Vianoce. Sviatky pokoja a lásky, keď sa celá rodina stretne za spoločným stolom. Čo však znamenajú pre ľudí, ktorí nemajú strechu nad hlavou? Tieto dni sú pre nich emočne náročnejšie ako tie ostatné. Sú melancholickejší a citlivejší, no často svoj smútok a žiaľ ukrývajú za úsmev.
Za posledných desať rokov sa oficiálny počet ľudí bez domova strojnásobil. Posledné štatistiky ich evidujú vyše 71-tisíc. Odhadom je ich však oveľa viac. Rapídny nárast je citeľný aj v Útulku svätej Lujzy de Marillac, ktorý funguje v hlavnom meste už 15 rokov. Zariadenie poskytuje opatrovateľské služby a ošetrovateľskú starostlivosť. Klienti, ktorí sa sami o seba nedokážu postarať, k nim prichádzajú priamo z ulice alebo po prepustení z nemocnice.
S vedúcim útulku Michalom Cibirim sme sa rozprávali:
Michal Cibiri pracuje v útulku už desať rokov. Veľmi rýchlo zistil, že spoločnosť má o ľuďoch bez domova predsudky. Pritom sú to osoby ako my všetci, len z nejakého dôvodu stratili bývanie.
„V dnešnej dobe nie je ťažké prísť o strechu nad hlavou,“ hovorí. V mnohých prípadoch ide aj o vysoko vzdelaných ľudí – novinárov, lekárov, právnikov, umelcov a takých, od ktorých sa dá veľa naučiť. Nedávno mali na jednej izbe až troch inžinierov.
Ich osudy sú rôzne. Najčastejšie sa na ulicu dostanú pre vzťahové problémy, rozvod, úmrtie blízkej osoby alebo stratu majetku. Cibiri spomína na 84-ročnú starenku, ktorej podvodník dal podpísať papiere a prišla o byt. A to legálnym spôsobom.
Klientami útulku sú väčšinou muži vo veku 50 až 60 rokov. Medzi nimi ľudia po mozgových príhodách, na vozíku, o barlách, onkologickí a psychiatrickí pacienti. Čím sú na ulici dlhšie, tým majú zdravotných problémov viac.
Prichádzajú predovšetkým z nemocníc a zvyčajne pri sebe nemajú ani doklady. Zamestnanci útulku sa im snažia všetko vybaviť.
„Za útulok si musia platiť na základe výšky príjmu. Sú klienti, ktorí na začiatku nemajú žiadny príjem a sú klienti, ktorí majú nejaký dôchodok. Veľká skupina prichádza s tým, že nemá aktuálne príjem, síce majú na neho nárok, ale nemajú ho vybavený, doriešený, obvykle ani nevedia ako,“ vysvetľuje.
Cieľom zariadenia je klientov vyliečiť a posunúť ich do stabilnejšieho prostredia. Sú ľudia, ktorí si zranenia vyliečia a vrátia sa späť k svojmu predchádzajúcemu spôsobu života, alebo takí, ktorí idú do zariadenia pre seniorov, pretože už nevládzu.
Žiaľ, nepodarí sa im zachrániť a vyliečiť všetkých. V tejto súvislosti nám Michal Cibiri porozprával príbeh klienta, ktorý umieral na rakovinu a dvadsať rokov nevidel svoju rodinu. Sociálnej pracovníčke sa cez sociálnu sieť podarilo vypátrať syna dotyčného, ktorý žil v Anglicku. Stáva sa, že rodina nechce opätovne nadviazať kontakt, ale v tomto prípade to tak nebolo. Obaja mali záujem sa stretnúť. Syn tak po rokoch prišiel za otcom už aj so svojím vlastným synom. Pán asi o dva týždne neskôr zomrel.
No najviac v ňom zarezonoval istý Juraj. Zanechal v ňom silnú stopu, pretože šlo o jedného z prvých klientov, ktorým sa venoval.
„Juraj bol bežne pracujúci človek, mal dospelú dcéru, ktorá mu, žiaľ, zomrela na rakovinu. On to nezvládol a začal piť, odišiel od manželky a skončil pod mostom, kde bol niekoľko rokov. Pre zdravotné komplikácie prišiel o nohu, dostal sa do útulku a po dlhšom čase sa tu dal dokopy. Po rokoch sa kontaktoval s druhou dcérou, ktorá mala o neho záujem. On už vtedy abstinoval. Bol slabšie mobilný, na vozíku. To bolo silné, lebo som s ním počas služieb strávil veľa času. Pochopil som, že aj bežný človek sa dokáže dostať do takýchto problémov, ale dokáže sa aj vrátiť späť,“ spomína.
