NASA sa snaží prostredníctvom programu Artemis vytvoriť vhodné podmienky pre opätovné misie astronautov na Mesiaci. V spolupráci s inými spoločnosťami a vesmírnymi agentúrami chce okrem iného vybudovať lunárnu základňu, vďaka ktorej budú môcť ľudia na mesačnom povrchu zotrvať dlhší čas. O novej ére prieskumu vesmíru sme sa rozprávali s informatičkou a projektovou developerkou Nicole Majskou, ktorá pre Európsku vesmírnu agentúru v rámci programu Artemis vyvíjala simuláciu lunárnej dedinky.
Malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo. Túto slávnu vetu pred päťdesiatimi piatimi rokmi vyslovil Neil Armstrong po tom, keď ako prvý človek stúpil na povrch Mesiaca. Americkí astronauti, ktorí sa v rámci misie Apollo 11 zapísali do dejín, vtedy možno ani netušili, že sa o niekoľko dekád neskôr bude vo vedeckých kruhoch diskutovať o vesmírnom turizme.
Nástupcom úspešnej misie je program Artemis, ktorý má pod krídlami Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA). Jeho cieľom je pokračovať v prieskume Mesiaca a vytvoriť do roku 2030 podmienky na to, aby na ňom mohli ľudia zotrvať dlhšiu dobu. Po získaných skúsenostiach na mesačnom povrchu by tak mohli vyslať prvých astronautov na Mars.
Dôležitú úlohu v rámci tohto programu zohráva napríklad aj spoločnosť Elona Muska SpaceX, ktorá figuruje ako dodávateľ či Európska vesmírna agentúra (ESA) a mnohé ďalšie.
Ako píše portál Parametric Architecture, v tejto súvislosti sa zrodil návrh takzvanej lunárnej dedinky, v ktorej by boli schopní astronauti žiť a pracovať po dlhšiu dobu. Vznikla by najmä za účelom ďalšieho výskumu Mesiaca a vesmíru. Dedinku by postavili po etapách. V prvej by išlo o výstavbu budov a vytvorenia podmienok na to, aby tam mohli astronauti pracovať. Druhá etapa by mohla byť zameraná na ťažbu a využitie lokálnych zdrojov, neskôr by sa pridala ďalšia infraštruktúra. Nakoniec by sa mohla vyvinúť v prosperujúcu štvrť, ktorá by fungovala ako centrum výskumu a dokonca aj vesmírneho turizmu.
Ako by vyzerala lunárna dedinka, v ktorej by žili astronauti? Ako by sa pohybovali po mesačnom povrchu? Odkiaľ by získavali vodu? Ktoré lokálne zdroje by mohli využiť? Aj týmito otázkami sa vo svojej práci zaoberala mladá Slovenka Nicole Majská, ktorá pracovala pre ESA ako projektová developerka pre virtuálnu a rozšírenú realitu.
Počas dvoch rokov vytvárala vo virtuálnej a rozšírenej realite simuláciu budúceho života astronautov na Mesiaci. „Táto simulácia bola sprievodným elementom programu Artemis. Nie je určená pre výcvik astronautov, ale skôr pre širokú verejnosť, aby si mohli ľudia predstaviť, ako by vyzerala mesačná dedinka. Pracovali sme na tom v spolupráci s prestížnou architektonickou firmou Skidmore, Owings & Merrill (SOM), ktorá navrhla a dizajnovala napríklad najvyššiu budovu na svete Burj Khalifa,“ rozhovorila sa Nicole.
Keď vyvíjala simuláciu lunárnej dedinky, musela do nej zapracovať všetky fyzikálne zákony tak, aby zodpovedali skutočným podmienkam na Mesiaci: „Musela som sa úplne odkloniť od fyziky, ktorú poznáme na Zemi. Na Mesiaci je šestina gravitačnej sily oproti tej našej, nie je tam prakticky žiadna atmosféra, sú tam iné teplotné podmienky,“ vymenováva.
Väčšina javov, s ktorými Nicole v rámci simulácie pracovala, sú prevažne teoretického charakteru. O mnohých z nich sa vo vedeckej obci stále diskutuje v hypotetickej rovine a s aktuálnymi poznatkami sa nedá presne určiť, v akých podmienkach budú astronauti počas dlhodobých misií na Mesiaci žiť a pracovať. Realita v neskorších dekádach môže byť odlišná, no všetko ukáže čas.
„Nedokážeme presne určiť, ako to bude reálne vyzerať, ale už existujú rôzne podobné simulácie, štúdie a výskumy,“ doplnila.
