Svoju rodinu neobjala už takmer dva roky. Za dva mesiace sa naučila po slovensky a prišla sem študovať. Nemohla sa totiž prizerať na to, že z jej rodnej zeme pália rakety na Ukrajinu. Bieloruska Saša si Slovensko zamilovala, ak by sa však raz musela vrátiť do krajiny diktátora, čakal by ju trest. Z dôvodu bezpečnosti respondentky i jej rodiny čiastočne zachovávame jej anonymitu.
Saša študovala žurnalistiku v hlavnom meste Bieloruska v Minsku. Túžila po tom, aby bola novinárkou. Popri štúdiu pracovala v reklamnej agentúre, ktorú neskôr vymenila za novinárske remeslo.
V roku 2020 sa v Bielorusku konali prezidentské voľby. „Bolo to šiestykrát, čo sa Lukašenko stal opäť prezidentom,“ začína svoje rozprávanie Saša.
„Keď som pracovala v štátnych novinách, písala som o ľuďoch so zdravotným postihnutím, ale potom sme museli začať písať o Lukašenkovi,“ vraví 24-ročná novinárka.
V novinách mali pre prezidenta, ktorý je pri moci už 30 rokov, špeciálnu stranu s jeho rôznymi aktivitami, kde vyzdvihovali jeho osobnosť. „Bolo to zvláštne. Nevedela som sa s tým stotožniť. Písali sme o invalidoch, ich každodenných problémoch a o Lukašenkovi,“ spomína.
Po voľbách začali v štáte platiť represie proti politickým aktivistom i nezávislým médiám. Tie následne z Bieloruska odišli a začali fungovať v emigrácii – v Poľsku či v Litve.
Aj ona vtedy vedela, že z rodnej zeme chce odísť.
No každý študent, ktorý v Bielorusku študuje vysokú školu zadarmo, musí následne pre štát pracovať dva roky. Pre Sašu by to znamenalo prácu v štátnych novinách a jej odchod by sa datoval na rok 2024.
Plány však definitívne zmenila invázia ruských vojsk na Ukrajinu. „Vedela som, že nemôžem pracovať pre štát, z ktorého územia lietajú bomby na Ukrajinu. Nechcela som tam viac ostať, musela som odísť,“ priznala.
V jej duši nastal vnútorný konflikt. K Ukrajine má blízky vzťah, pretože tam žijú jej starí rodičia a rodinní príbuzní.
Za dva mesiace sa naučila základy slovenčiny, zbalila si veci a odišla. „Celé sa to zomlelo veľmi rýchlo,“ hovorí.
Pre Sašu je Slovensko útulná, komfortná a bezpečná krajina. „Môj otec mi odporučil Slovensko, pretože sa tu v minulosti presťahoval. Kultúrou je Slovensko blízke Bielorusku,“ tvrdí.
Na Slovensku žije už dva roky a dokončuje si magisterský stupeň žurnalistiky. V najbližších týždňoch ju čaká obhajoba diplomovej práce a štátnice.
Momentálne píše pre bieloruské nezávislé médiá. Venuje sa témam sexizmu, rasizmu i diskriminácii. Popritom si privyrába prácou v zahraničnej online jazykovej škole, kde učí deti ruštinu. Saša totiž ovláda päť jazykov.
„Chcem si nájsť prácu v slovenských médiách. Mám veľa profesijných skúseností, ale moja slovenčina nie je na dokonalej úrovni, preto ich nemôžem použiť v slovenskej žurnalistike. Nechcem ‚vau‘ prácu, chcem len prácu, kde môžem začať,“ hovorí skromne.
Ak by sa raz musela vrátiť domov, hrozilo by jej väzenie. Písať pre nezávislé bieloruské médiá v emigrácii je považované za extrémizmus. Ľuďom za to hrozí tri až päť rokov za mrežami.
„Oficiálne nemáme také zákony ako v Rusku, ale v skutočnosti spáchate trestný čin, ak napíšete niečo zlé o Putinovi alebo Lukašenkovi,“ tvrdí študentka.