Stretol sa aj s prípadom, keď muž prišiel z východu pracovať do Bratislavy, spadol z lešenia, zlomil si nohu, dva mesiace nezaplatil ubytovňu a vyhodili ho. Doma sa hanbil povedať pravdu. Potom ho našli terénni pracovníci na ulici. „Bolo pre neho ťažké si priznať, že zlyhal,“ tvrdí. Tieto prípady sú však šťastlivejšie, pretože dotyční sa vedia vrátia z kratšej cesty.
Ľudia bez strechy nad hlavou často nemajú motiváciu a silu, ako ísť ďalej, pre koho či prečo.
Na ulicu sa dostanú aj mladí ľudia, ktorí po odchode z detských domovov nemajú kam ísť.
Záujem štátu o tieto témy je však nízka. Značnú časť prostriedkov musia v útulku získavať od darcov a sponzorov. „Ľudí bez domova je veľa, lôžok je málo. Tá služba je náročná a nákladná po personálnej či finančnej stránke. Takže ako neziskovka musíme zháňať peniaze, aby sme poskytovali pomoc, ktorá je potrebná,“ vraví Cibiri.
„V zime je záujemcov viac. Ani nemocnice nemajú kam posúvať ľudí, pretože počet zranených ľudí bez domova je omnoho vyšší v tomto ročnom období. Keďže sme jediné zariadenie v Bratislave, ktoré poskytuje starostlivosť pre chorých ľudí, tak nápor je veľký,“ tvrdí.
Starajú sa hlavne o osoby s poraneniami v oblasti dolných končatín, z dôvodu, že sú celý deň na nohách a majú zlú životosprávu. „Keď je človek v suchu, teple, má čo jesť, nepije a nie je v permanentnom strese, kde bude večer spať, tak aj otvorená rana väčších rozmerov sa dokáže v priebehu pár mesiacov zahojiť,“ pokračuje vedúci zariadenia.
Podľa jeho slov nemusí byť vonku -20 stupňov Celzia, aby ľudia utrpeli závažné porania zapríčinené chladom. V rozmedzí od -6 do +6 stupňov Celzia sa spájajú faktory ako vlhkosť, vietor a chlad, a vtedy stačí pár hodín na to, aby vzniklo zranenie, ktoré ich poznačí natrvalo.
Na klientov majú len dve podmienky – musia abstinovať a musia mať záujem riešiť svoj zdravotný i sociálny stav.
Alkohol nie je vždy príčinou toho, prečo ľudia stratili domov. Mnohí začali piť až v dôsledku ich životnej etapy na ulici. Často pijú preto, aby zabudli, aby necítili hlad, aby necítili zahanbenie. „Keď vedia, že sa o nich niekto zaujíma že im nehrozí nijaké nebezpečenstvo v podobe krádeže či ublíženia, tak u mnohých je potreba alkoholu minimálna,“ objasňuje Cibiri.
Ďalším z mýtov, ktoré kolujú o núdznych, je, že sú špinaví a zanedbaní, no podľa vedúceho útulku, takýchto ľudí je iba pätina z celkového počtu. „8 z 10 ľudí bez domova sú neviditeľní a splynú s davom,“ hovorí.
Spoločnosť si rovnako myslí, že pre nich predstavujú automaticky zdravotné riziko. Často sme však skôr my nebezpeční pre nich. Oni sú tí, ktorí majú podlomené zdravie a slabú imunitu.
Celková kapacita Útulku sv. Lujzy de Marillac je 35 lôžok. Tím tvorí 23 zamestnancov vrátane zdravotnej sestry, ošetrovateľov, sociálnych pracovníkov, fyzioterapeutky, psychologičky, koordinátorky aktivít, vodiča prepravnej služby a ďalších. S klientmi im veľmi pomáhajú aj dobrovoľníci, ktorí s nimi chodia na prechádzky alebo na nákupy. Vďaka tomu stihli niektorí navštíviť aj tohtoročné vianočné trhy.