Otázne je, kde by mesačná dedinka vznikla. NASA ju chce postaviť na južnom póle v blízkosti krátera Shackleton, rovnako bola situovaná aj v simulácii od ESA, čo má podľa Nicole logický dôvod. Na lunárnych póloch totiž môžu existovať neprestajne zatienené krátery a oblasti, kde je, naopak, takmer večné svetlo. Práve to je veľmi kľúčové.
„Hlavným zdrojom energie by boli práve solárne panely a ak by boli dlhý čas v tieni, nedokázali by vygenerovať dostatok energie. Preto sa diskutuje práve o tom, že by bolo najvhodnejšie postaviť dedinku na póloch,“ hovorí.
Na zvyšnom povrchu sa dni a noci striedajú podobne ako na Zemi, no v dlhšom cykle. S výnimkou pólov trvá na väčšine povrchu Mesiaca jeden deň približne 29 pozemských dní. To znamená, že je približne 14 pozemských dní svetlo a rovnaký čas tma.
Existuje tiež možnosť postaviť solárne panely tak, aby dokázali energiu po dobu tmy na dlhší čas uschovávať. To by však podľa Nicole bolo veľmi nákladné a zatiaľ sa táto možnosť javí ako menej pravdepodobná.
Viaceré misie potvrdili prítomnosť zamrznutej vody na Mesiaci, ktorá sa nachádza práve na póloch. Táto skutočnosť otvára ďalšie možnosti pre vedecký výskum a prispieva k presvedčeniu, že najvhodnejšie bude osídliť práve tieto časti Mesiaca.
„Ľad po roztopení môže, samozrejme, slúžiť ako voda. Tá sa však dokáže rozložiť na vodík a kyslík. Vodík môže byť užitočný napríklad ako palivo pre rakety, kyslík zase na dýchanie,“ doplnila.
Pitná voda sa dá nájsť aj inak. Na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS), ktorá sa nachádza približne štyristo kilometrov nad povrchom Zeme, sa voda získava pomocou filtrovania: „Hovorí sa, že dnešná káva je zajtrajšia káva. To, čo astronaut vykoná na malej potrebe, sa na stanici prefiltruje na čistú vodu.“
Veľká potreba sa zase spolu s ďalším odpadom zhromažďuje do zásobovacej lode, ktorá po naplnení odštartuje a zhorí v atmosfére pri návrate na Zem.
Čo sa týka stravy, v lunárnej dedinke by to podľa Nicole spočiatku fungovalo rovnako ako na ISS: „Astronautom sa posiela dehydrované jedlo. Je to najmä preto, že je ľahšie a každé kilo navyše, ktoré sa pošle na obežnú dráhu, stojí viac peňazí. Rovnako sme to zakomponovali aj do simulácie.“
To neplatí len pri jedle, ale aj pri materiáloch či surovinách: „Je dôležité dokázať využiť lokálne zdroje. V prípade Mesiaca by sa mohol využiť napríklad mesačný piesok, ktorým by sa mohli obtlačiť domčeky alebo by sa pomocou robotov na 3D tlač mohli z tohto materiálu vytlačiť bariéry. Tie sú potrebné na to, aby chránili astronautov pred solárnym žiarením. Na Mesiaci nie je magnetické pole ako na Zemi, preto je žiarenie veľmi nebezpečné.“
Budovy sú podľa Nicole navrhnuté z flexibilného materiálu. To znamená, že by sa na Mesiaci „nafúkli“ a boli by približne dvakrát až trikrát väčšie. Materiál by bol odolný voči slnečnému žiareniu, no bariéra z mesačného prachu by prispela k zvýšenej ochrane astronautov. Domčeky sú koncipované tak, aby sa zmestili do rakety od spoločnosti SpaceX.
Astronauti by spočiatku žili prevažne v izolácii, práve v ochranných domčekoch. Ak by vychádzali von, tak jedine v skafandroch a za účelom robenia experimentov. Na presun by tiež mohli používať lunárne vozidlá.
„Vo filmoch často vidíme, že keď ide astronaut mimo vesmírnu stanicu alebo loď, tak si len oblečie skafander a ide. Ale realita je taká, že je to niekoľkohodinový proces prípravy. V budúcnosti sa táto doba možno skráti, ale aktuálne sa bavíme približne o troch hodinách. Pohybovanie mimo domčekov by bolo teda určite obmedzené,“ objasnila.
To, kedy sa budú môcť ľudia natrvalo usídliť na Mesiaci, je doslova vo hviezdach. Zatiaľ je v hre iba možnosť, že by na ňom mohli byť počas dlhodobej misie, napríklad pol roka. Z dôvodu nižšej gravitačnej sily by napríklad mohlo po dlhšom čase dôjsť k ochabnutiu svalov a celkovému negatívnemu vplyvu na pohybový aparát.
