Hrobár nebude nikdy bez práce. Je to povolanie opradené mnohými mýtmi a keď nejakého ľudia stretnú, väčšinou zvážnejú.
My sme sa za jedným dlhoročným hrobárom vybrali do Slávičieho údolia, kde sme sa stretli so zrelým mužom, ktorý miluje prírodu a je fanúšikom sci-fi. Neželal si, aby sme zverejnili jeho meno ani fotografiu. Verný svojmu hobby chcel, aby sme ho volali Hal, podobne ako počítač z Vesmírnej odysey. Hal nám porozprával o svojej práci, o tom, čo všetko v nej zažil a povedal nám aj, prečo sa v nej cíti slobodný.
Ako ste dostali k práci hrobára?
Bolo to cez kamaráta, on mi to navrhol a s dvomi prestávkami to už robím takmer 25 rokov. Predtým som roky robil zvárača.
Aké to bolo, keď vám povedali: „Poď budeš kopať hroby!"
No musím sa priznať, zo začiatku som váhal a bolo to pre mňa strašidelné a trochu som sa toho bál. Najviac ma desilo to, keď som mal vojsť do jamy. Takisto som nemal dobrý pocit z pozostatkov, ktoré sme pri kopaní našli. Je to normálna reakcia, človek si musí zvyknúť, inak to nejde.
Takže to nemôže robiť hocikto?
No určite nie, hlavne po fyzickej stránke je to nesmierne náročná robota. Napríklad tu v Slávičom údolí nie je možné kopať nejakými mechanizmami, musí sa to urobiť všetko ručne.
Koľko vám trvá, kým vykopete jednu jamu?
Závisí to od toho, či je sucho alebo mokro, dážď nám nepomôže. Keď sa roztopí sneh, tak je to lepšie. Niekedy to trvá dve hodiny, niekedy musíme začať deň predtým, aby sme to dokopali na druhý deň. Závisí to od druhu zeminy a tu v Slávičom údolí je to rôzne - je tu všetko.
A je nejaký predpis, že kedy sa na určitom mieste môže kopať?
No minimálne desať rokov by sa nemalo hýbať s ostatkami, ale to je len teoreticky. Závisí to podmienok. Ílovitá pôda bez prístupu vzduchu dokáže telo úplne zakonzervovať. Záleží však napríklad aj na tom, či je človek viac pri tele alebo nie.
Ste už dlhoročný hrobár, dotýka sa vás ta práca emočne alebo to beriete ako profesionál?
Snažím sa to brať profesionálne, no keď sa pochovávajú deti, to je najhoršie. Vtedy nám to nie je jedno ani jednému. Predsa len, u starších ľudí sa s tým trochu už počíta, no keď ide o dieťa, je to fakt zlé. To vidno aj na ľuďoch. Ja sám mám deti a neviem sa vcítiť do kože rodičov, ktorí pochovávajú dieťa. To je veľmi smutné.
Koľko ľudí tak denne pochováte?
No napríklad dnes máme tri pohreby a treba to stihnúť pripraviť - je to náročné na čas aj na fyzičku. Musíte jednoducho začať, myšlienky musia ísť úplne mimo.
A aké obrady zažívate? Viem, že najmä rómske pohreby sú dosť špecifické?
No stalo sa, že nám Rómovia naskákali do hrobu a začali rukami nebohého vyhrabávať, pretože už tam bola vrstva zeminy. Bolo tam strašne veľa kriku a už som len držal lopatu a čakal, že sa niečo strhne. Kričali aj na mňa, ako keby som bol ja vinný za to, že ten človek umrel. Ale našli sa tam aj rozumní, a tí to našťastie stopli v pravý čas. Ono to celé začalo tým, že im tam spadlo dieťa a potom sa spustila hystéria. Zažil som aj bitky na pohrebe. To som si ani nepripadal ako na cintoríne, skôr niekde na trhu. Oni to jednoducho berú ináč. Napríklad olašskí sa tešia, že už má nebohý pokoj. Nič ho nebolí a nemá starosti. Ale, že tam hádžu cennosti, to som nezažil. Videl som akurát, ako do hrobu lejú šampanské.
Veľa ľudí trpí fóbiou, že ich tam pochovajú zaživa a že sa preberú v rakve?
Ono pochováva sa väčšinou do troch dní a po pitve sa tiež nikto už určite nepreberie. Možno v tropických krajinách, tam sa pochováva veľmi rýchlo, niekedy už behom dňa, kvôli horúčavám. Tam by sa to už skôr mohlo stať. U nás určite nie.