Trest dostanú aj tí, ktorí na sociálnych sieťach dajú lajk na príspevky, ktoré sú namierené proti bieloruskému prezidentovi. Považuje sa to za znevažovanie hlavy štátu.
„Ak sa vraciate do krajiny, môžu vás na hraniciach požiadať o váš mobilný telefón a môžu si prezerať sociálne siete,“ vysvetľuje Saša.
Ľuďom hrozí trest aj za sledovanie stránok, ktoré sú v Bielorusku zakázané.
Za to, že neodpracovala dva roky po škole pre štát, by musela platiť pokutu. „Áno, môžem prísť a zaplatiť pokutu, ale to by bolo možné len vtedy, ak by šlo iba o tento problém,“ poznamenala.
Saša pozná aj prípady, kedy ľudia boli odsúdení za to, že finančne prispeli do zbierky bieloruským demokratickým organizáciám, napríklad pre politických väzňov. To sa týka aj podpory ukrajinských vojakov. „Hoci prispeli pred rokmi, dotyční si to vedia skontrolovať v histórii bankových účtov,“ podotkla Bieloruska.
„Človek ani nevie, čo zlé urobil. Môže to byť lajk na Instagrame alebo finančná pomoc pre niekoho,“ povedala.
Podľa Saši sa Bielorusi boja. Majú strach. Môžu ostať bez práce, bez slobody, bez budúcnosti.
Tí, ktorí mohli, z krajiny už dávno odišli. Tí, ktorí boli odvážni a nechceli odísť, sú vo väzení. O niektorých politických väzňoch a revolucionároch nie sú žiadne informácie.
Od roku 2020 odišlo z Bieloruska viac ako 200-tisíc ľudí.
„Bielorusko je pre mňa púšť. Sú tam väzni, umlčaní a podporovatelia prezidenta,“ ozrejmila.
Väčšina občanov sa s Lukašenkovou politikou zmierila. Predovšetkým mladí ľudia. „Napríklad ja mám 24 rokov, ale on je prezidentom už 30 rokov. Mladí nevedia, aké je to žiť bez neho,“ vysvetľuje.
Podľa jej slov im nezáleží na tom, čo sa deje, pretože žijú v tomto systéme prakticky od narodenia a takým spôsobom aj zmýšľajú, nevedia, že to môže byť aj inak.
„Bude to len horšie. Je to ako byť v zatvorenej izbe, kde hlas zhora niečo hovorí a vy tomu veríte čoraz viac a neviete rozlíšiť, čo je realita,“ hovorí Bieloruska. Celý systém prirovnáva k bestselleru 1984 od Georgea Orwella.
Lukašenko je v ich mysli silno zakorenený. „Je to strašné. Pýtam sa: ‚Prečo?‘ Bielorusi nie sú horší ako iní ľudia na svete. Nie sú hlúpi, nie sú zlí, ale sú v situácii, s ktorou nemôžu nič urobiť,“ hovorí.
„Bielorusko je pekná krajina, ktorá vyzerá ako typicky európska. Ale nefunguje to, keď máte takýto štátny systém. Mám mozog bieloruského človeka, ktorý sa bojí niečo povedať alebo napísať. To nás učili odmalička. Už deti vedia, čo nemôžu urobiť, povedať, myslieť si. Je fajn, že máme dobrú infraštruktúru, ale je to nič oproti tomu, že nemáme slobodu,“ pokračuje Saša.
Prezidentské voľby sa budú konať budúci rok a Lukašenko opäť ohlásil svoju kandidatúru. No výsledok je známy už dnes. „Samozrejme, že vieme, aký bude výsledok. V krajine nebude žiadna zmena a neverím, že by sa mohlo niečo zmeniť,“ hoci možno znie Saša pesimisticky, je to realita.
Proti Lukašenkovi nestoja žiadni silní súperi. Všetci, ktorí mu v predchádzajúcich voľbách napriek dekádami oponovali, zmizli alebo sa dostali do väzenia.
K moci sa dostal legitímnym spôsobom v roku 1994 ako populárny demokratický politik. Moc ho však zmenila.