„Je to podobné ako v beztiažovom stave, preto chodia astronauti na misie napríklad iba na pol roka. Beztiažový stav, ktorý je vo vesmíre a aj v ISS, má vplyv na ľudské telo. Ide síce iba o dohady, no diskutuje sa o tom, ako by napríklad vyzerali deti, ak by sa rodili na inej planéte, kde je odlišná gravitačná sila než na Zemi,“ tvrdí Nicole.
Hovorí, že ak by mala možnosť letieť do vesmíru, okamžite by sa zbalila a išla by pokojne aj na druhý deň. „Život na Mesiaci by bol určite úplne iný než ten, ktorý poznáme na Zemi. Nevieme, aký presne bude. Až čas ukáže, ako sa vyvinú technológie a výskum,“ dodáva.
Komerčné lety do vesmíru sú podľa jej slov bližšie realite, ako si väčšina ľudí myslí: „Cena letu do vesmíru postupne klesá. Rakety sú silnejšie, väčšie, no zároveň ľahšie. Dokážu vyniesť viac materiálu za nižšiu sumu.“
Mnohí si možno kladú otázku, ako sa iba 27-ročné dievča dostalo k hviezdnej kariére vo vesmírnom sektore. Nicole študovala informatiku a robotiku so zameraním na virtuálnu realitu v Londýne. Počas jej štúdia prebiehal týždeň vesmíru, v rámci ktorého prišli na ich univerzitu rôzne inštitúcie z celej Európy vrátane ESA.
„Na túto pozíciu sa vtedy uchádzalo zhruba ďalších sto ľudí. Mali sme tri kolá pohovorov, celý proces trval približne osem mesiacov. Trvalo to dlho, no na konci som sa už veľmi tešila na nástup do novej práce,“ opisuje s tým, že okrem znalostí z informatiky musela mať aj všeobecné poznatky z fyziky. To jej však nerobilo žiadny problém, keďže sa o túto oblasť zaujímala od útleho detstva. Ako malá si z Wikipédie vytlačila celú stránku o vesmíre a po večeroch si všetko poctivo študovala. V tínedžerskom veku sa zasa začítala do kníh od Stephena Hawkinga.
Že má Nicole naozaj blízko ku hviezdam, dokazuje aj to, že už približne sedem rokov rekreačne pilotuje vrtuľník.
„Riadenie vrtuľníka vyzerá komplikovane, ale po čase sa to zautomatizuje. V podstate mám pod kontrolou tri veci naraz – v pravej ruke držím cykliku, ktorá ovláda hlavný rotor a určuje smer, ktorým letím. V ľavej ruke mám kolektív, ktorý riadi vrtule a ich náklon, čiže to, či idem vrtuľníkom hore alebo dole, pomalšie či rýchlejšie. Nohami ovládam zas pedále, ktoré určujú otočenie vrtuľníka. Do toho musím sledovať, kam pristávam, odkiaľ vzlietam, či tam nie sú nejaké prekážky a tiež komunikujem s rádiom,“ opísala.
Snívala o tom, že pôjde na dva roky do Ameriky, kde zaúčali pilotov stíhačiek. „To mi doma zatrhli, báli sa o mňa,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že si v budúcnosti chce spraviť aspoň výcvik na lietadlo: „Lietanie ma veľmi baví, cítim sa vtedy ako vták.“
Nicole žila takmer sedem rokov v zahraničí, no vrátila sa na Slovensko. Aj naďalej pracuje vo vesmírnom sektore, v súkromnej aj verejnej správe. Pôsobí napríklad aj v Centre vedecko-technologických informácií SR, kde pracuje v oblasti Vesmírneho programu Únie.
„Niekedy sa sama seba pýtam, prečo som sa vrátila na Slovensko, najmä čo sa týka aktuálnej politickej situácie. Ľudia, ktorých som spoznala v zahraničí, mi veľakrát píšu, čo sa to u nás deje. Našu politickú situáciu veľmi vnímajú. Ale takmer po siedmich rokoch mi veľmi chýbalo Slovensko a domov, chcela by som svoj život budovať tu. Verím, že sa situácia zlepší, Slováci na to určite majú potenciál,“ uzatvára Nicole.
Má zložitú a významnú úlohu - upratať nebo. Do robota, ktorý bude zamestnaný ako vesmírny smetiar, investovali milióny. Viac v reportáži z archívu Televíznych novín:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