Pre klientov sa Vianoce usilujú pripraviť tak, aby sa cítili v rámci možností ako doma. „Snažíme sa ich pripraviť takým spôsobom, aby im čo najviac pripomínali tradičné Vianoce. Spoločne sme robili výzdobu, klienti ozdobovali steny a vyrábali pohľadnice. Počas samotného Štedrého večera budeme mať tradičné jedlo – kapustnicu, šalát a rybu. Rovnako budeme mať vianočný stromček a pripravili sme pre nich aj nejaké darčeky. Po večeri bude nasledovať svätá omša a zídu sa nejakí dobrovoľníci, aby to nebol čas osamelosti, ale pocitu akejsi komunity,“ pokračuje, že chýbať nebude ani filmová klasika.
Vianoce sú pre ľudí bez strechy nad hlavou ťažkým obdobím. Vracajú sa im spomienky z detstva a intenzívnejšie rozmýšľajú o svojej životnej situácii. Vtedy je potrebné dať im pocítiť, že v tom nie sú sami.
Sviatky v nich vyvolávajú silné emócie a úzkosti. „Mali sme klienta, ktorý sa u nás ocitol opakovane a vždy v tomto predvianočnom období sa prejavila u neho úzkosť. Ležal v klbku vo fetálnej polohe zakrytý dekou,“ vraví Cibiri.
Niektorí z nich sú radi len za to, že nie sú niekde na lavičke. „My im nenahradíme tie rodinné vzťahy. To nie je naša úloha a ani to nedokážeme. Vieme im ale poskytnúť priestor, aby sa cítili trochu ľuďmi a neboli niekde sami,“ priznáva.
Mnohé svoje ťažkosti by mali títo ľudia konzultovať so psychológom a chodiť na pravidelné terapie. No aj bežný človek v dnešnej dobe má problém dostať sa k týmto odborníkom. Tých je nedostatok a často ide o finančne náročnú záležitosť.
„Človek, ktorý nemá zdravotné poistenie alebo má dlh v zdravotnej poisťovni, alebo pôsobí asociálne, tak o to ťažšie sa dostane k niekomu, kto by sa mu chcel, resp. mohol venovať,“ približuje.
Aj nedoliečená psychiatrická diagnóza je dôvod, prečo sa mnohí z nich dostali na ulicu. Ľudia, ktorí by mali adekvátnu zdravotnú pomoc, by sa tam neocitli. A ak nemajú rodinu alebo blízkych, ktorí by ich v živote usmernili, je to podľa Cibiriho náročnejšie.
Aby klienti nemysleli na ťaživé spomienky, snažia sa im vyplniť čas rôznymi aktivitami aj mimo Vianoc. Keďže väčšina z nich sú muži, pomáha im najmä manuálna práca. V dielni vyrábajú bezodpadové ekologické podpaľovače. „Robia to z drevených debničiek alebo paliet, popília ich na kúsky, zviažu, namočia do vosku, dajú knôtik a zabalia to do balíčkov. Je to pre nich pracovná terapia, nacvičujú si pri tom motoriku a majú pocit, že robia niečo zmysluplné,“ opisuje. Tie následne ponúkajú za dobrovoľný príspevok na rôznych trhoch.
Nezisková organizácia Depaul, pod ktorú Útulok sv. Lujzy de Marillac spadá, prevádzkuje aj ďalšie zariadenia. Pomocnú ruku ľuďom bez domova podáva aj nocľaháreň sv. Vincenta de Paul, ktorá vznikla v reakcii na zimu pred 17 rokmi, kedy počas jednej noci zamrzlo v Bratislave 20 ľudí. Poskytuje prístrešie aj pre ľudí pod vplyvom alkoholu, drog či bez dokladov a peňazí. V zimnom období tam prespáva vyše dvesto ľudí.
Medzi ďalšie zariadenia neziskovky patrí aj Ošetrovňa sv. Alžbety, nízkoprahové denné centrum a centrum osobnej hygieny. Najmladšou službou je Integračný program bývania.
V rámci Depaul pôsobí terénna služba v štyroch mestských častiach Bratislavy – Lamač, Dúbravka, Karlova Ves a Devínska Nová Ves. Počas zimy v Bratislave spolupracujú aj s mestskou políciou.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
