len aróma, tak môj mozog zaregistruje, že to má niečo spoločné s alkoholom a to ma navedie k tomu, že si nalejem. Mala som minule zážitok s jednou kamarátkou. Venuje sa káve a robila cold brew. Nechala ju na nejaký čas v chladničke a ona potom začala fermentovať. Keď som sa toho napila, dostala som absťák. Po štyri a pol roku som bola najbližšie k tomu, že sa napijem.
Bolo jej to ľúto, ale ani ja som nevedela, že sa to môže stať. Mozog mi dal takú facku a lákal ma, aby som si išla kúpiť alkohol. Mala som silné baženie a trvalo to asi 12 hodín. Myslela som si, že sa zbláznim.
Je ešte v niečom skrytý alkohol?
Naučila som sa čítať malé písmenká na plechovkách nealkoholických pív. Síce z toho nenafúkate, ale dočítate sa, že to môže obsahovať 0,005 percenta alkoholu. Môj mozog závisláka to zaregistruje, odtrhla by som sa z reťaze a išla sa opiť.
Ísť s kožou na trh nie je jednoduché. Prečo chcete o svojom príbehu hovoriť verejne a informovať o tom na sociálnych sieťach?
Moja najlepšia kamarátka Peťka má svalovú dystrofiu. Ona aj s jej priateľkou sú najlepší ľudia, ktorí mi vošli do života. Ona zažíva niečo, čo nemôže zmeniť. Jej stav sa zhoršuje, má obmedzenia. Napriek tomu ju baví život.
Miluje kávu, má krásny vzťah, rada cestuje. Teraz sme spolu leteli a išla aj s vozíkom. Miluje život napriek tomu, že má chorobu, ktorú nemôže zmeniť a ide naplno. Ja môžem zmeniť veci a mám ich vo svojich rukách. Mám zdravé ruky, nohy, mám čistý vzduch v pľúcach, môžem šoférovať, ísť sa bicyklovať, môžem robiť, čo sa mi len zachce.
Ona ma naučila, že dokáže žiť naplno aj v podmienkach, ktoré nedokáže ovplyvniť. Ona je môj duchovný kouč. Aj jej vzťah ma inšpiruje a motivuje. Naučili ma žiť kvalitne a vážiť si život a zdravie. Peťka ma priviedla k tomu, aby som začala robiť obsah na sociálnych sieťach. Najprv som si myslela, že to nikoho nebude zaujímať, ale ozýva sa mi veľa ľudí. Snažím sa s nimi komunikovať, poradiť im a naviesť ich. Až som prekvapená z toho, koľko ľudí má problémy. Boja sa však o tom rozprávať.
Ľudia si alkohol spájajú skôr s príjemnými zážitkami, zábavou, uvoľnením. Je váš život rovnako zábavný aj bez alkoholu?
Nemám nič proti ľuďom, ktorí „vedia“ piť. Idú do klubu, dajú si jeden - dva drinky a nejdú tam preto, aby sa opili. Naučila som sa zo situácií odchádzať. Keď aj okolo mňa priatelia pijú, viem odísť. Pamätám si aj ja tie reči, že načo idem von, keď sa nenapijem, veď to sa nemôžem ani zabaviť.
Toľko srandy, čo som zažila za posledných päť rokov, to som so žiadnym alkoholom nezažila. Na toto musí človek prísť sám. S dobrými ľuďmi sa dá žiť s dobrou náladou aj bez alkoholu. Plus je tam sladký bonus, že si to všetko pamätám a posúvam ďalej. Nechcem však nikoho moralizovať, lebo aj tí, ktorí sú závislí, musia sami hľadať svoju cestu.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