Ako to vnímate, ste veriaci človek?
Som veriaci, no vnútorne nepatrím pod žiadnu cirkev. Som krstený rímskokatolík, no sprostredkovateľov nepotrebujem. Človek si to musí rozobrať v hlave podľa seba a musí nato prísť sám. Treba nad tým popremýšľať a hľadať správne otázky.
Myslíte si, že sa dá s úmrtím vyrovnať - vidíte to každý deň?
No, keď je to blízky človek, je to ťažké - príliš osobné. Pri cudzích ľuďoch to je iné, nie je vám veselo, no je to moja práca. Pred obradom stojím bokom a k práci sa vraciam až po obrade, keď sú už ľudia preč. No sú cirkvi, kde sa to robí počas spevov a ľudia spievajú, až kým nie je hrob zasypaný.
Do akej hĺbky kopete?
Do dvoch metrov, keď idú dvaja, ak je jeden, tak meter a pol. Napríklad v Dúbravke je bridlica, tam som kopal dva dni a dostal som sa po pás. To sa iba pomaly odštiepa z kameňa. Keď to ide zle, tak sa to potom naťahuje, ale používame aj zbíjačky.
A ako dlho to chcete robiť?
No ja určite do dôchodku. Robil som rôzne veci, ale väčšinu času som strávil tu. Som s tou prácou spokojný, mám rád pokoj a rád pracujem vonku. Nedokázal by som pracovať v uzavretej miestnosti medzi štyrmi stenami. Radšej chodím a hýbem sa. Ono to človeka udrží a je jedno či je starý alebo mladý a aj vďaka tomu sa cítim dobre.
Keď ľudom poviete, že ste hrobár, ako sa tvária?
Tí čo ma poznajú vedia a ostatným sa s tým nechválim (smiech). Ono darmo, hovorí sa, že práca ako práca. Ja som videl na ľuďoch, že sa čudne pozerajú. Je to potrebná práca, no určite nie bežná. Niektorí sú nadšení, iní na mňa pozerajú cez prsty. My tu nepracujeme preto, že nevieme robiť niečo iné - ja som tu rád. Ja by som v uzavretej miestnosti nevydržal, už som to skúšal. Ja mám rád slobodu a v tejto práci nie som na jednom mieste. Mozog potrebuje podnety, keď sedíte osem hodín v jednej miestnosti - úradníka by som nerobil. Som Vodnár a to je slobodomyseľné znamenie.
Prečo sa k tomu ľudia tak stavajú?
Ľudia si často pod pojmom hrobár predstavia mechom zarasteného opitého človeka. Ono to voľakedy tak bolo, že si museli vypiť, aby mohli pracovať. Ja som to zažil, ale už to neexistuje. Dnes sa to už ani netoleruje. Nikto sa o to dnes nepokúša. Ja osobne sa nenalievam a kolega ten vôbec nepije. Je to v pohode, kedysi boli hrobári načatí už od rána a bol to kolobeh. Lenže vydržali 45 - 48 rokov a umierali, išli skoro. Bol to strašný životný štýl.
Tu je vás koľko, stretávate sa aj mimo práce?
Traja a po Bratislave sa poznáme. Ale keď sa mi končí pracovná doba, ja tu prácu nechávam tu. Už nad tým neuvažujem a stretávam sa s niekým iným. My máme dosť sami seba tu v práci, keď sa vidíme osem hodín, takže ešte sa stretávať po práci...nepraktizujeme to...
Máte rodinu?
Áno mám, síce som rozvedený, ale to je dnes polovica ľudí. Deti mám už dospelé, syn študuje v zahraničí a ja sa snažím pomáhať. Povedal, že sa nevráti. Ja dúfam, že áno.
Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?
Ja som prírodný človek a mám rád pohodu. Chodievam do lesa a kade tade. Naháňať sa za peniazmi, človek ich potrebuje, ale aby som si kvôli nim dolámal nohy, tak to nie. Ničiť si život naháňaním a potom príde staroba a človek vidí, že žil život iba pre nepodstatné veci. Pre mňa sú najdôležitejšie deti, aby boli zdravé, aby sa im darilo. Rodina, mama, bratia, ja som si už starosti odžil a želám si, aby tu bola pohoda, aby sme sa tu mali všetci dobre.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