Jedným z jeho najsilnejších súperov bol Viktor Gončar. Bielorusi o ňom nevedia nič takmer 24 rokov. „Pre Lukašenka je normálne odstraňovať ľudí tak, že nikto nevie, kam zmizli,“ poznamenala Saša.
Konkurentov sa zbavil ešte pred registráciou do volieb. Podľa Saši sa stal jediným kandidátom, ktorého mohli ľudia voliť.
Každé prezidentské voľby od roku 2006 sprevádzali masové protesty. Po vzburách sa však aj tak nič nezmenilo.
„Voľby v roku 2006 sprevádzala aktívna činnosť Štátneho bezpečnostného výboru. Zástupcovia KGB zadržiavali ľudí na protestoch v predvečer volieb, viedli s nimi početné rozhovory a vyvíjali na nich nátlak. Jeden z takýchto zadržaných spáchal po ‚výchovnom rozhovore‘ samovraždu,“ približuje mladá novinárka.
V posledných voľbách pred štyrmi rokmi nastala iná situácia. Proti Lukašenkovi stáli až traja silní konkurenti - Valerij Cepkalo, Sergej Tihanovskij a Viktor Babariko.
„Tihanovskij bol zatknutý. Dostal 18 rokov za mrežami. Viktor Babariko bol tiež zadržaný a odsúdený na 14 rokov odňatia slobody. Cepkalo utiekol do zahraničia,“ vysvetľuje Saša.
Po odstránení troch protikandidátov sa ich centrály zjednotili a navrhli spoločnú kandidátku na prezidentku Svetlanu Tihanovskú, manželku Sergeja. Tá nechcela byť prezidentkou, chcela len vyhlásiť nové čestné a demokratické voľby.
„Svetlana precestovala celé Bielorusko a bolo zrejmé, že voľby jednoznačne vyhrá, no podľa oficiálnych výsledkov zvíťazil opäť Lukašenko a dosiahol vyše 80 percent,“ tvrdí Bieloruska.
Protesty, ktoré následne vypukli, boli označované ako najbrutálnejšie v histórii tohto štátu.
„Polícia použila slzotvorný plyn, omračujúce granáty, vodné delá a gumové projektily počas zrážok medzi niektorými protestujúcimi a príslušníkmi poriadkových síl. Počas prvých štyroch mesiacov protestov bolo zabitých osem ľudí a viac ako 16-tisíc osôb bolo zadržaných. Bitie vo väzniciach, hromadné prepúšťanie z politických dôvodov, prehliadky, zatýkanie aktivistov, vykonštruované procesy,“ opisuje Saša.
Dnes, keď vidí opozičné a občianske protesty na Slovensku, v očiach má slzy a naskakuje jej husia koža. Je dojatá.
„Vaše protesty sú pre mňa ‚vau‘. Je neuveriteľné, že ľudia môžu ísť slobodne na ulicu a vyjadriť svoj nesúhlas proti vláde. Vyvoláva to vo mne veľa emócií. Keď som tam videla políciu, zľakla som sa, keďže v Bielorusku polícia ľudí bila a demonštranti tam zomierali. Polícia je pre mňa symbol zla a necítim sa vtedy bezpečne,“ hovorí.
Aj napriek tomu, že sa Sašina domovina oficiálne prezentuje ako slobodná a nezávislá, v skutočnosti je závislá od Ruska. „V mojej krajine je politika, že všetci sú naši nepriatelia a len Rusko je priateľ. Všetci ostatní nás chcú zabiť a uškodiť nám,“ povedala.
Keď jej niekto povie, že podporuje Lukašenka alebo Putina, jej prvé otázky sú, či v týchto štátoch dotyčný bol. „Myslím si, že ľudia nevedia, aký tam je naozaj život, aká je realita. Doba sa zmenila,“ doplnila.
Z Bieloruska chýba Saši len rodina. „Neviem prečo, ale na Slovensku som šťastná. Môj život sa po príchode sem zmenil. Nechcem ísť domov. Sú to pre mňa zlé spomienky. Pamätám si, ako som tam so všetkým bojovala – v práci, v škole i v živote,“ dodala na záver.
Takto vyzerala nečakaná inaugurácia Lukašenka pred štyrmi rokmi:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
